It cannot be !!                8. Kapitola

Po roku

„Kam zase letíš?“ Okríkla som Lottie, keď sa okolo mňa mihla. Do nosa mi vrazila jej korenistá voňavka, s ktorou to očividne a aj citeľne prehnala. Stále niekam lieta. Doma ju skoro ani nevidím. „Za polhodinku som doma.“ Vravela a pri tom si do úst vkladala kúsok uhorky, ktorú som akurát krájala na šalát. Bola vyobliekaná ako na nejakú párty. Jej krátka sukňa nezakrývala takmer nič. Holé plecia jej trčali s voľného trička a na krku sa jej blysol obrovský prívesok v tvare sovy. „Kam ideš?“ Vyzvedala som a pritom sa sústredila na nôž, aby som si náhodou neodrezala z prsta. „Za Jeffom.“ Znela výstižná odpoveď.  Oznamovala mi to povrchným tónom. Používa ho vždy, keď sú jej moje otázky nepríjemné. Akoby mi oznamovala, že to stačí a viac mi už neprezradí. A mimochodom ten chlapec sa mi ani najmenej nepáči. Je to fľákač, celé dni nemá nič na práci, len sa premáva na nablýskanej motorke, ktorá Lottie tak veľmi imponuje.  Dokáže o nej rozprávať celé hodiny a tak isto aj o ňom. Videla som ho len párkrát no, neurobil na mňa dobrý dojem. Vždy keď je s ním, mám o ňu neuveriteľný strach. Už chápem moju mamu, cítim sa rovnako, ako sa cítila ona, keď som bola s Georgom a jeho partiou. „Ahoj.“ Povedala mi tesne za chrbtom. Pocítila som jej hebké pery na líci a už som ju nevidela. Zahliadla som len vonkajšie dvere ako sa v prievane zatvárajú a poriadne búchajú.  V momente som nechala všetko, čo som mala rozrobené a vybehla za ňou. „ Charlottie, no tak počkaj mladá dáma.“ Zvolila som prísny tón. A prebodávala som jej chrbát.  Zastala a pomaly sa otočila na špičke. Jej oči na mňa zúfalo hľadeli. Presne vedela ako na mňa, čo na mňa platí. Kráčala pomaly späť. A už teraz komunikovala so mnou bez slov. Keď už bola celkom blízko, povedala som : „ Za pár hodín sa nám striedajú hostia a ty ideš preč?“ Vyčítala som jej. „Mami, ja za chvíľu prídem, sľubujem.“ Prosíkala a pritom sa už otáčala znovu na odchod. „Polhodina.“ Pokrútila som prstom a pousmiala sa. Ani som si nestihla všimnúť a už jej nebolo. Už je veľká, už nie je to malé dievčatko. Nesmiem na ňu už dávať tak veľký pozor, lebo jej tým ubližujem a oberám ju o mladosť. A ja som tiež staršia. Mám 44. Cítim, že starnem, už nie som plná života. Teraz som radšej, keď som sama, môžem si sadnúť a oddychovať. No, to by som nemohla prerobiť náš malý domček na penzión. Áno, pred rokom, keď sme sa presťahovali, tak som si povedala, že si to tu trocha prerobím a zútulním. A vtedy napadla Lottie skvelá myšlienka. Ktorej sme sa chopili, na začiatku som bola síce proti, prišlo mi to ako hlúposť no, keď ma neprestávala prehovárať, povolila som. A tak je dnes z môjho rodného domčeka penzión, ktorý nám zarába. Pre nás dve bol aj tak priveľký.  Zo všetkých izieb na hornom poschodí som spravila hosťovské izby, v ktorých ubytovávam ľudí. Dole je jedáleň, obývačka, hracia miestnosť, miestnosť s prístupom na internet, čo je asi najvyužívanejšie miesto, čomu som sa tiež veľmi čudovala, no je to tak, kuchyňa a dve izby v ktorých bývam ja s Lottie. Starám sa tu o to sama. Je toho na mňa dosť ale baví ma to a  Lottie sa mi snaží pomáhať. Veľakrát ju síce musím nútiť a prosiť ale no, snaží sa. Ja viem, že je to moje a nemôžem ju využívať. Má svoj život, svojich kamarátov, je mladá. V jej veku som bola rovnaká, ešte horšia. A sem-tam mi príde pomôcť aj Lucy. Je to je milé, zlaté dievča, ktoré prišlo o rodičov. Teda neprišlo, drzo ju opustili a nechali samú. Stará sa o ňu jedna staršia pani z tadiaľto. Lucy je mladá dáma a ja veľmi dobrá. Nehundre a nevyhovára sa ako moja dcéra. Spraví všetko, čo jej prikážem. Obľúbila som si ju.

