It cannot be !!                8. Kapitola

Po roku

„Kam zase letíš?“ Okríkla som Lottie, keď sa okolo mňa mihla. Do nosa mi vrazila jej korenistá voňavka, s ktorou to očividne a aj citeľne prehnala. Stále niekam lieta. Doma ju skoro ani nevidím. „Za polhodinku som doma.“ Vravela a pri tom si do úst vkladala kúsok uhorky, ktorú som akurát krájala na šalát. Bola vyobliekaná ako na nejakú párty. Jej krátka sukňa nezakrývala takmer nič. Holé plecia jej trčali s voľného trička a na krku sa jej blysol obrovský prívesok v tvare sovy. „Kam ideš?“ Vyzvedala som a pritom sa sústredila na nôž, aby som si náhodou neodrezala z prsta. „Za Jeffom.“ Znela výstižná odpoveď.  Oznamovala mi to povrchným tónom. Používa ho vždy, keď sú jej moje otázky nepríjemné. Akoby mi oznamovala, že to stačí a viac mi už neprezradí. A mimochodom ten chlapec sa mi ani najmenej nepáči. Je to fľákač, celé dni nemá nič na práci, len sa premáva na nablýskanej motorke, ktorá Lottie tak veľmi imponuje.  Dokáže o nej rozprávať celé hodiny a tak isto aj o ňom. Videla som ho len párkrát no, neurobil na mňa dobrý dojem. Vždy keď je s ním, mám o ňu neuveriteľný strach. Už chápem moju mamu, cítim sa rovnako, ako sa cítila ona, keď som bola s Georgom a jeho partiou. „Ahoj.“ Povedala mi tesne za chrbtom. Pocítila som jej hebké pery na líci a už som ju nevidela. Zahliadla som len vonkajšie dvere ako sa v prievane zatvárajú a poriadne búchajú.  V momente som nechala všetko, čo som mala rozrobené a vybehla za ňou. „ Charlottie, no tak počkaj mladá dáma.“ Zvolila som prísny tón. A prebodávala som jej chrbát.  Zastala a pomaly sa otočila na špičke. Jej oči na mňa zúfalo hľadeli. Presne vedela ako na mňa, čo na mňa platí. Kráčala pomaly späť. A už teraz komunikovala so mnou bez slov. Keď už bola celkom blízko, povedala som : „ Za pár hodín sa nám striedajú hostia a ty ideš preč?“ Vyčítala som jej. „Mami, ja za chvíľu prídem, sľubujem.“ Prosíkala a pritom sa už otáčala znovu na odchod. „Polhodina.“ Pokrútila som prstom a pousmiala sa. Ani som si nestihla všimnúť a už jej nebolo. Už je veľká, už nie je to malé dievčatko. Nesmiem na ňu už dávať tak veľký pozor, lebo jej tým ubližujem a oberám ju o mladosť. A ja som tiež staršia. Mám 44. Cítim, že starnem, už nie som plná života. Teraz som radšej, keď som sama, môžem si sadnúť a oddychovať. No, to by som nemohla prerobiť náš malý domček na penzión. Áno, pred rokom, keď sme sa presťahovali, tak som si povedala, že si to tu trocha prerobím a zútulním. A vtedy napadla Lottie skvelá myšlienka. Ktorej sme sa chopili, na začiatku som bola síce proti, prišlo mi to ako hlúposť no, keď ma neprestávala prehovárať, povolila som. A tak je dnes z môjho rodného domčeka penzión, ktorý nám zarába. Pre nás dve bol aj tak priveľký.  Zo všetkých izieb na hornom poschodí som spravila hosťovské izby, v ktorých ubytovávam ľudí. Dole je jedáleň, obývačka, hracia miestnosť, miestnosť s prístupom na internet, čo je asi najvyužívanejšie miesto, čomu som sa tiež veľmi čudovala, no je to tak, kuchyňa a dve izby v ktorých bývam ja s Lottie. Starám sa tu o to sama. Je toho na mňa dosť ale baví ma to a  Lottie sa mi snaží pomáhať. Veľakrát ju síce musím nútiť a prosiť ale no, snaží sa. Ja viem, že je to moje a nemôžem ju využívať. Má svoj život, svojich kamarátov, je mladá. V jej veku som bola rovnaká, ešte horšia. A sem-tam mi príde pomôcť aj Lucy. Je to je milé, zlaté dievča, ktoré prišlo o rodičov. Teda neprišlo, drzo ju opustili a nechali samú. Stará sa o ňu jedna staršia pani z tadiaľto. Lucy je mladá dáma a ja veľmi dobrá. Nehundre a nevyhovára sa ako moja dcéra. Spraví všetko, čo jej prikážem. Obľúbila som si ju.

* Ale na tejto už je vidieť, že som to neni ja :D 

It cannot be !!      7. Kapitola

Pochybujem, že dokážem sadnúť do auta a šoférovať asi tristo kilometrov. „Mami, no ták, vstávaj.“ Súrila ma a ťahala s postele. Vzala to vážnejšie ako som čakala. Neostávalo mi nič iné, iba sa zdvihnúť, pobaliť a ešte v pyžame vliezť do auta a vydať sa na cestu. Keď už sme sedeli vo vyhriatom aute, prišlo mi to zvláštne. Čo to vlastne robím? Znova som si pripadala, ako keď som mala 20 a tajne utekala pred rodičmi. No, tento raz  utekám pred svojím vlastným manželom. Strašné. Vonku neuveriteľne lialo. Bála som sa, nevidela som poriadne na cestu a bola som unavená, vyčerpaná. Lottie vedľa mňa sedela skrčená do klbka, hlavu mala opretú o okno a na skle sa objavovali malé zarosené miesta, podľa toho ako dýchala. Oči som mala na stopkách no, moje myšlienky blúdili. Boli všade len nie prítomne v aute, v ktorom som sa viezla. Rozmýšľala som nad všetkým, no hlavne nad mojím životom. Stálo mi to všetko zato? Všetok ten vzdor, odvrávanie a robenie si všetko po svojom? Až teraz, po toľkých rokoch si začínam uvedomovať, že to bolo hlúpe. Ja som bola hlúpa a naivná. Nevážila som si, čo som mala. Teraz už nemám nič s toho, ostala som sama a aj tak musím ísť ďalej. Ešteže mi ostala Lottie. Moje jediné potešenie. Môj pohľad padol na chvíľu na moje dievčatko a ja som sa pousmiala. Je taká krásna. Zo mňa má len povahu, inak je celý Georg. Pri pomyslení na Georga som sa zarazila a môj úsmev sa stiahol do neprirodzenej grimasy. Cítim, že ostávam zatrpknutá. Neviem si užiť nič, okrem mojej dcéry. Obraciam sa životu chrbtom a vyčítam mu všetko zlé, čo sa mi stalo. A pritom si dobre uvedomujem, že zato môžem iba ja sama. Pripadám si strašne, a tak sa aj cítim. Hanbím sa za svoje činy. Schovávam sa a za nič neberiem zodpovednosť. Takto sa dospelí ľudia nesprávajú. Georgovi  som nechala úbohý list na rozlúčku a zbabelo ušla. Na viac som sa nezmohla. Vysvetlila som mu, že takto to už  ďalej nejde a ja už viac nie som ochotná znášať jeho choré správanie. Je síce psychológ no, sám jedného potrebuje. Nechcem, aby ma hľadal a kontaktoval. Podpísala som sa a nechala mu to pripnuté na chladničke. Nečakám od neho odpoveď a to, že ma bude hľadať.  Aj keď si myslím, že vie kde budem, keďže nikam inam nemám kde ísť. Po pár hodinách cesty sme zastavili pred mojím domčekom. Vystúpila som a v očiach ma zaštípali slzy. Zas je to tu, všetky spomienky, zážitky, dobrodružstvá. Všetko sa mi vracia. Nečakala som, že môj návrat sem bude až takto bolestivý. Moje ochabnuté telo stálo pred vchodom a oči pozerali do blba. Bola som zničená. Nechala som sa zničiť. Pocítila som ako mi tvári steká slza, ďalšia a ďalšia. O pár sekúnd som už plakala ako malá, keď som si rozbila koleno. Pár minút som sa nechala unášať spomienkami a potom som prudko potiahla nosom a chrbtom ruky som si pretrela oči. Zhlboka preglgla, akoby som sa snažila všetko potlačiť a nechať za mnou. Konečne som urobila za všetkým hrubú čiaru. Začína sa môj nový život, ktorý už nepremrhám. Nasilu som sa usmiala a vybrala sa k autu vybaliť si veci, zobudiť Lottie a zabývať sa v mojom starom domčeku. Chýbal mi...

