The Lucky One    51. kapitola

„Pokiaľ budeš so mnou, budem žiť navždy.“ Povedal nečakane blízko mňa. Zľakla som sa. Myklo mnou a moja hlava vyletela hore. Až ju zastavila polička nado mnou. „Sss.“ Sykla som. „Prepáč.“ Vravel a pritom sa jeho smiech ozýval celou izbou. Vytiahla som hlavu zo skrine a rukou si šúchala udrené miesto. „Ty moje nemehlo.“ Vravel posmešne a pritúlil si ma k sebe. Rukou mi hladkal hlavu a fúkal miesto nárazu. Potom ma tam pobozkal a povedal: „Prežiješ.“ Povedala som si, že si z neho trochu vystrelím. „Kto ste? Prečo ma držíte?“ Takmer som vrieskala a odtiahla sa od neho. Pozeral na mňa vyplašeným pohľadom. Videla som, že nevie čo si má o tom myslieť. „Samantha?“ Ohlásil ma. „Čo robíte v mojej izbe? Kto vás sem pustil???  Vypadnite!“ Kričala som po ňom a stále som si šúchala hlavu. „Ty, ty nevieš kto som?“ Povedal úplne zdesene. „Nie, nepoznám vás. Dajte mi pokoj a odíďte, prosím vás.“  Bola som naozaj presvedčivá. Cítila som sa silne, mocne a záhadne. Prešla som k dverám a otvorila ich. Bol to znak, aby odišiel. Neodchádzal ani po pár sekundách. Len zamrznuto stál na mieste a zaujato o niečom rozmýšľal. „Ehm, ehm ...“ Na silu som si odkašlala. „Nie, ja nikde nejdem.“ Skríkol. „Je to moja izba.“ Rozkričala som sa aj ja. „Nie, neverím, že si zabudla.“ Zrazu odmrzol a rýchlosťou vetra sa ocitol pri mne. Schmatol moju hlavu do rúk, silou ma pritlačil k stene a divoko ma začal bozkávať. Nestíhala som dýchať.  Lepil sa na mňa. Stále viac a viac sa ku mne pritláčal. Zdalo sa mi akoby to bola celá večnosť, no táto situácia trvala možno nejakých 18 sekúnd. Odtrhol sa odo mňa a v očiach som mu videla otázku. Čo teraz? Mám povedať pravdu alebo naďalej zotrvávať v tejto mojej nezmyselnej hre? Myslím, že som ho vystrašila dosť, stačilo. Rozosmiala som sa bláznivo a hlasno. „Ke-keby si si sa bol vi videl“ Vravela som pomedzi smiech a hlasne nádychy. „Ty si nezabudla.“ Obvinil ma a namieril na mňa svoj prst. S úsmevom na perách, pritlačená k stene som nevinne prikývla. „Ty, ty toto mi nesmieš robiť. Konečne si sa mi otvorila a by si si ma nepamätala? To by som už naozaj nezniesol“ Priznal. „Ty si s tým začal.- Prežiješ-“ Napodobnila som jeho hlas a ústa zmrštila v nepeknej grimase. „Za toto budeš potrestaná.“ Prízvukoval. Robila som si z neho srandu a nebrala ho vážne. Pozerala som na neho pohľadom : Áno, áno, určite si to odnesiem, samozrejme. Prehodil si ma cez plece a šľahol na posteľ, skočil na mňa a začal ma štekliť. Zvíjala som sa po posteli a kričala, aby ma pustil. „Toto je tvoj trest.“ Oznamoval mi a neprestával. Môj hlas sa začínal zajakávať a ja som už nevládala. „Tomo, odchádzame.“ Zaznelo klopkanie na dvere a hneď nato tento pre mňa tak oslobodzujúci hlas. V tej chvíli som Nialla milovala. Bola som mu nesmierne vďačná, prišiel presne v právu chvíľu. Louis prestal a zliezol zo mňa. Ja som to zatiaľ rozdýchavala. „Ešte sme neskončili.“ Pozrel na mňa a prehrabol si vlasy. Išla som sa nadýchnuť, že niečo poviem, keď v tom dodal: „Večer o 7 prídem pre  teba.“ Vysypal. „Ale, ale...“ Koktala som. Zaskočil ma. „Žiadne –ale-prídem a ty pôjdeš so mnou, nechcem počuť –nie-“ Vravel vážne a tak sa aj tváril. Jeho tvár bola kamenná, žiadny náznak humoru, vtipu, pobavenia. Radšej som neodporovala a len prikývla. Usmial sa, objal ma, dal mi letmý bozk na pery a zdrhol, tak rýchlo ako sa tu zjavil. Najskôr som bola s toho všetkého poriadne v šoku, sadla som si a rozdýchavala toto tak krásne ráno. Páčilo by sa mi budiť sa vedľa neho. Cítiť jeho mužnú vôňu. Jeho tvár vidieť ako prvú, hneď po tom ako otvorím oči. Cítila som sa šťastne a moje ústa sa samovoľne rozťahovali do úsmevu, ktorý musel pôsobiť až veľmi neprirodzene. Takýto pocit šťastia som asi necítila ani, keď mi Beth oznámila, že sa sem sťahujem. A to som vtedy skákala nadšením. Keď som sa ako tak spamätala, pozrela som na hodinky .....

