It cannot be!!        1. Kapitola

„Katie, no tak pod už, si krásna...“ Kričal po mne Georg. Muž, s ktorým som už 20 rokov v bezvýznamnom manželskom zväzku. Dnes mám 43 a dostatočne si uvedomujem svoje nesprávne rozhodnutie, neuvážený čin, fatálnu chybu, ktorej som sa dopustila, keď som si ho vzala. Bola som mladá, bláznivá. Život som mala pred sebou, starosti ani žiadne problémy som neriešila. Bola som vzdorovitá s ničím nesúhlasiaca vysokoškoláčka, študentka psychológie. Robila som presný opak všetkého, čo sa odo mňa očakávalo. Bola som rozmaznaný jedináčik, čo som všetkým ukazovala v plnej sile. Nikto nechápal moje nálady, činy, reakcie ani názory dokonca, ani moji vlastní rodičia. Bola som ich jediná dcéra, dieťa, ktoré tak dlho nemohli mať. A Georg bol muž, vtedy chalan, môj spolužiak s chudobnejšej rodiny ako tá moja. Stretávali sme sa na každej prednáške, skúškach a aj mimo školy na bujarých, divokých, nočných záťahoch a oslavách, na ktoré som samozrejme chodila potajme, pretože moji rodičia s tým výsostne nesúhlasili, čo pre mňa znamenalo, že ako správny rebel som ani na jednej takejto akcii nesmela chýbať. Rátalo sa so mnou. Postupom času som sa do Georga bláznivo zamilovala a dospelo to až do bodu, keď sme sa zobrali. Neuvedomovala som si čo robím, do čoho sa vrhám a čo ma vlastne čaká. Dôležité bolo, že Georg ma požiadal o ruku, rodičia boli zaryto proti (nebolo to ani tak kvôli nemu, považovali ho za správneho chalana, ako kvôli jeho spoločenskému postaveniu. Rodičia boli ešte z doby, keď sa smeli brať ľudia len s rovnakej spoločenskej vrstvy.) a to pre mňa znamenalo zelenú. Ponuku na sobáš som prijala a o ostatne som sa nezaujímala. O všetko sa postaral môj drahý Georg. Mali sme malú svadbu na jednom vŕšku v neďalekom pohorí, v kláštore sv. Vavrinca. Moji rodičia sa jej odmietli zúčastniť. Veľkú hlavu som si s toho nerobila, brala som život tak ako sa mi ponúkal so všetkým dobrým i zlým, veselým i smutným. Georg nám kúpil malý domček na kraji Londýna v oblasti, ktorá ešte nebola napáchnutá vzduchom veľkomestského života. Žiadne cesty preplnené autami do výmyslu sveta, pouličný hluk a takmer nedýchateľný vzduch. Bol to taký vidiek s malým počtom zaľudnenia a miernou hustotou obyvateľstva. Páčilo sa mi tu, nič mi nechýbalo. Na tak rýchle rozhodnutie som bola so svojím životom spokojná. Našla som si solídnu prácu v malom obchodíku s potravinami, v ktorom som slušne zarábala. Georg využil svoje školské vedomosti a na rozdiel odo mňa svoj magisterský titul naplno využíval. Pracoval ako psychológ v ambulancii, ktorá sídlila v centre Londýna. Po dvoch rokoch nášho spoločného a značne spokojného života sa s výberom môjho životného partneri zmierili aj moji rodičia a prijali ho medzi seba, čomu som sa tešila. Ako čas plynul, prestávala som byť to vždy rebelantské dieťa a pomaly som dozrievala, dospievala. Keď sa nám o rok na to, čo moji rodičia pochopili, že nemá význam hrať sa na urazených a neprístupných narodila Charllote môj postoj k života sa celkom zmenil. Začala som ho vnímať úplne inými očami, dospelými, zodpovednými.

* Baby, nemám to dopísané a netuším kedy to dopíšem a či vôbec to dopíšem. Ale nechcem vás zanedbávať, tak vám to sem dám. Mám napísaných asi 9 kapitol. Tie vám sem dám, ak teda budete chcieť a ostatné niekedy nabudúce.