The Lucky One      52. kapitola

Pohľad Samanthy

Normálne sa obleč. Jemu sa to povie. Čo si mám asi tak obliecť? Čo je pre neho normálne? Toto mi snáď ten chalan robí schválne. Znova som hlavu ponorila do skrine a prehrabovala som sa všetkými vecami, čo šatník dal. S ničím som nebola dostatočne spokojná. Nikdy to nebolo celkom normálne. Vždy to bolo trochu viac športové, alebo elegantné alebo také ako na divokú žúrku. Moje nervy boli v koncoch. A potom to prišlo. Našla som svoje zabudnuté kožené gate. Keď som ich zbadala, všetko mi bolo jedno, nech si to svoje „normálne“ niekam strčí. Musela som si ich obliecť. Úplne som zabudla na to, že ich mám. Navliekla som sa do nich k nim som si vzala obyčajné čierne obtiahnuté tričko bez ramienok a nato biele sako. Kabelku, okuliare a doplnky. Bola som so sebou spokojná, hodinu som len tak behala a pretŕčala sa pred zrkadlom. Nakoniec som usúdila, že bude lepšie ak si vlasy vypnem dohora.  Ostávalo mi nejakých 5 minút tak som si ešte sadla do sedačky a čakala na Louisa. Prišiel presne o siedmej. To by som na neho nepovedala. Samozrejme ako vždy bol okúzľujúci. Jeho vôňa prerazila všetko ostatné. Nasadla som do auta a nechala sa unášať tichým zvukom motora. Prišli sme na miesto, pomohol mi vystúpiť s auta a keď som si uvedomila na čo sa pozerám prehlo ma smiechom. "Louis ako si prišiel na Christinu Aguileru ?" Svoj smiech som nedokázala kontrolovať.
"Neviem mrkvička. Hádam sa ti to nepáči ?" Vyzeral zarazene a trošku skleslo. "To nie ale, Aguilera ?" Stále som to nevedela pochopiť. Nikdy sa nepochválil tým, že ju ma rád a že ju počúva. Vyvalila som naňho oči. Sladko sa usmial. Znova som sa smiala. Boli sme vonku na veľkom priestranstve, po malom pódiu behala Christina a spievala Fighter. "Áno. Jediná mala o tomto čase koncert. Tak neprotestuj. A užívaj si koncert." Chytil ma za ruku, naklonil sa ku mne a dal mi letmú pusu na ústa. Potom ma ťahal niekde dozadu. Smerom k nejakej budove.. Nie cez fanúšikov. Myslím, že si uvedomuje, že minimálne polovica dievčat v okolí by mala chuť zabiť ma. Potom som sa zarazila 2. krát keď sme vošli do tej budovy a ja som zistila, že sme v maskérni. Povedal nech počkám pred dverami tak som poslúchla. Nebudem sa s nim predsa hádať. A tým jeho očkám sa len ťažko odoláva. Oprela som sa tam o stenu a čakala. Po chvíli vyšiel akýsi starší dlhovlasý pán, mohol to byť kaderník. Pri pohľade na jeho "kreatívny účes" by si to myslel každý. Lenže tento starší pán sa na mňa nebezpečne usmieval. Približoval sa stále bližšie a bližšie ku mne až som sa bála a potom sa nečakane na mňa nalepil, jeho ruky behali po celom mojom tele.  A potom mi strčil jazyk do úst. Chcela som kričať na Louisa nech vyjde, chcela som protestovať a kopať lenže tieto bozky som až moc dobre poznala. Tie pohyby, ktoré ma privádzali do absolútneho vytrženia. A zrazu mi bolo jasné načo šiel Louis do maskérne. Aby si nerušene mohol vychutnať koncert zo svojou novou priateľkou. Nie je to síce ešte oficiálne, keďže sa ma na nič také nepýtal. Myslím tým, že ma ešte stále nepožiadal o to, či chcem byť jeho dievčaťom. Odtiahol sa a ja som sa na to dielo lepšie zapozerala. Rehotala som sa na plné kolo pri pohľade na neho. Vždy dokonale upravený a zvodný Louis Tomlinson teraz vyzeral ako pojašený päťdesiatročný dlhovlasý rocker s veľmi nemódnymi okuliarmi a svojským štýlom. "Mrkvička nesmej sa, ja viem, že ťa to vzrušuje." Zavtipkoval a víťazoslávne vyceril na mňa zuby. "Neskutočne." Povedala som ironicky a pritiahla som si ho znova za kockovú kravatu.  "Christina čaká bejby." Mierne sa odo mňa odtiahol a zrýchlene dýchal. Potom mi tento dedo mi dal ruku okolo pása a ja som so smiechom kráčala pri ňom. Táto situácia bola až veľmi čudná a...komická. Zamiešali sme sa do davu a tancovali podobne ako v ten večer, strávený v tom z vonka odporne vyzerajúcom bare. Ľudia na nás pozerali ako na psychopatku a pedofila. Takto okolo nás vznikol kruh. Ľudia si držali odstup. S maximálne uboleným bruchom od smiechu som si konečne vydýchla až keď Christine doniesli barovú stoličku a spustila sa pomalá a dojemná hudba. Tú pieseň som poznala až pridobre, mne ako decku bez biologických rodičov sa vryla do srdca. Bol čas keď som ju počúvala v jednom kuse. Milovala som ju. Dostávala sa k najlepšiemu. Pri refréne Oh, mother sa z oblohy pustil jemný  dážď. Len také drobné kvapky. Ja som stála a počúvala tú krásnu a dojemnú pesničku. Otvárala som ústa spolu s Christinou. Potom ku mne pristúpil čo najbližšie Louis. Už pršalo silnejšie. Chytil ma okolo pása a otočil si ma k sebe. Pozrel sa na mňa tými očami, ktoré zbožňujem. Pozrel sa tak, že som sa mohla rozpustiť od toľkej lásky. Šmuha rozmazanej tváre a... A ja som dostala svoj bozk v daždi. Legendárny bozk v daždi bol najlepší, o takom som ani nesnívala. Naviazala sa k nemu vlna vzrušenia. Louis sa doň s nehou a romantikou vložil úplne celý so všetkým čo cítil. Jemne sa obtieral svojimi perami o moje a hladkal môj jazyk tým svojim. Naše ústa splynuli ako jedny. Taká príchuť bola stvorená len pre nás dvoch. Až také dokonalé to bolo. Chuťou, pohybmi, pocitmi. Prstami mi prečesával zmoknuté vlasy, pričom sme sa jemne zakláňali. Takéto to ešte nebolo. Takéto nežné. Pieseň šla, ja som sa rútila do nebies. Louis ma tam ťahal zo sebou. Nevedela som ako skončím. Ako strašne by to bolelo keby s tadiaľ padnem. A to by sa stalo iba keby ma on nechá.  "Milujem ťa. Mrkvička." Povedal, keď odtrhol svoje pery od tých mojich. Nežne sa mňa usmial. Roztápala som sa mu v náručí. Môj rozum ovládalo niečo silnejšie ako ja.....

*http://www.youtube.com/watch?v=i_BZQ77akOg <----- krásna pesnička s krásnym textom. 

  1. Musím vám povedať, že túto časť mi pomáhalo písať jedno skvelé dievča. Má neskutočne málo rokov nato, ako úžasne dokáže písať. Obdivujem ju a v tichosti závidím talent :) Tiež si píše svoj blog a tak by som sa potešila a hlavne ona keby ste jej to tam behli očumnúť ----> http://mariannaestrella.blog.cz/

  2. Chcela by som vám oznámiť, že sa už pomaly blížime ku koncu, zajtra neviem ako to bude s časťou. pretože koniec roka, vysvedčka a všetko okolo a navyše večer odchádzam do Chorvátska. Takže ej to vo hviezdach. Ja sa budem snažiť dáť vám sem aspoň tú zajtrajšiu časť ... a potom bude taká týždenna pauza a potom sa ešte rozhodnem, či budem pokračovať v tomto príbehu alebo si začnem nový :) Dúfam, že som vás moc nesklamala :(

The Lucky One    51. kapitola

„Pokiaľ budeš so mnou, budem žiť navždy.“ Povedal nečakane blízko mňa. Zľakla som sa. Myklo mnou a moja hlava vyletela hore. Až ju zastavila polička nado mnou. „Sss.“ Sykla som. „Prepáč.“ Vravel a pritom sa jeho smiech ozýval celou izbou. Vytiahla som hlavu zo skrine a rukou si šúchala udrené miesto. „Ty moje nemehlo.“ Vravel posmešne a pritúlil si ma k sebe. Rukou mi hladkal hlavu a fúkal miesto nárazu. Potom ma tam pobozkal a povedal: „Prežiješ.“ Povedala som si, že si z neho trochu vystrelím. „Kto ste? Prečo ma držíte?“ Takmer som vrieskala a odtiahla sa od neho. Pozeral na mňa vyplašeným pohľadom. Videla som, že nevie čo si má o tom myslieť. „Samantha?“ Ohlásil ma. „Čo robíte v mojej izbe? Kto vás sem pustil???  Vypadnite!“ Kričala som po ňom a stále som si šúchala hlavu. „Ty, ty nevieš kto som?“ Povedal úplne zdesene. „Nie, nepoznám vás. Dajte mi pokoj a odíďte, prosím vás.“  Bola som naozaj presvedčivá. Cítila som sa silne, mocne a záhadne. Prešla som k dverám a otvorila ich. Bol to znak, aby odišiel. Neodchádzal ani po pár sekundách. Len zamrznuto stál na mieste a zaujato o niečom rozmýšľal. „Ehm, ehm ...“ Na silu som si odkašlala. „Nie, ja nikde nejdem.“ Skríkol. „Je to moja izba.“ Rozkričala som sa aj ja. „Nie, neverím, že si zabudla.“ Zrazu odmrzol a rýchlosťou vetra sa ocitol pri mne. Schmatol moju hlavu do rúk, silou ma pritlačil k stene a divoko ma začal bozkávať. Nestíhala som dýchať.  Lepil sa na mňa. Stále viac a viac sa ku mne pritláčal. Zdalo sa mi akoby to bola celá večnosť, no táto situácia trvala možno nejakých 18 sekúnd. Odtrhol sa odo mňa a v očiach som mu videla otázku. Čo teraz? Mám povedať pravdu alebo naďalej zotrvávať v tejto mojej nezmyselnej hre? Myslím, že som ho vystrašila dosť, stačilo. Rozosmiala som sa bláznivo a hlasno. „Ke-keby si si sa bol vi videl“ Vravela som pomedzi smiech a hlasne nádychy. „Ty si nezabudla.“ Obvinil ma a namieril na mňa svoj prst. S úsmevom na perách, pritlačená k stene som nevinne prikývla. „Ty, ty toto mi nesmieš robiť. Konečne si sa mi otvorila a by si si ma nepamätala? To by som už naozaj nezniesol“ Priznal. „Ty si s tým začal.- Prežiješ-“ Napodobnila som jeho hlas a ústa zmrštila v nepeknej grimase. „Za toto budeš potrestaná.“ Prízvukoval. Robila som si z neho srandu a nebrala ho vážne. Pozerala som na neho pohľadom : Áno, áno, určite si to odnesiem, samozrejme. Prehodil si ma cez plece a šľahol na posteľ, skočil na mňa a začal ma štekliť. Zvíjala som sa po posteli a kričala, aby ma pustil. „Toto je tvoj trest.“ Oznamoval mi a neprestával. Môj hlas sa začínal zajakávať a ja som už nevládala. „Tomo, odchádzame.“ Zaznelo klopkanie na dvere a hneď nato tento pre mňa tak oslobodzujúci hlas. V tej chvíli som Nialla milovala. Bola som mu nesmierne vďačná, prišiel presne v právu chvíľu. Louis prestal a zliezol zo mňa. Ja som to zatiaľ rozdýchavala. „Ešte sme neskončili.“ Pozrel na mňa a prehrabol si vlasy. Išla som sa nadýchnuť, že niečo poviem, keď v tom dodal: „Večer o 7 prídem pre  teba.“ Vysypal. „Ale, ale...“ Koktala som. Zaskočil ma. „Žiadne –ale-prídem a ty pôjdeš so mnou, nechcem počuť –nie-“ Vravel vážne a tak sa aj tváril. Jeho tvár bola kamenná, žiadny náznak humoru, vtipu, pobavenia. Radšej som neodporovala a len prikývla. Usmial sa, objal ma, dal mi letmý bozk na pery a zdrhol, tak rýchlo ako sa tu zjavil. Najskôr som bola s toho všetkého poriadne v šoku, sadla som si a rozdýchavala toto tak krásne ráno. Páčilo by sa mi budiť sa vedľa neho. Cítiť jeho mužnú vôňu. Jeho tvár vidieť ako prvú, hneď po tom ako otvorím oči. Cítila som sa šťastne a moje ústa sa samovoľne rozťahovali do úsmevu, ktorý musel pôsobiť až veľmi neprirodzene. Takýto pocit šťastia som asi necítila ani, keď mi Beth oznámila, že sa sem sťahujem. A to som vtedy skákala nadšením. Keď som sa ako tak spamätala, pozrela som na hodinky .....

