The Lucky One      46. kapitola

Odznova a odznova. Bola som šťastná. Chcelo sa mi skákať a kričať. Sadla  som si na posteľ a v rukách zvierala mobil, na ktorého displeji ešte stále svietila správa od neho.  Očami som si pozorne prezerala každé jedno písmenko. Myslel to vážne, alebo len nechcel, aby som sa cítila sprosto, keď mi to sľúbil? V hlave mi vírilo tisíce myšlienok. Môj mozog sa opäť naštartoval a naplno pracoval. Každá jedna bunka bola v pohybe. Keď som sa trošku dostala s prvotného šoku a motýle v mojom bruchu prestali kmitať krídelkami, začala sa ďalšia dilema. Čo odpísať? Aj ja teba milujem.- moc nečakané. Dobre.- moc.... nijaké. Uvedomila som  si, že aj ja ťa milujem – moc, ... nie, to určite nenapíšem. Aj keď to vyzerá tak, všetko tomu nasvedčuje, že to je pravda. Ešte stále nie som schopná priznať si to. Ani po dvoch týždňoch som v sebe nenašla toľko odvahy, aby som sa konečne priznala. Ani samej sebe, si to nedokážem priznať. Alebo skôr nechcem. Nechcem sa s tým zmieriť, pretože si neviem predstaviť náš vzťah. Už len kvôli týmto ich koncertom, on si bude koncertovať celé mesiace a ja ho tu budem ako dobrá priateľka vyčakávať. Tá predstava sa mi vonkoncom nepáči. No na druhej strane túžba byť s ním je oveľa silnejšia. Stále mnou lomcuje a už mi pomaly ani spávať nedá. „No, pekne od teba, že si si aj spomenul :P .... Tiež mi chýbaš, ty hviezda.“ Nakoniec som sa rozhodla pre správu s vtipným podtónom. Stlačila som odoslať a horela nedočkavosťou či odpíše. Zatiaľ som sa obliekla a poumývala. Zišla som dole do kuchyne.  Zo stoličky sa na mňa škeril TY. Ja som musela tiež vyzerať dosť v povznesenej nálade. Moje pery sa samé od seba ťahali do strán. Vytvárali na mojej tvári dosť neprirodzený úsmev. Skôr to vyzeralo ako nejaká grimasa. Ale práve v tej chvíli som sa cítila nezraniteľná, nepremožiteľná a veľmi šťastná. Neverila by som, čo dokáže spraviť jedna sms-ka. Prešla som okolo neho a priblblo som sa usmievala. „Si mala rušnú moc, keď sa tak škeríš?“ Nedalo mu to. „Nie, rušné ráno.“ Povedala som záhadne. „Ty stíhaš aj ráno?“ Pozrel na mňa a vyzývavo skrčil obočie. Neviem presne, kam alebo načo tým mieril. Ale nechám ho v tom, nejdem ho presviedčať.  „Som šikovná.“ Pochválila som sa. „Som si o tebe teda nemyslel.“ Smial sa. „Nič si s  toho nerob, to bude tým, že ty nemyslíš.“ Odbila som ho. „Ešte si aj vtipná.“ Povedal ironicky.  Spravila som na neho grimasu a poslala som mu vzdušnú pusu. Otočila som sa mu chrbtom a so skrinky vybrala misku, čokoládové guličky a s chladničky mlieko. Zaliala som ich a posadila sa za stôl oproti TY-ovi. On mal pred sebou tanier niečoho, .... neskúšam si ani tipnúť, čo to bolo. No nevyzeralo to moc lákavo a dokonca ani tráviteľne. No, očividne mu to chutilo. Napchával sa tým, až to mal obrazne povedané za ušami. Neskôr sa priplichtila do kuchyne aj Em. Jej voňavku som cítila už z chodby. Počkať... Kde bola? Ruky mala ovešané taškami. Ledva to niesla. Obidvaja sme na ňu neveriacky pozerali, ale ani jeden sme sa nezdvihli, aby sme jej pomohli. „A aahojte, môžete sa prestať na mňa pozerať a pomôcť mi?“ Povedala nahnevane. TY najskôr spustil hlasný rehot no, potom súhlasne prikývol, vyskočil zo stoličky a pribehol k Em. Doslova ju pooberal od tašiek. Keď už mala ruky voľne s rachotom sa zvalila na soličku, ruky si oprela o stôl a hlasne si vzdychla. „Kde si bola?“ Vravela som s plnými ústami. „Nakupovať.“ Odvetila. Jej hlas znel tlmene, pretože hlavu mala položenú na stole. „Nakupovať?“ Zopakovala som neveriacky. Nešlo mi do hlavy, načo niekto ako ona potrebuje nakupovať. Veď vecí ma predsa dosť. Dokonca si myslím, že to preháňa. Polovicu s toho, čo teraz nakúpila na sebe určite nikdy nebude mať oblečené. Len jej to bude zavadzať v skrini. A jej náreky nad tým, že si nemá čo obliecť, to nezníži. „Áno, zajtra príde Niall.“ Povedala akoby nič. Akoby mi oznamovala nejakú správu o počasí. Ja som sa samozrejme zarazila. Čo má Emily s Niallom? A ako je možné, že príde? Nie som padnutá na hlavu, je predsa v USA. Alebo, že by mi Louis klamal? Zneistela som. „Kam príde?“ Pýtala som sa nechápavo. „No kam asi? Sem predsa.“ Vravela a pri tom na mňa zazerala ako na debila. „Kam sem?“ V tejto debate som sa začínala strácať. „Sam, je ti dobre?“ Postavila sa, prešla ku mne a rukou mi ohmatávala čelo. „Prestaň. Som v poriadku.“ Odhodila som jej ruku s môjho čela. Rozosmiala sa. Nevraživo som na ňu zazrela. „Čo nechápeš na vete – Zajtra sem príde Niall.-?“ Popravde? Nechápala som všetko na tej vete. Každé jedno slovo mi prišlo ako nejaká blbosť. Nebolo to reálne. ....

* Prepáčte, že to tu nebolo už včera, no nemala som to dopísané a nechcela som sem dávať len polovicu. :)