* Takmer posledná :-) Pači sa :-)

It cannot be !!              6. Kapitola

Neviem si predstaviť svoj život niekde inde ako tu. Nad touto možnosťou som nikdy neuvažovala. Veľa ľudí mi radilo, aby som ho opustila, vyhodila z domu alebo podala trestné oznámenie. Nikdy som nič z toho neurobila v nádeji, že jeden deň sa to skončí a my budeme opäť šťastná rodina. Že budem mať znova pokojný život. „Kam?“ Šepla som bezvýznamne. Nezaujímalo ma kam, lebo som si myslela, že všetko čo povie bude nereálne. No aj tak som bola zvedavá, či to povedala len tak, prvé čo ju napadlo alebo má nejaký plán. „Do toho domčeka po starkých.“ Jej hlas znel oveľa istejšie. Možno to bolo vidinou toho, že som sa chytila. Och a áno, moji rodičia zomreli. Jednoducho už boli starí. Stalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Vtedy, keď som sa to dozvedela, nevedela som sa doplakať. Bolo mi to ľúto. Takmer celý svoj život som im robila len naprieky. Keď som sa konečne spamätala, zomreli. Nechali ma na všetko samú. Teraz sa s tým už pomaly zmierujem, no spomienka na nich ma stále bolí. Chýbajú mi, boli to moji rodičia. Ja som bola ich jediná dcéra. Vytúžené dieťa. Aj preto mi po smrti odkázali všetko, čo mali. Vrátene domčeka, v ktorom som sa narodila. Nie je to domček. Je to obrovský dom, ktorý dal postaviť môj otec, zamiloval sa do neho a volal ho môj domček.  Všetkých nás tým nakazil a odvtedy to bol len domček. Nikoho netrápilo, že je to najväčší dom na ulici. S množstvom izieb, terasou, záhradou a bazénom. Mohol by to byť hotel. Vždy tam bolo pekne, len teraz, keď moji rodičia už nie sú, ja tam nechodím tak chátra. Nápad mojej dcéry presťahovať sa tam sa mi začínal páčiť čoraz viac. No a čo? Odsťahujem sa. Opustím Georga vezmem svoju dcéru, a zabudnem na toto moje manželstvo, chybu z minulosti. Nikdy sa k tomu už nevrátim. Nebudem na to myslieť a skúsim  byť znovu šťastná. „Dobre.“ Zavelila som z ničoho nič. Sama prekvapená tým, čo som povedala. Lottie zostala zaskočená rovnako. „Do, dobre?“ Nechápala. „Áno, odsťahujeme sa. Zabudneme a začneme nový život.“ Pevne som stisla jej ruku. „Toto je moja mamička.“ Vyprskla veselo. Vymámila si ruku z mojej spotenej dlane a podarovala mi bozk na líce.  A ešte jeden a ešte. Zasypala mi celú tvár pusinkami. „Zlatko, to stačí.“ Smiala som sa. Prestala a s hlasným vzdychom sa hodila naspäť na vankúš. Pôsobila spokojne. „Kedy?“ Zaujímala sa. „Čím skôr.“ Odpovedala som. Ešte pred hodinou som túto možnosť rázne zavrhovala a teraz chcem čo najskôr odísť. Prečo som si to nevedela pripustiť už skôr? Že takto to bude oveľa lepšie? Bola som zaslepená. Nechcela som vidieť realitu svojimi očami. Presviedčala som o niečom, čo sama viem, že sa nikdy nestane. Z myšlienok ma vytrhol nejaký buchot. Zľakla som sa a prudko sa posadila. Pozerala som sa na Lottie ako čupí pred skriňou, na zemi obrovský kufor a hádže doňho veci. „Čo robíš?“ Nechápala som jej konanie. „Balím. Sťahujeme sa. Pamätáš?“ Odpovedala mi len tak, aby som nepovedala, že ma nepočúva. A ďalej hádzala bez rozmyslu do kufra všetky veci, ktoré jej prišli pod ruku. Za pár minút bola jej skriňa prázdna. Potom ešte nachvíľu zmizla v kúpeľni. „Môžeme.“ Zjavila sa predo mnou s kufrom asi troma taškami a kabelkou cez plece, vysmiata od ucha k uchu. Ja som sedela v posteli, v pyžame. Strapaté vlasy, rozbité ústa a kruhy pod očami, nevyspatá. Toto dievča ma chce zabiť.

* Jedna s mojich napísaných kapitol, ktoré už neboli také dobré, ale kedže som to už napísala, tak čítajte ;-))

It cannot be !!                  5. Kapitola

No, myslím, že to trvá možno už aj niečo vyše roka. Asi pred rokom sme mali našu myslím, najväčšiu hádku, keď si ma dovolil prvý raz udrieť. Od vtedy ma bíjaval pravidelne. „Neviem zlatko, asi rok.“ Odpovedala som ticho a pokojne. Neuvedomujúc si, čo tým spôsobím. „Rok? Ten kretén  ťa už rok bije a ty si mi nič nepovedala?“ Hnevala sa. V jej očiach som videla jeho. Neskutočne sa na neho podobala. „Je to tvoj otec.“ Povedala som pokorne a s nádejou, že ju odbijem. Mýlila som sa. „A čo?“ Vybuchla. „Nenazývaj ho kreténom.“ Karhala som ju, aj keď som dobre vedela, že má pravdu a vedela to aj ona. „Mami, ježišikriste. On ťa týra a ty sa tváriš akoby to bolo niečo normálne.“ Nedala sa. Tvárim sa, že je to normálne? Možno áno a ani si to neuvedomujem. Veď už to trvá rok a ja som si zvykla. Áno, príde mi to normálne. Je to súčasť môjho života. „Poď, neseď tu. Nachladneš!“ Kázala som je a dvihla som sa zo zeme. Natiahla som ruku smerom k nej, že jej pomôžem vstať. „Nemeň tému. Toto je vážne.“ Húdla si svoje no, ruku prijala. Postavila som ju a bez slova sme vyšli do jej izby. Nebudem riskovať, že sa mi ešte zo dve tri facky pripadne päste újdu, aj keď pravdepodobne už tvrdo spí a do rána už o sebe nebude vedieť. Ráno sa zobudí a nič si nebude pamätať, znovu budeme tá šťastná rodinka bez problémov. A ja pre dobro naoko harmonickej rodiny nebudem nič vyťahovať a k ničomu sa vracať. Zatiaľ čo sa Lottie zavrela v kúpeľni ja som nám nachystala posteľ. Potom sme sa vymenili. Ja som si popozerala pozostatky Georgovho vyčíňania. Ošetrila si to a umyla sa.  Zalahli sme do postele. A vtedy sa v tom opäť začala špárať. „Mami? Prečo si mi to nepovedala?“ Zašepkala a chytila ma za ruku, myslela si, že mi tým dodá akúsi energiu. Silno som jej ju stisla akoby som ďakovala za podporu. „Čo som ti nepovedala?“ Hrala som sa na nechápavu. Nemala som náladu ani silu rozoberať to a vracať sa k tomu. Keď mne je to je tak strašne nepríjemné. „Dobre vieš, čo myslím. Prečo si mi nepovedala, že ťa bije?“ Povedala naoko urazene no, otázku mi zopakovala, aby som sa s toho nemohla vykrútiť. Mala pravdu, dobre som vedela o čom vraví. No, na také veci je ešte malá, nemôže to chápať. „Chcela som ťa chrániť.“ Zašepkala som svoje chabé vysvetlenie. „Tým, že mi to nepovieš?“ Snažila sa dať si veci so súvisu. Bola som ticho. „Mala si mi to povedať.“ Rozhodla nakoniec. Mala, nemala. Neviem. Vtedy som sa na to pozerala inak. Myslela som si, že tým, že to pred ňou zatajím ju budem chrániť. Teraz som si taká istá neni. Dnes mi ukázala, že je oveľa silnejšie a vyspelejšia ako som si myslela. „Keby si to aj vedela nič by sa nezmenilo.“ Vybehla som ostro. „Zmenilo.“ Stále si trvala na svojej pravde, o ktorej bola presvedčená. „A čo?“ Povedala som ticho. No, v tomto prostredí to znelo ako zúfalý výkrik o pomoc. No, keď zostala ticho a moja otázka sa nestretla s odozvou potešila som sa, že som ju konečne odbila. „Odsťahujme sa.“ Vyslovila neisto a mňa pichlo pri srdci.