Pohľad Louisa

Konečne. Konečne som mohol byť s ňou. Užívať si ju a hrať sa s ňou. Moja malá mrkva. Ako ju ja strašne ľúbim. Je ešte krajšia, ako keď som odchádzal. Jej pokožka je krásne čokoládová a jej oči farby čisto poliatej, krásne zelenajúcej sa trávy žiaria. Vyzerá ako princezná. Keď som ju dnes videl, zamiloval som sa do nej po druhý krát. Chcem s ňou ostať navždy. Viem, že som ešte mladý a o starnutí by som ešte nemal premýšľať no, už som sa rozhodol ona bude žena, s ktorou si založím rodinu, budem s ňou žiť a s ňou aj zostarnem. Spolu s Niallom sme od nich odišli, nasadli do auta a šli sme prevziať lístky na dnešný večer, ktorý strávim len s ňou a bude nezabudnuteľný. Bude to ten najkrajší večer v jej živote. Nebudem jej vravieť, že ju beriem na koncert Christíny Aguilery. Pretože neviem aký ma k nej vzťah no, nikto iný dnes koncert v Londýne nemá a tak mi neostávalo nič iné, keď som sa chcel ísť na to všetko pozrieť aj s druhej strany. Chcel som znovu cítiť, aké to je keď stojíme pod pódiom, skáčme, kričíme a spolu spievame. Okolo nás sa zabávajú tisíce ľudí a náš zrak sa upiera len na tú jednu osobu. Zastavili sme pred obrovskou budovou, vybehol som z auta a šiel smerom ku vchodu. Prišiel som na recepciu a mladá slečna za pultom mi oznámila že, koncert sa z haly presúva do amfiteátra. Nevadilo mi to. Budeme na čerstvom vzduchu. Vzal som si lístky a vrátil sa naspäť do auta za Niallom. Keď sme prišli domov všade bolo hrobové ticho. Áno, je pravda, že najväčší hluk vždy robím ja, no aj tak tu bolo až pri veľmi ticho. „Som hladný.“ Zahlásil Niall. Nečakané. Pomyslel som si no nekomentoval som to. On odišiel do kuchyne a už som len počul  ako otvára chladničku a trieska hrncami. Vyšiel som hore po schodoch a keď aj tu nebol náznak života, tak som usúdil, že Harry so Zaynom išli navštíviť svoje rodiny a Liam šiel za Danielle.  Vkročil som do svojej izby a začal som sa vyzliekať, keď mi zazvonil mobil. „Kde to ideme?“ Ohlásil sa jej zvonivý hlas. „Nechaj sa prekvapiť.“ Naťahoval som ju. „Ja neviem čo si mám obliecť.“ Samozrejme, žena. Pomyslel som si okamžite. „Obleč si čo chceš.“ Rozkázal som. „To si mi moc nepomohol.“ Vravela ironicky. Dal by som hocičo zato že, keby som bol pri nej vraždila by ma pohľadom. „Tak si daj niečo normálne.“ Rozhodol som nakoniec. „Že nejdeme znova skákať?“ Zľakla sa. „Nie, nejdeme neboj sa.“ Ubezpečoval som ju. „No, dobre. Budem ťa čakať.“ Zložila. Ja som sa vybral do sprchy a nachystať sa. ....

*http://www.youtube.com/watch?v=RuDCPfSl0wo ..... Strašne zlatí sú :D :D Moji chlapci :*

 

Túto foto si moc všímať nemusíte, len jednoducho musí tu byť :) Nie som to ja, je to moja spolužiačka, keď mala asi ani neviem, ale tipujem možno 6-7 rokov :) Je to tu čisto z vtipu, pretože mi moc neverili, že by som bola schopná to sem dať :D  ... Takže na, tu je !!! :* :*

The Lucky One    50. kapitola

Ešte nie som pripravená. Jeho naučené pohyby ma však v jednom kuse presviedčali o opaku. Nebola som si istá. Spraviť to? Dovoliť mu to? Oddať sa mu? Teraz? NIE! Vytiahla som si ruky s pod jeho trička a jemne do neho zatlačila smerom odo mňa. Snažila som sa ho odtlačiť.  „Nie, Louis.“ Zachripela som. Nepočúval ma. Nebral ma vážne a ďalej ma presviedčal, že v tomto ohľade je naozaj veľmi dobrý. Perami mi robil mokrú cestičku od pier cez krk až k priehlbinke medzi mojimi prsiami. Rukami sa pomaly presúval ku mojim nohavičkám, keď nahmatal lem, môj hlas ma zradil. Odmietol vysloviť, čo i len hlásku. Nejaký znak odporu nič. Vzdal sa. Ostala som na to sama. Pomaly sa mi dostával stále hlbšie a hlbšie do nohavičiek. Keď jeho prsty spočinuli na mojom najintímnejšom mieste, ktoré bolo doteraz nedotknuté jemne som vzdychla. Pomaly sa vo mne pohyboval svojimi prstami a z môjho hrdla sa drali stony. „Louisss, ....“ Prerušovane som dýchala. „Nie, prestaň!!“ Sama som neverila tomu, čo som povedala, nechcela som aby prestal, vzrušovalo ma to. Začal zrýchľovať. „Nie, nie, nie ..... n, ... áno, Áno.“ Priviedol ma k vrcholu.  Otvorila som oči a zrýchlene dýchala. Cítila som ako sa červenám. Jeho oči boli doširoka otvorené a bolo na ňom vidieť, že sa zo svojho činu teší. Posadila som sa a snažila sa na nič nemyslieť. „Neovládol som sa.“ Začal potichu. „ Si krásna. A teraz si už len moja. Nedokázal som sa na teba len tak pozerať. Prepáč, ... ale musíš uznať, že aj tebe sa to páčilo.“ Povedal a nahodil šibalsky úsmev. Tiež som sa usmiala ale pohľad som mu nevenovala. Patril veľkému oknu s mohutným oranžovým závesom posiatym malinkými kvietkami. Prenikalo cezeň ranné slnko, ktoré dotváralo túto aj tak krásnu atmosféru. Pozerala som doň a pomaly som sa strácala. Ten úžasný pocit.  Musela som na to stále myslieť. Znova a znova sa mi to odohrávalo v mysli. Má pravdu, páčilo sa mi to a veľmi. Je to krásny pocit, ako keby sa dotknem neba, potom otvorím oči a vidím jeho. Zrazu som pocítila na ramenách dlane. Veľké a teplé. Sedel na posteli za mnou a nežne ma stískal v náručí. „Môžeme si to zopakovať.“ Šepol mi do ucha a pobozkal ma na krk. „Teraz nie.“ Odbila som ho a tlačila som sa von z jeho zovretia. „Prečo nie? Mne by sa to páčilo.“ Vravel a za každým slovom ma obdaril malým božtekom. „Lebo nie, stačilo.“ Povedala som rázne. „Ako si sa sem vlastne dostal?“ Napadlo ma. Vymámila som sa mu z náruče a postavila sa pred neho s rukami založenými na prsiach. Nič nehovoril, len sa na mňa škeril. „Há?“ Nechápala som jeho správanie. „Em mi otvorila.“ Povedal nakoniec a zasmial sa na tom. V prvom momente mi to prišlo ako dobrý vtip. Čo by robila Em o takom tom čase hore? Pobavil ma. No, pravdou bolo, že v posteli nebola mala ju dokonale upravenú akoby v nej ani nespala. Potom som si to uvedomila. „Ty si sem neprišiel sám.“ Nepýtala som sa, skôr som mu to oznamovala a od neho som čakala, že mi to potvrdí. „Prišiel som s Niallom.“ Prezradil. Vedela som to. Natiahol ruky pred seba, chytil ma za boky a znovu zvalil na seba. Cítila som pod sebou tu kopu svalov a vypracované telo. Od jeho hrude ma delili len naše tričká. Jeho jazyk zablúdil do mojich úst. „Prestaň.“ Nadvihla som sa z neho. „Čo je mrkvička?“ Tváril sa ako anjelik. Čistý a nepoškvrnený. „Povedala som ti, že stačilo.“ Pripomenula som mu. „Ale, mne to nestačilo.“ Vyhováral sa a znova si obtieral pery o tie moje. Jeho neposlušné ruky sa zosunuli na môj zadok. Tento raz ho už nehladkal ale jemne stláčal. Zvyšoval level. „Naozaj prestaň, lebo ma nahneváš.“ Vravela som vážne. Pustil ma a ja som sa prevalila vedľa neho. Po pár minútach ticha som vstala a odišla do kúpeľky. „Čo máš dnes na pláne?“ Kričal. „Idem sa opaľovať.“ Odkričala som. Opaľovanie vyplňovalo môj celodenný plán už asi dva týždne. Iné plány som nemala. Mojou najväčšou starosťou bolo, aby som bola na každom mieste rovnako hnedá. „Tak si to zruš.“ Prikázal mi. „Prečo?“  Kričala som šušlavo, pretože som mala práve v ústach zubnú kefku. „Dnes sa budeš venovať mne.“ Povedal to takým sebavedomým tónom, akoby nad neho ani nebolo. „Aleee. To kto povedal?“ Smiala som sa. „Ja to hovorím.“  „A kto si ty?“ Môj smiech naberal na intenzite. „Ja som krásny, milý, dobrý, slávny, všetkými uznávaný ...“ Vyšla som z kúpeľne. Stál pred zrkadlom, obzeral si samého seba a tváril sa jak majster sveta, alebo nejaká namyslená blondína. Nemohla som to vydržať a začala som sa nekontrolovateľne smiať. „Je ti niečo smiešne? Ty sa smeješ na dokonalom Louisovi?“ Vravel naoko smutne a sklamane. No pritom som na ňom videla, že ešte chvíľu a vybuchne do rovnakého smiechu ako ja. „Musím ti povedať, že na skromnosť určite nezomrieš.“ Vravela som a hlavu som mala strčenú v skrini. Prehrabovala som sa všetkými tými vecami a snažila sa nájsť niečo vhodné. „Pokiaľ budeš so mnou, budem žiť navždy.“ Povedal nečakane blízko mňa.

* Dúfam, že som nič nepokazila a páči sa vám to. :P 

http://www.youtube.com/watch?v=Z1ZKaR-9Kt4 <----- Nie je to síce nič s 1D ale, musela som vám to sem dať, už mi s tej pesničke preskakuje. Chlapcovi nerozumiem ani pol slova no, je to veľmi chytlavé a nákazlivé :D A on tiež nie je najhorší :P 