* Ale na tejto už je vidieť, že som to neni ja :D 

It cannot be !!      7. Kapitola

Pochybujem, že dokážem sadnúť do auta a šoférovať asi tristo kilometrov. „Mami, no ták, vstávaj.“ Súrila ma a ťahala s postele. Vzala to vážnejšie ako som čakala. Neostávalo mi nič iné, iba sa zdvihnúť, pobaliť a ešte v pyžame vliezť do auta a vydať sa na cestu. Keď už sme sedeli vo vyhriatom aute, prišlo mi to zvláštne. Čo to vlastne robím? Znova som si pripadala, ako keď som mala 20 a tajne utekala pred rodičmi. No, tento raz  utekám pred svojím vlastným manželom. Strašné. Vonku neuveriteľne lialo. Bála som sa, nevidela som poriadne na cestu a bola som unavená, vyčerpaná. Lottie vedľa mňa sedela skrčená do klbka, hlavu mala opretú o okno a na skle sa objavovali malé zarosené miesta, podľa toho ako dýchala. Oči som mala na stopkách no, moje myšlienky blúdili. Boli všade len nie prítomne v aute, v ktorom som sa viezla. Rozmýšľala som nad všetkým, no hlavne nad mojím životom. Stálo mi to všetko zato? Všetok ten vzdor, odvrávanie a robenie si všetko po svojom? Až teraz, po toľkých rokoch si začínam uvedomovať, že to bolo hlúpe. Ja som bola hlúpa a naivná. Nevážila som si, čo som mala. Teraz už nemám nič s toho, ostala som sama a aj tak musím ísť ďalej. Ešteže mi ostala Lottie. Moje jediné potešenie. Môj pohľad padol na chvíľu na moje dievčatko a ja som sa pousmiala. Je taká krásna. Zo mňa má len povahu, inak je celý Georg. Pri pomyslení na Georga som sa zarazila a môj úsmev sa stiahol do neprirodzenej grimasy. Cítim, že ostávam zatrpknutá. Neviem si užiť nič, okrem mojej dcéry. Obraciam sa životu chrbtom a vyčítam mu všetko zlé, čo sa mi stalo. A pritom si dobre uvedomujem, že zato môžem iba ja sama. Pripadám si strašne, a tak sa aj cítim. Hanbím sa za svoje činy. Schovávam sa a za nič neberiem zodpovednosť. Takto sa dospelí ľudia nesprávajú. Georgovi  som nechala úbohý list na rozlúčku a zbabelo ušla. Na viac som sa nezmohla. Vysvetlila som mu, že takto to už  ďalej nejde a ja už viac nie som ochotná znášať jeho choré správanie. Je síce psychológ no, sám jedného potrebuje. Nechcem, aby ma hľadal a kontaktoval. Podpísala som sa a nechala mu to pripnuté na chladničke. Nečakám od neho odpoveď a to, že ma bude hľadať.  Aj keď si myslím, že vie kde budem, keďže nikam inam nemám kde ísť. Po pár hodinách cesty sme zastavili pred mojím domčekom. Vystúpila som a v očiach ma zaštípali slzy. Zas je to tu, všetky spomienky, zážitky, dobrodružstvá. Všetko sa mi vracia. Nečakala som, že môj návrat sem bude až takto bolestivý. Moje ochabnuté telo stálo pred vchodom a oči pozerali do blba. Bola som zničená. Nechala som sa zničiť. Pocítila som ako mi tvári steká slza, ďalšia a ďalšia. O pár sekúnd som už plakala ako malá, keď som si rozbila koleno. Pár minút som sa nechala unášať spomienkami a potom som prudko potiahla nosom a chrbtom ruky som si pretrela oči. Zhlboka preglgla, akoby som sa snažila všetko potlačiť a nechať za mnou. Konečne som urobila za všetkým hrubú čiaru. Začína sa môj nový život, ktorý už nepremrhám. Nasilu som sa usmiala a vybrala sa k autu vybaliť si veci, zobudiť Lottie a zabývať sa v mojom starom domčeku. Chýbal mi...

