It cannot be!!       2. Kapitola

„Áno, už idem.“ Skríkla som smerom do chodby. Rýchlo som si ešte pred zrkadlom prehrabla svoju ohnivo červenú spleť kučeravých vlasov, popravila nariasenú sukňu, našpúlila pery a zbehla dole za svojím nahodeným manželom a krásnou dcérou .Dnes bol jeden s tých dní, keď bolo všetko fajn a my sme sa tvárili ako šťastná rodina bez problémov. Práve sme sa chystali na dostihy. Ak som nejaké zvieratá skutočne milovala, tak to boli jednoznačne kone. Georg nás na ne pozval a myslel si, že tým sa zabudnú všetky naše problémy aj incident so včerajška, ktorý som na svojej tvári len tak-tak zakryla. Takto sme fungovali už takmer päť rokov a ja som nemala odvahu spraviť tomu koniec. Nedokázala som sa túto epizódu svojho života spraviť hrubú čiaru, zabudnúť a odpútať sa. A tak som len tŕpla a potichu znášala všetky Georgove nálady a výmysly. Dnes to boli dostihy. To mi až tak nevadilo, stretnem pár známych, zabavím sa, vyrozprávam a trochu sa uvoľním. Horšie bolo, že Georg tiež stretne svojích kamarátov, dostanú sa do nálady a hra na harmonickú rodinku sa skončí. Dobre viem, čo ma večer čaká a aj napriek tomu som ochotná to podstúpiť. Už to nie je z lásky, ale so strachu, že keď sa budem brániť skončí sa to ešte horšie. Keď si Georg vypije mení sa na úplne iného človeka, ktorého nepoznám, je mi cudzí. Neznášam túto jeho stránku a aj tak mu to opakovane prepačujem. Koľkokrát som si už povedala, že toto bola už posledná kvapka, posledný raz, že už stačilo a zo všetkým končím. Nikdy som to nespravila a to len kvôli našej dcére. Lottie so nezaslúži žiť bez otca nech už je hocijaký. Jej by nikdy nedokázal ublížiť. Má ju rád a ľúbi ju. Viem to, aj keď jej to neukazuje. Dorazili sme na miesto, sadli si na popredné miesta a sledovali výkony koní. „Mami, pozri!“ Nadchýnala sa Lottie nad koňmi. Mala síce 17 rokov no, stále bola moje malé neskúsené dievčatko s veselými očkami. Celá žiarila. Kone milovala rovnako ako jej matka. V tomto sme boli rovnaké. Georg s nami vydržal sedieť asi 15 minút aj to som sa čudovala, že ho nedvíha zo stoličky. Potom zbadal partičku svojich úžasných priateľov a zmizol. S lottie sme dopozerali preteky dokonca a potom sme sa rozdelili. Ona šla za svojimi priateľmi a ja za tými svojimi. Presne ako som čakala. Vyrozprávala som sa, bola som vypočutá a znova zavalená radami s každej strany. Zo všetkých vychádzalo jedno a to isté, a to, aby som vzala Charlotte a Georga opustila. Ano, je to tá najrozumnejšia možnosť, ale nemám na to srdce. Ja nie som taká. Pobrala som sa , spravila si teplý čaj, ktorého vôňa sa rozniesla po celej miestnosti. Zvalila som sa do kresla, prikryla sa dekou a pri tlmenom svetle malej lampičky a ukludňujúceho tichého hlasu, ktorý patril moderátorovi nočných správ rozmýšľala som zmyslom môjho života a nad tou veľkou chybou spred 20 rokov., keď som vyslovila svoje „áno“. Ta svadba bola narýchlo, uponáhľaná a z mojej strany to bol len obyčajný vzdor. Netuším, čo som si tým chcela dokázať. Georga som ľúbila ale nebola to tá ozajstná láska bolo to také poblúznenie a už vôbec sme sa nemali brať. Mali sme len šťastie, že sme boli tak zaslepení, že sme sa dokázali navzájom rešpektovať.