The Lucky One     49. kapitola

Moje ústa sa pri tomto pohľade na neho samovoľne roztiahli do úsmevu. „Ahoj,“ Povedala som zachrípnuto. Neodpovedal. Len sa ku mne tesnejšie pritiahol a po tak dlhej dobe konečne priložil svoje jemné pery na tie moje. Prevalil sa na mňa, rukami mi behal takmer po holom tele. Je teplo a preto spávam iba v nohavičkách a v krátkom tričku, ktoré mi nezakryje ani celé brucho, pretože mi je už krátke, no stále ho mám rada a nechcem sa ho vzdať. Jeho pery sa nežne maznali s tými mojimi. Užívala som si to. Užívala som si jeho prítomnosť a čas, ktorý trávil pri mne. „Str-ašne ..... si... m-i ... chý-ba-..la“ Vravel pomedzi bozky. Usmiala som sa mu na perách. Lichotilo mi to, aspoň viem, že v tom nie som sama. Jemne som ho odtlačila a vyslovila tú otázku. „Prečo ste sa vrátili?“ Prerušovane som dýchala. „Už som to bez teba nemohol vydržať.“ Vravel a pritom zrýchlene dýchal. Zasmiala som sa. „Dobre, a teraz mi povedz skutočný dôvod.“ Vyzvala som ho. Ležal nado mnou a lakťami sa opieral o posteľ, aby neležal na mne celou svojou váhou. Tiež sa usmial a povedal: „Presunuli nám koncerty.“  „Amerika sa vás nabažila?“ Robila  som si srandu. „Nie, už nie sú voľné miesta v nemocniciach.“  Odbil ma a prevalil sa vedľa mňa. „Za to si môžete sami.“ Vyčítala som mu. „No neviem ako chalani, ale ja nemôžem za to, že som krásny, milý, šikovný, ... „ Začal vymenúvať svoje vlastnosti, ktoré dosť prifarbil. „A namyslený.“ Skočila som mu do rečí.  „Aj to patrí k životu, mrkvička.“ Zaškľabil sa a znovu sa prisal na moje pery. Chutil tak sladko. Rukami som mu zablúdila do jeho neposlušných vlasov. On ma tými svojimi hladkal. Zrazu som nechápala ako som sa mohla doteraz brániť také skvelému pocitu. Ako som mohla dopustiť nebiť s ním a odmietať to. Bola som hlúpa. „Prepáč mi.“ Šepla som. „Čo ti mám prepáčiť?“ Nechápal na tvári mal stále úsmev a v očiach mal zvláštnu iskru, žiaril. Takto sa mi páčil. Usmiala som sa. „Za to, že som ťa odmietala.“ Vravela som pomaly a ticho. Pochopil. Pomrvil sa na posteli a pohodlnejšie sa usadil. Tak, aby mal svoje oči zarovno tých mojich. Ja som tiež sedela, boli sme oproti sebe.  Pritiahol si moje ruky a jemne ich zovrel vo svojich dlaniach. Boli teplé. „Ja som ti to nikdy nevyčítal, ani nemal za zlé. Chápem ťa. Neviem si predstaviť, čím všetkým si si musela prejsť, no už to skončilo. Máš mňa a ja ťa už nikdy neopustím. Budem sa o tebe starať a pomáhať ti.“ Vravel tak krásne, že som si nebola istá či je to realita, alebo len ďalší krásny sen s ním. Moje oči sa začínali zapĺňať slzami. Snažila som sa ich zahnať späť, aby som nepokazila túto krásnu chvíľu. „Ďakujem.“ Vydolovala som zo seba s ťažkosťami. „Nemáš mi začo ďakovať, mrkvička.“ Sladko sa usmial. Keby len vedel ako sa mýli. Mám mu začo ďakovať, ak by som sa mala niekomu teraz poďakovať, tak určite jemu. On mi ukázal čo je to láska, neha, pochopenie, porozumenie, úcta, náklonnosť, dôvera, adrenalín,.... Pokiaľ som ho nepoznala o týchto citoch som nevedela. Nepoznala som ich. Žila som bez nich a nechýbali mi. No, teraz som šťastná, že som ho mohla stretnúť. Spoznať ho a zažiť všetko to krásne s ním. Pochopiť ho, ale  hlavne naučiť sa milovať. Z lásky, čisto a úprimne. Konečne som si to dokázala priznať. Milujem ho. Áno, milujem. Milujem bláznivého, vždy usmiateho Louisa Tomlinsona. Milujem túto mrkvu a nikdy sa ho už nevzdám. Vytiahla som si ruky z jeho zovretia a naklonila sa k nemu. Prsty mi vbehli do jeho vlasov a ja som konečne ucítila jeho pery. Pery, ktoré ma tak lákajú. Akoby, vždy keď ich vidím kričali o to, aby som ich pobozkala. Vášnivo som mu ich drvila a on sa nebránil. Nechal ma, nech si robím čo chcem. Naše jazyky zvádzali nebezpečný súboj a ja som si povedala, že tento raz už neprehrám. Neporazí ma. Ponorila som sa do toho tak, že som ho zvalila na posteľ, zatlačila ho do nej a obkročmo si na neho sadla. Trošku som sa zarazila, keď sa svojimi rukami presunul ma môj zadok. Jemne ho chytil a hladkal ma po ňom. Vzrušovalo ma to. Už len to, že som bola sním, že bol so mnou. Nenechám ho odísť. Prevalil sa nado mňa a tento krát prevzal velenie on.  Jemne ma hladkal po bruchu. Nakoniec to nevydržal a jeho ruky vbehli pod to krátke tričko. Nič som pod ním nemala a tak jeho ruky ľahko našli moje prsia. Pri ich dotyku s jeho rukami mnou prebehla vlna vzrušenia. A nový prúd energie.  Striasla som sa od rozkoše. Jemne ma hladil a ja som pomaly ale isto pod jeho rukami strácala kontrolu. Nevedela som sa ovládať. Nechcela som, aby skončil no, vedela som, že to nie je správne. Ešte nie som pripravená. Jeho naučené pohyby ma však v jednom kuse presviedčali o opaku....

The Lucky One     48. kapitola

Je jednoducho príliš detailistická. Moje podozrenie sa nakoniec potvrdilo. „Nestoj tu. Ideme !“ Prikázala, schmatla ma za ruku a ťahala ma dovnútra. Posadila ma na posteľ a začala po  mne hádzať všetky šaty, ktoré jej skriňa ponúkala. Nestíhala som sa uhýbať. „Počkaj.“ Bola som z nej zúfala. „Nemáme čas.“ Hysterčila. „Čas na čo?“ Zas som nechápala. „Som ti povedala, že príde Niall.“ Rýchlo motala jazykom. „Čo, do pekla máš ty s Niallom?“ Už ma nahnevala. Zastavila. Prerušila svoju činnosť a ostala meravo stáť. Vyzeralo to tak, že ju to zaskočilo. Ja som si odhrabala šaty, ktoré boli okolo mňa nahádzané, pohodlne som sa usadila a čakala na vysvetlenie.  Opatrne sa otočila a tvárila sa previnilo. „Vysyp to!“ Vyzvala som ju a zaškerila som sa.  „No vieš, pozval ma von.“ Vyjachtala a do líc sa jej nahrnula červeň. Môj úsmev sa ešte roztiahol. Nadvihla som obočie.  Sklonila hlavu a bola ticho. „To sa kedy zomlelo?“ Horela som nedočkavosťou a ona stále nič nehovorila. Čakala som. „Ja vlastne ani neviem,“ Spustila po pre mňa strašne dlhej dobe a prisadla si ku mne, „ ono, sa to zomlelo strašne rýchlo. A ja ani neviem, ale mám ho rada, je ku mne milý a zaujíma sa o mňa.“ Tešila sa. Prečo to nemôžem mať aj ja také jednoduché. „A to bude akože rande?“ Snažila som sa z nej vytiahnuť čo najviac. „Ja neviem, ale dúfam, že áno.“ Prezradila. „A čo Zack?“ Viem, že som touto otázkou otvorila starú ranu, no nedalo mi to. „Zack je minulosť, ktorá je nenávratne preč. Už sa nikdy nevráti a ja si nemôžem dovoliť na neho čakať.“ Vravela skleslo, no jej oči aj naďalej žiarili. Chápem ju. Má pravdu, nemôže predsa čakať na niečo, čo je preč a už sa to nikdy nevráti. „Čo cítiš k Niallovi?“ Ďalej som vyzvedala. „Neviem to celkom presne, no záleží mi na ňom.“ Vysvetlila. Uspokojila som sa s touto odpoveďou a ďalej som sa v tom nerýpala. „Tak ktoré?“ Ozvala sa po chvíli. Hlavu mala zase strčenú v skrini. „Čo tieto?“ Zdvihla som obyčajné čierne šaty s mašličkou. „Ehmm, nie, nepáčia sa mi.“ „Ešte si ich ani raz nemala na sebe.“  Zahriakla som ju. „Ja viem, ale nehodia sa mi.“ Vravela. „A tieto?“ „Nie.“ „Tieto?“ „Umm, nie.“ „Tieto?“ „Neviem, ... ale nie.“ „Tieto.“ „Ni- ...“ „Tak a stačilo, je mi to jedno, daj si ktoré chceš!“  Takto to dopadne vždy, keď chce, aby som jej pomáhala s výberom oblečenia. Ja sa snažím, ona všetko odmietne, ja sa nahnevám a odídem. Ona ostane sama a po chvíli docupká, či ju namaľujem. Odišla som do kuchyne.  Môj mobil na linke zapípal. Načiahla som sa po ňom a otvorila prichádzajúcu správu. „Už to bez teba nevydržím. Letíme domov. Zajtra ráno som pri tebe, či ma chceš alebo nie. Xx Milujem ťa.“  Takže, sa naozaj vracajú. A príde za mnou. Moje srdce poskočilo. A na tvári sa mi znovu usalašil úsmev. Do konca dňa som chodila s povznesenou náladou. Usmievala som sa na všetky strany. Žiarila som. Emily si nakoniec vybrala bledunko ružové šaty bez ramienok, ktoré jej siahali do polovice stehien. K nim si vybrala náušnice, ktoré jej darovala Thomasova mama. Všetko si to nachystala už deň dopredu. Videla som na nej aká je nervózna a roztržitá. A aj preto som jej radšej nič nehovorila, aby som ešte náhodou nespôsobila nejakú hádku. Nemala ďaleko od srdcového infarktu a ja som nechcela byť tá, ktorá ho spôsobí.  Bolo okolo nej napätie a hustá atmosféra. Chodila som okolo nej po špičkách a radšej som sa nič nepýtala. Zišla som do kuchyne, kde som narazila na Beth, prehodili sme pár slov a oznámila mi, že odchádza na týždeň preč, pretože vraj sa nejakému chlapčekovi s domova našli rodičia, tak ide s ním za nimi. Vzala som si pohár vody a vrátila sa do izby. Osprchovala som sa a zaľahla do postele. Emily už odfukovala. Vydýchla som si. Trochu sa mi uľavilo. Keď spí, je riziko toho, že vybuchne oveľa nižšie. Ešte chvíľu som len tak ležala v posteli a moje myšlienky blúdili. Nakoniec som zaspala s dobrým pocitom. Bola som šťastná. Zajtra ho už konečne uvidím a budem mu môcť povedať, čo cítim.

 

Ráno

Zobudila som sa na slnečné lúče a na to, že ma niekto hladká. Počkať hladká? Zľakla som a sa rýchlo roztvorila oči. Obzerala som sa na všetky strany. Moje oči ešte stále videli rozmazane. Zdalo sa mi, že je pri mne on. Už mi s neho šibe. Blúznim. Pomyslela som si v prvom momente. No, keď ma oslovil znelo to tak realisticky. Pošúchala som si oči a naozaj ležal vedľa mňa, jednou rukou si podopieral hlavu a druhou ma hladil po vlasoch. Na tvári mal sladučký úsmev a v očiach iskričky. Jeho neposlušné vlasy mu padali do čela. Bol rozkošný. Moje ústa sa pri tomto pohľade na neho samovoľne roztiahli do úsmevu. „Ahoj,“ Povedala som zachrípnuto....

Oblečenie, ktoré si Emily nakoniec vybrala.

The Lucky One      47. kapitola

Každé jedno slovo mi prišlo ako nejaká blbosť. Nebolo to reálne. Bola som v tom stratená. „Ale veď sú v Amerike.“ Snažila som sa to aspoň nejak dať do súvisu. „Nie, sú ....“ Po týchto slovách som prestala počúvať. Akože nie sú? Kde sú? Kde boli? Prečo mi klamal? Prečo sa so mnou zahrával? Čo odo mňa vlastne chce? Prestávalo sa mi to páčiť. „.... už to chápeš?“ Dohovorila a nástojčivo sa na mňa škerila. „A kde sú?“ „Samantha, to nemyslíš vážne, zas ma nepočúvaš.“ Zahriakla ma. „Prepáč mi ..“ Sladko som sa usmiala. Mykla plecom  a odišla. Povzdychla som si. „Čo je?“ Zaujímal sa TY. Ešte stále sedel za stolom a napchával sa tým niečím. „Nič. Čo povedala? Kde sú?“ Skúsila som to. „Ja neviem. Tuším v lietadle?“ Odpovedal a svoju pozornosť zase venoval tomu nechutnému jedlu. Vôbec mu z neho neubúdalo. ......

Pohľad Louisa

Ráno som sa zobudil s trochu lepšou náladou. Bol som vyspatý, oddýchnutý a pripravený odspievať ďalší trojhodinový koncert. Ktorý nás dnes čaká. Vstal som z postele a odišiel dole na raňajky. Chalani tam už sedeli a napchávali sa. Pridal som sa k nim. O niečom živo diskutovali, tak som počúval. Po asi troch minútach som začal rozumieť. Vraj sa koncerty presunuli. To prečo je tomu tak, som nepostrehol. Netrápilo ma to, bolo mi to jedno. Hlavne, že ideme domov a ja ju znova uvidím a budem sa jej môcť dotknúť. Jej krásnych vlasov, rúk, pier. Znova vdýchnuť vôňu jej hebkej kože. Zas som na nič iné nemyslel. Vybehol som do  izby. Nahádzal do kufra všetky moje veci. Skladaním som sa nezaťažoval a o necelú polhodinu som už stál na recepcii pripravený odletieť. Chalanom to trvalo o poznanie dlhšie. Tak som sa zvalil do kresla a čakal. Môj mobil sa rozvibroval. Vytiahol som ho z vačku a prečítal : „No, pekne od teba, že si si aj spomenul :P .... Tiež mi chýbaš, ty hviezda.“ Moje srdce v tom okamihu zaplesalo a pocítil som príjemné teplo. Hneď som jej musel odpísať, .... mojej mrkvičke. „Už to bez teba nevydržím. Letíme domov. Zajtra ráno som pri tebe, či ma chceš alebo nie. Xx Milujem ťa.“  Vyťukal som za necelú minútu. Potom som sa už len škeril všade naokolo. Keď prišli chalani, vyskočil som z kresla a už som sedel v aute, ktoré nás malo doviezť na letisko. Samozrejme sa to neobišlo bez našich fanúšičiek. Boli všade. Kdekoľvek som sa obzrel boli tam. Stále ich bolo viac a viac. Každá chcela podpis a fotku. My ako správni chalani sme chceli každej vyhovieť a preto celé dve hodiny ako sme čakali na lietadlo sme strávili podpisovaním papierov, zošitov a najrôznejších častí tela. Prvú hodinu ma to bavilo, bola to sranda. No potom, ma začala strašne bolieť ruka od toľkých podpisov a už ani môj úsmev nebol taký žiarivý. Z reproduktorov sa konečne ozval hlas, ktorý ohlasoval číslo nášho letu. Prosil nás, aby sme nastúpili do lietadla. S chalanmi sme všetkým dievčatám spoločne zakývali a potom sme sa už vybrali na cestu domov. Posadali sme si, pozapínali sa a vzlietli. Za pár hodín ju znova uvidím ......

