The Lucky One     27. kapitola

Všetky akože všeobecne alebo si Louis vodí všetky baby sem? A ja som len jeho ďalšia? Chcela som to vedieť. Ale teraz ma to zas až tak netrápilo. Znova som sa myšlienkami vrátila do tej eufórie a spomínala ako sme padali. Rozlúčil sa s Ronom a my sme kráčali  smerom k Louisovmu autu. Zastali sme tesne pred ním. Pokynul mi aby, som nasadla. „Som mokrá.“ Oznámila som mu. Pretože on to nejako, asi nezaregistroval. „Aj ja som mokrý.“ Asi mu začnem písať čiarky. Za každú „múdru“ vetu, ktorú zo seba dostane. „Tebe nevadí, že budeš mať mokré auto?“ Skúsila som to inak. „Nie, nevadí. Nasadaj.“ Prikázal. No, keď to jemu nevadí. Tak mne ani najmenej.  Ďalej som to neriešila, mykla som plecami.  Otvorila som dvere a sadla si. Obišiel auto dokola a sadol si tiež. „Vyzleč to.“ Pozrel na mňa a rukou ukazoval na moje mokré šaty. Zabehlo mi. Pozerala som naňho pohľadom : A tebe takto trošku nešibe? Vyceril na mňa zuby a to mi malo byť odpoveďou. „Nebudeš tu hádam sedieť v mokrom. Nachladneš.“ Vysvetľoval. Nejdem sa s ním hádať. Preliezla som na zadné sedadlá a začala zo seba dávať dole mokré veci. Našťastie uteráky od Rona sme si mohli zobrať so sebou. Inak by som sa určite nevyzliekala. Už by som nezniesla tie jeho pohľady. Nechala som na sebe len nohavičky a podprsenku a zabalila sa do uteráka. Znovu som preliezla k nemu do predu. Tiež sedel len v uteráku. Veci som nám poprestierala na zadných sedadlách. Vonku bolo teplo, takže to bude za chvíľu suché. Na tvári mal blažený úsmev. Naštartoval a pobrali sme sa dúfam, že na cestu domov. Domov ?!!! V tom ma napadlo, že ja som o sebe nedala nič vedieť. Beth už musí šalieť možno už volala aj na políciu. Z prehriadky, kde sme si odložili veci a mobily som vyhrabala ten svoj a zbesilo som hľadala Bethino číslo. „Čo robíš?“ Spýtal sa pokojne. „Musím zavolať Beth. Nevedia kde som.“ Vravela som znepokojene. „Nič sa neboj. Volal som s Emily. Máš to vybavené.“ Vravel pokojne a ceril na mňa zuby.  Tak on jej stihol volať?  Kedy? No, myslím, že to je jedno hlavne, že vie kde som. „Ďakujem.“ Vydýchla som už trochu pokojnejšie. „Nemáš začo.“ Jasné, že mám za čo. „Stálo to za to?“ Spýtal sa ma nečakane. „Stálo.“ Nebudem mu predsa klamať. „No vidíš.“ Vysmieval sa mi. „Áno, dobre. Mal si pravdu a ja som ti neverila . Spokojný?“ Kapitulovala som. „Nie tak celkom.“ Povedal a žmurkol na mňa. To čo má zase znamenať? „Tú frázu prestávam mať rada.“ Vyhlásila som. „Nemáš na to dôvod.“ Začínal jednu z našich debát o ničom. Nebudem to s ním riešiť. Zmenila som tému. „Takže, bungee jumping. Na toto balíš baby?“  Robila som si z neho srandu. „Si prvá.“ Povedal bez smiechu. „Čo prvá? Prvá, ktorá neodmietal skočiť?“ Neprestávala som sa smiať. „Nie, prvá, ktorú som tam zobral.“ Priznal. „Ou, čím som si to zaslúžila?“ Tak celkom som to nechápala. „Chcela si cítiť adrenalín.“ Obraňoval sa. „Chcela. Ale nemusel si mi ho za každú cenu ukazovať.“ Vravela som. „Chcel som. Chcel som aby si ten pocit poznala.“ Vyjachtal „Ďakujem, bolo to super.“ Znova som bola vo vytržení. „Často chodíš skákať?“ zaujímala som sa. „Chodil som, no teraz už keď sme slávnejší, nie je na to toľko času.“ Neviem, či sa len vyhováral. Ale, myslím, že na tom niečo pravdy je. Určite musia mať toho veľa. Vyše hlavy. A keď majú voľno sú radi, že sú. A nie, aby išli vykonávať nejaké adrenalínové športy. „Chápem.