* tak pači sa, druhá kapitola :D

It cannot be!!        1. Kapitola

„Katie, no tak pod už, si krásna...“ Kričal po mne Georg. Muž, s ktorým som už 20 rokov v bezvýznamnom manželskom zväzku. Dnes mám 43 a dostatočne si uvedomujem svoje nesprávne rozhodnutie, neuvážený čin, fatálnu chybu, ktorej som sa dopustila, keď som si ho vzala. Bola som mladá, bláznivá. Život som mala pred sebou, starosti ani žiadne problémy som neriešila. Bola som vzdorovitá s ničím nesúhlasiaca vysokoškoláčka, študentka psychológie. Robila som presný opak všetkého, čo sa odo mňa očakávalo. Bola som rozmaznaný jedináčik, čo som všetkým ukazovala v plnej sile. Nikto nechápal moje nálady, činy, reakcie ani názory dokonca, ani moji vlastní rodičia. Bola som ich jediná dcéra, dieťa, ktoré tak dlho nemohli mať. A Georg bol muž, vtedy chalan, môj spolužiak s chudobnejšej rodiny ako tá moja. Stretávali sme sa na každej prednáške, skúškach a aj mimo školy na bujarých, divokých, nočných záťahoch a oslavách, na ktoré som samozrejme chodila potajme, pretože moji rodičia s tým výsostne nesúhlasili, čo pre mňa znamenalo, že ako správny rebel som ani na jednej takejto akcii nesmela chýbať. Rátalo sa so mnou. Postupom času som sa do Georga bláznivo zamilovala a dospelo to až do bodu, keď sme sa zobrali. Neuvedomovala som si čo robím, do čoho sa vrhám a čo ma vlastne čaká. Dôležité bolo, že Georg ma požiadal o ruku, rodičia boli zaryto proti (nebolo to ani tak kvôli nemu, považovali ho za správneho chalana, ako kvôli jeho spoločenskému postaveniu. Rodičia boli ešte z doby, keď sa smeli brať ľudia len s rovnakej spoločenskej vrstvy.) a to pre mňa znamenalo zelenú. Ponuku na sobáš som prijala a o ostatne som sa nezaujímala. O všetko sa postaral môj drahý Georg. Mali sme malú svadbu na jednom vŕšku v neďalekom pohorí, v kláštore sv. Vavrinca. Moji rodičia sa jej odmietli zúčastniť. Veľkú hlavu som si s toho nerobila, brala som život tak ako sa mi ponúkal so všetkým dobrým i zlým, veselým i smutným. Georg nám kúpil malý domček na kraji Londýna v oblasti, ktorá ešte nebola napáchnutá vzduchom veľkomestského života. Žiadne cesty preplnené autami do výmyslu sveta, pouličný hluk a takmer nedýchateľný vzduch. Bol to taký vidiek s malým počtom zaľudnenia a miernou hustotou obyvateľstva. Páčilo sa mi tu, nič mi nechýbalo. Na tak rýchle rozhodnutie som bola so svojím životom spokojná. Našla som si solídnu prácu v malom obchodíku s potravinami, v ktorom som slušne zarábala. Georg využil svoje školské vedomosti a na rozdiel odo mňa svoj magisterský titul naplno využíval. Pracoval ako psychológ v ambulancii, ktorá sídlila v centre Londýna. Po dvoch rokoch nášho spoločného a značne spokojného života sa s výberom môjho životného partneri zmierili aj moji rodičia a prijali ho medzi seba, čomu som sa tešila. Ako čas plynul, prestávala som byť to vždy rebelantské dieťa a pomaly som dozrievala, dospievala. Keď sa nám o rok na to, čo moji rodičia pochopili, že nemá význam hrať sa na urazených a neprístupných narodila Charllote môj postoj k života sa celkom zmenil. Začala som ho vnímať úplne inými očami, dospelými, zodpovednými.

* Baby, nemám to dopísané a netuším kedy to dopíšem a či vôbec to dopíšem. Ale nechcem vás zanedbávať, tak vám to sem dám. Mám napísaných asi 9 kapitol. Tie vám sem dám, ak teda budete chcieť a ostatné niekedy nabudúce.

