The Lucky One      31. kapitola

Nebola to tá Emily na akú som bola zvyknutá. Zdvihla som sa. „Ideme?“ Zaujímala som sa. „Kam idete?“ Hneď musel vedieť TY. „Nie si pozvaný.“ Odbila ho Emily. A smiala sa mu do tváre. Zatváril sa urazene a vyhlásil : „Kto povedal, že chcem ísť s vami?“ Pýtal sa ironicky. „Nechceš.“ Znova mu odvrkla Em. Chápem ju, má zlú náladu, cíti sa pod psa a svoje nahromadené nervy si musí niekde vybiť. TY ma len smolu, že jej prišiel do rany. „Ideme do parku obdivovať chalanov.“  Zakročila som. „Alebo starých pánov. Tých je tam dosť.“ Povedal a potom sa na tom zasmial. „Alebo aj tých.“ Privolila som a priklonila som sa jeho názoru. Načo sa s ním hádať? „Sam, poď už.“ Kričala Emily odo dverí. Rýchlo som so sedačky ešte zhrabla svoju tašku a utekala som za ňou. Keď otvorila dvere a vyšli sme pred dom, zarazila som sa. Slnko pomaly zapadalo. Miatlo ma to. Od kedy zapadá slnko o tretej hodine poobede? „Koľko je hodín?“ Spýtala som sa pre istotu. „Počkaaaj ...... štvrť na šesť.“ Povedala Emily pokojne a pchala si mobil naspäť do tašky. Môj mozog zatedy spracovával informáciu o čase. Štvrť na šesť. Opakovala som si stále dokola. „Ty si sa dávala dokopy dve hodiny?“ Nebola to otázka ako taká, skôr to bolo také suché skonštatovanie faktu, ktorému som nejako nemohla uveriť. „Podarilo sa mi to, nie?“ Odpovedala otázkou. Pritom prešla rukami po línii svojho tela. Musela som uznať, že bola krásna. Podarilo sa jej to. Tak som len súhlasne prikývla hlavou a usmiala sa. Kráčali sme mlčky vedľa seba a usporiadávali si myšlienky. Myslím, že obom nám takáto prechádza prospeje. Chodili sme po parku, sedeli na lavičkách, sledovali ľudí okolo, smiali sa , užívali sme si vzájomnú spoločnosť. Náš vzťah je zo dňa na deň lepší, čomu sa veľmi teším. Vždy som chcela mať sestru, alebo aspoň niekoho kto by mi bol blízky a mohla by som mu povedať všetko čo ma trápi. Po asi dvoch hodinách Emily vyhlásila : „Poďme sa najesť. Som hladná.“ Tiež som bola hladná. Od raňajok  som nič nejedla a tak som súhlasila : „Kam pôjdeme?“ Spýtala som sa. „Neviem. Prvé, čo uvidíme.“ Musela byť poriadne hladná. Vyrazili sme von z parku. Po ceste sme sa rozprávali o Zackovi. Keď som videla, že už dlhšie nedokáže zadržiavať slzy zmenila som tému a povedala som jej o dobrodružstve, ktoré som zažila. Vraj by si to tiež chcela niekedy skúsiť. Tak som jej sľúbila, že raz určite pôjdeme. „Sme tu!“ Zastala pred nejakým fast foodom. Ani som sa nestihla poriadne poobzerať a už ma ťahala do vnútra. Vošli sme do svetlej miestnosti, plnej stoličiek a ľudí. Typický fast food. Zaviedla ma až úplne do zadu. Prakticky sme to preleteli po celej dĺžke nemala som čas na nič, ako pozerať sa pod nohy, aby som nezletela. Sadli sme si a ja som si vydýchla. „Musíš byť veľmi hladná.“ Vyslovila som svoj názor. „Tomu ver, že som.“ Povedala na jeden nádych. „Mám pocit, že zjem všetko.“ Hovoril za ňu hlad. Pousmiala som sa nad jej výrazom. V jej očiach sa odrážali veľké hranolky s kečupom. „Tak čo si prosí slečna  -zjemvšetko- ?“ Mala som pocit, že keď  rýchlo niečo pred ňu nepostavím, zahryzne sa do stola. „Je mi to jedno. Len rýchlo niečo dones.“ Prikázala mi. „Rozkaz.“ Povedala som a ruku som si zdvihla k čelu ako to robia vojaci. Vybrala som sa k pultu. Stálo za ním hnedovlasé dievča a tvárila sa milo. „Tak, ... čo to bude?“ Spýtala sa akurát v momente, keď som sa išla nadýchnuť, že niečo poviem. Moje ústa sa naprázdno zavreli a aj som počkala pokiaľ dohovorí. „Poprosím, dvakrát dnešné menu.“ Vyslovila som svoju objednávku. „Hneď to bude, minútka.“ Usmiala sa. Tiež som sa na ňu usmiala a sadla som si na barovú stoličku. Konečne som mala čas si to tu obhliadnuť. Bolo tu celkom dosť ľudí. „Máte tu plno.