* Hmm, no čo napísať k tomuto môjmu "písaniu" :) Asi toľko, že som s tým skončila. Prepáčte, nemám na to čas, nemám nápady, ani myšlienky. A aj tak to, nečíta toľko báb, aby to, že prestanem s tým, predstavovalo nejakú tragédiu. :-) Ja som vlastne len chcela vyskúšať aké to je mať vlastný blog, na ktorý budem denne niečo pridávať. A aj vyskúšať si niečo napísať, lákalo ma to, bolo to niečo nové pre mňa. No, tak som si to vyskúšala, napísala jeden príbeh. Založila si blog ( verte, či nie, trvalo  mi to dlho, pokial som prišla na to, ako kde a čo je a ako to funguje :-D ) a pridávala. Je o mne známe, že ma nič nebaví dlho, a to sa potvrdilo aj pri písaní. Neviem, na jednej strane mi je to aj ľúto, pretože som sa vedela odreágovať, na nič nemyslieť, proste len písať, to ako to cítim, nikoho sa nepýtať, či to je dobré, aký dojem to zanecháva. Bola to zábava na istý čas, aj keď verím, že niekedy sa k tomu vrátim, prídu nové myšlienky, nové nápady, nové príbehy :-) Teraz myslím všeobecne nie, len čo sa týka príbehov o 1D :-) No, a to je ďaľšia vec, s ktorou som sa nechcela nejak extra chváliť, ale už nie som to pošahané dievča, ktoré sa bláznilo za chalanmi a žilo s nimi. Áno, mám ich rada a nikdy neprestanem ! :-) To som si istá, ale zmenila som sa. Už nemusím vedieť o každom ich kroku, proste prišlo mi do života niečo nové. Nová láska. Skutočná, ktorá nie je len jednostranná, platonická ;-) ... No, asi toľko k tej mojej absencii, verím, že ma pochopíte a nebudete sa na mňa hnevať. Skúšala som písať ďalej ale už som to kazila, nebolo to také "moje" :-D Ten môj štýl, nebola som spokojná :-) Odpuste mi ! A ešte by som sa chcela osobitne poďakovať Clarie :-) Ďakujem ! Bola si moja verná "fanúšička" ak, sa to tak dá nazvať :-) Verila si mi, podporovala ma, a uznávala :-) Tešila som sa z každého tvojho postrehu a komentára. 

It cannot be !!       4. Kapitola

„Georg, pusti ma.“ Skúsila som to ešte raz. No, teraz bol môj hlas takmer nečujný. Povedala som to tichšie ako šepnutie no, bola som si istá, že ma počul. Bála som sa jeho reakcie, ktorou som si nikdy nebola istá. Triasla som sa a jemne si jazykom prešla po zaschnutej rane na perách. Pocítila som chuť krvi a zamračila sa. „Si jedna obyčajná, nevďačná mrcha. Vieš to? ... No vieš?“ Zvieral moje plecia a mykal mnou. Zaskočil ma. Ako si toto o mne môže myslieť? Ja, čo sa o neho starám, nikdy som na neho nič zlé nepovedala aj keď dôvodov mám tisíc. Vždy som ticho a znášam jeho nálady. Toto však prehnal. „Ako môžeš niečo také povedať? Akým právom sa vlastne opovažuješ? Nevidíš čo všetko pre teba robím a čo všetko si musím pri tebe vytrpieť? Iná na mojom mieste by sa na teba dávno vykašlala!“ Fľochla som mu priamo do očí všetky moje pocity, ktoré vo mne nahromadil. Moje slzné kanáliky sa znova začali zapĺňať. Z jeho očí šľahali blesky zlosti a hnevu. Videla som na ňom, že toto sa dobre neskončí. Zrazu sa do mňa zakvačil ešte silnejšie. Ruky mu prešli z pliec na zápästia. Stláčal mi ich a pevne držal. Nemalo zmysel mykať sa aj tak som cítila ako sa mi okolo rúk robia modriny. Spustil nekontrolovateľný rev a krik. Čím dlhšie po mne kričal, tým jeho zovretie povoľovalo. No, hluk neustával. Škaredo mi nadával do všetkého možného, čo mu prišlo na rozum, štvrtinu nadaviek som počula po prvý raz a štvrtine som ani nerozumela. „Otec!“ Prerušila príval jeho slov Lottie, ktorá sa práve vrátila. Stuhla som na mieste. Ešte nikdy nebola svedkom niečoho takého. Vedela, že jej otec pije a, že naše manželstvo je ukážkové málokedy. No, o tom, že ma bije, uráža a huláka po mne ani len netušila a preto prirodzene zostala v šoku. Jediný na koho jej príchod nemal žiadny vplyv bol Georg. Jedným okom som ju sledovala. Bola vystrašená, takto svojho otca ešte nevidela. Oči sa jej začali lesknúť a ruky sa jej triasli. Intenzita Georgovho kriku však zostávala rovnaká. Najskôr som si myslela, že si Lottie ani nevšimol no potom, sa obrátil na ňu a s ním sa na ňu otočili aj všetky urážky a nadávky, ktoré by inak patrili mne. Lottie zjavne vyvedená z miery a v nesmiernom údive nevedela ako reagovať a tak konala spontánne. Nezaprela v sebe svoju povahu a časť génov, ktoré zdedila po svojom otcovi a rozhodla sa mu slovne brániť. Kričali po sebe. Tak ako kričala ona, to som si ja k Georgovi nikdy nedovolila. Zošuchla som sa popri ste na zem, hlavu si skryla do dlaní a slzy už prišli samé od seba. Žasla som nad Lottinym slovníkom. Nenadávala, nehrešila a aj tak dokázala Georga dostať do situácie, keď mu došli slová a nevedel čo povedať. Bolo mi zle z jeho príšerných nadávok. Vykrikoval jej, že je rovnaká chudera ako jej matka a s Lottie to navonok nič nerobilo. Moje dievčatko bolo silnejšie ako vyzeralo. Bolo silnejšie ako jej mama. Ani neviem ako, len Georgovi došli slová úplne a jeho energie sa tiež niekam vytratila a odišiel. Moje vzlyky neprestávali, dokonca mocneli. Pocítila sa ako sa Lottie zošuchla pri mňa a objala ma okolie pliec. „Mami“ Vydýchla. „Toto si nemala vidieť. Nemala.... Nemala....“ Opakovala som stále dokola úplne dezorientovaná. Nechcela som si pripúšťať čoho bola svedkom moja jediná dcéra. „Ako dlho?“ Šepla po dlhšej odmlke. Ako dlho? Ja vlastne ani neviem, kedy to začalo. Snažím sa nato nemyslieť a nevrývať si to do pamäte.

* Baby, zanedbávam vás :(( Prepáčte mi, prosím :) Ale ja vôbec nestíham písať, absolútne :)

It cannot be !!        3. Kapitola

Pomaly som vypínala svoje myslenie a podriemkavala. Zhasla som lampičku a pri tom zavadila o prázdnu ešte stále teplú šálku na stole.  Svetlo teraz prichádzalo len z televízora, ktorý nepríjemne zrnel, pretože bola neskorá nočná hodina a vysielanie bolo prerušené. Tak som ho len jednoduchým stlačením gombíka vypla. Presunula som sa na gauč a zababušila sa do deky. Takto som to robila vždy, keď Lottie niekam šla. Čakala som ju a nikdy sa nevedela poriadne vrhnúť do ríše snov pokiaľ nebola doma v bezpečí, zdravá a živá. Trhlo mnou, začula som nejaký buchot z chodby. Akoby niekto padol na zem. Zľakla som sa. Toto nie je moja Lottie. Rozospato som si pretrela oči a pošúchala spánky. Opatrne som sa odkopala z deky. Keď sa moje nohy dotkli zeme, striaslo ma a na tele mi nabehli zimomriavky. Chlad podlahy ešte viac vygradoval túto hrozostrašnú situáciu, v ktorej som sa ocitla. V čo najväčšej tichosti som sa postavila a zabalená v deke po špičkách cupitala k zdroju hluku. Nebolo mi všetko jedno. Takmer som nedýchala. Prikradla som sa až na roh obývačky a chodby. Opatrne som vystrčila hlavu spoza steny. Môj zrak padol na postavu snažiacu sa o niečo oprieť, zachytiť, aby sa mohla postaviť. „Georg.“ Vzdychla som si. Na jednej strane sa mi uľavilo, že som sa práve nestala obeťou lúpeže a v horšom prípade možno aj vraždy. No na druhej strane ma oblial studený pot s toho, čo bude nasledovať. Zbadal ma a jeho oči zasvietili. Podišla som bližšie a natiahla som ruku oproti nemu. Len na mňa bezvýznamne fľochol a napľul mi na ňu. Nič nezvyčajné v takomto stave to robí často. Ruku som stiahla a jemne ju ošúchala o deku, ktorú som kŕčovito zvierala obtočenú okolo seba druhou rukou. Otočila som sa na odchod, pretože sa mi s toho obrovského alkoholového oparu,ktorý sa nad ním znášal začala krútiť hlava. Len čo som spravila druhý krok, už bol na nohách a zvieral moju ruku v tej svojej. Bolestivo ma pritlačil k stene. „Kde si sa vybrala?“ Znel jeho pobavený hlas. Neprirodzene na mňa vycieral zuby, prerušovane dýchal. Z úst sa mu valil odporný zápach zmesky vodky, piva, vána a vlastne všetkého, čo do seba nalial. Toto už nebol môj Georg. Bol to obyčajný ožran a tyran, na ktorého sa môj Georg menil pravidelne takmer každý večer. „Pusti ma! Si opitý.“ Povedala som bez kriku, zato dostatočne nahlas a rázne. Len sa pochabo usmial. „Nie som opitý. Som normálny.“ Vyhlásil. Jasné, jemu už tento stav nepríde ničím výnimočný, pretože sa stal súčasťou jeho života. Zvykol si na pocit opilosti a pomaly prestáva chápať a vidieť rozdiel medzi stavom triezvym a podguráženým. „Nevieš, čo hovoríš!“ Pustila som sa do neho, čo bola zrejme chyba. Jeho mohutná, svalnatá ruka vyletela a zastala až na mojom líci. V momente som si zahryzla do jazyka, aby som nezhíkla a moje oči zaplavili slzy bolesti a zúfalstva, už je to tu zas. „Už mi to nikdy viac nehovor, pretože ešte uvidíš čoho som schopný.“ Vyhrážal sa mi no, jazyk sa mu pritom plietol, keby sa neopieral o stenu už by bol znova ležal na zemi. Jeho pohľad ma prebodával. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila vzlyk. Vtedy mu však vyletela ruka druhýkrát. Tento raz bol úder silnejší a mne sa z úst začal valiť prúd krvi. Nevnímala som to, len som svoje tmavo hnedé oči plné smútku upierala na neho. Vždy nebol takýto. Bol pozorný, zasypával ma darčekmi, bol milý, láskavý, chápavý a starostlivý a hlavne nepil. Nechápem, prečo sa z neho stalo toto monštrum. Ma milujúcu rodinu, skvelú prácu, stály príjem a aj vlastné bývanie. Nikdy som neprišla na dosť pádny dôvod, prečo začal piť, čo ho k tomu viedlo.  