The Lucky One       Epilóg

O takmer 20 rokov neskôr

„Nie, nie vážne nejdem. Choďte sami.“ Prehovárala som Louisa. Stála som v kuchyni a varila večeru. Louis však trval na tom, že pôjdeme na prechádzku a potom si niečo objednáme. Nesúhlasila som s ním a robila si po svojom. Zobral aj našu malú dcérku Esther. Dovarila som večeru a sadla si v obývačke na koženú sedačku, o ktorú sme sa s Louisom tak dlho hádali. Bože, je to už tak dávno. Tak dávno, čo som bola mladé dievča a nevedela som, čo od života čakám. Čo chcem. Dnes to viem presne. Ten blázon si ma vtedy pred takmer dvadsiatimi rokmi na Kube naozaj vzal. Požiadal ma o ruku, daroval mi krásny prsteň, ktorý kúpil od nejakého miestneho obchodníka. Bol to úplne obyčajný prsteň, no o to viac sa mi páčil. Nosím ho stále a neskladám ho z prsta. Naša svadba bola úžasná. Toľko razy som snívala o perfektnej svadbe v bielych šatách, veľkej výzdobe a preplnenej sále. Moja ozajstná svadba sa vôbec nezhodovala s mojimi predstavami a aj tak bola úžasná. Brali sme sa na pláži, svedkami nám bol domorodý ľud, ktorý už pravdepodobne nikdy nestretneme. A aj preto sme si svoje „áno“ povedali hneď dvakrát. Keď sme sa po dvoch týždňoch vrátili s Kuby, v pomyslení, že sme ozajstný manželia a začali sme si vybavovať spoločné bývanie, zistili sme, že manželia nie sme a nikdy sme neboli. Trochu ma to sklamalo, ale tešila som sa, že môj veľký deň prežijem znova. Nikdy som ani len nesnívala, že stretnem tak skvelého muža ako Louis a už vôbec nie, že sa za neho vydám hneď dvakrát. A tak sme sa zobrali aj v Londýnskej kaplnke, ktorá bola preplnená ľuďmi, presne tak ako som čakala. Mala som na sebe krásne biele šaty bez ramienok, cez prsia posiate kamienkami. Dostala som obrovské množstvo kvetov a samozrejme ďalší prsteň, tento raz s diamantom. Mám ho odložený a spája sa s neuveriteľne veľa spomienkami na mladosť, svadbu, Louisa ale aj ostatných chalanov so skupiny. Och, a áno Louis už veľmi dlho nepatrí do skupiny. Odišiel, nie kvôli tomu, že sa oženil a ja som čakala nášho prvého syna ale cítil to tak, že lepšie mu bude doma s rodinou. Chalani asi rok pôsobili ako skupina len štyria. No, nakoniec to vzdali a skupina sa rozpadla. Zayn sa odsťahoval s Londýna do svojej krajiny. Harry je dodnes sám a obháňa ženy. Toto sa v ňom nikdy nezaprie. Chodí nás veľmi často navštevovať s Louisom ostali nerozluční kamaráti aj po toľkom čase. A Liam s Niallom sa oženili. Liam si vzal Danielle. Závidim im ich vzťah, áno viem, ja mám tiež nádherný, ale oni sú spolu už tak dlho. A Niall si vzal moju neposlušnú sestru Emily. Je z nej veľká, dospelá žena. Ostali bývať v dome po našich rodičoch. Beth a Toma. Tí, sa presťahovali do menšieho domčeka na vidieku. Vraj ten dom, je už na nich veľký. Nikto proti tomu nič nemal a tak tam teraz žije Em s Niallom a ich troma deťmi. Ja s Louisom sme si kúpili svoj vlastný dom, v ktorom spoločne nažívame a vychovávame naše deti. Nate má dnes už 17 rokov a nebýva s nami. Pretože sa rozhodol študovať a tak žije na internáte a domov chodí zriedka. No a naše malé zlatko, Esther, má 5 rokov a je to Louisove obľúbené dieťa. Dal by jej všetko, strašne ju rozmaznáva. Môj život sa neuveriteľne zmenil. Mala som neskutočné šťastie, že si ma Beth všimla a zobrala ma k sebe. Nechcem si ani len predstaviť, čo by teraz so mnou bolo. Takto mi to vyhovuje, som tá šťastná....

* Tak, konečne. Konečne som sa k tomu dokopala. Chcem len povedať, že toto už ani nie je časť, je to len taký dodatok, aby ste mali predstavu, čo sa s nimi stalo, ako skončili, kto, kde s kým. Prosím neporovnávajte to s časťami. Pretože týchto pár slov sa predošlým časťam nemôže rovnať. A ešte by som vám chcela poďakovať, že ste to čítali a dodávali mi odvahu. Keď som si toto začala vymýšľať, nechcela som to nikam dávať, hambila som sa za svoje myšlienky a nápady. No, potom ma pár ľudí prehovorilo a ja som si vytvorila blog s tým, že vám sem bude dávať moje pocity. Nečakala som, že sa to tak chytí a vy sa sem budete vraciať, aby ste tu našli noú a novú časť. Preto veľmi pekne ĎAKUJEM :) 

* Už som začala aj s novým príbehom, ktorý neviem či som už spomínala ale bude s Harrym. A s ním bude práve preto, že Harry mi prišiel ako najvhodnejší, najviac zapadne do deja, ktorý som si vymyslela a najviac sa hodí k dotyčnej dáme, to pochopíte, keď sem pridám prvú časť. Možno budete sklamané a nebude chápať prečo som to napísala tak ako to je, ale no veď posúdite samé ....

