The Lucky One      44. kapitola

„Ja, .... no vieš, .... Prišiel som sa rozlúčiť.“ Povedal trhane. Keď som to spracovala v krku mi navrela hrča a aj som nebola schopná slova. „Rozlúčiť?“ Povedala som smutne a dvihla obočie. Nechápala som.  „Áno, vieš odchádzame s chalanmi na turné.“ Vravel smutne. „Ako dlho?“ Zaujímala som sa. Snažila som sa skryť svoje sklamanie. „Mesiac.“ Povedal maximálne potichu. Takmer ho nebolo počuť. Mesiac, jeden celý mesiac – ozývalo sa mi v hlave dokola. Do očí sa mi začali hrnúť slzy.  Nasilu som preglgla, aby som ich nejako zahnala späť a dúfala som, že si na mne nič nevšimol. Objal ma. Tlačil si ma k sebe. „Budeš mi chýbať, mrkvička.“ Šepkal mi do ucha. Jeho pery sa obtierali o moje ucho a vo mne to vyvolávalo vzrušenie. No, nemohla som si to užiť, tak ako by som chcela. Veľmi ma zasiahla, tá informácia, že odchádza. Dostalo ma to viac, ako by som čakala. Možno preto, že som si nepripúšťala, že by raz mohol prísť s tým, že odchádza. No, mala som vedieť, že nebude navždy sedieť v Londýne, chodiť za mnou a naliehať na mňa. „Ty mne tiež.“ Vysúkala som zo seba po dlhej odmlke. Odtiahol sa odo mňa. Schmatol ma za ruky a stískal mi ich vo svojich veľkých dlaniach. Moje ručičky sa v nich úplne stratili. Svoj pohľad upieral do mojich očí. „Budem na teba myslieť a keď budem mať čas, určite sa ti ozvem.“ Sľúbil. Potešilo ma to. Súhlasne som prikývla. „Šťastnú cestu. Užite si to a nepobláznite hlavy ďalším fanynkám.“ Nahodila som falošný úsmev. Tiež sa usmial. Navonok sa snažil tváriť vyrovnane a chlapsky. No videla som na ňom, že sa mu neodchádza najlepšie. „O to nám ide.“ Priznal. „Kto ich bude odnášať spod pódia.“ Zaškľabila som sa. „Niekoho zoženieme.“ Odvetil. Nastalo medzi nami ticho. Prepaľovali sme sa pohľadmi . Uhol a jeho oči spadli dole. Premeral si ma od hlavy po pätu. „Toto som vidieť nemal.“ Povedal a poškrabal sa po hlave. Skrčila som obočie. „Neviem, či budem schopný odísť po tom, čo som ťa takto videl.“  Vysvetlil.  Začala som si samú seba obzerať . Hľadala som na sebe niečo, čo by mu mohlo brániť v odchode. Nič som nenašla. Pustil moje ruky a chytil moju hlavu do svojich dlaní. Uprene na mňa pozeral. „Sekne ti to. Si krásna.“ Vyslovil. Tento raz som to už nebrala tak zle, ako minule. Začala som si na jeho pochvaly pomaly zvykať. „Ďakujem. Ty si tiež neni na zahodenie.“ Odvetila som mu a usmiala som sa. Úprimne. Opätoval mi to a tuho ma objal. Dlho, dlho sme tam len tak stáli a objímali sa. „Ehm, ehm .... Louis, mohla by som ísť s tebou za Niallom?“ Ozvala sa Emily. Trhlo mnou a vymámila som sa mu z objatia. Otočil sa smerom k nej. „Jasné, vezmem ťa.“ „Dobre, počkaj ma, idem sa obliecť.“ Prikázala a vbehla do vnútra. Znovu svoju pozornosť  venoval len mne. „Kde to vlastne idete?“ Spomenula som si. „Amerika.“ Odvetil jednoducho. „Nechodíte tam nejako často?“ „Sme žiadaní.“ Odvetil namyslene. Pokrútila som hlavou a nedokázala som skrývať pobavenie nad jeho zmýšľaním. „Si blázon. Povedal ti to už niekto?“ „No, ty. Viackrát.“ Naraz sme sa rozosmiali. „Nemal by si už ísť?“ Zaujímala som sa. Jeho úsmev upadol. „Mal, ale nechcem.“ Povedal  smutne a znova sa tisol ku mne.  „Musíš. Nikto na teba čakať nebude.“ Upozorňovala som ho. „Už teraz mi chýbaš.“ „Choď už.“ Súrila som ho. Stál na mieste a ani ním nehlo. „Choď!“ Zopakovala som. Pristúpil ku mne ešte bližšie a svoje pery pritlačil na tie moje. Jeho bozky boli iné. Bol v nich smútok, strach a zároveň túžba. Odtlačila som ho od seba. „Naozaj. Choď!“ Prikázala som mu. „Už môžem odísť.“ Usmial sa a kráčal preč. Sadla som si späť na lehátko. V hlave sa mi začal od znova prehrávať náš rozhovor. Pomaly som si začala uvedomovať vážnosť situácie. Odchádza. Na mesiac. Neuvidím ho celý mesiac. Nepríde za mnou. Moja myseľ stále utekala za ním, aj keď som sa snažila všemožne odpútať. Počítala som kachličky, s ktorých je vydláždený chodník. Skúmala svoje ruky. Snažila sa zaspať, nič nepomáhalo. Stála som ho videla pred očami. To, ako sa smeje. Tie jeho žiariace oči a hollywoodsky úsmev. ...

Približne o 2 týždne

Chýba mi. Strašne mi chýba. Neuveriteľne. Nemyslím takmer na nič iné, len na neho. Všetko čo spravím, vidím, počujem spájam s ním. Vždy v tom je aj kúsok jeho. Od kedy odišiel skoro nevychádzam s domu. Nejako som si nenašla žiadny dôvod. Párkrát som bola v obchode na nákup. Alebo s TY-om sa pozrieť na jeho tréning. Inak neopúšťam dom. Sedím na lehátku pri bazéne na ostrom slnko a všetko mi je jedno. Nevnímam. Najhoršie na tom všetkom je, že sa mi ani neozval. Neviem, či je to tým, že nemá čas, alebo či už na mňa stihol zabudnúť. Ak by to bola tá druhá možnosť, tak by som bola naozaj sklamaná, pretože si začínam uvedomovať, že k nemu cítim niečo veľmi, veľmi silné. Už som pochopila tú otrepanú frázu že, až keď  niekoho stratíš, až vtedy pochopíš čo pre teba vlastne znamenal...

Louisov pohľad

„Chalani, vážne stačilo.“ Kričal po nás Liam. Boli sme akurát v šatni a mali sme sa chystať na vystúpenie. Ostávala nám necelá hodina. Boli sme už nachytaní, oblečení a napudrovaní. A tak sme si to chceli trocha spestriť. Naháňali sme sa, smiali, a kričali na celé zákulisie. Zayn zobral Niallovi balík chrumiek. Ten sa po ňom rozbehol bez rozmyslu a zhadzovali všetko, čo im prišlo do cesty. Keď sme to s Harrym videli, predsa sme to nemohli nechať tak, a samozrejme sme sa pripojili. Vykrikovali sme po sebe a šmýkali sa po dlážke. Liam bol jediný normálny, ktorý sa tejto zábavy zdržal a snažil sa nás krotiť. „Ideme!“ Skríkol vážne. ...

* Páči sa vám :) :)