Pohľad Louisa

Konečne. Konečne som mohol byť s ňou. Užívať si ju a hrať sa s ňou. Moja malá mrkva. Ako ju ja strašne ľúbim. Je ešte krajšia, ako keď som odchádzal. Jej pokožka je krásne čokoládová a jej oči farby čisto poliatej, krásne zelenajúcej sa trávy žiaria. Vyzerá ako princezná. Keď som ju dnes videl, zamiloval som sa do nej po druhý krát. Chcem s ňou ostať navždy. Viem, že som ešte mladý a o starnutí by som ešte nemal premýšľať no, už som sa rozhodol ona bude žena, s ktorou si založím rodinu, budem s ňou žiť a s ňou aj zostarnem. Spolu s Niallom sme od nich odišli, nasadli do auta a šli sme prevziať lístky na dnešný večer, ktorý strávim len s ňou a bude nezabudnuteľný. Bude to ten najkrajší večer v jej živote. Nebudem jej vravieť, že ju beriem na koncert Christíny Aguilery. Pretože neviem aký ma k nej vzťah no, nikto iný dnes koncert v Londýne nemá a tak mi neostávalo nič iné, keď som sa chcel ísť na to všetko pozrieť aj s druhej strany. Chcel som znovu cítiť, aké to je keď stojíme pod pódiom, skáčme, kričíme a spolu spievame. Okolo nás sa zabávajú tisíce ľudí a náš zrak sa upiera len na tú jednu osobu. Zastavili sme pred obrovskou budovou, vybehol som z auta a šiel smerom ku vchodu. Prišiel som na recepciu a mladá slečna za pultom mi oznámila že, koncert sa z haly presúva do amfiteátra. Nevadilo mi to. Budeme na čerstvom vzduchu. Vzal som si lístky a vrátil sa naspäť do auta za Niallom. Keď sme prišli domov všade bolo hrobové ticho. Áno, je pravda, že najväčší hluk vždy robím ja, no aj tak tu bolo až pri veľmi ticho. „Som hladný.“ Zahlásil Niall. Nečakané. Pomyslel som si no nekomentoval som to. On odišiel do kuchyne a už som len počul  ako otvára chladničku a trieska hrncami. Vyšiel som hore po schodoch a keď aj tu nebol náznak života, tak som usúdil, že Harry so Zaynom išli navštíviť svoje rodiny a Liam šiel za Danielle.  Vkročil som do svojej izby a začal som sa vyzliekať, keď mi zazvonil mobil. „Kde to ideme?“ Ohlásil sa jej zvonivý hlas. „Nechaj sa prekvapiť.“ Naťahoval som ju. „Ja neviem čo si mám obliecť.“ Samozrejme, žena. Pomyslel som si okamžite. „Obleč si čo chceš.“ Rozkázal som. „To si mi moc nepomohol.“ Vravela ironicky. Dal by som hocičo zato že, keby som bol pri nej vraždila by ma pohľadom. „Tak si daj niečo normálne.“ Rozhodol som nakoniec. „Že nejdeme znova skákať?“ Zľakla sa. „Nie, nejdeme neboj sa.“ Ubezpečoval som ju. „No, dobre. Budem ťa čakať.“ Zložila. Ja som sa vybral do sprchy a nachystať sa. ....

*http://www.youtube.com/watch?v=RuDCPfSl0wo ..... Strašne zlatí sú :D :D Moji chlapci :*

 

Túto foto si moc všímať nemusíte, len jednoducho musí tu byť :) Nie som to ja, je to moja spolužiačka, keď mala asi ani neviem, ale tipujem možno 6-7 rokov :) Je to tu čisto z vtipu, pretože mi moc neverili, že by som bola schopná to sem dať :D  ... Takže na, tu je !!! :* :*