Pohľad Samanthy

Našu raňajšiu debatu som nechala tak a neriešila ju. Ako každý deň som sa navliekla do plaviek a vyvalila sa na lehátko. „Samantháá !!!“ Kričala Em z terasy. „Uhmmm“ Ozvala som sa maximálne unudene. „Poď mi pomôcť.“ Prikázala mi. Ani ma nehne. Pomyslela som si. Brala som na vedomie to, čo mi hovorí ale nechystala som sa to vykonávať. Ostala som ďalej ležať a nič nerobiť. Za pár sekúnd preletela okolo mňa ako víchrica. „Samatháá, ...“ Skríkla priamo pri mne. Myklo mnou a vyskočila som na rovné nohy. „Čo je?“  Skríkla som rovnako hlasno ako ona. „Poď so mnou!“ Stála si za svojím. „Kam mám ísť?“ Nechcelo sa mi nikam chodiť. „Ideme pracovať.“ Vyhlásila. Ja som sa začala nekontrolovateľne smiať. Pozerala na mňa zdeseným pohľadom. „Pra-pra-pracovať?“ Smiala som sa ako zmyslov zbavená. Nepracujem. Teda pracujem, ale nie tak ako si myslí Em. Určite bude chcieť, aby som jej vybrala nejaké šaty alebo po prípade ju nalíčila. Baví ma to no, Em je až príliš náročný zákazník. Nič sa jej nepáči, vždy nájde nejakú chybu, aj keď tam nie je. Nikdy sa jej to nezdá dokončené a vždy dokáže po mne ešte upravovať. A so šatami je to rovnako. Pýta sa, aké šaty si ma obliecť, tak ja ako dobrá sestra jej nejaké vyberiem a potom mi ich opindá, že tie nie, lebo sú také, také alebo také. Jednoducho, že nie sú dobre. A nakoniec si ich vyberie aj tak sama. A mňa môže roztrhať.  Je jednoducho príliš detailistická. ....

The Lucky One      46. kapitola

Odznova a odznova. Bola som šťastná. Chcelo sa mi skákať a kričať. Sadla  som si na posteľ a v rukách zvierala mobil, na ktorého displeji ešte stále svietila správa od neho.  Očami som si pozorne prezerala každé jedno písmenko. Myslel to vážne, alebo len nechcel, aby som sa cítila sprosto, keď mi to sľúbil? V hlave mi vírilo tisíce myšlienok. Môj mozog sa opäť naštartoval a naplno pracoval. Každá jedna bunka bola v pohybe. Keď som sa trošku dostala s prvotného šoku a motýle v mojom bruchu prestali kmitať krídelkami, začala sa ďalšia dilema. Čo odpísať? Aj ja teba milujem.- moc nečakané. Dobre.- moc.... nijaké. Uvedomila som  si, že aj ja ťa milujem – moc, ... nie, to určite nenapíšem. Aj keď to vyzerá tak, všetko tomu nasvedčuje, že to je pravda. Ešte stále nie som schopná priznať si to. Ani po dvoch týždňoch som v sebe nenašla toľko odvahy, aby som sa konečne priznala. Ani samej sebe, si to nedokážem priznať. Alebo skôr nechcem. Nechcem sa s tým zmieriť, pretože si neviem predstaviť náš vzťah. Už len kvôli týmto ich koncertom, on si bude koncertovať celé mesiace a ja ho tu budem ako dobrá priateľka vyčakávať. Tá predstava sa mi vonkoncom nepáči. No na druhej strane túžba byť s ním je oveľa silnejšia. Stále mnou lomcuje a už mi pomaly ani spávať nedá. „No, pekne od teba, že si si aj spomenul :P .... Tiež mi chýbaš, ty hviezda.“ Nakoniec som sa rozhodla pre správu s vtipným podtónom. Stlačila som odoslať a horela nedočkavosťou či odpíše. Zatiaľ som sa obliekla a poumývala. Zišla som dole do kuchyne.  Zo stoličky sa na mňa škeril TY. Ja som musela tiež vyzerať dosť v povznesenej nálade. Moje pery sa samé od seba ťahali do strán. Vytvárali na mojej tvári dosť neprirodzený úsmev. Skôr to vyzeralo ako nejaká grimasa. Ale práve v tej chvíli som sa cítila nezraniteľná, nepremožiteľná a veľmi šťastná. Neverila by som, čo dokáže spraviť jedna sms-ka. Prešla som okolo neho a priblblo som sa usmievala. „Si mala rušnú moc, keď sa tak škeríš?“ Nedalo mu to. „Nie, rušné ráno.“ Povedala som záhadne. „Ty stíhaš aj ráno?“ Pozrel na mňa a vyzývavo skrčil obočie. Neviem presne, kam alebo načo tým mieril. Ale nechám ho v tom, nejdem ho presviedčať.  „Som šikovná.“ Pochválila som sa. „Som si o tebe teda nemyslel.“ Smial sa. „Nič si s  toho nerob, to bude tým, že ty nemyslíš.“ Odbila som ho. „Ešte si aj vtipná.“ Povedal ironicky.  Spravila som na neho grimasu a poslala som mu vzdušnú pusu. Otočila som sa mu chrbtom a so skrinky vybrala misku, čokoládové guličky a s chladničky mlieko. Zaliala som ich a posadila sa za stôl oproti TY-ovi. On mal pred sebou tanier niečoho, .... neskúšam si ani tipnúť, čo to bolo. No nevyzeralo to moc lákavo a dokonca ani tráviteľne. No, očividne mu to chutilo. Napchával sa tým, až to mal obrazne povedané za ušami. Neskôr sa priplichtila do kuchyne aj Em. Jej voňavku som cítila už z chodby. Počkať... Kde bola? Ruky mala ovešané taškami. Ledva to niesla. Obidvaja sme na ňu neveriacky pozerali, ale ani jeden sme sa nezdvihli, aby sme jej pomohli. „A aahojte, môžete sa prestať na mňa pozerať a pomôcť mi?“ Povedala nahnevane. TY najskôr spustil hlasný rehot no, potom súhlasne prikývol, vyskočil zo stoličky a pribehol k Em. Doslova ju pooberal od tašiek. Keď už mala ruky voľne s rachotom sa zvalila na soličku, ruky si oprela o stôl a hlasne si vzdychla. „Kde si bola?“ Vravela som s plnými ústami. „Nakupovať.“ Odvetila. Jej hlas znel tlmene, pretože hlavu mala položenú na stole. „Nakupovať?“ Zopakovala som neveriacky. Nešlo mi do hlavy, načo niekto ako ona potrebuje nakupovať. Veď vecí ma predsa dosť. Dokonca si myslím, že to preháňa. Polovicu s toho, čo teraz nakúpila na sebe určite nikdy nebude mať oblečené. Len jej to bude zavadzať v skrini. A jej náreky nad tým, že si nemá čo obliecť, to nezníži. „Áno, zajtra príde Niall.“ Povedala akoby nič. Akoby mi oznamovala nejakú správu o počasí. Ja som sa samozrejme zarazila. Čo má Emily s Niallom? A ako je možné, že príde? Nie som padnutá na hlavu, je predsa v USA. Alebo, že by mi Louis klamal? Zneistela som. „Kam príde?“ Pýtala som sa nechápavo. „No kam asi? Sem predsa.“ Vravela a pri tom na mňa zazerala ako na debila. „Kam sem?“ V tejto debate som sa začínala strácať. „Sam, je ti dobre?“ Postavila sa, prešla ku mne a rukou mi ohmatávala čelo. „Prestaň. Som v poriadku.“ Odhodila som jej ruku s môjho čela. Rozosmiala sa. Nevraživo som na ňu zazrela. „Čo nechápeš na vete – Zajtra sem príde Niall.-?“ Popravde? Nechápala som všetko na tej vete. Každé jedno slovo mi prišlo ako nejaká blbosť. Nebolo to reálne. ....

* Prepáčte, že to tu nebolo už včera, no nemala som to dopísané a nechcela som sem dávať len polovicu. :)

The Lucky One      45. kapitola

„Ideme!“ Skríkol vážne. V momente sme prestali kričať a vyvádzať. Nahrnuli sme sa naspäť do miestnosti, ktorá mala byť našou šatňou. S chalanmi sme sa hodili do kresiel a čakali na Zayna, ktorý musel svoj pokazený vzhľad a rozcuchané vlasy, dať do poriadku, aby  z neho baby mohli znova odpadávať a šalieť. Keď zhodnotil svoj vzhľad ako vyhovujúci, prešli sme do spodnej časti pódia. Podali nám mikrofóny a s reproduktorov sa začala valiť úvodná znelka každého nášho koncertu. Po pár sekundách sa plocha pod nami začala dvíhať a my sme pomaly vystupovali hore. Všade bolo plno pary, ktorá krásne voňala. Vždy mávame paru s vôňou. Musím podotknúť, že kvôli Zaynovi. Ten si to doslova vydupkal. Vraj nebude dýchať ten smrad. Jasné prejavili sa v ňom hviezdne maniere. Ale mne to nevadí, tiež mi nebolo dvakrát príjemné vdychovať to. Teraz je to iné. Na každom koncerte je to iný druh vône. Ten dnešný mi strašne pripomína Samanthu. Moju mrkvičku. Čo asi tak robí? Kde je? Strašne mi chýba. Čím si ju viac chcem dostať z hlavy, tým viac tam je a všetko mi ju pripomína. Ešte aj blbá para. Zbláznim sa z nej. Nechcel som sa na ňu viazať a myslel som si, že mi toto turné pomôže na ňu zabudnúť alebo aspoň tak intenzívne nemyslieť. No, mýlil som sa. Milujem ju. Som v tom až po uši. A dostať sa s toho bude ťažké, možno až nemožné. Neviem, čo budem robiť. Spieval som naučený text piesne. Presne vyjadrovala moje pocity. Sam, bolo dievča, ktoré nacupkalo do môjho srdca bez opýtania. Nepýtala si povolenie na to, aby v ňom spustila hurikán, ktorý zanechal takú smršť, že to nikdy nedokážem upratať. Spravil by som pre ňu všetko, čo by som jej videl na očiach. Len, keby ma chcela. Keby ku mne cítila aspoň spolovice to, čo cítim ja ku nej. Postupom času, by som ju naučil milovať ma. Odspievali sme niečo okolo troch hodín. Maximálne vyspievaný, vykričaný a vyusmievaný som sa vliekol za chalanmi do šatní. Prezliekli sme sa a nechali sa odviesť na hotel. Ležal som v posteli a nemohol som zaspať. Na pódiu som sa ledva držal na nohách a teraz keď už môžem spať, tak som neni ospalý. Ale ja viem kto je dôvod. ONA. Túžba po nej je tak intenzívna, že mi nedá spávať. Ležal som len tak v posteli a moja myseľ bola stále pri nej. Nechápem to, ako mi to mohla urobiť, ako sa mohla tak vryť do môjho srdca, doteraz som si myslel, že sa to nedá. Ani keď som bol s Eleanor, to nebolo také silné. Mali sme sa radi, dokonca môžem povedať, že sme sa ľúbili. Zo začiatku to bolo bláznivé, no ani ona so mnou nedokázala  porobiť to, čo sa podarilo Samanthe. Neviem, čím to je. Z ničoho nič som schytil svoj mobil a vyťukal: „ Mrkvička, strašne mi chýbaš. Myslím len na teba. Milujem ťa. Xx L.“ V kontaktoch som si našiel jej meno a stlačil som „odoslať“. Nemyslím, že mi odpovie. Nechcem si robiť zbytočné nádeje. No aspoň bude mať istotu, že som na ňu nezabudol. Predsa dva týždne je dosť dlhá doba.

Pohľad Samanthy

Ako každý deň posledné 2 týždne som sa zvalila do postele. A zas a znovu myslela na neho. Už neviem čo mám robiť. Neviem, či je to láska, alebo či mi len jednoducho chýba skvelý kamarát, ktorý ma vždy vie podržať. Neviem, čo si mám myslieť. Celý môj svet za zrazu začal krútiť okolo neho a ja som s toho zmätená. ... Zaspala som. Ráno ma budil zvuk prichádzajúcej sms správy. Trhlo mnou. Rýchlo som sa poobzerala. A hľadala svoj mobil. Cítila som sa strašne. Nevyspatá, unavená a ... opustená. Očami som ho zahliadla na stolíku. Príliš ďaleko na to, aby som ho dočiahla s postele. To bolo vylúčené. Nezostávalo mi teda nič iné, ako sa postaviť, keď som chcela vedieť, kto narušil môj spánok. Postavila som sa s ťažkosťami. Bolela ma hlava. Prešla som pár krokov k stolíku, chytila mobil a odblokovala ho. Všetko som to robila viac menej po pamäti, pretože moje oči odmietali so mnou spolupracovať a  stále sa zatvárali. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale správu som otvorila. „ Mrkvička, strašne mi chýbaš. Myslím len na teba. Milujem ťa. Xx L.“ V tom momente som stuhla. Moje oči sa otvorili doširoka. Dych sa spomalil a zrazu mi nič nebolo. Nič mi nechýbalo, cítila som sa znovu šťastná. Plná života a energie,  ktorá mi doteraz bytostne chýbala. Nezabudol na mňa. Nezabudol. A dokonca ma má stále rád. Stále dokola som si čítala tú sms-ku. Odznova a odznova. Bola som šťastná. Chcelo sa mi skákať a kričať ....