...
Babiky, prepáčte, že vás teraz trošku zanedbávam. Ale vôbec sa mi nechce, nič. Toto teplo ma ničí. Zabíja všetky moje mozgové bunky a ja nemám žiadne nápady, nič. Dúfam, že to čoskoro prejde a ja sa vám zase budem naplo venovať a dopíšem príbeh Louisa a Samanthy. Zatedy si beriem troška dovolenku. Ale nezúfajte, vybehni von, opalujte sa ..... ani sa neodčkáte a znova to tu bude plné. SĽUBUJEM . ... :)

The Lucky One     55. Kapitola -  The End

Môj pohľad padol na jej zadok. Je dokonalá, všetko na nej je úžasné. Kochal som sa pohľadom na jej krásne pozadie až pokým mi nezavrela dvere pred očami. Ľahol som si na posteľ a zavalila ma nostalgia minulej noci. Bola úžasná. O pár minút sa Samantha vrátila umytá, učesaná, upravená, prezlečená v domácom oblečení a vyvoňaná. Jemne sa usmiala, vedel som čo to znamená, je čas splniť sľub. Posadil som sa na kraj postele, prišla ku mne. Postavila sa medzi moje nohy a chytila ma jednou rukou okolo krku a druhu si zamotala do mojich vlasov. Milujem to, ten pocit, keď sa mi hrá z vlasmi, keď cítim ako mi prstami prehrabuje neposlušné pramene.  Potom sa naklonila a prilepila svoje pery na tie moje, nežne ich drvila. Chytil som ju za zadok a zvalil ju na seba. Bláznili sme sa, maznali a navzájom si spríjemňovali čas. „Čo teraz?“ Spýtala sa zadýchaná, keď som ju konečne pustil zo svojho zovretia a dal jej aspoň na chvíľu pokoj. „Neviem, čo by si chcela robiť?“ Dával som jej na výber. „Chcem byť s tebou.“ Povedala jednoducho a vycerila na mňa zúbky. V tom mi napadla skvelá myšlienka. Vezmem ju na dovolenku. Niekam, kde budeme len my dvaja. Nikým a ničím nerušení. Poriadne si ju užijem. „Kedy sa ma vrátiť Beth?“ Spýtal som sa. Skrčila obočie. „Neviem, tuším hovorila, že o týždeň. Prečo?“ Nechápala na čo narážam. „Myslíš, že by mala problém s tým, keby ideme niekam na dovolenku?“ Uisťoval som sa. „Ona nie, ale ja s tým asi budem mať problém.“ „Prečo?“ Teraz som nechápal ja. „V živote som neletela a bojím sa toho.“ Odôvodnila. „Veď budeš so mnou.“ Povedal som a hrdinsky si pobúchal po hrudi. „Si ma teda upokojil.“ Uťahovala si. „Bojíš sa so mnou niekam ísť sama?“ Zvážnel som. Pretočila sa na bok, aby sa mi mohla pozerať do očí. „Nie, ty hlupáčik.“ Zaškerila sa a chytila moje líca do rúk. Naťahovala ich tak ako to robia staré babky malým deťom. Neznášam to no, od nej som ochotný trpieť to. „Nebojím, pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“ Dokončila a konečne nechala moje líca na pokoji. Chytila moju ruku a preplietla nám ich spolu so svojou. To sa mi už pozdávalo viac. „Tak sa zbaľ. Odchádzame.“ Zavelil som. „Kam? Kedy? Prečo? Kto? S kým? O koľkej? .... nemám peniaze.“ Vysypala na jeden nádych. „Nepotrebuješ ich. Pozývam ťa.“ Zatváril som sa víťazne. „No určite, ja ťa nebudem využívať.“ Zamietla to v momente. Ani si to nenechala prejsť hlavou. „To nie je využívanie. A ja som sa nepýtal. Oznámil som ti to.“ Ozrejmil som jej celú situáciu. Tak ako sa má. „Nejdem.“ Povedala rázne. „Ideš.“ Protirečil som jej. „Nie, nejdem.“ „Ale áno, ideš.“ „Nejdem.“ „No ták, mrkvička. Bude to naša zásnubná cesta.“ Bolo mi jedno, čo hovorím, len aby som ju presvedčil a išla so mnou. „Zásnubná?“ Čudovala sa. „Prsteň dostaneš až tam.“ Rozhodol som sa v tú sekundu. Kúpim jej prsteň a požiadam ju o ruku. Chcem byť s ňou. Cítim, že sme si súdení. „Ja, ... ja ..“ Koktala. Zaskočil som ju svojím rozhodnutím. „Kam by si chcela ísť? Kde si ma vezmeš?“ Už som to vravel ako hotovú vec, ako by sme sa už najmenej pred polrokom dohodli, že niekam pôjdeme a vezme sa. Vôbec som to nebral tak, že vlastne ešte pred dňom sme spolu nechodili. „Ale, ale to je skoro.“ Bránila sa. „Ľúbiš ma?“ Chcel som si byť istý. „Milujem ťa.“ Povedala bez zaváhania. „Ja teba tiež. Tak kde je problém?“ Nechápal som. „Je to narýchlo, sme mladí.“ Vymenúvala. „Nie je to narýchlo. Máme na to celý deň. A aspoň budeme dlhšie svoji.“ Vyhováral som jej to. „Ja neviem, ale áno, chcem si ťa vziať. Chcel aby si bol len a len môj.“ Zaškerila sa. „Tiež, chcem, aby si bola moja.“ Naklonil som sa a pobozkal ju. „Tak kam ideme?“ Vravel som pomedzi bozky. „Kuba.“ Vyslovila potichu. „Idem zohnať lístky, pobaľ sa.“ Prikázal som jej a letel som domov zajednať lístky.