* Takmer posledná :-) Pači sa :-)

It cannot be !!              6. Kapitola

Neviem si predstaviť svoj život niekde inde ako tu. Nad touto možnosťou som nikdy neuvažovala. Veľa ľudí mi radilo, aby som ho opustila, vyhodila z domu alebo podala trestné oznámenie. Nikdy som nič z toho neurobila v nádeji, že jeden deň sa to skončí a my budeme opäť šťastná rodina. Že budem mať znova pokojný život. „Kam?“ Šepla som bezvýznamne. Nezaujímalo ma kam, lebo som si myslela, že všetko čo povie bude nereálne. No aj tak som bola zvedavá, či to povedala len tak, prvé čo ju napadlo alebo má nejaký plán. „Do toho domčeka po starkých.“ Jej hlas znel oveľa istejšie. Možno to bolo vidinou toho, že som sa chytila. Och a áno, moji rodičia zomreli. Jednoducho už boli starí. Stalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Vtedy, keď som sa to dozvedela, nevedela som sa doplakať. Bolo mi to ľúto. Takmer celý svoj život som im robila len naprieky. Keď som sa konečne spamätala, zomreli. Nechali ma na všetko samú. Teraz sa s tým už pomaly zmierujem, no spomienka na nich ma stále bolí. Chýbajú mi, boli to moji rodičia. Ja som bola ich jediná dcéra. Vytúžené dieťa. Aj preto mi po smrti odkázali všetko, čo mali. Vrátene domčeka, v ktorom som sa narodila. Nie je to domček. Je to obrovský dom, ktorý dal postaviť môj otec, zamiloval sa do neho a volal ho môj domček.  Všetkých nás tým nakazil a odvtedy to bol len domček. Nikoho netrápilo, že je to najväčší dom na ulici. S množstvom izieb, terasou, záhradou a bazénom. Mohol by to byť hotel. Vždy tam bolo pekne, len teraz, keď moji rodičia už nie sú, ja tam nechodím tak chátra. Nápad mojej dcéry presťahovať sa tam sa mi začínal páčiť čoraz viac. No a čo? Odsťahujem sa. Opustím Georga vezmem svoju dcéru, a zabudnem na toto moje manželstvo, chybu z minulosti. Nikdy sa k tomu už nevrátim. Nebudem na to myslieť a skúsim  byť znovu šťastná. „Dobre.“ Zavelila som z ničoho nič. Sama prekvapená tým, čo som povedala. Lottie zostala zaskočená rovnako. „Do, dobre?“ Nechápala. „Áno, odsťahujeme sa. Zabudneme a začneme nový život.“ Pevne som stisla jej ruku. „Toto je moja mamička.“ Vyprskla veselo. Vymámila si ruku z mojej spotenej dlane a podarovala mi bozk na líce.  A ešte jeden a ešte. Zasypala mi celú tvár pusinkami. „Zlatko, to stačí.“ Smiala som sa. Prestala a s hlasným vzdychom sa hodila naspäť na vankúš. Pôsobila spokojne. „Kedy?“ Zaujímala sa. „Čím skôr.“ Odpovedala som. Ešte pred hodinou som túto možnosť rázne zavrhovala a teraz chcem čo najskôr odísť. Prečo som si to nevedela pripustiť už skôr? Že takto to bude oveľa lepšie? Bola som zaslepená. Nechcela som vidieť realitu svojimi očami. Presviedčala som o niečom, čo sama viem, že sa nikdy nestane. Z myšlienok ma vytrhol nejaký buchot. Zľakla som sa a prudko sa posadila. Pozerala som sa na Lottie ako čupí pred skriňou, na zemi obrovský kufor a hádže doňho veci. „Čo robíš?“ Nechápala som jej konanie. „Balím. Sťahujeme sa. Pamätáš?“ Odpovedala mi len tak, aby som nepovedala, že ma nepočúva. A ďalej hádzala bez rozmyslu do kufra všetky veci, ktoré jej prišli pod ruku. Za pár minút bola jej skriňa prázdna. Potom ešte nachvíľu zmizla v kúpeľni. „Môžeme.“ Zjavila sa predo mnou s kufrom asi troma taškami a kabelkou cez plece, vysmiata od ucha k uchu. Ja som sedela v posteli, v pyžame. Strapaté vlasy, rozbité ústa a kruhy pod očami, nevyspatá. Toto dievča ma chce zabiť.

