It cannot be!!       2. Kapitola

„Áno, už idem.“ Skríkla som smerom do chodby. Rýchlo som si ešte pred zrkadlom prehrabla svoju ohnivo červenú spleť kučeravých vlasov, popravila nariasenú sukňu, našpúlila pery a zbehla dole za svojím nahodeným manželom a krásnou dcérou .Dnes bol jeden s tých dní, keď bolo všetko fajn a my sme sa tvárili ako šťastná rodina bez problémov. Práve sme sa chystali na dostihy. Ak som nejaké zvieratá skutočne milovala, tak to boli jednoznačne kone. Georg nás na ne pozval a myslel si, že tým sa zabudnú všetky naše problémy aj incident so včerajška, ktorý som na svojej tvári len tak-tak zakryla. Takto sme fungovali už takmer päť rokov a ja som nemala odvahu spraviť tomu koniec. Nedokázala som sa túto epizódu svojho života spraviť hrubú čiaru, zabudnúť a odpútať sa. A tak som len tŕpla a potichu znášala všetky Georgove nálady a výmysly. Dnes to boli dostihy. To mi až tak nevadilo, stretnem pár známych, zabavím sa, vyrozprávam a trochu sa uvoľním. Horšie bolo, že Georg tiež stretne svojích kamarátov, dostanú sa do nálady a hra na harmonickú rodinku sa skončí. Dobre viem, čo ma večer čaká a aj napriek tomu som ochotná to podstúpiť. Už to nie je z lásky, ale so strachu, že keď sa budem brániť skončí sa to ešte horšie. Keď si Georg vypije mení sa na úplne iného človeka, ktorého nepoznám, je mi cudzí. Neznášam túto jeho stránku a aj tak mu to opakovane prepačujem. Koľkokrát som si už povedala, že toto bola už posledná kvapka, posledný raz, že už stačilo a zo všetkým končím. Nikdy som to nespravila a to len kvôli našej dcére. Lottie so nezaslúži žiť bez otca nech už je hocijaký. Jej by nikdy nedokázal ublížiť. Má ju rád a ľúbi ju. Viem to, aj keď jej to neukazuje. Dorazili sme na miesto, sadli si na popredné miesta a sledovali výkony koní. „Mami, pozri!“ Nadchýnala sa Lottie nad koňmi. Mala síce 17 rokov no, stále bola moje malé neskúsené dievčatko s veselými očkami. Celá žiarila. Kone milovala rovnako ako jej matka. V tomto sme boli rovnaké. Georg s nami vydržal sedieť asi 15 minút aj to som sa čudovala, že ho nedvíha zo stoličky. Potom zbadal partičku svojich úžasných priateľov a zmizol. S lottie sme dopozerali preteky dokonca a potom sme sa rozdelili. Ona šla za svojimi priateľmi a ja za tými svojimi. Presne ako som čakala. Vyrozprávala som sa, bola som vypočutá a znova zavalená radami s každej strany. Zo všetkých vychádzalo jedno a to isté, a to, aby som vzala Charlotte a Georga opustila. Ano, je to tá najrozumnejšia možnosť, ale nemám na to srdce. Ja nie som taká. Pobrala som sa , spravila si teplý čaj, ktorého vôňa sa rozniesla po celej miestnosti. Zvalila som sa do kresla, prikryla sa dekou a pri tlmenom svetle malej lampičky a ukludňujúceho tichého hlasu, ktorý patril moderátorovi nočných správ rozmýšľala som zmyslom môjho života a nad tou veľkou chybou spred 20 rokov., keď som vyslovila svoje „áno“. Ta svadba bola narýchlo, uponáhľaná a z mojej strany to bol len obyčajný vzdor. Netuším, čo som si tým chcela dokázať. Georga som ľúbila ale nebola to tá ozajstná láska bolo to také poblúznenie a už vôbec sme sa nemali brať. Mali sme len šťastie, že sme boli tak zaslepení, že sme sa dokázali navzájom rešpektovať.

* tak pači sa, druhá kapitola :D