“ Tvárila som sa vážne. Hodil na mňa jeden zo svojich úsmev a ďalej sa venoval jazde. Pomrvila som sa, aby som si našla pohodlnú polohu a hlavu si oprela o okno. Nič sme nehovorili, len sme ticho sedeli každý so svojimi vlastnými myšlienkami. Neviem, nad čím rozmýšľal on, no moja hlava bola v oblakoch. Najskôr ma hodí do bazéna, potom mi kúpi krásne šaty a na koniec mi ukáže tak krásny pocit. Rozplývala som sa. Cítila som sa tak pokojne, šťastne. Nič som nehovorila, no napriek tomu som sa v jednom kuse usmievala. Asi hodinu sme išli v úplnom tichu. Začínalo to byť blbé. Louisovi to tiež asi tak prišlo a pustil pesničky. Autom sa vznášala melódia ich skladieb a jeho hlas. „Ideme domov pravda?“ Spýtala som sa. Nevedela som ako začať debatu. A aspoň som sa uistila. „Áno, rád by som s tebou ešte ostal. Ale, ráno ideme do jedného rádia.“ Jeho odpoveď ma potešila. Tešilo ma, že by so mnou rád ešte ostal. To nepočúvam každý deň. Tiež by som s ním rada ešte zostala. Ale no, tak veď s ním budem ešte najbližšie štyri hodiny. Neviem, ale myslím si, že bungee jumping sa dá skákať aj niekde oveľa bližšie k Londýnu. No, popravde ma teraz aj teší, že vybral miesto, ktoré je tak ďaleko od Londýna. Aspoň s ním budem dlhšie. Je to blázon, nahneval ma. Ale za tie tri dni som si ho obľúbila. Je sním sranda. A ako plus, je slávny. Nie, nie som žiadna príživníčka alebo zlatokopka a tiež netúžim potom, aby som sa vďaka nemu zviditeľnila. Nepotrebujem, aby môj otrasný, pokazený život pretriasala široká verejnosť. Povedané na rovinu- Komu by sa nepáčilo mať za kamaráta slávnu hviezdu? Človeka, ktorého poznajú milióny ľudí. A obdivuje ho takmer každé druhé dievča vo vekovom rozhraní od 10-20 rokov? Myslím, že každý , by chcel mať niekoho takého. Ja už som tú svoju hviezdičku našla. „Budete v rádiu?“ Neviem prečo som sa čudovala. Je normálne, že chodia po rôznych rádiách a poskytujú rozhovory. „No, áno. Mali sme tam ísť včera, ale zabudol som na to, tak to preložili.“ Pochválil sa. Začínala som rozumieť tomu rannému telefonátu. To bolo to, čo si chcel vyriešiť. „Chápem.“  Zaznela moja suchá odpoveď. „Čo chápeš?“ Nerozumel tomu. „Ráno, telefón, ja si to vyriešim.“ Vravela som indície. A pritom som sa smiala. „Ah, áno. Vyriešim to.“ Doplo mu to a hneď na to ma uistil. „Ako?“ Zaujímala som sa. „Neviem, poviem, že si ma uniesla.“ Smial sa aj on. „Alebo si uniesol ty mňa.“ Tvárila som sa dôležito. Moje oči žiarili. A líca dostávali tmavší odtieň. „Komu budú viac veriť?“ Spýtal sa s nádejou. „Tebe!“ Vydýchla som po čase. Samozrejme, že by všetci verili jemu. V tomto som mu musela ustúpiť a dať mu za pravdu. V tvrdeniach proti nemu nemám šancu. „No vidíš.“ „To by si ale neurobil.“ Chcela som aby, povedal, že by to neurobil. To toho, by ma dúfam nezatiahol. „Neurobil.“ Povedal a odmlčal sa. „Si sa ale zľakla.“ Dodal po chvíli.  Smial sa na mojom výraze v tvári. Zaksichtila som sa na neho a ďalej mu už nevenovala svoju pozornosť. 

* Páči sa vám. Dúfam, že ste boli na TT a sledovali chalanov. Poctivo všeci pridávali tweety a bolo to dosť bláznivé :D :D BTW konečne som videla to slávne DVD, síce som nestihla začiatok.No, aj tak to bolo skvelé. :) Určite si to niekedy pozriem nerušene a celé :D :D