* Jedna s mojich napísaných kapitol, ktoré už neboli také dobré, ale kedže som to už napísala, tak čítajte ;-))

It cannot be !!                  5. Kapitola

No, myslím, že to trvá možno už aj niečo vyše roka. Asi pred rokom sme mali našu myslím, najväčšiu hádku, keď si ma dovolil prvý raz udrieť. Od vtedy ma bíjaval pravidelne. „Neviem zlatko, asi rok.“ Odpovedala som ticho a pokojne. Neuvedomujúc si, čo tým spôsobím. „Rok? Ten kretén  ťa už rok bije a ty si mi nič nepovedala?“ Hnevala sa. V jej očiach som videla jeho. Neskutočne sa na neho podobala. „Je to tvoj otec.“ Povedala som pokorne a s nádejou, že ju odbijem. Mýlila som sa. „A čo?“ Vybuchla. „Nenazývaj ho kreténom.“ Karhala som ju, aj keď som dobre vedela, že má pravdu a vedela to aj ona. „Mami, ježišikriste. On ťa týra a ty sa tváriš akoby to bolo niečo normálne.“ Nedala sa. Tvárim sa, že je to normálne? Možno áno a ani si to neuvedomujem. Veď už to trvá rok a ja som si zvykla. Áno, príde mi to normálne. Je to súčasť môjho života. „Poď, neseď tu. Nachladneš!“ Kázala som je a dvihla som sa zo zeme. Natiahla som ruku smerom k nej, že jej pomôžem vstať. „Nemeň tému. Toto je vážne.“ Húdla si svoje no, ruku prijala. Postavila som ju a bez slova sme vyšli do jej izby. Nebudem riskovať, že sa mi ešte zo dve tri facky pripadne päste újdu, aj keď pravdepodobne už tvrdo spí a do rána už o sebe nebude vedieť. Ráno sa zobudí a nič si nebude pamätať, znovu budeme tá šťastná rodinka bez problémov. A ja pre dobro naoko harmonickej rodiny nebudem nič vyťahovať a k ničomu sa vracať. Zatiaľ čo sa Lottie zavrela v kúpeľni ja som nám nachystala posteľ. Potom sme sa vymenili. Ja som si popozerala pozostatky Georgovho vyčíňania. Ošetrila si to a umyla sa.  Zalahli sme do postele. A vtedy sa v tom opäť začala špárať. „Mami? Prečo si mi to nepovedala?“ Zašepkala a chytila ma za ruku, myslela si, že mi tým dodá akúsi energiu. Silno som jej ju stisla akoby som ďakovala za podporu. „Čo som ti nepovedala?“ Hrala som sa na nechápavu. Nemala som náladu ani silu rozoberať to a vracať sa k tomu. Keď mne je to je tak strašne nepríjemné. „Dobre vieš, čo myslím. Prečo si mi nepovedala, že ťa bije?“ Povedala naoko urazene no, otázku mi zopakovala, aby som sa s toho nemohla vykrútiť. Mala pravdu, dobre som vedela o čom vraví. No, na také veci je ešte malá, nemôže to chápať. „Chcela som ťa chrániť.“ Zašepkala som svoje chabé vysvetlenie. „Tým, že mi to nepovieš?“ Snažila sa dať si veci so súvisu. Bola som ticho. „Mala si mi to povedať.“ Rozhodla nakoniec. Mala, nemala. Neviem. Vtedy som sa na to pozerala inak. Myslela som si, že tým, že to pred ňou zatajím ju budem chrániť. Teraz som si taká istá neni. Dnes mi ukázala, že je oveľa silnejšie a vyspelejšia ako som si myslela. „Keby si to aj vedela nič by sa nezmenilo.“ Vybehla som ostro. „Zmenilo.“ Stále si trvala na svojej pravde, o ktorej bola presvedčená. „A čo?“ Povedala som ticho. No, v tomto prostredí to znelo ako zúfalý výkrik o pomoc. No, keď zostala ticho a moja otázka sa nestretla s odozvou potešila som sa, že som ju konečne odbila. „Odsťahujme sa.“ Vyslovila neisto a mňa pichlo pri srdci.