It cannot be!!       2. Kapitola

„Áno, už idem.“ Skríkla som smerom do chodby. Rýchlo som si ešte pred zrkadlom prehrabla svoju ohnivo červenú spleť kučeravých vlasov, popravila nariasenú sukňu, našpúlila pery a zbehla dole za svojím nahodeným manželom a krásnou dcérou .Dnes bol jeden s tých dní, keď bolo všetko fajn a my sme sa tvárili ako šťastná rodina bez problémov. Práve sme sa chystali na dostihy. Ak som nejaké zvieratá skutočne milovala, tak to boli jednoznačne kone. Georg nás na ne pozval a myslel si, že tým sa zabudnú všetky naše problémy aj incident so včerajška, ktorý som na svojej tvári len tak-tak zakryla. Takto sme fungovali už takmer päť rokov a ja som nemala odvahu spraviť tomu koniec. Nedokázala som sa túto epizódu svojho života spraviť hrubú čiaru, zabudnúť a odpútať sa. A tak som len tŕpla a potichu znášala všetky Georgove nálady a výmysly. Dnes to boli dostihy. To mi až tak nevadilo, stretnem pár známych, zabavím sa, vyrozprávam a trochu sa uvoľním. Horšie bolo, že Georg tiež stretne svojích kamarátov, dostanú sa do nálady a hra na harmonickú rodinku sa skončí. Dobre viem, čo ma večer čaká a aj napriek tomu som ochotná to podstúpiť. Už to nie je z lásky, ale so strachu, že keď sa budem brániť skončí sa to ešte horšie. Keď si Georg vypije mení sa na úplne iného človeka, ktorého nepoznám, je mi cudzí. Neznášam túto jeho stránku a aj tak mu to opakovane prepačujem. Koľkokrát som si už povedala, že toto bola už posledná kvapka, posledný raz, že už stačilo a zo všetkým končím. Nikdy som to nespravila a to len kvôli našej dcére. Lottie so nezaslúži žiť bez otca nech už je hocijaký. Jej by nikdy nedokázal ublížiť. Má ju rád a ľúbi ju. Viem to, aj keď jej to neukazuje. Dorazili sme na miesto, sadli si na popredné miesta a sledovali výkony koní. „Mami, pozri!“ Nadchýnala sa Lottie nad koňmi. Mala síce 17 rokov no, stále bola moje malé neskúsené dievčatko s veselými očkami. Celá žiarila. Kone milovala rovnako ako jej matka. V tomto sme boli rovnaké. Georg s nami vydržal sedieť asi 15 minút aj to som sa čudovala, že ho nedvíha zo stoličky. Potom zbadal partičku svojich úžasných priateľov a zmizol. S lottie sme dopozerali preteky dokonca a potom sme sa rozdelili. Ona šla za svojimi priateľmi a ja za tými svojimi. Presne ako som čakala. Vyrozprávala som sa, bola som vypočutá a znova zavalená radami s každej strany. Zo všetkých vychádzalo jedno a to isté, a to, aby som vzala Charlotte a Georga opustila. Ano, je to tá najrozumnejšia možnosť, ale nemám na to srdce. Ja nie som taká. Pobrala som sa , spravila si teplý čaj, ktorého vôňa sa rozniesla po celej miestnosti. Zvalila som sa do kresla, prikryla sa dekou a pri tlmenom svetle malej lampičky a ukludňujúceho tichého hlasu, ktorý patril moderátorovi nočných správ rozmýšľala som zmyslom môjho života a nad tou veľkou chybou spred 20 rokov., keď som vyslovila svoje „áno“. Ta svadba bola narýchlo, uponáhľaná a z mojej strany to bol len obyčajný vzdor. Netuším, čo som si tým chcela dokázať. Georga som ľúbila ale nebola to tá ozajstná láska bolo to také poblúznenie a už vôbec sme sa nemali brať. Mali sme len šťastie, že sme boli tak zaslepení, že sme sa dokázali navzájom rešpektovať.

* tak pači sa, druhá kapitola :D

It cannot be!!        1. Kapitola

„Katie, no tak pod už, si krásna...“ Kričal po mne Georg. Muž, s ktorým som už 20 rokov v bezvýznamnom manželskom zväzku. Dnes mám 43 a dostatočne si uvedomujem svoje nesprávne rozhodnutie, neuvážený čin, fatálnu chybu, ktorej som sa dopustila, keď som si ho vzala. Bola som mladá, bláznivá. Život som mala pred sebou, starosti ani žiadne problémy som neriešila. Bola som vzdorovitá s ničím nesúhlasiaca vysokoškoláčka, študentka psychológie. Robila som presný opak všetkého, čo sa odo mňa očakávalo. Bola som rozmaznaný jedináčik, čo som všetkým ukazovala v plnej sile. Nikto nechápal moje nálady, činy, reakcie ani názory dokonca, ani moji vlastní rodičia. Bola som ich jediná dcéra, dieťa, ktoré tak dlho nemohli mať. A Georg bol muž, vtedy chalan, môj spolužiak s chudobnejšej rodiny ako tá moja. Stretávali sme sa na každej prednáške, skúškach a aj mimo školy na bujarých, divokých, nočných záťahoch a oslavách, na ktoré som samozrejme chodila potajme, pretože moji rodičia s tým výsostne nesúhlasili, čo pre mňa znamenalo, že ako správny rebel som ani na jednej takejto akcii nesmela chýbať. Rátalo sa so mnou. Postupom času som sa do Georga bláznivo zamilovala a dospelo to až do bodu, keď sme sa zobrali. Neuvedomovala som si čo robím, do čoho sa vrhám a čo ma vlastne čaká. Dôležité bolo, že Georg ma požiadal o ruku, rodičia boli zaryto proti (nebolo to ani tak kvôli nemu, považovali ho za správneho chalana, ako kvôli jeho spoločenskému postaveniu. Rodičia boli ešte z doby, keď sa smeli brať ľudia len s rovnakej spoločenskej vrstvy.) a to pre mňa znamenalo zelenú. Ponuku na sobáš som prijala a o ostatne som sa nezaujímala. O všetko sa postaral môj drahý Georg. Mali sme malú svadbu na jednom vŕšku v neďalekom pohorí, v kláštore sv. Vavrinca. Moji rodičia sa jej odmietli zúčastniť. Veľkú hlavu som si s toho nerobila, brala som život tak ako sa mi ponúkal so všetkým dobrým i zlým, veselým i smutným. Georg nám kúpil malý domček na kraji Londýna v oblasti, ktorá ešte nebola napáchnutá vzduchom veľkomestského života. Žiadne cesty preplnené autami do výmyslu sveta, pouličný hluk a takmer nedýchateľný vzduch. Bol to taký vidiek s malým počtom zaľudnenia a miernou hustotou obyvateľstva. Páčilo sa mi tu, nič mi nechýbalo. Na tak rýchle rozhodnutie som bola so svojím životom spokojná. Našla som si solídnu prácu v malom obchodíku s potravinami, v ktorom som slušne zarábala. Georg využil svoje školské vedomosti a na rozdiel odo mňa svoj magisterský titul naplno využíval. Pracoval ako psychológ v ambulancii, ktorá sídlila v centre Londýna. Po dvoch rokoch nášho spoločného a značne spokojného života sa s výberom môjho životného partneri zmierili aj moji rodičia a prijali ho medzi seba, čomu som sa tešila. Ako čas plynul, prestávala som byť to vždy rebelantské dieťa a pomaly som dozrievala, dospievala. Keď sa nám o rok na to, čo moji rodičia pochopili, že nemá význam hrať sa na urazených a neprístupných narodila Charllote môj postoj k života sa celkom zmenil. Začala som ho vnímať úplne inými očami, dospelými, zodpovednými.