Samanthyn pohľad

Je blázon. Vraj si ma vezme a ešte k tomu na Kube. Naozaj je taký, ako som o ňom čítala. Bláznivý, pojašený, zábavný.... Je to môj Louis. Zmenila som sa, zmenil sa môj postoj k citom, k láske. Už sa pred ňou nezatváram a neschovávam. Otvorila som svoje srdce a on do neho bez opýtania vstúpil. Keď sa na to pozerám takto, je to iné. Neuvážené, nepremyslené, hlúpe ... No, napriek všetkým rizikám chcem toto bláznovstvo podstúpiť. No a čo, že sme mladí a ešte sa dobre nepoznáme, nevieme o sebe všetko, kašlem na to. Chcem si ho vziať a aj si ho vezmem. Pobalila som si tie najzákladnejšie veci a aj s obrovským kufrom som horko-ťažko zišla do kuchyne. „Ty sa sťahuješ?“ Zaskočil ma TY. „Nie, vydávam sa.“ Povedala by som spôsobom akoby sa vydávam každý týždeň  a nič to nie je. Voda, ktorú mal v ústach mu zabehla. Začal kašlať. Pustila som kufor na zem a pribehla k nemu. „V poriadku?“ Trieskala som mu po chrbte. „Čo si povedala?“ Nechcelo sa mu veriť. „Idem. Si.  Vziať. Louisa.“ Vravela som zrozumiteľne, schválne som zvýrazňovala slová. „Ako vziať?“ Stále sa tá informácia nedostala až do centra jeho mozgu. „Nepočúvaš ma?“ Zahriakla som ho. „Bože, Sam máš 18 rokov, o živote nič nevieš.“ Začal ma poúčať. „Človek sa učí na vlastných chybách.“ Odbila som ho. Svojím rozhodnutím som si bola istá a neplánovala som ho meniť. „A čo mama?“ „Nevie o tom. Zatiaľ.“ Musím jej to povedať čo najskôr. Vytiahla som mobil a vyťukala jej číslo. Vzala to dobre. No dobre,  tým som chcela povedať, že nekričala a ani mi to výslovne nezakázala, ale, že by bola mojím rozhodnutím nadšená sa povedať nedá. Zmiera s tým postupom času. „Naozaj ideš?“ Pýtal sa TY už asi po stýkrát. „Idem.“ Zdvihla som kufor. Vytrhol mi ho z ruky a pomohol mi vyniesť ho von až pred bráničku. Tam ma asi 10 minút v kuse objímal a odmietal ma pustiť. Zrazu pri nás zastavilo čierne auto a v ňom môj budúci. TY-ovi som prikázala, aby sa za mňa so všetkými rozlúčil a potom som už nastúpila do auta a nechala sa odviesť na letisko. 

*Ahojte!!! ... Som domááá !!! :D :D  Opálená, až takmer zhorená, vykúpaná, vyodychovaná a spokojná. Nad mieru spokojná. A viete prečo? ... Pretože moji rodičia boli tak zlatí, a kúpili mi tričko 1D a k tomu ešte šáločku s Louisom :D :D Teším sa s toho ako malá :P Už som si vystavila a chodím okolo toho ako okolo svätého obrázka :D :D 

* A nebojte nezabudla som ani na vás. Začala som si po ceste domov písať novú story. Nič vám nesľubujem, pretože neviem, čo s toho vznikne a dokonca vám nesľubujem, že sa vám to bude páčiť. Prepíšem si to do wordu a zajtra alebo pozajtra vám sem niečo s toho hodím :P .. Ak si to nerozmyslím. BTW malo by to byť s Harrym :D ... Dúfam, že som potešila :D