* Hmm, no čo napísať k tomuto môjmu "písaniu" :) Asi toľko, že som s tým skončila. Prepáčte, nemám na to čas, nemám nápady, ani myšlienky. A aj tak to, nečíta toľko báb, aby to, že prestanem s tým, predstavovalo nejakú tragédiu. :-) Ja som vlastne len chcela vyskúšať aké to je mať vlastný blog, na ktorý budem denne niečo pridávať. A aj vyskúšať si niečo napísať, lákalo ma to, bolo to niečo nové pre mňa. No, tak som si to vyskúšala, napísala jeden príbeh. Založila si blog ( verte, či nie, trvalo  mi to dlho, pokial som prišla na to, ako kde a čo je a ako to funguje :-D ) a pridávala. Je o mne známe, že ma nič nebaví dlho, a to sa potvrdilo aj pri písaní. Neviem, na jednej strane mi je to aj ľúto, pretože som sa vedela odreágovať, na nič nemyslieť, proste len písať, to ako to cítim, nikoho sa nepýtať, či to je dobré, aký dojem to zanecháva. Bola to zábava na istý čas, aj keď verím, že niekedy sa k tomu vrátim, prídu nové myšlienky, nové nápady, nové príbehy :-) Teraz myslím všeobecne nie, len čo sa týka príbehov o 1D :-) No, a to je ďaľšia vec, s ktorou som sa nechcela nejak extra chváliť, ale už nie som to pošahané dievča, ktoré sa bláznilo za chalanmi a žilo s nimi. Áno, mám ich rada a nikdy neprestanem ! :-) To som si istá, ale zmenila som sa. Už nemusím vedieť o každom ich kroku, proste prišlo mi do života niečo nové. Nová láska. Skutočná, ktorá nie je len jednostranná, platonická ;-) ... No, asi toľko k tej mojej absencii, verím, že ma pochopíte a nebudete sa na mňa hnevať. Skúšala som písať ďalej ale už som to kazila, nebolo to také "moje" :-D Ten môj štýl, nebola som spokojná :-) Odpuste mi ! A ešte by som sa chcela osobitne poďakovať Clarie :-) Ďakujem ! Bola si moja verná "fanúšička" ak, sa to tak dá nazvať :-) Verila si mi, podporovala ma, a uznávala :-) Tešila som sa z každého tvojho postrehu a komentára. 