The Lucky One      44. kapitola

„Ja, .... no vieš, .... Prišiel som sa rozlúčiť.“ Povedal trhane. Keď som to spracovala v krku mi navrela hrča a aj som nebola schopná slova. „Rozlúčiť?“ Povedala som smutne a dvihla obočie. Nechápala som.  „Áno, vieš odchádzame s chalanmi na turné.“ Vravel smutne. „Ako dlho?“ Zaujímala som sa. Snažila som sa skryť svoje sklamanie. „Mesiac.“ Povedal maximálne potichu. Takmer ho nebolo počuť. Mesiac, jeden celý mesiac – ozývalo sa mi v hlave dokola. Do očí sa mi začali hrnúť slzy.  Nasilu som preglgla, aby som ich nejako zahnala späť a dúfala som, že si na mne nič nevšimol. Objal ma. Tlačil si ma k sebe. „Budeš mi chýbať, mrkvička.“ Šepkal mi do ucha. Jeho pery sa obtierali o moje ucho a vo mne to vyvolávalo vzrušenie. No, nemohla som si to užiť, tak ako by som chcela. Veľmi ma zasiahla, tá informácia, že odchádza. Dostalo ma to viac, ako by som čakala. Možno preto, že som si nepripúšťala, že by raz mohol prísť s tým, že odchádza. No, mala som vedieť, že nebude navždy sedieť v Londýne, chodiť za mnou a naliehať na mňa. „Ty mne tiež.“ Vysúkala som zo seba po dlhej odmlke. Odtiahol sa odo mňa. Schmatol ma za ruky a stískal mi ich vo svojich veľkých dlaniach. Moje ručičky sa v nich úplne stratili. Svoj pohľad upieral do mojich očí. „Budem na teba myslieť a keď budem mať čas, určite sa ti ozvem.“ Sľúbil. Potešilo ma to. Súhlasne som prikývla. „Šťastnú cestu. Užite si to a nepobláznite hlavy ďalším fanynkám.“ Nahodila som falošný úsmev. Tiež sa usmial. Navonok sa snažil tváriť vyrovnane a chlapsky. No videla som na ňom, že sa mu neodchádza najlepšie. „O to nám ide.“ Priznal. „Kto ich bude odnášať spod pódia.“ Zaškľabila som sa. „Niekoho zoženieme.“ Odvetil. Nastalo medzi nami ticho. Prepaľovali sme sa pohľadmi . Uhol a jeho oči spadli dole. Premeral si ma od hlavy po pätu. „Toto som vidieť nemal.“ Povedal a poškrabal sa po hlave. Skrčila som obočie. „Neviem, či budem schopný odísť po tom, čo som ťa takto videl.“  Vysvetlil.  Začala som si samú seba obzerať . Hľadala som na sebe niečo, čo by mu mohlo brániť v odchode. Nič som nenašla. Pustil moje ruky a chytil moju hlavu do svojich dlaní. Uprene na mňa pozeral. „Sekne ti to. Si krásna.“ Vyslovil. Tento raz som to už nebrala tak zle, ako minule. Začala som si na jeho pochvaly pomaly zvykať. „Ďakujem. Ty si tiež neni na zahodenie.“ Odvetila som mu a usmiala som sa. Úprimne. Opätoval mi to a tuho ma objal. Dlho, dlho sme tam len tak stáli a objímali sa. „Ehm, ehm .... Louis, mohla by som ísť s tebou za Niallom?“ Ozvala sa Emily. Trhlo mnou a vymámila som sa mu z objatia. Otočil sa smerom k nej. „Jasné, vezmem ťa.“ „Dobre, počkaj ma, idem sa obliecť.“ Prikázala a vbehla do vnútra. Znovu svoju pozornosť  venoval len mne. „Kde to vlastne idete?“ Spomenula som si. „Amerika.“ Odvetil jednoducho. „Nechodíte tam nejako často?“ „Sme žiadaní.“ Odvetil namyslene. Pokrútila som hlavou a nedokázala som skrývať pobavenie nad jeho zmýšľaním. „Si blázon. Povedal ti to už niekto?“ „No, ty. Viackrát.“ Naraz sme sa rozosmiali. „Nemal by si už ísť?“ Zaujímala som sa. Jeho úsmev upadol. „Mal, ale nechcem.“ Povedal  smutne a znova sa tisol ku mne.  „Musíš. Nikto na teba čakať nebude.“ Upozorňovala som ho. „Už teraz mi chýbaš.“ „Choď už.“ Súrila som ho. Stál na mieste a ani ním nehlo. „Choď!“ Zopakovala som. Pristúpil ku mne ešte bližšie a svoje pery pritlačil na tie moje. Jeho bozky boli iné. Bol v nich smútok, strach a zároveň túžba. Odtlačila som ho od seba. „Naozaj. Choď!“ Prikázala som mu. „Už môžem odísť.“ Usmial sa a kráčal preč. Sadla som si späť na lehátko. V hlave sa mi začal od znova prehrávať náš rozhovor. Pomaly som si začala uvedomovať vážnosť situácie. Odchádza. Na mesiac. Neuvidím ho celý mesiac. Nepríde za mnou. Moja myseľ stále utekala za ním, aj keď som sa snažila všemožne odpútať. Počítala som kachličky, s ktorých je vydláždený chodník. Skúmala svoje ruky. Snažila sa zaspať, nič nepomáhalo. Stála som ho videla pred očami. To, ako sa smeje. Tie jeho žiariace oči a hollywoodsky úsmev. ...

Približne o 2 týždne

Chýba mi. Strašne mi chýba. Neuveriteľne. Nemyslím takmer na nič iné, len na neho. Všetko čo spravím, vidím, počujem spájam s ním. Vždy v tom je aj kúsok jeho. Od kedy odišiel skoro nevychádzam s domu. Nejako som si nenašla žiadny dôvod. Párkrát som bola v obchode na nákup. Alebo s TY-om sa pozrieť na jeho tréning. Inak neopúšťam dom. Sedím na lehátku pri bazéne na ostrom slnko a všetko mi je jedno. Nevnímam. Najhoršie na tom všetkom je, že sa mi ani neozval. Neviem, či je to tým, že nemá čas, alebo či už na mňa stihol zabudnúť. Ak by to bola tá druhá možnosť, tak by som bola naozaj sklamaná, pretože si začínam uvedomovať, že k nemu cítim niečo veľmi, veľmi silné. Už som pochopila tú otrepanú frázu že, až keď  niekoho stratíš, až vtedy pochopíš čo pre teba vlastne znamenal...

Louisov pohľad

„Chalani, vážne stačilo.“ Kričal po nás Liam. Boli sme akurát v šatni a mali sme sa chystať na vystúpenie. Ostávala nám necelá hodina. Boli sme už nachytaní, oblečení a napudrovaní. A tak sme si to chceli trocha spestriť. Naháňali sme sa, smiali, a kričali na celé zákulisie. Zayn zobral Niallovi balík chrumiek. Ten sa po ňom rozbehol bez rozmyslu a zhadzovali všetko, čo im prišlo do cesty. Keď sme to s Harrym videli, predsa sme to nemohli nechať tak, a samozrejme sme sa pripojili. Vykrikovali sme po sebe a šmýkali sa po dlážke. Liam bol jediný normálny, ktorý sa tejto zábavy zdržal a snažil sa nás krotiť. „Ideme!“ Skríkol vážne. ...

* Páči sa vám :) :)

The Lucky One     43. kapitola

„Ááá. Nie nechaj ma.“ Kričala som a pritom som sa dusila smiechom. Ležal na mne a šteklil ma. „Musíš si to zaslúžiť.“ Vyjednával. „ČO?“ nechápala som. „No, aby som prestal.“ Vravel a pokračoval v šteklení. Zvíjala som sa na posteli a celá som bola v kŕči, ale cítila som sa šťastná. Bola som s ním. „A akoooo?“ Kričala som. „Pobozkaj ma.“ Prikázal. Ešte som ani nestihla nič povedať, alebo odmietnuť, čo by som určite nespravila a už bol nalepený na mojich perách. Môj jazyk vyzval do boja a ja som jeho výzvu prijala. Prevalila som sa na neho a vzala kontrolu do svojich rúk. Chvíľu mi to toleroval, no potom sa mu to znepáčilo a znovu sa prevalil na mňa. „Si len moja. Nikomu ťa nedám.“ Šepkal mi na krku. Chvela som sa. „Ešte nie som tvoja.“ Smiala  som. Jemne ma pobozkal. „Už len pár hodín a budeš moja.“ Povedal s láskou. „Milujem ťa.“ Škerila som sa mu do tváre. Sladko sa na mňa usmial. „Som ten najšťastnejší muž na svete. Budem mať najkrajšiu ženu vo vesmíre.“ Chválil sa. „Preháňaš to.“ Brnkla som mu po nose. „Nebuď skromná. Si krásna.“ „Nie som.“ Oponovala som mu. „Poď.“ Povedal a natiahol smerom ku mne ruku. Prijala som ju, pomohol mi vstať. Postavil ma pred zrkadlo. Zľakla som sa. Mala som na sebe čierne mohutné šaty. Moje oči zmenšovala čierna ceruzka. Vlasy som mala postrapatené. Oči červené. Bála som sa samej seba. Rozplakala som sa. To nie som ja. Čo sa to so mnou stalo? Vravela som si. „Nie!!“ Kričala som. „Láska, čo je?“ Pýtal sa držiac ma okolo pása. Zdvihla som hlavu a pozerala na jeho odraz v zrkadle. Nebol to on. Nebol to môj Louis, za ktorého sa mám čochvíľa vydať. Toho muža v zrkadle som nepoznala. Môj plač sa znásobil. Snažila som sa zo seba strhnúť tie otrasné šaty. Nešlo to. Držali na mne. Bola som zúfala. Chytil ma za plecia a silno mnou triasol. „Samantha.“ Okrikoval ma. „Samantha, Sam, ... zobuď sa.“ Precitla som. Strhla som sa a rýchlo sa posadila. Otvorila som oči a zbadala som Emily ako sa nado mnou skláňa. Moje oči boli mokré od sĺz. Tvár som mala navlhnutú slanosťou. „Čo, čo sa ti snívalo?“ Pýtala sa ma vystrašene. Ešte stále som nebola celkom prebratá. Moje myšlienky stále utekali na to miesto, kde som bola s ním. Nebola som schopná slova. Len som bezvýznamne behala očami po Emily. Bola v pyžame. Nenamaľovaná. Vlasy strapaté. „Mala som sa vydávať za Louisa.“ Šepla som po chvíli, ešte stále vyvedená z miery. „A to  preto si tak kričala?“ Nechápala. „Kričala som?“ Zaskočilo ma to. „Veľmi. Si ma až zobudila. A pozri, čo si si spravila.“ Chytila moju ruku a strčila mi ju pred oči. Takmer cez celú ruku som mala dlhú červenú, navretú čiaru. Miestami cez ňu presakovala krv. Zhrozila som sa. „Fú.“ Vyšlo zo mňa. „Tiež hovorím. Mne keby sa snívalo, že si beriem niekoho takého. Tak skáčem meter dvadsať a usmievam sa ako slniečko a nie, kričím a dokonca si poškriabem celú ruku.“ Vinila ma. Prisadla si vedľa mňa na posteľ. Ešte stále som skúmala svoju ruku. Nebolelo ma to, ale vyzeralo to naozaj odpudivo. Najskôr cuclefk na krku, teraz škrabanec na ruke. Tí, čo ma nepoznajú, by si mohli myslieť, že ma niekto mláti. Pousmiala som sa nad svojimi myšlienkami. Emilynu poznámku som nekomentovala. Nechcela som jej do detailov opisovať, čo sa mi vlastne snívalo, a preto som to nechala tak. Postavila som sa a odišla do kúpeľne. „Čo máš dnes na pláne?“ Pýtala sa, ako keby som ja bola jedna s tých ľudí, čo majú presne rozpísaný harmonogram dňa. „Neviem.“ Odvetila som. „Čo keby sme sa šli opaľovať?“ Navrhla. Hm , neznie to najhoršie. Je predsa leto, prázdniny. Ešte som sa tento rok neopaľovala. Prezerala som si farbu svojej pokožky v zrkadle. Pri tomto pohľade, som usúdila, že trochu slnečného žiarenia mi nijak neuškodí a možno dokonca práve naopak, že mi pomôže. „Súhlasím.“ Zakričala som na ňu. „O pol hodinu v záhrade.“ Prikázala mi. Už som len počula buchnúť dvere. Rýchlo som dokončila rannú hygienu, obliekla si plavky zišla dolu ku bazénu. Emily bola rozvalená na chrbte cez celé lehátko. Tiež som sa zvalila vedľa nej. Zavrela som oči a vychutnávala si slnečné lúče, ktoré dopadali na moje telo a príjemne ma pálili. Nerozprávali sme sa medzi sebou. Len sme tam jednoducho ležali a užívali si slnko, leto, prázdniny, pokoj. Myslím, že som zaspala. „Je tam. Pri bazéne.“ Začula som. Slnko ma natoľko unavilo, že sa mi nechcelo ani zdvihnúť a pozrieť sa kto to je a už vôbec sa mi nechcelo otvoriť oči. No podľa hlasu som si bola celkom istá, že je to Beth. Nejako som tomu nevenovala pozornosť a ďalej sa oddávala slnku. Niekto sa asi predo mňa postavil, pretože obloha sa odrazu zatiahla a na mňa padol tieň. „Zacláňaš mi.“ Prehovorila som. Môj hlas bol zachrípnutý, pretože som dlhšie nič nepovedala. Odkašlala som si. Začala som byť mierne podráždená, keď zdroj tienenia nechcel ustúpiť. S námahou som otvorila oči. Prekvapilo ma, že ho tu zase vidím. Skláňal sa nado mnou. „Čo tu zas robíš?“ Pýtala som sa prekvapene. „To mi je teda privítanie.“ Smial sa. „Neodpovedal si.“ Napomenula som ho a tiež som sa usmiala. Postavila som sa. Stáli sme si zoči voči. „Čo tu chceš?“ Spýtala som sa znova. „Ja, .... no vieš, .... Prišiel som sa rozlúčiť.“ Povedal trhane. Keď som to spracovala v krku mi navrela hrča a aj som nebola schopná slova ...

