The Lucky One     32. kapitola

Pri každom jeho dotyku mnou prešiel elektrickú prúd a naskočili mi zimomriavky. Nechápala som, čo to má znamenať. Sedeli sme tam asi hodinu a rozprávali sa o ničom. „Už viem. Pozývam vás niekam do baru, aby som si vyžehlil to tričko.“ Zakončil nakoniec hádku o tom ako to ospravedlniť, Zayn. „Nemôžem.“ Povedala som v momente ako dohovoril. Skrčil tvár a zatváril sa nechápavo. „Prečo?“ „Pozri. Nemôžem takto nikam ísť.“ Ukazovala som na svoje tričko. „Nechaj to na mňa.“ Vyhlásil, postavil sa a niekam zmizol. Bola som zvedavá čo vymyslí. Za pár minút sa opäť zjavil pri stole a pred očami mi mával tričkom. „Čo to je?“ Pýtala som sa aj keď som dobre vedela, čo to je. „Pre teba.“ Odpovedal a podal mi ho. Prijala som ho a s každej strany som si ho začala obzerať. Bolo to obyčajné biele tielko, podobné tomu môjmu. „S kade to máš?“ Spýtala som aj keď ma to až tak veľmi netrápilo. „Od kamošky.“ Povedal a ukázal smerom k Nancy. Stála za pultom a rozdávala úsmevy. „Ďakujem.“ Dokončila som. Vstala som a pobrala sa na Wc-ka prezliecť sa. Keď som vyšla už boli všetci nastúpení pri dverách a čakali len na mňa. „Aká mrkva je s teba.“ Neodpustil si poznámku Louis. Len som sa zaksichitla a pokračovala v chôdzi. Vonku bola tma. Nebola zima, vietor jemne rozcuchával moje vlasy. „Kam ideme?“ Pýtal sa Niall. Držal Emily okolo pása a pomaly kráčali. „Prosím, len nie ďaleko.“ Nariekala Em. Bolelo ju brucho, totižto sa prejedla. Ledva išla a každú minútu vzdychala, skuvíňala a odmietala pokračovať v ceste. „Už len kúsok. Sme blízko.“ Oboznámil nás Harry. Išli sme do nejakého podľa Harryho najlepšieho baru v celom Londýne. To prečo ho považoval za najlepší som nejak prepočula. Ale, tuším spomínal niečo v tom zmysle, že tam nechodí tak veľa ľudí a ešte sa im nestalo, že by ich tam niekto poznal a otravoval. Zvláštne. „Ráčte vstúpiť.“ Povedal a zastal. Bola som zhnusená. Stáli sme pred starým polorozpadnutým podnikom, s ktorého vychádzali podozrivé zvuky a zvláštna hudba. „Tam nevstúpim!“ Vyhlásila som. „Vnútri to vyzerá dobre, to len ten vonkajšok.“ Bránil toto miesto a ten otrasný dom. Okolo stáli ponapíjaní ľudia. Nepáčilo sa mi to. „Nebojte sa. Ideme!“ Postavil sa k tomu  kladným spôsobom aj Liam. Vybral sa do vnútra ako prvý. Za ním išiel Niall s Emily, Harry, Zayn, ja a ako posledný Louis. Chytil ma za ruku. Prebehlo mnou niečo zvláštne a nepoznané. No dodávalo mi to odvahu. Kráčali sme dlhou chodbou, ktorá ako keby nemala ani konca. V mojej hlave sa odohrávali tie najhoršie scenáre. Už som chápala prečo sem nechodí veľa ľudí. Keby bolo na mne tiež sem len tak bez príčiny nevstúpim. Zastali sme pred veľkými dverami otvorili sa a ja som stratila dych. Vyzeralo to tu pekne. Harry mal pravdu. Vnútri to vyzerá ako v uznávanom bare, no ten vonkajšok vyzeral ako nejaká základňa narkomanov. Bola som pokojnejšia. Prešli sme k voľnému boxu, kde sme si posadali. Znovu sa mi ušlo miesto pri Louisovi a s druhej strany sedel Zayn. Louis mi ešte stále zvieral ruku v tej svojej. „Tak čo si dáme?