It cannot be !!       4. Kapitola

„Georg, pusti ma.“ Skúsila som to ešte raz. No, teraz bol môj hlas takmer nečujný. Povedala som to tichšie ako šepnutie no, bola som si istá, že ma počul. Bála som sa jeho reakcie, ktorou som si nikdy nebola istá. Triasla som sa a jemne si jazykom prešla po zaschnutej rane na perách. Pocítila som chuť krvi a zamračila sa. „Si jedna obyčajná, nevďačná mrcha. Vieš to? ... No vieš?“ Zvieral moje plecia a mykal mnou. Zaskočil ma. Ako si toto o mne môže myslieť? Ja, čo sa o neho starám, nikdy som na neho nič zlé nepovedala aj keď dôvodov mám tisíc. Vždy som ticho a znášam jeho nálady. Toto však prehnal. „Ako môžeš niečo také povedať? Akým právom sa vlastne opovažuješ? Nevidíš čo všetko pre teba robím a čo všetko si musím pri tebe vytrpieť? Iná na mojom mieste by sa na teba dávno vykašlala!“ Fľochla som mu priamo do očí všetky moje pocity, ktoré vo mne nahromadil. Moje slzné kanáliky sa znova začali zapĺňať. Z jeho očí šľahali blesky zlosti a hnevu. Videla som na ňom, že toto sa dobre neskončí. Zrazu sa do mňa zakvačil ešte silnejšie. Ruky mu prešli z pliec na zápästia. Stláčal mi ich a pevne držal. Nemalo zmysel mykať sa aj tak som cítila ako sa mi okolo rúk robia modriny. Spustil nekontrolovateľný rev a krik. Čím dlhšie po mne kričal, tým jeho zovretie povoľovalo. No, hluk neustával. Škaredo mi nadával do všetkého možného, čo mu prišlo na rozum, štvrtinu nadaviek som počula po prvý raz a štvrtine som ani nerozumela. „Otec!“ Prerušila príval jeho slov Lottie, ktorá sa práve vrátila. Stuhla som na mieste. Ešte nikdy nebola svedkom niečoho takého. Vedela, že jej otec pije a, že naše manželstvo je ukážkové málokedy. No, o tom, že ma bije, uráža a huláka po mne ani len netušila a preto prirodzene zostala v šoku. Jediný na koho jej príchod nemal žiadny vplyv bol Georg. Jedným okom som ju sledovala. Bola vystrašená, takto svojho otca ešte nevidela. Oči sa jej začali lesknúť a ruky sa jej triasli. Intenzita Georgovho kriku však zostávala rovnaká. Najskôr som si myslela, že si Lottie ani nevšimol no potom, sa obrátil na ňu a s ním sa na ňu otočili aj všetky urážky a nadávky, ktoré by inak patrili mne. Lottie zjavne vyvedená z miery a v nesmiernom údive nevedela ako reagovať a tak konala spontánne. Nezaprela v sebe svoju povahu a časť génov, ktoré zdedila po svojom otcovi a rozhodla sa mu slovne brániť. Kričali po sebe. Tak ako kričala ona, to som si ja k Georgovi nikdy nedovolila. Zošuchla som sa popri ste na zem, hlavu si skryla do dlaní a slzy už prišli samé od seba. Žasla som nad Lottinym slovníkom. Nenadávala, nehrešila a aj tak dokázala Georga dostať do situácie, keď mu došli slová a nevedel čo povedať. Bolo mi zle z jeho príšerných nadávok. Vykrikoval jej, že je rovnaká chudera ako jej matka a s Lottie to navonok nič nerobilo. Moje dievčatko bolo silnejšie ako vyzeralo. Bolo silnejšie ako jej mama. Ani neviem ako, len Georgovi došli slová úplne a jeho energie sa tiež niekam vytratila a odišiel. Moje vzlyky neprestávali, dokonca mocneli. Pocítila sa ako sa Lottie zošuchla pri mňa a objala ma okolie pliec. „Mami“ Vydýchla. „Toto si nemala vidieť. Nemala.... Nemala....“ Opakovala som stále dokola úplne dezorientovaná. Nechcela som si pripúšťať čoho bola svedkom moja jediná dcéra. „Ako dlho?“ Šepla po dlhšej odmlke. Ako dlho? Ja vlastne ani neviem, kedy to začalo. Snažím sa nato nemyslieť a nevrývať si to do pamäte.