The Lucky One 54. Kapitola

Vedela som, že sa mu to nepodarí, pretože sa mi zapínala vpredu. Keď som už z jeho chabých pohybov vycítila zúfalstvo. Odtiahla som ruky od jeho hrude a rozopla som si ju sama. Zastavil a zapozeral sa na mňa pohľadom : Si mohla skôr povedať. Pousmiala som sa a ďalej tomu nevenovala pozornosť a on tiež nie. Jeho oči naplno zamestnávali moje nahé prsia. Hltal ich očami a ja som sa začínala cítiť trochu nepríjemne. Reflexne som si ich rukami zakryla. „Ale, no ták.“ Vravel a ruky mi odťahoval. Držala som a nechystala som sa pustiť. No, vyviedol so mnou, začal ma štekliť a mne neostávala nič iné ako zovretie povoliť. Prezeral si ma úplne celú od hlavy až po päty. Potom to už išlo rýchlo. Zrazu sme boli obaja nahí a ja som sa triasla ešte viac. Vzrušením a strachom. Snažil sa, aby som sa uvoľnila, no ja som bola v strašnom kŕči. Jednoducho som sa bála. „Neboj sa, bude sa ti to páčiť.“ Šepkal mi do ucha a rukou mi prechádzal po vnútornej strane stehna. Nesmelo som prikývla. Neverila som mu, aj keď som veľmi chcela. Ešte chvíľu sa so mnou maznal. Hladkal ma, šteklil, bozkával. Všetko to robil s takým citom, že ma presvedčil a moje nohy sa samé od seba roztiahli. „Pripravená?“ Povedal takmer nečujne. Nič som nehovorila, len som sa na neho pozrela a on to pochopil. Pocítila som medzi nohami nesmierny tlak a ostrú bolesť. Vybehli mi slzy. Nechcela som plakať, bola som si vedomá toho, že by to túto krásnu a intímnu chvíľu medzi nami úplne pokazilo. No, keď tá bolesť bola neznesiteľná. Všetko ma bolelo a on neprestával. Zaťala som zuby a povedala som si, že to vydržím. „Uvoľni sa. Prestane to.“ Radil mi. Uvoľni sa. To sa mu povie. Prirazil. Silno a nečakane. Vykríkla som od bolesti a svoje nechty som mu zaryla do chrbta. Spravil to tak ešte pár razy a potom nastal zlom. Nesmiernu bolesť vystriedalo potešenie a mňa zavalila vlna vzrušenia a šťastia. Začala som si to užívať a horlivo vzdychať. Uvoľnila som sa a moje telo vyletelo do neba. Moja duša sa povzniesla a ja som dosiahla svoj vrchol. Pocítila som v sebe hrejivé teplo. Dopadol vedľa mňa a obidvaja sme zrýchlene dýchali. Pritiahla som sa k nemu a poskladala som sa na jeho hrudi. Objal ma a hral sa s mojimi vlasmi. „Nechcel som ti ublížiť.“ Prehovoril. Zavčasu sa ospravedlňuje. Teraz, keď už mám za tým, mi je jeho ospravedlnenie na nič. No, aj tak som rada, že to spravil on a nie niekto iný. „To nič.“ Vysúkala som zo seba. Bola som unavená. Zmohlo ma to. Oči sa mi samé od seba zatvárali. Jeho hladkanie mi vôbec nepomáhalo. Uspávalo ma ešte viac. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Hovoril potichu a monotónne. Lepší čas na rozhovor si nájsť nemohol. Nebola som schopná vnímať ho, zaspala som mu v náručí. ....

Pohľad Louisa

Som šťastný. Nesmierne šťastný. Ona je tá pravá. Tá, na ktorú som čakal celý život. Je moja druhá polovica a dokonale ma dopĺňa. Je takmer všetkým čo som kedy hľadal. Možno zniem tak rozprávkovo alebo banálne no, cítim to tak. Viem, že je to ona. Verím tomu a nevzdám sa jej. Nedovolím, aby mi ušla alebo aby som ju stratil. Budem sa o ňu starať a bojovať o ňu. Vezmem si ju a založíme si spolu rodinu. Rozmýšľam možno až moc do budúcnosti, no páčilo by sa mi to. S ňou určite. A navyše teraz keď viem, že ani ja jej nie som ľahostajný a cíti ku mne niečo viac už o ničom nepochybujem. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Slová sa zo mňa sypali sami od seba. Hovoril som to, čo som cítil, všetky nahromadené emócie, ktoré som musel dať zo seba nejakým spôsobom von. „Tiež by si to chcela?“ Ticho. „Sam? .... Samantha? .. Sam? ...“ Neodpovedala mi. Mierne som sa naklonil, aby som na ňu videl. Spala. Bola taká sladká, nevinná. Pritúlil som si ju bližšie k sebe a so skvelým pocitom, že je pri mne, že ju môžem držať v náručí a vdychovať jej krásnu vôňu som zaspal. 