“ Pýtal sa Harry, ktorý mal zjavne dobrú náladu. Nadiktovali sme mu svoje požiadavky a on zmizol. Všetci sme si vybrali niečo s obsahom alkoholu okrem Liama. Harry položil pred každého z nás pohár a my sme začali piť. Rozbehli sme sa a po pár minútach sme už boli všetci v nálade. Liam odišiel za Danielle. Emily s Niallom sa krútili na parkety medzi ostatnými ľuďmi. „Vidíte tie baby?“ Pýtal sa napito Harry. Zayn súhlasne prikyvoval. Obidvaja hľadeli s  otvorenými ústami na opité 18-tky s príliš krátkymi sukňami a veľkými výstrihmi. Zdalo sa mi, že Harry slintal. „Ideme.“ Povedal a ako na rozkaz sa obidvaja naraz dvihli a stratili sa v tancujúcom dave. Ostala som sama s Louisom. Nevedela som čo bude nasledovať a ani som nevedela ako sa s ním začať rozprávať. „Kazíte ma!“ Vyhlásila som nakoniec. Zapozeral sa mi hlboko do očí. „Prečo?“ Zašepkal. Jeho hlas ma vzrušoval nemohla som si pomôcť. Určite bol za tým ten alkohol. „Pokiaľ som vás nepoznala som nebola ani raz napitá.“ Obviňovala som ich. „Raz by to prišlo.“ Táto odpoveď nepôsobila moc typom, že sa snažil ochrániť. „Poď tancovať.“ Povedal a už ma ťahal. Nemala som silu vzpierať sa mu. Len som mu stisla ruku, aby sa mi nestratil niekde v dave. Mal ju spotenú, ale ani sa nečudujem. Držali sme sa odkedy  sme prišli a to sme tu už hodnú chvíľu. Zatiahol ma takmer do stredu parketu. Tancovali sme, teda ak sa to tancom dá nazvať. Poskakovali sme okolo seba, načahovali ruky a šúchali sa jeden o druhého. Dotýkal sa ma, držal ma, hladkal a ja som sa nechala. Páčilo sa mi to a vzrušovalo ma to. „Stačí“ Kričala som po ňom aj keď som stála pár centimetrov od neho. Nakláňal sa ku mne bližšie aby ma počul. Prikývol, znova ma chytil za ruku a ťahal späť k stolu. Doslova som sa hodila na sedačku a zrýchlene dýchala. Unavilo ma to. „Čo mrkvička? Nevládzeš?“ Robil si zo mňa posmech. Ako by som aj vládala bola som opitá a vytancovaná. Nechcelo sa mi ani dýchať. „Nie.“ Bolo jediné, čo som zo seba dostala. „Ešte ťa čaká druhé kolo.“ Oznámil mi a niečo do seba lial. „Ja už nikam nejdem.“ Vravela som. „Ale ideš.“ Postavil sa a schmatol ma. „Nejdem.“ To som už stála znova na parkete a on so mnou mykal zo strany na stranu. Nespolupracovala som. Nemohla som. Môj mozog si vzal dovolenku a úplne ma prestal riadiť. Louisovi došlo, že takto to nepôjde a tak ma pevne chytil, hlavu mi položil na svoje rameno a pomaly sa so mnou točil. Vôbec mu nevadilo, že štýl hudby nezodpovedal tancu, ktorý sme predvádzali.  Trvalo to asi nanajvýš dve minúty. Potom som sa od neho odtiahla. Chytila som takzvaný druhý dych a znova som poskakovala okolo neho. Smiali sme sa na tom, čo sme predvádzali.  Ja som si robila srandu s jeho pohybov a on s mojich. Nakoniec ma chytil a odtiahol niekam do rohu parketu. ...