* Baby, zanedbávam vás :(( Prepáčte mi, prosím :) Ale ja vôbec nestíham písať, absolútne :)

It cannot be !!        3. Kapitola

Pomaly som vypínala svoje myslenie a podriemkavala. Zhasla som lampičku a pri tom zavadila o prázdnu ešte stále teplú šálku na stole.  Svetlo teraz prichádzalo len z televízora, ktorý nepríjemne zrnel, pretože bola neskorá nočná hodina a vysielanie bolo prerušené. Tak som ho len jednoduchým stlačením gombíka vypla. Presunula som sa na gauč a zababušila sa do deky. Takto som to robila vždy, keď Lottie niekam šla. Čakala som ju a nikdy sa nevedela poriadne vrhnúť do ríše snov pokiaľ nebola doma v bezpečí, zdravá a živá. Trhlo mnou, začula som nejaký buchot z chodby. Akoby niekto padol na zem. Zľakla som sa. Toto nie je moja Lottie. Rozospato som si pretrela oči a pošúchala spánky. Opatrne som sa odkopala z deky. Keď sa moje nohy dotkli zeme, striaslo ma a na tele mi nabehli zimomriavky. Chlad podlahy ešte viac vygradoval túto hrozostrašnú situáciu, v ktorej som sa ocitla. V čo najväčšej tichosti som sa postavila a zabalená v deke po špičkách cupitala k zdroju hluku. Nebolo mi všetko jedno. Takmer som nedýchala. Prikradla som sa až na roh obývačky a chodby. Opatrne som vystrčila hlavu spoza steny. Môj zrak padol na postavu snažiacu sa o niečo oprieť, zachytiť, aby sa mohla postaviť. „Georg.“ Vzdychla som si. Na jednej strane sa mi uľavilo, že som sa práve nestala obeťou lúpeže a v horšom prípade možno aj vraždy. No na druhej strane ma oblial studený pot s toho, čo bude nasledovať. Zbadal ma a jeho oči zasvietili. Podišla som bližšie a natiahla som ruku oproti nemu. Len na mňa bezvýznamne fľochol a napľul mi na ňu. Nič nezvyčajné v takomto stave to robí často. Ruku som stiahla a jemne ju ošúchala o deku, ktorú som kŕčovito zvierala obtočenú okolo seba druhou rukou. Otočila som sa na odchod, pretože sa mi s toho obrovského alkoholového oparu,ktorý sa nad ním znášal začala krútiť hlava. Len čo som spravila druhý krok, už bol na nohách a zvieral moju ruku v tej svojej. Bolestivo ma pritlačil k stene. „Kde si sa vybrala?“ Znel jeho pobavený hlas. Neprirodzene na mňa vycieral zuby, prerušovane dýchal. Z úst sa mu valil odporný zápach zmesky vodky, piva, vána a vlastne všetkého, čo do seba nalial. Toto už nebol môj Georg. Bol to obyčajný ožran a tyran, na ktorého sa môj Georg menil pravidelne takmer každý večer. „Pusti ma! Si opitý.“ Povedala som bez kriku, zato dostatočne nahlas a rázne. Len sa pochabo usmial. „Nie som opitý. Som normálny.“ Vyhlásil. Jasné, jemu už tento stav nepríde ničím výnimočný, pretože sa stal súčasťou jeho života. Zvykol si na pocit opilosti a pomaly prestáva chápať a vidieť rozdiel medzi stavom triezvym a podguráženým. „Nevieš, čo hovoríš!“ Pustila som sa do neho, čo bola zrejme chyba. Jeho mohutná, svalnatá ruka vyletela a zastala až na mojom líci. V momente som si zahryzla do jazyka, aby som nezhíkla a moje oči zaplavili slzy bolesti a zúfalstva, už je to tu zas. „Už mi to nikdy viac nehovor, pretože ešte uvidíš čoho som schopný.“ Vyhrážal sa mi no, jazyk sa mu pritom plietol, keby sa neopieral o stenu už by bol znova ležal na zemi. Jeho pohľad ma prebodával. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila vzlyk. Vtedy mu však vyletela ruka druhýkrát. Tento raz bol úder silnejší a mne sa z úst začal valiť prúd krvi. Nevnímala som to, len som svoje tmavo hnedé oči plné smútku upierala na neho. Vždy nebol takýto. Bol pozorný, zasypával ma darčekmi, bol milý, láskavý, chápavý a starostlivý a hlavne nepil. Nechápem, prečo sa z neho stalo toto monštrum. Ma milujúcu rodinu, skvelú prácu, stály príjem a aj vlastné bývanie. Nikdy som neprišla na dosť pádny dôvod, prečo začal piť, čo ho k tomu viedlo.  