Ráno

Prebral som sa na nejaký buchot. Nevedel som odkiaľ ide a čo ho spôsobuje. No však, prestalo ma to zaujímať hneď ako som vedľa seba zahliadol ju. Ešte stále spala a ešte stále bola tak krásna. Vlasy mala rozprestreté po posteli a ruky mala zvláštne pomotané. Bola ako bábika. Podoprel som si hlavu a len tak bez dôvodu na ňu pozeral. Nevedel som z nej spustiť zrak. Nedokázal som to. Priťahovala ma aj keď spala. Zrazu sa pomrvila a nesmelo otvorila očká. Usmiala sa a ponaťahovala si ruky. „Nepozeraj na mňa.“ Zakázala mi. „Musím.“ Priznal som. „Nie, prestaň. Koľko sa na mňa už tak pozeráš.“ Zaujímala sa. Jej hlas bol rozospatý a zachrípnutý. „Asi 2 minútky.“ Trošku som si to upravil. V skutočnosti som na ňu hľadel asi dvadsať minút. Ale, keď som si nemohol pomôcť. Jedna nula hore dole. „Ďakujem.“ Šepla tesne pri mojich ústach a potom mi dala letmý bozk na líce. Zamračil som sa. „Až keď sa umyješ.“ Vyjednávala. „To nevydržím.“ Povedal som rozhodne. „Budeš musieť.“ Zaškerila sa a odpochodovala do kuchyne. Môj pohľad padol na jej zadok. Je dokonalá, všetko na nej je úžasné. ...