* Baby, nemám to dopísané a netuším kedy to dopíšem a či vôbec to dopíšem. Ale nechcem vás zanedbávať, tak vám to sem dám. Mám napísaných asi 9 kapitol. Tie vám sem dám, ak teda budete chcieť a ostatné niekedy nabudúce.

The Lucky One       Epilóg

O takmer 20 rokov neskôr

„Nie, nie vážne nejdem. Choďte sami.“ Prehovárala som Louisa. Stála som v kuchyni a varila večeru. Louis však trval na tom, že pôjdeme na prechádzku a potom si niečo objednáme. Nesúhlasila som s ním a robila si po svojom. Zobral aj našu malú dcérku Esther. Dovarila som večeru a sadla si v obývačke na koženú sedačku, o ktorú sme sa s Louisom tak dlho hádali. Bože, je to už tak dávno. Tak dávno, čo som bola mladé dievča a nevedela som, čo od života čakám. Čo chcem. Dnes to viem presne. Ten blázon si ma vtedy pred takmer dvadsiatimi rokmi na Kube naozaj vzal. Požiadal ma o ruku, daroval mi krásny prsteň, ktorý kúpil od nejakého miestneho obchodníka. Bol to úplne obyčajný prsteň, no o to viac sa mi páčil. Nosím ho stále a neskladám ho z prsta. Naša svadba bola úžasná. Toľko razy som snívala o perfektnej svadbe v bielych šatách, veľkej výzdobe a preplnenej sále. Moja ozajstná svadba sa vôbec nezhodovala s mojimi predstavami a aj tak bola úžasná. Brali sme sa na pláži, svedkami nám bol domorodý ľud, ktorý už pravdepodobne nikdy nestretneme. A aj preto sme si svoje „áno“ povedali hneď dvakrát. Keď sme sa po dvoch týždňoch vrátili s Kuby, v pomyslení, že sme ozajstný manželia a začali sme si vybavovať spoločné bývanie, zistili sme, že manželia nie sme a nikdy sme neboli. Trochu ma to sklamalo, ale tešila som sa, že môj veľký deň prežijem znova. Nikdy som ani len nesnívala, že stretnem tak skvelého muža ako Louis a už vôbec nie, že sa za neho vydám hneď dvakrát. A tak sme sa zobrali aj v Londýnskej kaplnke, ktorá bola preplnená ľuďmi, presne tak ako som čakala. Mala som na sebe krásne biele šaty bez ramienok, cez prsia posiate kamienkami. Dostala som obrovské množstvo kvetov a samozrejme ďalší prsteň, tento raz s diamantom. Mám ho odložený a spája sa s neuveriteľne veľa spomienkami na mladosť, svadbu, Louisa ale aj ostatných chalanov so skupiny. Och, a áno Louis už veľmi dlho nepatrí do skupiny. Odišiel, nie kvôli tomu, že sa oženil a ja som čakala nášho prvého syna ale cítil to tak, že lepšie mu bude doma s rodinou. Chalani asi rok pôsobili ako skupina len štyria. No, nakoniec to vzdali a skupina sa rozpadla. Zayn sa odsťahoval s Londýna do svojej krajiny. Harry je dodnes sám a obháňa ženy. Toto sa v ňom nikdy nezaprie. Chodí nás veľmi často navštevovať s Louisom ostali nerozluční kamaráti aj po toľkom čase. A Liam s Niallom sa oženili. Liam si vzal Danielle. Závidim im ich vzťah, áno viem, ja mám tiež nádherný, ale oni sú spolu už tak dlho. A Niall si vzal moju neposlušnú sestru Emily. Je z nej veľká, dospelá žena. Ostali bývať v dome po našich rodičoch. Beth a Toma. Tí, sa presťahovali do menšieho domčeka na vidieku. Vraj ten dom, je už na nich veľký. Nikto proti tomu nič nemal a tak tam teraz žije Em s Niallom a ich troma deťmi. Ja s Louisom sme si kúpili svoj vlastný dom, v ktorom spoločne nažívame a vychovávame naše deti. Nate má dnes už 17 rokov a nebýva s nami. Pretože sa rozhodol študovať a tak žije na internáte a domov chodí zriedka. No a naše malé zlatko, Esther, má 5 rokov a je to Louisove obľúbené dieťa. Dal by jej všetko, strašne ju rozmaznáva. Môj život sa neuveriteľne zmenil. Mala som neskutočné šťastie, že si ma Beth všimla a zobrala ma k sebe. Nechcem si ani len predstaviť, čo by teraz so mnou bolo. Takto mi to vyhovuje, som tá šťastná....

* Tak, konečne. Konečne som sa k tomu dokopala. Chcem len povedať, že toto už ani nie je časť, je to len taký dodatok, aby ste mali predstavu, čo sa s nimi stalo, ako skončili, kto, kde s kým. Prosím neporovnávajte to s časťami. Pretože týchto pár slov sa predošlým časťam nemôže rovnať. A ešte by som vám chcela poďakovať, že ste to čítali a dodávali mi odvahu. Keď som si toto začala vymýšľať, nechcela som to nikam dávať, hambila som sa za svoje myšlienky a nápady. No, potom ma pár ľudí prehovorilo a ja som si vytvorila blog s tým, že vám sem bude dávať moje pocity. Nečakala som, že sa to tak chytí a vy sa sem budete vraciať, aby ste tu našli noú a novú časť. Preto veľmi pekne ĎAKUJEM :) 

* Už som začala aj s novým príbehom, ktorý neviem či som už spomínala ale bude s Harrym. A s ním bude práve preto, že Harry mi prišiel ako najvhodnejší, najviac zapadne do deja, ktorý som si vymyslela a najviac sa hodí k dotyčnej dáme, to pochopíte, keď sem pridám prvú časť. Možno budete sklamané a nebude chápať prečo som to napísala tak ako to je, ale no veď posúdite samé ....

...
Babiky, prepáčte, že vás teraz trošku zanedbávam. Ale vôbec sa mi nechce, nič. Toto teplo ma ničí. Zabíja všetky moje mozgové bunky a ja nemám žiadne nápady, nič. Dúfam, že to čoskoro prejde a ja sa vám zase budem naplo venovať a dopíšem príbeh Louisa a Samanthy. Zatedy si beriem troška dovolenku. Ale nezúfajte, vybehni von, opalujte sa ..... ani sa neodčkáte a znova to tu bude plné. SĽUBUJEM . ... :)