“ Skonštatovala som. Zdvihla hlavu, prestala niečo písať a poobzerala sa okolo seba. „Takto to tu je každý deň.“  Povedala pokojne. „Tak to potom máš, čo robiť.“ Obdivovala som ju. „Ver mi, nie je to až také zlé.“ Znova sa usmiala a odhalila zuby. Musím povedať, že ich má pekné. Celá je pekná. Sam, už si taká hladná, že ti začína preskakovať. Vravela som si v duchu. „Ešte som ťa tu nevidela.“  Tento raz sa prihovorila ona mne. „ Hh, nechodím do fast foodov. To preto. A ešte k tomu ste dosť  ďaleko od mňa.“ Vysvetľovala som. „Postava, chápem.“ Pochopila to po svojom. „Nie, postava v tom nie je, ja len neviem.... nie som zvyknutá.“ Bránila som sa. „Som Nancy,“ Predstavila sa. Nancy? Žeby ona bola tá Ty-ova známosť? Ak je to ona, schvaľujem ju. Páči sa mi. Je milá a pekná. „Ja som Samantha, teší ma.“ Tiež som sa jej predstavila. „Samantha?“ Nepatrilo to mne. Bolo to ako keby nahlas uvažovala. Bola zamyslená. „Stalo sa niečo?“ Nedalo mi to nakoniec. „Nie, nie len, .... ale nič.“ Ďalej som sa nevypytovala. Keby chcela, tak mi to povie. „Toto je tvoje.“ Položila predo mňa tácku s jedlom. Dala som jej peniaze a poďakovala. „Rada som ťa spoznala.“ Kričala za mnou. „Aj ja teba.“ Odpovedala som. Presunula som za Emily. Vyzerala zúfalo a znudene. Keď ma zbadala jej oči sa rozžiarili. Ruky jej vyleteli pred seba a už mi ťahala jedlo. Podala som jej to a sadla si oproti nej. Nedokázala ani rozprávať, tak plné ústa mala. Doslova to do seba hádzala. Bola smiešna. Dojedla rýchlosťou blesku. Tiež som dojedla a postavila som, že to zanesiem do koša. Kráčala som rovno pred seba a pozerala som sa do tanierov. Nedávala som pozor a zrazu do mňa niekto narazil. Padla som na zem a tácka padla samozrejme na moje biele tričko. Cítila som ako sa mi kečup vpíja do trička. Snažila som sa postaviť. Podal mi ruku. „Prepáč, ja .... ja nechcel som.“ Postavila som a pozrela útočníkovi priamo do tváre. Zarazila som sa. „Zayn?“ „Sam?“ „To mi robíš naschvál!“ Obvinila som ho no, pritom som sa usmievala od ucha k uchu. Tiež sa ksichtil. „Nechcel som.“ Obraňoval sa. „Viem, ani minule si nechcel.“  Odvrkla som ironicky. Nehnevala som sa na neho, no bavilo ma to hrať sa na urazenú. „Ja naozaj, prepáč.“ Ospravedlňoval sa, na tvári mal kajúcni výraz a podával mi servítok. Prijala som ho a šúchala som o fľak na mojom tričku. „Zayn, čo stváraš?“ Kričal na neho myslím, že Harry. Zachvíľu sa predo mnou zjavili aj ostatný. „ A a ahojte.“ Vykoktala som sa. Sklopila som oči a znovu sa venovala svojmu fľaku. „To ty?“ Smial sa Louis a ukazoval na moje tričko.  „Nechcel som.“ Povedal zúfalo Zayn. „Zvládnem to.“ Povedala som viac-menej Zaynovi, aby som ho upokojila. „Ahoj Samantha.“ Pozdravil ma Liam. „Ahoj.“ Ahoj.“ „Ahoj, mrkvička“ A po ňom všetci ostatný. Usmiala som sa. „Čo tu robíte?“ zaujímalo ma to. „Niall bol hladný.“ Odpovedal Zayn. „Ty tu čo robíš?“ Hneď na to položil otázku Niall. „Emily bola hladná.“ Zasmiala som sa. „Emily je tu?“ Niallovi zažiarili oči a myslím, že mu stačilo vedomie, že je tu a viac nepotreboval. Celkom som to nechápala, ale neriešila som to. „Áno, sedíme vzadu.“ Ukazovala som rukou smerom k nášmu stolu. V momente sa tam rozbehli a ja som ostala stáť ohromená na mieste. Po chvíli som sa spamätala a vybrala sa k nim. Všetci sedeli za naším stolom a živo diskutovali. Posadila sa na kraj vedľa Louisa a snažila som sa zapojiť do debaty. Stále sa na mňa pozeral a pripadalo mi to, ako keby sa naschvál nakláňal aby sa mohol o mňa obtierať. Pri každom jeho dotyku mnou prešiel elektrickú prúd a naskočili mi zimomriavky. Nechápala som, čo to má znamenať....

*Jedna s tých dlhších :D