*Ospavedlňujem sa, ak som to pokazila. Áno viem, ešte sú ani neni spolu a on už odchádza. Chápem vás, ale pochopte ja vy mňa, že som to potrebovala tak napísať, aby som sa mohla nejak odraziť a aby, si Sam uvedomila, že ho skutočne miluje :)

The Lucky One     42. kapitola

„Poď sem.“ Pritiahol si ma bližšie k sebe a ja som sa schovala v jeho náručí. „Viem, nepoznáš ma dlho, ale myslím, že dosť nato, aby si vedela, že nie som taký. Nedokázal by som ublížiť takému krásnemu stvoreniu ako si ty. Nikdy by som ti neskrivil ani vlas na hlave. Nedokázal by som to. No, musím sa priznať, že som spravil chybu, nemal som dovoliť, aby si sa mi dostala tak hlboko do srdca. Teraz je už neskoro, už sa s tým môžem len zmieriť. Nedokážem s tým bojovať a ani veľmi bojovať nechcem.“ Vravel potichu a pritom sa mi hral s vlasmi. Slová, ktoré vyslovil mi stále behali po rozume a stával sa z nich jeden veľký bodrel. Teraz by mal prísť ten moment, keď a prebudím a zistím, že to celé bol len sen. Krásny sen, ale len sen. Chvíľu som počkala, a keď som sa neprebúdzala, musela som sa zmieriť s tým, že je to skutočnosť. „Ja, ja neviem, čo by som mala povedať.“ Priznala som. Chápavo sa na mňa usmial „Nehovor nič, mrkvička.“ Len tak sme sedeli v objatí na posteli pomaly sme sa pohojdávali. Každý so svojimi myšlienkami a problémami. „Sam, mama potrebuje, aby ....“ Dvere sa rozleteli a vykukla z nich blonďavá hlava. Em. „Prepáčte.“ Doplnila, keď nás zbadala.  V momente zavrela dvere a zmizla. „Myslím, že by som mal ísť.“ Povedal Louis. Nič som nehovorila, len som prikývla. Pobozkal ma. Rýchlo a letmo. Len sa dotkol mojich pier a hneď nato sa odtiahol. Smutne som sa pousmiala. Postavili sme  sa a ja som ho vyprevadila k dverám. „Ahoj, mrkvička. Ľúbim ťa.“ Pozdravil. „A a ahoj.“ Koktala som. Toto mi nesmie robiť. Nemôže mi to len tak hovoriť, ako by to bolo niečo normálne. Dobre, je to normálne no, ja s tým neviem zmieriť a dlho sa s tým budem vyrovnávať. „Emily?“ Zakričala som z chodby. „Som v kuchyni.“ Kričala naspäť. Rozbehla som sa do kuchyne. Bola tam s ňou aj Beth. „Čo si potrebovala Beth?“ Zaujímala som sa. „Už nič zlatko, nerob si starosti.“ Odvetila. Posadila som sa vedľa Em a uchmatla jej s taniera obložený chleba. „To bolo moje.“ Skríkla. „Som tvoja sestra. Rozdelíš sa.“ Povedala som príkazom a víťazne som sa na ňu zaškerila. Hodila na mňa vražedný pohľad a nechala to tak. Uspokojila sa s tým, čo jej zostalo. „Mám nápad.“ Vyhlásila Beth. Obidve sme zbystrili pozornosť a venovali jej ju. „Poďme niekam, ako rodina. Všetci sme doma, nemáme čo robiť a už dávno sme neboli len tak na prechádzke.“ Pousmiala som sa. Tento nápad sa mi pozdával. Má pravdu skutočne spolu nikam nechodíme. „Ja som za.“ Povedala som. „Ja tiež.“ Súhlasila aj Emily. „Dobre. Oznámte to ešte TY-ovi a za 10 minút odchádzame.“ Rozhodla Beth. Rozbehli sme sa hore schodmi. Zastavili sme sa pri TY-ovej izbe, aby sme mu to oznámili. Za necelých 10 minút sme všetci stáli pred dverami a mohli sme vyraziť.   ....  

Domov sme sa vrátili asi o dve hodiny. Užila som si to. Nemusela som na nič myslieť. Nikomu nič vysvetľovať. Prechádzali sme sa. Zašli sme na zmrzlinu. Bláznili sa, smiali, naháňali. Boli sme rodina. Úplne normálna londýnska rodina, ktorá si vyšla von, aby sa zabavila. Čo sa nám podarilo. Teda s môjho pohľadu určite. Zhovárali sme sa o samých blbostiach. Veciach, ktoré nie je také potrebné vedieť a zaoberať sa nimi. Zase som sa aspoň na chvíľu cítila slobodná a vnútorne vyrovnaná. Čistý vzduch mi robí dobre. Rýchlo som sa osprchovala. Potom ma v kúpeľni vystriedala Em. Ľahla sme si každá do svojej postele. „Čo to bolo neska s Louisom?“ Zašepkala. Nechcela som o tom hovoriť. Najradšej by som na to zabudla a tvárila sa, že sa to nikdy nestalo. Že mi nikdy nevyznal lásku. „Povedal mi, že ma ľúbi a ja som sa k tomu nevedela vyjadriť.“ Vysypala som. „Čo povedal????“ Vyskočila s postele a pribehla ku mne. Odstrčila ma a vopchala sa vedľa mňa pod perinu. „Ako? Prečo? ... Rozprávaj, preháňaj.“ Bola nedočkavá. „Čo ako? Normálne. Vykričal mi to priamo do tváre.“ Hovorila som otrávene. „Vykričal?“ Zopakovala. „Áno, už to asi nemohol zniesť a buchol.“ „A teraz spolu chodíte?“ Snažila sa nájsť v tom celom nejakú pointu. „Nie.“ Povedala som jednoducho. „Prečo nie? Je zlatý.“ Pýtala sa. „Vieš koľko zlatých chalanov existuje?“ Zasmiala som sa nad jej úvahou. Mala by som s ním byť len preto, že je zlatý? Vtipné. .... a vypočítavé. „ On je neuveriteľne zlatý.“ Opravila sa. „Preháňaš.“ Smiala som sa. Tento rozhovor mi pomohol. Pomohla mi uvoľniť to napätie, ktoré vo mne pulzovalo odkedy odišiel. „Tebe sa nepáči?“ Podozrievala ma. „Jasné, že sa mi páči. Je to predsa Louis Tomlinson.“  Uťahovala som si z nej. Pre toto ju mám rada. Dokáže mi pomôcť a rozveseliť ma aj v tých najhorších chvíľach. Je to vždy so mnou a hlavne je tu pre mňa. „Ja som to myslela vážne.“ Myslím, že sa zamračila. „Tiež som to myslela skoro vážne.“ Moja nálada bola omnoho lepšia. „No, určite.“ Neverila mi. Natiahla obidve ruky pred seba a obzerala si ich. Prišlo mi to vtipné uškrnula som sa. Displej na mojom mobile sa rozsvietil a osvetlil celú izby. Vyšiel z neho zvuk prichádzajúcej sms správy. Načiahla som sa za ním a správu otvorila. „Chýbaš mi!! L. xx“ Mobil som strčila Emily pred nos. „Je hotový.“ Vyhlásila a zasmiala sa. „Nie je to správne.“ Vravela som so starosťami. „Čo je na láske nesprávne?“ Nechápala. „Nemôže to fungovať. Je slávny a ja som len obyčajné dievča.“ Bránila som sa. „A len preto nesmieš byť šťastná?“ „Môžem byť šťastná, ale nie s ním.“ „Prečo nie? Ľúbi ťa . A on tebe tiež nie je celkom ľahostajný.“ Pretočila sa na bok hlavou ku mne. „Nebolo by to správne.“ Trvala som si na svojom. Neviem si predstaviť takýto vzťah. No, musím uznať, že mi naozaj ľahostajný nie je. Láska to však nie je. Mám ho rada. Je to skvelý kamarát ale zatiaľ nič viac. Nechcem nič viac. „Ty nie si normálna. Len zato, že si si to vsugerovala do hlavy to nie je správne. Nič na tom nie je. Máš ho rada. Tak s ním budeš a druhých do toho nič. A navyše keby si s ním naozaj začala chodiť, už by si nebola len obyčajné dievča, bola by si jeho priateľka a poznal by ťa celý svet.“ Poučovala ma. „Áno celý svet by ma poznal a nenávidel.“ Stála som si za svojim názorom. „Spi!“ Prikázala mi, „teraz  nemá zmysel vysvetľovať ti to. Zajtra ráno sa ešte porozprávame. Dobrú noc.“ Postavila sa a odišla do svojej postele. Pretočila som sa na brucho a zakryla som sa. „Dobrú noc.“ Ešte som povedala.                

*Akú ste mali dneska nedeľu, baby? ... Ja takú "kúpaliskovú", celý deň som tam strávila :)                                                                                          