The Lucky One     55. Kapitola -  The End

Môj pohľad padol na jej zadok. Je dokonalá, všetko na nej je úžasné. Kochal som sa pohľadom na jej krásne pozadie až pokým mi nezavrela dvere pred očami. Ľahol som si na posteľ a zavalila ma nostalgia minulej noci. Bola úžasná. O pár minút sa Samantha vrátila umytá, učesaná, upravená, prezlečená v domácom oblečení a vyvoňaná. Jemne sa usmiala, vedel som čo to znamená, je čas splniť sľub. Posadil som sa na kraj postele, prišla ku mne. Postavila sa medzi moje nohy a chytila ma jednou rukou okolo krku a druhu si zamotala do mojich vlasov. Milujem to, ten pocit, keď sa mi hrá z vlasmi, keď cítim ako mi prstami prehrabuje neposlušné pramene.  Potom sa naklonila a prilepila svoje pery na tie moje, nežne ich drvila. Chytil som ju za zadok a zvalil ju na seba. Bláznili sme sa, maznali a navzájom si spríjemňovali čas. „Čo teraz?“ Spýtala sa zadýchaná, keď som ju konečne pustil zo svojho zovretia a dal jej aspoň na chvíľu pokoj. „Neviem, čo by si chcela robiť?“ Dával som jej na výber. „Chcem byť s tebou.“ Povedala jednoducho a vycerila na mňa zúbky. V tom mi napadla skvelá myšlienka. Vezmem ju na dovolenku. Niekam, kde budeme len my dvaja. Nikým a ničím nerušení. Poriadne si ju užijem. „Kedy sa ma vrátiť Beth?“ Spýtal som sa. Skrčila obočie. „Neviem, tuším hovorila, že o týždeň. Prečo?“ Nechápala na čo narážam. „Myslíš, že by mala problém s tým, keby ideme niekam na dovolenku?“ Uisťoval som sa. „Ona nie, ale ja s tým asi budem mať problém.“ „Prečo?“ Teraz som nechápal ja. „V živote som neletela a bojím sa toho.“ Odôvodnila. „Veď budeš so mnou.“ Povedal som a hrdinsky si pobúchal po hrudi. „Si ma teda upokojil.“ Uťahovala si. „Bojíš sa so mnou niekam ísť sama?“ Zvážnel som. Pretočila sa na bok, aby sa mi mohla pozerať do očí. „Nie, ty hlupáčik.“ Zaškerila sa a chytila moje líca do rúk. Naťahovala ich tak ako to robia staré babky malým deťom. Neznášam to no, od nej som ochotný trpieť to. „Nebojím, pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“ Dokončila a konečne nechala moje líca na pokoji. Chytila moju ruku a preplietla nám ich spolu so svojou. To sa mi už pozdávalo viac. „Tak sa zbaľ. Odchádzame.“ Zavelil som. „Kam? Kedy? Prečo? Kto? S kým? O koľkej? .... nemám peniaze.“ Vysypala na jeden nádych. „Nepotrebuješ ich. Pozývam ťa.“ Zatváril som sa víťazne. „No určite, ja ťa nebudem využívať.“ Zamietla to v momente. Ani si to nenechala prejsť hlavou. „To nie je využívanie. A ja som sa nepýtal. Oznámil som ti to.“ Ozrejmil som jej celú situáciu. Tak ako sa má. „Nejdem.“ Povedala rázne. „Ideš.“ Protirečil som jej. „Nie, nejdem.“ „Ale áno, ideš.“ „Nejdem.“ „No ták, mrkvička. Bude to naša zásnubná cesta.“ Bolo mi jedno, čo hovorím, len aby som ju presvedčil a išla so mnou. „Zásnubná?“ Čudovala sa. „Prsteň dostaneš až tam.“ Rozhodol som sa v tú sekundu. Kúpim jej prsteň a požiadam ju o ruku. Chcem byť s ňou. Cítim, že sme si súdení. „Ja, ... ja ..“ Koktala. Zaskočil som ju svojím rozhodnutím. „Kam by si chcela ísť? Kde si ma vezmeš?“ Už som to vravel ako hotovú vec, ako by sme sa už najmenej pred polrokom dohodli, že niekam pôjdeme a vezme sa. Vôbec som to nebral tak, že vlastne ešte pred dňom sme spolu nechodili. „Ale, ale to je skoro.“ Bránila sa. „Ľúbiš ma?“ Chcel som si byť istý. „Milujem ťa.“ Povedala bez zaváhania. „Ja teba tiež. Tak kde je problém?“ Nechápal som. „Je to narýchlo, sme mladí.“ Vymenúvala. „Nie je to narýchlo. Máme na to celý deň. A aspoň budeme dlhšie svoji.“ Vyhováral som jej to. „Ja neviem, ale áno, chcem si ťa vziať. Chcel aby si bol len a len môj.“ Zaškerila sa. „Tiež, chcem, aby si bola moja.“ Naklonil som sa a pobozkal ju. „Tak kam ideme?“ Vravel som pomedzi bozky. „Kuba.“ Vyslovila potichu. „Idem zohnať lístky, pobaľ sa.“ Prikázal som jej a letel som domov zajednať lístky.

Samanthyn pohľad

Je blázon. Vraj si ma vezme a ešte k tomu na Kube. Naozaj je taký, ako som o ňom čítala. Bláznivý, pojašený, zábavný.... Je to môj Louis. Zmenila som sa, zmenil sa môj postoj k citom, k láske. Už sa pred ňou nezatváram a neschovávam. Otvorila som svoje srdce a on do neho bez opýtania vstúpil. Keď sa na to pozerám takto, je to iné. Neuvážené, nepremyslené, hlúpe ... No, napriek všetkým rizikám chcem toto bláznovstvo podstúpiť. No a čo, že sme mladí a ešte sa dobre nepoznáme, nevieme o sebe všetko, kašlem na to. Chcem si ho vziať a aj si ho vezmem. Pobalila som si tie najzákladnejšie veci a aj s obrovským kufrom som horko-ťažko zišla do kuchyne. „Ty sa sťahuješ?“ Zaskočil ma TY. „Nie, vydávam sa.“ Povedala by som spôsobom akoby sa vydávam každý týždeň  a nič to nie je. Voda, ktorú mal v ústach mu zabehla. Začal kašlať. Pustila som kufor na zem a pribehla k nemu. „V poriadku?“ Trieskala som mu po chrbte. „Čo si povedala?“ Nechcelo sa mu veriť. „Idem. Si.  Vziať. Louisa.“ Vravela som zrozumiteľne, schválne som zvýrazňovala slová. „Ako vziať?“ Stále sa tá informácia nedostala až do centra jeho mozgu. „Nepočúvaš ma?“ Zahriakla som ho. „Bože, Sam máš 18 rokov, o živote nič nevieš.“ Začal ma poúčať. „Človek sa učí na vlastných chybách.“ Odbila som ho. Svojím rozhodnutím som si bola istá a neplánovala som ho meniť. „A čo mama?“ „Nevie o tom. Zatiaľ.“ Musím jej to povedať čo najskôr. Vytiahla som mobil a vyťukala jej číslo. Vzala to dobre. No dobre,  tým som chcela povedať, že nekričala a ani mi to výslovne nezakázala, ale, že by bola mojím rozhodnutím nadšená sa povedať nedá. Zmiera s tým postupom času. „Naozaj ideš?“ Pýtal sa TY už asi po stýkrát. „Idem.“ Zdvihla som kufor. Vytrhol mi ho z ruky a pomohol mi vyniesť ho von až pred bráničku. Tam ma asi 10 minút v kuse objímal a odmietal ma pustiť. Zrazu pri nás zastavilo čierne auto a v ňom môj budúci. TY-ovi som prikázala, aby sa za mňa so všetkými rozlúčil a potom som už nastúpila do auta a nechala sa odviesť na letisko. 

*Ahojte!!! ... Som domááá !!! :D :D  Opálená, až takmer zhorená, vykúpaná, vyodychovaná a spokojná. Nad mieru spokojná. A viete prečo? ... Pretože moji rodičia boli tak zlatí, a kúpili mi tričko 1D a k tomu ešte šáločku s Louisom :D :D Teším sa s toho ako malá :P Už som si vystavila a chodím okolo toho ako okolo svätého obrázka :D :D 

* A nebojte nezabudla som ani na vás. Začala som si po ceste domov písať novú story. Nič vám nesľubujem, pretože neviem, čo s toho vznikne a dokonca vám nesľubujem, že sa vám to bude páčiť. Prepíšem si to do wordu a zajtra alebo pozajtra vám sem niečo s toho hodím :P .. Ak si to nerozmyslím. BTW malo by to byť s Harrym :D ... Dúfam, že som potešila :D

The Lucky One 54. Kapitola

Vedela som, že sa mu to nepodarí, pretože sa mi zapínala vpredu. Keď som už z jeho chabých pohybov vycítila zúfalstvo. Odtiahla som ruky od jeho hrude a rozopla som si ju sama. Zastavil a zapozeral sa na mňa pohľadom : Si mohla skôr povedať. Pousmiala som sa a ďalej tomu nevenovala pozornosť a on tiež nie. Jeho oči naplno zamestnávali moje nahé prsia. Hltal ich očami a ja som sa začínala cítiť trochu nepríjemne. Reflexne som si ich rukami zakryla. „Ale, no ták.“ Vravel a ruky mi odťahoval. Držala som a nechystala som sa pustiť. No, vyviedol so mnou, začal ma štekliť a mne neostávala nič iné ako zovretie povoliť. Prezeral si ma úplne celú od hlavy až po päty. Potom to už išlo rýchlo. Zrazu sme boli obaja nahí a ja som sa triasla ešte viac. Vzrušením a strachom. Snažil sa, aby som sa uvoľnila, no ja som bola v strašnom kŕči. Jednoducho som sa bála. „Neboj sa, bude sa ti to páčiť.“ Šepkal mi do ucha a rukou mi prechádzal po vnútornej strane stehna. Nesmelo som prikývla. Neverila som mu, aj keď som veľmi chcela. Ešte chvíľu sa so mnou maznal. Hladkal ma, šteklil, bozkával. Všetko to robil s takým citom, že ma presvedčil a moje nohy sa samé od seba roztiahli. „Pripravená?“ Povedal takmer nečujne. Nič som nehovorila, len som sa na neho pozrela a on to pochopil. Pocítila som medzi nohami nesmierny tlak a ostrú bolesť. Vybehli mi slzy. Nechcela som plakať, bola som si vedomá toho, že by to túto krásnu a intímnu chvíľu medzi nami úplne pokazilo. No, keď tá bolesť bola neznesiteľná. Všetko ma bolelo a on neprestával. Zaťala som zuby a povedala som si, že to vydržím. „Uvoľni sa. Prestane to.“ Radil mi. Uvoľni sa. To sa mu povie. Prirazil. Silno a nečakane. Vykríkla som od bolesti a svoje nechty som mu zaryla do chrbta. Spravil to tak ešte pár razy a potom nastal zlom. Nesmiernu bolesť vystriedalo potešenie a mňa zavalila vlna vzrušenia a šťastia. Začala som si to užívať a horlivo vzdychať. Uvoľnila som sa a moje telo vyletelo do neba. Moja duša sa povzniesla a ja som dosiahla svoj vrchol. Pocítila som v sebe hrejivé teplo. Dopadol vedľa mňa a obidvaja sme zrýchlene dýchali. Pritiahla som sa k nemu a poskladala som sa na jeho hrudi. Objal ma a hral sa s mojimi vlasmi. „Nechcel som ti ublížiť.“ Prehovoril. Zavčasu sa ospravedlňuje. Teraz, keď už mám za tým, mi je jeho ospravedlnenie na nič. No, aj tak som rada, že to spravil on a nie niekto iný. „To nič.“ Vysúkala som zo seba. Bola som unavená. Zmohlo ma to. Oči sa mi samé od seba zatvárali. Jeho hladkanie mi vôbec nepomáhalo. Uspávalo ma ešte viac. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Hovoril potichu a monotónne. Lepší čas na rozhovor si nájsť nemohol. Nebola som schopná vnímať ho, zaspala som mu v náručí. ....