It cannot be!!       2. Kapitola

„Áno, už idem.“ Skríkla som smerom do chodby. Rýchlo som si ešte pred zrkadlom prehrabla svoju ohnivo červenú spleť kučeravých vlasov, popravila nariasenú sukňu, našpúlila pery a zbehla dole za svojím nahodeným manželom a krásnou dcérou .Dnes bol jeden s tých dní, keď bolo všetko fajn a my sme sa tvárili ako šťastná rodina bez problémov. Práve sme sa chystali na dostihy. Ak som nejaké zvieratá skutočne milovala, tak to boli jednoznačne kone. Georg nás na ne pozval a myslel si, že tým sa zabudnú všetky naše problémy aj incident so včerajška, ktorý som na svojej tvári len tak-tak zakryla. Takto sme fungovali už takmer päť rokov a ja som nemala odvahu spraviť tomu koniec. Nedokázala som sa túto epizódu svojho života spraviť hrubú čiaru, zabudnúť a odpútať sa. A tak som len tŕpla a potichu znášala všetky Georgove nálady a výmysly. Dnes to boli dostihy. To mi až tak nevadilo, stretnem pár známych, zabavím sa, vyrozprávam a trochu sa uvoľním. Horšie bolo, že Georg tiež stretne svojích kamarátov, dostanú sa do nálady a hra na harmonickú rodinku sa skončí. Dobre viem, čo ma večer čaká a aj napriek tomu som ochotná to podstúpiť. Už to nie je z lásky, ale so strachu, že keď sa budem brániť skončí sa to ešte horšie. Keď si Georg vypije mení sa na úplne iného človeka, ktorého nepoznám, je mi cudzí. Neznášam túto jeho stránku a aj tak mu to opakovane prepačujem. Koľkokrát som si už povedala, že toto bola už posledná kvapka, posledný raz, že už stačilo a zo všetkým končím. Nikdy som to nespravila a to len kvôli našej dcére. Lottie so nezaslúži žiť bez otca nech už je hocijaký. Jej by nikdy nedokázal ublížiť. Má ju rád a ľúbi ju. Viem to, aj keď jej to neukazuje. Dorazili sme na miesto, sadli si na popredné miesta a sledovali výkony koní. „Mami, pozri!“ Nadchýnala sa Lottie nad koňmi. Mala síce 17 rokov no, stále bola moje malé neskúsené dievčatko s veselými očkami. Celá žiarila. Kone milovala rovnako ako jej matka. V tomto sme boli rovnaké. Georg s nami vydržal sedieť asi 15 minút aj to som sa čudovala, že ho nedvíha zo stoličky. Potom zbadal partičku svojich úžasných priateľov a zmizol. S lottie sme dopozerali preteky dokonca a potom sme sa rozdelili. Ona šla za svojimi priateľmi a ja za tými svojimi. Presne ako som čakala. Vyrozprávala som sa, bola som vypočutá a znova zavalená radami s každej strany. Zo všetkých vychádzalo jedno a to isté, a to, aby som vzala Charlotte a Georga opustila. Ano, je to tá najrozumnejšia možnosť, ale nemám na to srdce. Ja nie som taká. Pobrala som sa , spravila si teplý čaj, ktorého vôňa sa rozniesla po celej miestnosti. Zvalila som sa do kresla, prikryla sa dekou a pri tlmenom svetle malej lampičky a ukludňujúceho tichého hlasu, ktorý patril moderátorovi nočných správ rozmýšľala som zmyslom môjho života a nad tou veľkou chybou spred 20 rokov., keď som vyslovila svoje „áno“. Ta svadba bola narýchlo, uponáhľaná a z mojej strany to bol len obyčajný vzdor. Netuším, čo som si tým chcela dokázať. Georga som ľúbila ale nebola to tá ozajstná láska bolo to také poblúznenie a už vôbec sme sa nemali brať. Mali sme len šťastie, že sme boli tak zaslepení, že sme sa dokázali navzájom rešpektovať.

* tak pači sa, druhá kapitola :D