The Lucky One      41. kapitola

Zamrzla som. Ostala som úplne paralyzovaná a nevedela som sa hýbať. V momente som sa zohla pre uterák a silne som si ho k seba pritlačila. Nesmelo som sa otočila. Sedel na posteli a škeril sa na mňa. Moja tvár sa skrivila od hamby. „Čo, čo tu  preboha robíš?“ Povedala som priškrtene. Stavím sa, že som bola celá červená. Cítila som sa veľmi trápne. Moje oči boli rozšírené a ústa sa mi každou sekundou otvárali viac a viac. Takmer som nedýchala. „Bál som sa o teba. Nedvíhala si telefón. Neodpovedala na sms-ky.“ Vysvetlil a prehrabol si vlasy. Jeho oči žiarili. Priblblo sa usmieval. „Čo sa škeríš?“ Odsekla som. „Nemôžem si pomôcť.“ Priznal. Postavil sa a prešiel ku mne. „Si nádherná. Vieš to?“ Sladko sa usmial. „Si kretén. Vieš to? Nikto ti ešte nepovedal, že špehovať sa nepatrí.“ Bola som rozhorčená. „Nedala si mi na výber.“ Vyjachtal. „Výhovorky.“ Odbila som ho. Prepaľoval ma pohľadom a tlačil sa stále viac ku mne. „Stoj.“ Prikázala som mu. „Zastav ma.“ Rozkázal a postupoval pomaly stále bližšie a bližšie. „Nerob.“ Kričala som na neho. Bolo neskoro. Držal ma v náručí. Stále som bola mokrá, len v nohavičkách, zabalená v uteráku. Vydýchol mi do tváre. Ovial ma jeho sladký dych a prešiel mnou prúd vzrušenia. Bola som si vedomá toho, že to nie je správne no, svojim citom zatiaľ rozkázať neviem. Tuho ma objal. Nečakala som to. „Prepáč mi mrkvička, za všetko.“ Šepkal mi do ucha. Chvela som sa. Znova ma dostal do situácie, kedy som nevedela reagovať. Mám mu vylepiť? Alebo povedať, že sa nič nestalo. Keďže sa vážne nič hrozné nestalo. Zaprela som sa jednou rukou do neho, pretože tou druhou som si držala uterák. Neodporoval. Jednoducho ma pustil a odstúpil. Jeho oči sa vpíjali do mojich. Vedela som, že čaká na moju odpoveď. Alebo na hocičo, len nech nie som ticho. Nadýchla som sa no, slová sa mi zachytili v hrdle a z mojich úst vyšiel len letmý povzdych. Sklonila som hlavu. Pozeral sa na mňa, cítila som to. „ Nemám ti čo odpúšťať.“ Povedala som tak ticho, že som si nebola istá, či to počul. „Máš. Už len to, že som ti sem vbehol bez zaklopania.“ Takže, to počul. „Tiež som ti vbehla do kúpeľky bez zaklopania.“ Vravela som. „Máš pravdu.“ Uznal. „Sme si 1:1.“ Zdvihla som hlavu a usmiala som sa na neho. Škeril sa na mňa a s jeho očí sršala radosť. Prešla som ku skrini a zo zeme zdvihla podprsenku a ostatné veci, ktoré som sa chystala si obliecť. Odišla som do kúpeľne a jeho som nechala v izbe. „Môžem ti pomôcť?“ Kričal spoza dverí. „A s čím ako, by si chcel pomáhať?“ Celkom som jeho otázku nechápala. „ S obliekaním.“ Vysvetlil. „Nadržanec!! Nie, zvládnem to aj sama.“ Kričala som a môj hlas znel pridusene. Bola som mierne povykrúcaná, pretože sa mi odoplo ramienko z podprsenky a ja som sa ho snažila znovu pripnúť na miesto. Počula som ako sa zasmial na mojej poznámke. „Som chlap. Je normálne, že som nadržaný.“ Vyhováral sa. „Že sa máš na čo vyhovoriť.“ Smiala som sa. „Tiež by si bola nadržaná, keby sa pozeráš na niečo tak krásne.“ Tým myslel mňa. „Voľačo som ti o tom doberaní povedala.“ Hovorila som trochu rozrušene a kráčala som späť do izby. Keď ma zaregistroval, vyskočil s postele a pribehol ku mne. „ Ježiši Kriste Samantha, !!!Nechápeš to? Nejde to. Nedokážem to. Páčiš sa mi. Priťahuješ ma, vzrušuješ. Zaľúbil som sa do teba a nechápem, prečo ma stále odmietaš. Čo mám spraviť, aby si videla, ako veľmi sa snažím? Chcem ťa, veľmi ťa chcem.“ Dohovoril, alebo mu možno len došli slová. Bol rozhorčený. Zostala som nehybne stáť. Zmeravela som. Týmto priznaním mi nieže, vybil dych alebo ma zaskočil. On ma ním normálne zabil. Videla som, že ma berie viac ako kamarátku, ale nikdy som si nepomyslela, že ma ľúbi. Nie je to možné. V živote ma nikto neľúbil. Nechápem, prečo práve do mňa sa musel zamilovať. Pozrela som na neho. V jeho očiach bola neistota. Ako keby, ľutoval to, čo povedal. „Prečo ja?“ Šepla som. Prešla som ku posteli a sadla si na ňu. Takto možno aspoň o niečo lepšie spracujem tú smrteľnú informáciu. „Neviem. Nepýtaj sa ma na to. Jednoducho sa to stalo. Som v tom až po uši a už neviem ako ďalej. Ako dokážem prežiť bez toho aby som sa ťa mohol dotýkať, bozkávať, vravieť ti ako ..“ „Prestaň.“ Skočila som mu do rečí. „Nie. Chcem aby si vedela, čo sa vo mne deje.“ Prisadol si vedľa mňa. „Je hrozné byť vedľa teba a nemôcť ti povedať to všetko, čo ma tlačí a čo mi zviera srdce. Chcem byť s tebou. Starať sa o teba, pomáhať ti, cítiť ta pri ...“ „Louis, vážne nie. Nehovor mi to.“ Vravela som chladne. Zostal ticho a nechápavo na mňa pozeral. „Prečo? Prečo to nechceš vedieť?“ Povedal po chvíli, keď už sám asi neprišiel na nijaký rozumný dôvod môjho odmietania. Prepaľoval ma pohľadom a nedočkavo čakal na moje vysvetlenie. „Neverím ti. Nedokážem ti veriť. Nikto mi nikdy nič také nepovedal a ani ku mne necítil. Nikdy som v takejto  situácii nebola. Neviem, čo mám robiť. Netuším, či si zo mňa nerobíš len srandu. Nechcem trpieť.“ Vyslovila som nahlas svoje obavy. Pravdou je, že aj keď mám 18 rokov, nikdy v živote mi nikto nič takéto nepovedal. Nemala som mamu, ktorá by ma na takéto veci pripravila a upozornila ma na ne. A ani otca, ktorý by ma denno-denne bombardoval výhražnými vetami o tom, že keď si nájdem frajera a ublíži mi, že sa o neho postará. Neviem ako to prijať, som len obyčajné dievča, ktoré trpelo a jeden deň sa na neho usmialo šťastie. Nič som od života nedostala zadarmo. Všetko som si musela zaslúžiť, vyprosiť a veľakrát aj vyplakať. Zahnal ma do krajnej situácie a ja neviem ako sa s toho dostanem. „Tak toho sa bojíš? Že ti ublížim? Že ťa sklamem? Že budeš trpieť?.“ Prikývla som. „Poď sem.“ Pritiahol si ma bližšie k sebe a ja som sa schovala v jeho náručí.

* Znova sa ospravedlňujem za to, že včera nebola časť. Ale viete, boli sme na tej súťaži od rána a prišli sme domov neskôr ako som čakala. Nejako som to nevypočítala. Síce sme nevyhrali, ale aspoň sme si poriadne užili cestu :) 

The Lucky One      40. kapitola

„Tak, teda ďakujem.“ Hrala som sa na urazenú. „Moja bosorka.“ Opravil sa. „Tento telefonát ma fakt obohacuje, som nevedela, že som tvoja.“ Priznala som sa. „Si!“ Povedal rozhodne. „Sklamem ťa. Nie som tvoja.“ Smiala som sa. „Budeš moja.“ Povedal výhražne. „Nebudem. Patrím sebe a mám sa celkom rada.“ Znela som narcisticky. „Odkúpim ťa.“ Smial sa. „Nie som na predaj.“ „Tak ťa ukradnem.“ Nedal sa. „Budem sa brániť.“ Chcela som vyzerať silácky. Rozosmial sa. Dal mi tým najavo, že nemám proti nemu žiadnu šancu, čo som si uvedomovala. „Nemáš čo robiť?“ Zaujímala som sa. „Nie, naplno ma zamestnávaš.“ Vyhováral sa. „Nudíš sa?“ „S tebou nikdy.“ Znova sa zasmial. „Kde si?“ Spýtala som sa , pretože som začula v pozadí hlasy. „Chceš prísť za mnou?“ Odpovedal otázkou. „Nie!“ Povedala som v momente. „Chýbam ti.“ Povedal z ničoho nič. „Na to si ako prišiel prosím ťa?“ Rehnila som sa. „Počujem to v tvojom hlase.“ „Nevieš čo hovoríš. Niečo ti škodí.“ Obvinila som ho. „Tvoja neprítomnosť.“ Odvetil. „Daj sa liečiť a prestaň s tým.“ Odporučila som mu. „S čím mám prestať?“ Tváril sa, že nechápe. „Nedoberaj si ma.“ Prikázala som mu. Nie, že by mi to vadilo, nie som na to zvyknutá. Je mi to také zvláštne, že sa niekomu páčim a záleží mu na mne. Len dúfam, že si so mňa nerobí srandu. „Ja som to všetko myslel vážne. Naozaj ma vyvádzaš s miery.“ Zrušila som ho. Nechcem to počúvať. Neviem, čo si mám myslieť. Som s neho zmätená. Chcem byť jeho kamarátka, ale keď bude toto robiť, naše kamarátstvo nebude možné. Môj mobil, ktorý ležal na posteli sa znovu rozozvučal. Nedala som si ani toľko námahy pozrieť sa kto volá. Vedela som to, bola som si tým istá. Nedvihla som. Ani na druhý, tretí, štvrtý raz. Odišla som s izby a mobil nechala tak. Zišla som dole. Emily ležala na sedačke, keď som prišla bližšie zistila som, že zaspala. Prikryla som ju dekou a sadla si na malý kúsoček, ktorý vedľa nej ostal. Rozmýšľala som nad Louisom. Nad naším vzťahom. Nad tým, ako sa zmenilo jeho správanie ku mne. Prečo mi hovorí také veci? Kam som sa to vlastne dostala? Cítila som sa zúfalo. Bola som v slepej uličke, z ktorej som sa nevedela vrátiť. Nevedela som, čo mám robiť. Ako sa tváriť, ako reagovať na jeho poznámky, a čo si o tom vlastne myslieť. Zneistil ma. Z mojich úvah ma vyrušil smiech TY-a a Nancy, ktorý schádzali po schodoch. „Už ideš domov?“ Spýtala som sa Nancy. „Áno, musím. Ale rada som ťa znovu stretla.“ Bola neskutočne milá. „Ja teba tiež.“ Usmiala som sa. Keď sa TY rozlúčil prišiel za mnou a zvalil sa do kresla. „Čo na ňu hovoríš?“ Zaujímal sa. „Schvaľujem.“ Vyhlásila som. Zažiarili mu oči. Bolo na ňom vidieť, že ho to potešilo. „Ja som ti vravel, že sa ti bude páčiť.“ Vychvaľoval sa. „Áno. Je podarená.“ Dala som mu za pravdu. Zaškeril sa na mňa a vstal. „Ty nám kedy oficiálne predstavíš Louisa?“ Prešiel okolo mňa a postrapatil mi vlasy. „Hééj. Za toto ti ho nepredstavím.“ Vyhrážala som sa mu. Stratil sa mi na schodoch. Pozrela som na Em. Pomrvila sa, akoby cítila, že na ňu civiem. Nechcela som ju zobudiť, tak som sa radšej rýchlo zdekovala do izby. Hodila som sa na posteľ. Niečo ma tlačilo do chrbta. Prehodila som sa na bok a pod sebou som zbadala telefón. Našla som si sedem zmeškaných hovorov a štyri správy. Od koho asi? Dala som si toľko námahy a správy som si prečítala. „Čo sa stalo? L Prečo si ma zrušila?“ „Prečo mi nedvíhaš? L“  „Prosím, mrkvička zdvihni.“ „Som zúfalý zdvihni xx“ . Cítila som sa zvláštne. Ten pocit sa mi nepáčil. Prečo mi to robí? Rozhodla som sa ísť osprchovať. Zhodila som zo seba všetky veci a vošla do sprchy. Vodu som si naschvál nechala tiecť studenú, aby aspoň koľko-toľko zo mňa zmyla a prebrala ma s tých zvláštnych myšlienok, ktoré mi behali po rozume a nedokázala som sa kvôli nim na nič sústrediť. Len tak som tam stála a triasla sa od zimy. No bolo mi to jedno. Keď sa to už nedalo vydržať načiahla som sa po uterák a zabalila sa doň. Vyšla som von a namierila si to ku skrini. Otvorila som šuflík a vytiahla z neho spodné prádlo. Uterák som zo seba zhodila a obliekala si nohavičky. „Ehm, ehm ...“ Ozvalo sa spoza mňa. Zamrzla som. Ostala som úplne paralizovaná a nevedela som sa hýbať. ...

*Baby, ospravedľňujem sa, že dnes tak neskôr ... Ale som strašne nervózna, nesústreďená a nestíham, neviem kde mmi hlava stojí, zajtra idem na súťaž a už teraz som s toho mimo ..... Ale vám prajem, aby ste si aspoň užili časť. Dúfám, že som nič nepokazila ;)