The Lucky One 53. Kapitola

Nežne sa mňa usmial. Roztápala som sa mu v náručí. Môj rozum ovládalo niečo silnejšie ako ja. Nebránila som sa. V očiach mu prebehol záblesk. „Pozývam ťa.“ Vysypal len tak z ničoho. „Kam?“ Hrala som sa na nechápavú. No, pravdou bolo, že som to vážne nechápala. „Ideme si niekam sadnúť.“ Nepýtal sa. Skôr mi to oznamoval. „Ja nikam nejdem. Nie som vhodne oblečená.“ Bránila som sa. „Si krásna.“ Odbil ma a naše pery zase spojil v krásny bozk. „A som mokrá.“ Dodala som, keď ma uvoľnil zo svojho zovretia. „ Ja tiež.“ A spustil hlasný smiech. Tak krásne sa smeje. Ako malé dieťa, ktoré ste práve obdarovali lízatkom alebo nejakou hračkou. „Ale doma si sama, nie?“ Zamyslela som sa. Beth išla na týždeň preč. Thomas je v práci. Dám krk nato, že Emily je s Niallom a do rána sa neukáže. A TY, no tak tým som si nie istá, kde by mohol byť. Mohol by byť s Nancy. Dúfam, že je s ňou. Riskneme to a uvidíme. „Áno, mala by som byť.“ Povedala som nakoniec. „Dobre, tak je to vyriešené, ideme k tebe.“ Rozhodol. Chytil ma okolo pása a viedol ma k autu. Nasadli sme a za pár minút sme stáli pred naším domom. Otvoril mi dvere ako pravý gentleman. Prijala som jeho ruku a vystúpila som. Vošli sme dnu a Louis sa s buchotom hodil na gauč. Bolo tu podozrivo ticho. Takže, yeees ... som sama doma. Pomyslela som si. „Čo budeme robiť?“ Spýtala som sa a pritom som si rozpúšťala do nitky mokré vlasy. „Urobíme si pohodový večer, konečne sami dvaja, ničím a nikým nerušený.“ Prezradil. „To sa mi pozdáva.“ Súhlasila som. „Len poď sa prezliecť.“ Prikázala som sa vybrala sa do kúpeľne. Poslušne sa zdvihol a kráčal za mnou. Ja som si odmaľovala roztečenú špirálu, vysušila vlasy a vybrala si jednoduché šaty a jemu som požičala nejaké Tomove veci. Pomohla som mu dať zo seba dole ten otrasný make up starého pána a potom sme sa už nerušene posadili do obývačky a užívali si jeden druhého. Zapli sme si telku. Ja som sa mu oprela o rameno a on si ruku prehodil cezo mňa. „O tomto som sníval od kedy sme sa prvý raz pohádali.“ Priznal a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. Pevne ma držal v náručí a na krku som cítila jeho sladký dych. Spôsoboval mi tým zimomriavky. Otočila som hlavu a jemne ho pobozkala. „Mám priateľku, ktorá sa úžasné bozkáva.“ Vyhlásil a zasmial sa. „Akú priateľku?“ Ozvala som sa. „No, predsa teba.“ Jemne ma štuchol medzi rebra. „Ja, ja nie som tvoja priateľka.“ Smiala som sa. „A čo si moja?“ Nechápal. „Asi kamarátka.“ Nevedela som to na isto. „Nie, si moja priateľka.“ Trval na svojom. „A prečo o tom neviem?“ Spýtala som sa. „Ja som imbecil.“ Zahrešil. Došlo mu to. Pustil ma, postavil sa predo mňa a ja som sa v tom momente rozosmiala. Nechápala som, čo presne ide robiť. Teraz si kľakne a požiada ma o ruku. Prebehlo mi hlavou. Musela som sa nad tou myšlienkou pousmiať. „Samantha Donnovenová, chceš byť moja priateľka?“ Vyslovil tak dôležito, vážne s oficiálne. „Áno, chcem.“ Povedala som pevne rozhodnutá. Celý sa rozžiaril a znova si sadol vedľa mňa. Chytil moju tvár do rúk a pobozkal ma. Inak, tak ako môj priateľ, ktorého milujem. Už sa to nebojím povedať, milujem ho. Som si tým istá. Do toho bozku vložil všetky jeho city ku mne a ja som mu ich s nadšením opätovala. Bola som šťastná, zmierená so všetkým. V tom momente som si nepriznávala, že na svete je aj zlo, že nie vždy všetko vychádza. Bolo mi to jedno. Bola som s ním a to my stačilo. On bol mojím svetom aj vesmírom a ešte oveľa viac. Odrazu som si nevedela a nechcela predstaviť život bez neho. Pomaly ma položil na sedačku a priľahol ma. Jeho bozky začali byť chtivejšie a odvážnejšie. Rukami mi skúmali celé moje telo. O niektorých miestach som ani nevedela, že ich vôbec mám. Začal mi rozopínať zips na šatách a jeho pery skĺzli na môj krk. „Louis, tu nie.“ Vydýchla som. Chytil ma na ruky a niesol ma hore po schodoch do mojej izby. Vedela som, čo sa teraz stane. A ani v najmenšom som nebola pripravená brániť sa. Práveže naopak chcela som to. Veľmi. Chcela som, aby to bol on, kto ma zasvätí do tejto časti života. Dvere izby zabuchol nohou a nežne ma položil na posteľ. Bola som vzrušená a celá v očakávaní. Nevedela som, čo presne sa bude diať. Ako to bude prebiehať a tiež som netušila, čo je mojou úlohou. Ľahol si vedľa mňa a pokračoval v bozkávaní. Bozkával ma všade. Chvela som sa, celá som sa triasla. Bola som nervózna. Rukou ma nežne hladil po ramenách a pomaly zo mňa sťahoval šaty. Nebránila som sa. Bola som v šoku, len som nehybne ležala na posteli a dovolila som mu robiť, čo chcel. Znova priložil pery na tie moje. Túto časť som ovládala. Zapojila som sa do toho bozku a predĺžila ho o čo najviac. Stiahol zo mňa šaty úplne a zahodil ich niekde do prostred izby neriešila som to. No, nepáčilo sa mi, že zatiaľ čo ja som už bola len v spodnom prádle on bol ešte celý oblečený a preto som sa chopila jeho trička a prevliekla som mu ho cez hlavu. Zdvihol ruky nad hlavu, aby mi pomohol. Potom som ho chytila za opasok a bojovala so zapínaním. Nešlo to, ruky sa mi triasli a ja som začínala chytať nervy, videl to a bol taký zlatý, že mi pomohol. So zipsom a gombíkom som už problém nemala. Ostal predo mnou len v mrkvičkových boxerkách. Musela som sa smiať. „Niečo smiešne?“ Znel naoko urazene. „Krásne, krásne.“ Vravela som a pritom ukazovala na jeho boxerky. Tiež sa usmial a znovu ma priľahol. Teraz mu začala vadiť moja podprsenka a pomaly mi sťahoval ramienka. Podopchal si ruky podo mňa a šmátral mi po chrbte. Vedela som, že sa mu to nepodarí, pretože sa mi zapínala vpredu. ....

Ahojte :D takže ďalšia časť..aj keď je Iva na dovolenke poslala mi ju, aby som ju sem dala :) Príjemné čitanie s pozdravom Nika :D