Pohľad Louisa

Som šťastný. Nesmierne šťastný. Ona je tá pravá. Tá, na ktorú som čakal celý život. Je moja druhá polovica a dokonale ma dopĺňa. Je takmer všetkým čo som kedy hľadal. Možno zniem tak rozprávkovo alebo banálne no, cítim to tak. Viem, že je to ona. Verím tomu a nevzdám sa jej. Nedovolím, aby mi ušla alebo aby som ju stratil. Budem sa o ňu starať a bojovať o ňu. Vezmem si ju a založíme si spolu rodinu. Rozmýšľam možno až moc do budúcnosti, no páčilo by sa mi to. S ňou určite. A navyše teraz keď viem, že ani ja jej nie som ľahostajný a cíti ku mne niečo viac už o ničom nepochybujem. „Vieš, ja som veľmi rád, že si si to konečne priznala. To, že ma ľúbiš, tiež ťa ľúbim a nikomu ťa nedám, ... mám ťa nesmierne rád ....“ Slová sa zo mňa sypali sami od seba. Hovoril som to, čo som cítil, všetky nahromadené emócie, ktoré som musel dať zo seba nejakým spôsobom von. „Tiež by si to chcela?“ Ticho. „Sam? .... Samantha? .. Sam? ...“ Neodpovedala mi. Mierne som sa naklonil, aby som na ňu videl. Spala. Bola taká sladká, nevinná. Pritúlil som si ju bližšie k sebe a so skvelým pocitom, že je pri mne, že ju môžem držať v náručí a vdychovať jej krásnu vôňu som zaspal. 

Ráno

Prebral som sa na nejaký buchot. Nevedel som odkiaľ ide a čo ho spôsobuje. No však, prestalo ma to zaujímať hneď ako som vedľa seba zahliadol ju. Ešte stále spala a ešte stále bola tak krásna. Vlasy mala rozprestreté po posteli a ruky mala zvláštne pomotané. Bola ako bábika. Podoprel som si hlavu a len tak bez dôvodu na ňu pozeral. Nevedel som z nej spustiť zrak. Nedokázal som to. Priťahovala ma aj keď spala. Zrazu sa pomrvila a nesmelo otvorila očká. Usmiala sa a ponaťahovala si ruky. „Nepozeraj na mňa.“ Zakázala mi. „Musím.“ Priznal som. „Nie, prestaň. Koľko sa na mňa už tak pozeráš.“ Zaujímala sa. Jej hlas bol rozospatý a zachrípnutý. „Asi 2 minútky.“ Trošku som si to upravil. V skutočnosti som na ňu hľadel asi dvadsať minút. Ale, keď som si nemohol pomôcť. Jedna nula hore dole. „Ďakujem.“ Šepla tesne pri mojich ústach a potom mi dala letmý bozk na líce. Zamračil som sa. „Až keď sa umyješ.“ Vyjednávala. „To nevydržím.“ Povedal som rozhodne. „Budeš musieť.“ Zaškerila sa a odpochodovala do kuchyne. Môj pohľad padol na jej zadok. Je dokonalá, všetko na nej je úžasné. ...

The Lucky One 53. Kapitola

Nežne sa mňa usmial. Roztápala som sa mu v náručí. Môj rozum ovládalo niečo silnejšie ako ja. Nebránila som sa. V očiach mu prebehol záblesk. „Pozývam ťa.“ Vysypal len tak z ničoho. „Kam?“ Hrala som sa na nechápavú. No, pravdou bolo, že som to vážne nechápala. „Ideme si niekam sadnúť.“ Nepýtal sa. Skôr mi to oznamoval. „Ja nikam nejdem. Nie som vhodne oblečená.“ Bránila som sa. „Si krásna.“ Odbil ma a naše pery zase spojil v krásny bozk. „A som mokrá.“ Dodala som, keď ma uvoľnil zo svojho zovretia. „ Ja tiež.“ A spustil hlasný smiech. Tak krásne sa smeje. Ako malé dieťa, ktoré ste práve obdarovali lízatkom alebo nejakou hračkou. „Ale doma si sama, nie?“ Zamyslela som sa. Beth išla na týždeň preč. Thomas je v práci. Dám krk nato, že Emily je s Niallom a do rána sa neukáže. A TY, no tak tým som si nie istá, kde by mohol byť. Mohol by byť s Nancy. Dúfam, že je s ňou. Riskneme to a uvidíme. „Áno, mala by som byť.“ Povedala som nakoniec. „Dobre, tak je to vyriešené, ideme k tebe.“ Rozhodol. Chytil ma okolo pása a viedol ma k autu. Nasadli sme a za pár minút sme stáli pred naším domom. Otvoril mi dvere ako pravý gentleman. Prijala som jeho ruku a vystúpila som. Vošli sme dnu a Louis sa s buchotom hodil na gauč. Bolo tu podozrivo ticho. Takže, yeees ... som sama doma. Pomyslela som si. „Čo budeme robiť?“ Spýtala som sa a pritom som si rozpúšťala do nitky mokré vlasy. „Urobíme si pohodový večer, konečne sami dvaja, ničím a nikým nerušený.“ Prezradil. „To sa mi pozdáva.“ Súhlasila som. „Len poď sa prezliecť.“ Prikázala som sa vybrala sa do kúpeľne. Poslušne sa zdvihol a kráčal za mnou. Ja som si odmaľovala roztečenú špirálu, vysušila vlasy a vybrala si jednoduché šaty a jemu som požičala nejaké Tomove veci. Pomohla som mu dať zo seba dole ten otrasný make up starého pána a potom sme sa už nerušene posadili do obývačky a užívali si jeden druhého. Zapli sme si telku. Ja som sa mu oprela o rameno a on si ruku prehodil cezo mňa. „O tomto som sníval od kedy sme sa prvý raz pohádali.“ Priznal a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. Pevne ma držal v náručí a na krku som cítila jeho sladký dych. Spôsoboval mi tým zimomriavky. Otočila som hlavu a jemne ho pobozkala. „Mám priateľku, ktorá sa úžasné bozkáva.“ Vyhlásil a zasmial sa. „Akú priateľku?“ Ozvala som sa. „No, predsa teba.“ Jemne ma štuchol medzi rebra. „Ja, ja nie som tvoja priateľka.“ Smiala som sa. „A čo si moja?“ Nechápal. „Asi kamarátka.“ Nevedela som to na isto. „Nie, si moja priateľka.“ Trval na svojom. „A prečo o tom neviem?“ Spýtala som sa. „Ja som imbecil.“ Zahrešil. Došlo mu to. Pustil ma, postavil sa predo mňa a ja som sa v tom momente rozosmiala. Nechápala som, čo presne ide robiť. Teraz si kľakne a požiada ma o ruku. Prebehlo mi hlavou. Musela som sa nad tou myšlienkou pousmiať. „Samantha Donnovenová, chceš byť moja priateľka?“ Vyslovil tak dôležito, vážne s oficiálne. „Áno, chcem.“ Povedala som pevne rozhodnutá. Celý sa rozžiaril a znova si sadol vedľa mňa. Chytil moju tvár do rúk a pobozkal ma. Inak, tak ako môj priateľ, ktorého milujem. Už sa to nebojím povedať, milujem ho. Som si tým istá. Do toho bozku vložil všetky jeho city ku mne a ja som mu ich s nadšením opätovala. Bola som šťastná, zmierená so všetkým. V tom momente som si nepriznávala, že na svete je aj zlo, že nie vždy všetko vychádza. Bolo mi to jedno. Bola som s ním a to my stačilo. On bol mojím svetom aj vesmírom a ešte oveľa viac. Odrazu som si nevedela a nechcela predstaviť život bez neho. Pomaly ma položil na sedačku a priľahol ma. Jeho bozky začali byť chtivejšie a odvážnejšie. Rukami mi skúmali celé moje telo. O niektorých miestach som ani nevedela, že ich vôbec mám. Začal mi rozopínať zips na šatách a jeho pery skĺzli na môj krk. „Louis, tu nie.“ Vydýchla som. Chytil ma na ruky a niesol ma hore po schodoch do mojej izby. Vedela som, čo sa teraz stane. A ani v najmenšom som nebola pripravená brániť sa. Práveže naopak chcela som to. Veľmi. Chcela som, aby to bol on, kto ma zasvätí do tejto časti života. Dvere izby zabuchol nohou a nežne ma položil na posteľ. Bola som vzrušená a celá v očakávaní. Nevedela som, čo presne sa bude diať. Ako to bude prebiehať a tiež som netušila, čo je mojou úlohou. Ľahol si vedľa mňa a pokračoval v bozkávaní. Bozkával ma všade. Chvela som sa, celá som sa triasla. Bola som nervózna. Rukou ma nežne hladil po ramenách a pomaly zo mňa sťahoval šaty. Nebránila som sa. Bola som v šoku, len som nehybne ležala na posteli a dovolila som mu robiť, čo chcel. Znova priložil pery na tie moje. Túto časť som ovládala. Zapojila som sa do toho bozku a predĺžila ho o čo najviac. Stiahol zo mňa šaty úplne a zahodil ich niekde do prostred izby neriešila som to. No, nepáčilo sa mi, že zatiaľ čo ja som už bola len v spodnom prádle on bol ešte celý oblečený a preto som sa chopila jeho trička a prevliekla som mu ho cez hlavu. Zdvihol ruky nad hlavu, aby mi pomohol. Potom som ho chytila za opasok a bojovala so zapínaním. Nešlo to, ruky sa mi triasli a ja som začínala chytať nervy, videl to a bol taký zlatý, že mi pomohol. So zipsom a gombíkom som už problém nemala. Ostal predo mnou len v mrkvičkových boxerkách. Musela som sa smiať. „Niečo smiešne?“ Znel naoko urazene. „Krásne, krásne.“ Vravela som a pritom ukazovala na jeho boxerky. Tiež sa usmial a znovu ma priľahol. Teraz mu začala vadiť moja podprsenka a pomaly mi sťahoval ramienka. Podopchal si ruky podo mňa a šmátral mi po chrbte. Vedela som, že sa mu to nepodarí, pretože sa mi zapínala vpredu. ....