The lucky one     39. kapitola

Tému „včerajšia noc“ sme nechali tak, pretože sa do obývačky dovalil TY aj so sympatickým dievčaťom. V tom momente som si všetky vlasy nahrnula dopredu, aby niečo náhodou nevideli. A snažila som sa tváriť ohľadom toho, úplne pokojne, akoby sa to nestalo.  Chvíľu som na nich nemo civela. „Čaute sestričky.“ Pozdravil TY. „Ahojte.“ Odvetili sme naraz. „Toto je Nancy.“ Povedal TY a svoju pozornosť venoval jej. Tiež som pohľadom prešla na ňu. „Ahojte.“ Pozdravila nás. Pozerala som na ňu so zatajeným dychom a bola som si istá, že som ju už videla. Stretla som sa s ňou, len kde? Vstala som, usmiala a prešla smerom k Nancy. „Som Samantha.“ Predstavila som sa a natiahla smerom k nej ruku. Prijala ju. „Ja ťa poznám. Predsa si to bola ty.“ Vysypala. Netušila som o čom to hovorí. Pozerala som na ňu nechápavým pohľadom. Všimla si to a spustila: „Ty si to dievča s fast foodu, bola si tam s chalanmi s one direction a máš moje tričko.“ Začalo sa mi rozsvieťovať. „Ahá, viem. Áno, tričko ti vrátim.“ Ubezpečila som ju. Milo sa na mňa usmiala. Bola zlatá. „Ja som Emily.“ Pribehla k nám Em. „Nancy, teší ma.“ Síce tam vtedy bola so mnou aj Em, ale bola natoľko hladná, že nemala silu ísť ani k pultu a preto sa nestretli. Pousedali sme sa do obývačky a TY pustil nejaký film. Bolo to o dievčati, ktoré nadovšetko milovalo surfovanie. Jedného dňa sa jej stala obrovská nehoda, žralok jej odhryzol ľavú ruku až po rameno. No, ona sa nevzdala svojej motivácie a so surfovaním pokračovala aj s jednou rukou. Bojovala s tým a všetci sa jej snažili pomáhať. Zistila, že sa dá žiť aj bez ruky. Našla si priateľov. Odcestovala do Thajska, kde videla obete hurikánov a tsunami a tam pochopila, že sú ľudia, ktorý sú na tom oveľa horšie ako ona. Že láska a pochopenie sú silnejšie ako ktorákoľvek vlna. Skoro celé som to odplakala. Ešte aj pri titulkoch som smrkala. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že nie som jediná, ktorú to dojalo. Emily mala červené oči od sĺz a Nancy tiež poťahovala nosom. Jediný TY mal suché oči. „Zas až také dojímavé to nebolo.“ Vyhlásil TY, keď sme neprestali plakať ani po tom, čo to vypol. „Bolo!“ Odporavali sme mu jednohlasne. Nehádal sa s nami, no myslel si svoje. „Dobre, plačte si tu. A ty poď so mnou.“ Prikázal nám a Nancy ťahal zo sebou hore po schodoch. Chápavo sa na nás usmiala a odišli. „Chceš ešte niečo pozerať?“ Spýtala som sa Emily. „Ty?“ Odpovedala otázkou. „Neviem, je mi to jedno.“ Postavila som sa k tomu neutrálne. „Mne tiež. Počkaj, niečo pohľadám.“ Vyhlásila a pobrala sa pred skrinku s DVD-čkami. „Doba ľadová?“ „Nie.“ „Madagaskar?“ „Nie.“ „Never say never?“ „Umm, nie.“ „Twilight?“ „Ešte skús niečo.“ „Avangers?“ „Áno, to si pozrieme.“ Rozhodla som. Em vložila CD-čko do prehrávača. Ja som zatiaľ s kuchyne doniesla chrumky a kolu. Sadli sme si, každá si pred sebou držala svoju misku. Sledovali sme postavičky pobehujúce po obrazovke. „Sam, asi ti zvoní telefón.“ Kričal TY. „Dozvonil“ Dodal v zapätí. Film sa blížil ku koncu. Tak som sa postavila, prázdnu misku odložila a vybehla hore. Schytila mobil a pozrela na displej. LOUIS. Po tom incidente so šatami som si jeho číslo uložila. Rozmýšľala som, čo tak mohol chcieť. Pozrela som na hodiny. Pol ôsmej. Čo môže teraz odo mňa chcieť? Rozmýšľala som nad všetkými prístupnými možnosťami. Zvalila som sa na posteľ a v tom sa mobil v mojich rukách znovu rozozvučal. Znova Louis. Čo môže byť také vážne? „Došla ti mrkva?“ Zdvihla som dosť odporným tónom. „Nie, prišla potreba aspoň ťa počuť, keďže k tebe domov by si ma asi nepustila.“ Skúšal. „Uhádol si, nepustila. A tiež si ešte rozmyslím, či sa chcem s tebou rozprávať.“ Bola som odporná. „Ešte sa hneváš?“ Spýtal sa priblbo. „Nie. Vôbec. Začala som sa tomu tešiť. Vieš, lebo to je teraz také moderné mať cez polovicu krku fľak.“ Kričala som na neho. „Prepáč mi to, ja som nechcel. Čo môžem spraviť, aby som to odčinil?“ „Nič, jedine ak by si vedel vrátiť čas.“ Musím uznať, že som na neho bola fakt hnusná. „Tak to teda neviem, nie som Chuck Norris.“ Vravel vážne. No, dala by som hocičo za to, že sa usmieval. „Myslela som si.“ Priznala som. „Ľutuješ to?“ Spýtal sa potichu. „S časti.“ „To nie je odpoveď.“ „Ľutoval by si niečo, čo si nepamätáš?“ „Neviem.“ Priznal. „No tak, vidíš.“ Tešila som sa, že mi dal za pravdu. Zostal ticho. „Ako by si sa cítil, kebyže máš cez celý krk cucflek?“ Spýtala som sa nakoniec. Nedokázala som to dlhšie držať v sebe. „Ak by bol od teba, nevadilo by mi to.“ Robil si srandu. „Si blázon.“ Obvinila som ho už som nebola taká hnusná, trochu som sa ukľudnila. „Do teba.“ Zašepkal. „Uznávam. Si vtipný.“ Nasilu som sa zasmiala. „Myslel som to vážne.“ Povedal celkom seriózne. „Určite.“ Neverila som mu. „Úplne si ma očarila.“ Pokračoval. „Nevedela som o sebe, že som čarodejnica.“ Teraz som sa už smiala naozaj. „Nie, ty si bosorka.“ „Tak, teda ďakujem.“ Hrala som sa na urazenú. „Moja bosorka.“ Opravil sa. ..

* http://www.youtube.com/watch?v=MWeOjBCi3c4 - Ak ste ten film ešte nevideli, určite si ho pozrite. Silno odporúčam . Je to krásne, naozaj.

* Dúfam, že sa vám časť páčila. A ešte raz sa ospravedlňujem za včerajšok :)

Prepáčte

Baby, vážne sa ospravedľňujem, ale dnes časť nebude, pretože nestíham. Zachvíľu odchádzam a prádem až v noci. A ešte k tomu idem zajtra opravovať známku s prírodopisu. Dúfam, že to chápete. .... Naozaj prepáčte, zajtra sa pokúsim dať dve :D

The Lucky One      38. kapitola

Nechcem mu hovoriť celý môj príbeh no, klamať mu tiež nechcem. „Vieš, ona .... ona nie je moja mama.“ Priznala som. Sadla som si na posteľ. Zvalil sa vedľa mňa. „Nie je to tvoja mama?“ Znel prekvapene. Nečudujem sa mu. „Nie.“ Vydýchla som. „Kde je tvoja mama? Čo je s ňou?“ Zaujímal sa. „Ja neviem.“ Šepkala som. „Nevieš kde je?“ Nedochádzalo mu to. „Netuším, nepoznám ju.“ Posunul sa bližšie ku mne a objal ma okolo pliec. Z tváre mi odhŕňal neposlušné pramene. „Nikdy si ju nevidela?“ Vyzvedal. „Nie. Nechcem ju vidieť. Nezazlievam jej, že ma opustila. Ale prečo ma potom neskôr nevyhľadala? Prečo ma nehľadá? Prečo sa o mňa nezaujíma?“ Rozrozprávala som sa. Prišlo mi to ľúto. No, plakať už nebudem. Kvôli svojim rodičom som sa už naplakala veľmi veľa. Keď som bola ešte malá som plakávala každý deň, celé noci. Chýbali mi rodičia a nikto mi ich nevedel nahradiť. „Ako si sa dostala k Beth?“ Spýtal sa. „No vieš, ja som ...“ Hlas a mi zlomil. „Ak nechceš, nemusíš mi to hovoriť.“ Upokojoval ma. „Chcem, ale nedokážem to.“ Nedokážem mu to povedať bez toho, aby som neplakala ako malé dieťa. Znovu by som si v mysli vynorili všetky tie nepekné spomienky. „Chápem ťa.“ Neviem, či to naozaj chápe, ale som rada, že ma nenúti mu to vysvetľovať. Zazvonil mu mobil. „Čo je?“ No to mi je teda ohlásenie. Pousmiala som sa pregúlila očami. „Veď už idem. Upokoj sa. Ani  Harold tam určite ešte nie je.“ Rýchlo gestikuloval. „Vidíš. Poznám ho.“ Chválil sa. „Idem. Čau.“ Zložil. „Problém?“ Vybafla som na neho. „Nie, len malý časový sklz. Nachystaj sa, ideme.“  Prikázal mi. Postavil sa a pomohol vstať aj mne. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Ja nejdem.“ Rozhodla som sa. „Pozývam ťa.“ Myslel si, že tým na obmäkčí? Tak to ma ešte nepozná.  „Aj tak nejdem.“ Trvala som si na svojom. Zaujala som silácky postoj a ruky som si založila na prsiach. „Chcem byť s tebou.“  Vydýchol mi priamo do tváre. Ovial ma jeho sladký dych. Ruky obmotal okolo mňa pritlačil ma k stene. „Bola som s tebou celú noc.“ Vyhovárala som sa. „Nič si z nej nepamätáš. To sa neráta.“ Vyčítal mi. „Ja si spomeniem.“ Ubezpečovala som ho. „Čo, keď nie?“ Obával sa. „Nič sa neboj.“ Upokojovala som ho. „Nebojím sa. Pomôžem ti rozpamätať sa.“ Dopovedal a vrhol sa na moje pery. No ja som otočila hlavu. A tak jeho pery pristáli na mojom líci. Nevadilo mu to, odhrnul mi vlasy z krku. Privrela som oči a čakala som vlnu vzrušenia, ktorá neprichádzala. Otvorila som oči. Pozeral na mňa vystrašeným pohľadom. „Nezabi ma, prosím.“ Vysúkal zo seba. Pozrela som naňho pohľadom typu: Mám dôvod? Prikývol a odviedol ma do kúpeľne. Postavil sa za mňa a natočil ma tak, aby som si dobre videla na krk. Zhrozila som sa. Oči sa mi zväčšili a hrdlo mi vyschlo. „To, to čo má .... Ako si mohol?“ Rozkričala som sa. „Prepáč mi to.“ Ospravedlňoval sa. V zrkadle sa na mňa z môjho krku škeril obrovský fialový fľak. Rukou som dvihla smerom ku krku, aby som sa presvedčila, že tam, naozaj je. „Sss“ Sykla som pri dotyku ruky s mojím krkom. „Si normálny?“ Kričala som a cez zrkadlo som ho zabíjala pohľadom. „Ja som nevedel, že ....“ „Že, čo si nevedel?“ Nenechala som ho ani dohovoriť. „Ako budem s týmto teraz chodiť?“ Bola som nahnevaná. „Ja ne- ... Môžeš mi to vrátiť.“ Vyčaril úsmev. „To by sa ti páčilo.“ Usmieval sa ako slniečko a prikyvoval. „Zabudni!“ Skríkla som a vyšla som z kúpeľky. Prešiel za mnou a začal sa obraňovať, že si nemohol pomôcť a podobné kraviny, nakoniec to vlastne zhodil na mňa, že ja za to môžem. „Vieš čo? Dobre. Prímam tvoje ospravedlnenie. Teraz choď.“ Prikázala som mu a otvorila dvere na izbe. So sklonenou hlavou prešiel okolo mňa. Namieril si to ku vchodovým dverám. Nasledovala som ho. Otvoril dvere a vyšiel von. „Nehnevaj sa, mrkvička.“ Ešte povedal. Pri bráničke sa zrazil s vysmiatou Emily. Pozdravili sa a každý pokračoval vo svojej ceste. Počkala som medzi dverami na Em a zavrela za ňou dvere. „Ty čo si mu urobila?“ Pýtala sa zo smiechom. „Čo som mu urobila ja? Poď so mnou.“ Vybehla som na ňu a ťahala ju do izby. „Počkaj som hladná.“ Spracovala som informáciu, ktorú povedala a uvedomila som si, že som vlastne  aj ja hladná. „Dobre, poď najeme sa.“ Rozbehli sme sa do kuchyne. Obslúžili sme sa a každá mala plné ústa práce. Keď sme dojedli rozvalili sme sa v obývačke na gauči. „No spusti, čo si mu urobila?“ Nabádala ma. „Tu nie, poď hore.“ Kázala som jej. „Načo? Veď tu nikto nie je.“ Prezradila mi. „Ako to môžeš vedieť? Teraz si prišla.“ Podozrievala som ju. „Volala mi mama. Išla do domova. Vraj tam už dlho nebola.“ Vysvetľovala. „A čo TY?“ Nedalo mi to. Nechcem, aby to vedel. Mal by blbé reči. „Je s Nancy.“ Odvetila jednoducho. Upokojila som sa a vlasy z krku som si odhodila za plece. „Auu.“ Zhíkla, keď  zbadala obrovský cucflek na mojom krku. „To, to on?“ Koktala. Prikývla som. „Čo ste robili?“ Jej udivenie sa zmenilo na smiech. „Veď toto. Ja netuším.“ Vzdychla som si. Rozosmiala sa ešte viac. Škaredo som sa na ňu pozrela. Jej smiech sa mierne utíšil. „Ty sa pochváľ. Kde si bola celú noc?“ Vyzvala som ju. „Zabúdala som.“ Povedala tajomne a so smiechom. „Podarilo sa ti to?“ Vyzvedala som. „Na jednotku.“ V očiach jej zaiskrilo. „Mám sa pýtať ďalej?“ Videla som na nej, že horí nedočkavosťou vysypať mi to. „Nie.“ Povedala rázne. Pozrela som na ňu vyzývavým pohľad. Pohodlne som sa usadila a načahovala uši. „Ja ani nevime ako, ale proste no vieš, keď sme tam prišli Niall ma pozval do tanca. Prijala som to. Veď kto by odmietol takú ponuku nie? Držal ma tak inak. Hladkal ma po chrbte a mne sa to strašne páčilo. Bola som opitá a situáciu som nebrala vážne. Lepila som sa na neho a ani som sa nenazdala a on ma bozkával. Nebránila som sa. Predstavovala som si, že je Zack....“ Emily zo seba sypala dobrodružstvo včerajšej noci. Ja som ju zo zatajením dychom počúvala. Pritom som rozmýšľala nad tým čo povedala. „..... A teraz ma sem zaviedol. No, nie je zlatý?“ Dokončila svoj monológ. Počkať? Čo? Kde je to najdôležitejšie? „A kde si bola?“ Opýtala som sa nechápavo. „Veď som ti povedala, že u nich doma. Majú to tam krásne.“ Nadchýnala sa. „Sam, ty si ma vôbec nepočúvala.“ Obvinila ma. „Počúvala, len som sa trochu zamyslela.“ Ospravedlňovala som sa. ...

* :D :D