The Lucky One 54. Kapitola

Vedela som, že sa mu to nepodarí, pretože sa mi zapínala vpredu. Keď som už z jeho chabých pohybov vycítila zúfalstvo. Odtiahla som ruky od jeho hrude a rozopla som si ju sama. Zastavil a zapozeral sa na mňa pohľadom : Si mohla skôr povedať. Pousmiala som sa a ďalej tomu nevenovala pozornosť a on tiež nie. Jeho oči naplno zamestnávali moje nahé prsia. Hltal ich očami a ja som sa začínala cítiť trochu nepríjemne. Reflexne som si ich rukami zakryla. „Ale, no ták.“ Vravel a ruky mi odťahoval. Držala som a nechystala som sa pustiť. No, vyviedol so mnou, začal ma štekliť a mne neostávala nič iné ako zovretie povoliť. Prezeral si ma úplne celú od hlavy až po päty. Potom to už išlo rýchlo. Zrazu sme boli obaja nahí a ja som sa triasla ešte viac. Vzrušením a strachom. Snažil sa, aby som sa uvoľnila, no ja som bola v strašnom kŕči. Jednoducho som sa bála. „Neboj sa, bude sa ti to páčiť.“ Šepkal mi do ucha a rukou mi prechádzal po vnútornej strane stehna. Nesmelo som prikývla. Neverila som mu, aj keď som veľmi chcela. Ešte chvíľu sa so mnou maznal. Hladkal ma, šteklil, bozkával. Všetko to robil s takým citom, že ma presvedčil a moje nohy sa samé od seba roztiahli. „Pripravená?“ Povedal takmer nečujne. Nič som nehovorila, len som sa na neho pozrela a on to pochopil. Pocítila som medzi nohami nesmierny tlak a ostrú bolesť. Vybehli mi slzy. Nechcela som plakať, bola som si vedomá toho, že by to túto krásnu a intímnu chvíľu medzi nami úplne pokazilo. No, keď tá bolesť bola neznesiteľná. Všetko ma bolelo a on neprestával. Zaťala som zuby a povedala som si, že to vydržím. „Uvoľni sa. Prestane to.“ Radil mi. Uvoľni sa. To sa mu povie. Prirazil. Silno a nečakane. Vykríkla som od bolesti a svoje nechty som mu zaryla do chrbta. Spravil to tak ešte pár razy a potom nastal zlom. Nesmiernu bolesť vystriedalo potešenie a mňa zavalila vlna vzrušenia a šťastia. Začala som si to užívať a horlivo vzdychať. Uvoľnila som sa a moje telo vyletelo do neba. Moja duša sa povzniesla a ja som dosiahla svoj vrchol. Pocítila som v sebe hrejivé teplo. Dopadol vedľa mňa a obidvaja sme zrýchlene dýchali. Pritiahla som sa k nemu a poskladala som sa na jeho hrudi. Objal ma a hral sa s mojimi vlasmi. „Nechcel som ti ublížiť.“ Prehovoril. Zavčasu sa ospravedlňuje. Teraz, keď už mám za tým, mi je jeho ospravedlnenie na nič. No, aj tak som rada, že to spravil on a nie niekto iný. „To nič.“ Vysúkala som zo seba. Bola som unavená. Zmohlo ma to. Oči sa mi samé od seba zatvárali. Jeho hladkanie mi vôbec nepomáhalo. Uspávalo ma ešte viac. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Hovoril potichu a monotónne. Lepší čas na rozhovor si nájsť nemohol. Nebola som schopná vnímať ho, zaspala som mu v náručí. ....

Pohľad Louisa

Som šťastný. Nesmierne šťastný. Ona je tá pravá. Tá, na ktorú som čakal celý život. Je moja druhá polovica a dokonale ma dopĺňa. Je takmer všetkým čo som kedy hľadal. Možno zniem tak rozprávkovo alebo banálne no, cítim to tak. Viem, že je to ona. Verím tomu a nevzdám sa jej. Nedovolím, aby mi ušla alebo aby som ju stratil. Budem sa o ňu starať a bojovať o ňu. Vezmem si ju a založíme si spolu rodinu. Rozmýšľam možno až moc do budúcnosti, no páčilo by sa mi to. S ňou určite. A navyše teraz keď viem, že ani ja jej nie som ľahostajný a cíti ku mne niečo viac už o ničom nepochybujem. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Slová sa zo mňa sypali sami od seba. Hovoril som to, čo som cítil, všetky nahromadené emócie, ktoré som musel dať zo seba nejakým spôsobom von. „Tiež by si to chcela?“ Ticho. „Sam? .... Samantha? .. Sam? ...“ Neodpovedala mi. Mierne som sa naklonil, aby som na ňu videl. Spala. Bola taká sladká, nevinná. Pritúlil som si ju bližšie k sebe a so skvelým pocitom, že je pri mne, že ju môžem držať v náručí a vdychovať jej krásnu vôňu som zaspal. 

Ráno

Prebral som sa na nejaký buchot. Nevedel som odkiaľ ide a čo ho spôsobuje. No však, prestalo ma to zaujímať hneď ako som vedľa seba zahliadol ju. Ešte stále spala a ešte stále bola tak krásna. Vlasy mala rozprestreté po posteli a ruky mala zvláštne pomotané. Bola ako bábika. Podoprel som si hlavu a len tak bez dôvodu na ňu pozeral. Nevedel som z nej spustiť zrak. Nedokázal som to. Priťahovala ma aj keď spala. Zrazu sa pomrvila a nesmelo otvorila očká. Usmiala sa a ponaťahovala si ruky. „Nepozeraj na mňa.“ Zakázala mi. „Musím.“ Priznal som. „Nie, prestaň. Koľko sa na mňa už tak pozeráš.“ Zaujímala sa. Jej hlas bol rozospatý a zachrípnutý. „Asi 2 minútky.“ Trošku som si to upravil. V skutočnosti som na ňu hľadel asi dvadsať minút. Ale, keď som si nemohol pomôcť. Jedna nula hore dole. „Ďakujem.“ Šepla tesne pri mojich ústach a potom mi dala letmý bozk na líce. Zamračil som sa. „Až keď sa umyješ.“ Vyjednávala. „To nevydržím.“ Povedal som rozhodne. „Budeš musieť.“ Zaškerila sa a odpochodovala do kuchyne. Môj pohľad padol na jej zadok. Je dokonalá, všetko na nej je úžasné. ...