Ahojte :D takže ďalšia časť..aj keď je Iva na dovolenke poslala mi ju, aby som ju sem dala :) Príjemné čitanie s pozdravom Nika :D

The Lucky One      52. kapitola

Pohľad Samanthy

Normálne sa obleč. Jemu sa to povie. Čo si mám asi tak obliecť? Čo je pre neho normálne? Toto mi snáď ten chalan robí schválne. Znova som hlavu ponorila do skrine a prehrabovala som sa všetkými vecami, čo šatník dal. S ničím som nebola dostatočne spokojná. Nikdy to nebolo celkom normálne. Vždy to bolo trochu viac športové, alebo elegantné alebo také ako na divokú žúrku. Moje nervy boli v koncoch. A potom to prišlo. Našla som svoje zabudnuté kožené gate. Keď som ich zbadala, všetko mi bolo jedno, nech si to svoje „normálne“ niekam strčí. Musela som si ich obliecť. Úplne som zabudla na to, že ich mám. Navliekla som sa do nich k nim som si vzala obyčajné čierne obtiahnuté tričko bez ramienok a nato biele sako. Kabelku, okuliare a doplnky. Bola som so sebou spokojná, hodinu som len tak behala a pretŕčala sa pred zrkadlom. Nakoniec som usúdila, že bude lepšie ak si vlasy vypnem dohora.  Ostávalo mi nejakých 5 minút tak som si ešte sadla do sedačky a čakala na Louisa. Prišiel presne o siedmej. To by som na neho nepovedala. Samozrejme ako vždy bol okúzľujúci. Jeho vôňa prerazila všetko ostatné. Nasadla som do auta a nechala sa unášať tichým zvukom motora. Prišli sme na miesto, pomohol mi vystúpiť s auta a keď som si uvedomila na čo sa pozerám prehlo ma smiechom. "Louis ako si prišiel na Christinu Aguileru ?" Svoj smiech som nedokázala kontrolovať.
"Neviem mrkvička. Hádam sa ti to nepáči ?" Vyzeral zarazene a trošku skleslo. "To nie ale, Aguilera ?" Stále som to nevedela pochopiť. Nikdy sa nepochválil tým, že ju ma rád a že ju počúva. Vyvalila som naňho oči. Sladko sa usmial. Znova som sa smiala. Boli sme vonku na veľkom priestranstve, po malom pódiu behala Christina a spievala Fighter. "Áno. Jediná mala o tomto čase koncert. Tak neprotestuj. A užívaj si koncert." Chytil ma za ruku, naklonil sa ku mne a dal mi letmú pusu na ústa. Potom ma ťahal niekde dozadu. Smerom k nejakej budove.. Nie cez fanúšikov. Myslím, že si uvedomuje, že minimálne polovica dievčat v okolí by mala chuť zabiť ma. Potom som sa zarazila 2. krát keď sme vošli do tej budovy a ja som zistila, že sme v maskérni. Povedal nech počkám pred dverami tak som poslúchla. Nebudem sa s nim predsa hádať. A tým jeho očkám sa len ťažko odoláva. Oprela som sa tam o stenu a čakala. Po chvíli vyšiel akýsi starší dlhovlasý pán, mohol to byť kaderník. Pri pohľade na jeho "kreatívny účes" by si to myslel každý. Lenže tento starší pán sa na mňa nebezpečne usmieval. Približoval sa stále bližšie a bližšie ku mne až som sa bála a potom sa nečakane na mňa nalepil, jeho ruky behali po celom mojom tele.  A potom mi strčil jazyk do úst. Chcela som kričať na Louisa nech vyjde, chcela som protestovať a kopať lenže tieto bozky som až moc dobre poznala. Tie pohyby, ktoré ma privádzali do absolútneho vytrženia. A zrazu mi bolo jasné načo šiel Louis do maskérne. Aby si nerušene mohol vychutnať koncert zo svojou novou priateľkou. Nie je to síce ešte oficiálne, keďže sa ma na nič také nepýtal. Myslím tým, že ma ešte stále nepožiadal o to, či chcem byť jeho dievčaťom. Odtiahol sa a ja som sa na to dielo lepšie zapozerala. Rehotala som sa na plné kolo pri pohľade na neho. Vždy dokonale upravený a zvodný Louis Tomlinson teraz vyzeral ako pojašený päťdesiatročný dlhovlasý rocker s veľmi nemódnymi okuliarmi a svojským štýlom. "Mrkvička nesmej sa, ja viem, že ťa to vzrušuje." Zavtipkoval a víťazoslávne vyceril na mňa zuby. "Neskutočne." Povedala som ironicky a pritiahla som si ho znova za kockovú kravatu.  "Christina čaká bejby." Mierne sa odo mňa odtiahol a zrýchlene dýchal. Potom mi tento dedo mi dal ruku okolo pása a ja som so smiechom kráčala pri ňom. Táto situácia bola až veľmi čudná a...komická. Zamiešali sme sa do davu a tancovali podobne ako v ten večer, strávený v tom z vonka odporne vyzerajúcom bare. Ľudia na nás pozerali ako na psychopatku a pedofila. Takto okolo nás vznikol kruh. Ľudia si držali odstup. S maximálne uboleným bruchom od smiechu som si konečne vydýchla až keď Christine doniesli barovú stoličku a spustila sa pomalá a dojemná hudba. Tú pieseň som poznala až pridobre, mne ako decku bez biologických rodičov sa vryla do srdca. Bol čas keď som ju počúvala v jednom kuse. Milovala som ju. Dostávala sa k najlepšiemu. Pri refréne Oh, mother sa z oblohy pustil jemný  dážď. Len také drobné kvapky. Ja som stála a počúvala tú krásnu a dojemnú pesničku. Otvárala som ústa spolu s Christinou. Potom ku mne pristúpil čo najbližšie Louis. Už pršalo silnejšie. Chytil ma okolo pása a otočil si ma k sebe. Pozrel sa na mňa tými očami, ktoré zbožňujem. Pozrel sa tak, že som sa mohla rozpustiť od toľkej lásky. Šmuha rozmazanej tváre a... A ja som dostala svoj bozk v daždi. Legendárny bozk v daždi bol najlepší, o takom som ani nesnívala. Naviazala sa k nemu vlna vzrušenia. Louis sa doň s nehou a romantikou vložil úplne celý so všetkým čo cítil. Jemne sa obtieral svojimi perami o moje a hladkal môj jazyk tým svojim. Naše ústa splynuli ako jedny. Taká príchuť bola stvorená len pre nás dvoch. Až také dokonalé to bolo. Chuťou, pohybmi, pocitmi. Prstami mi prečesával zmoknuté vlasy, pričom sme sa jemne zakláňali. Takéto to ešte nebolo. Takéto nežné. Pieseň šla, ja som sa rútila do nebies. Louis ma tam ťahal zo sebou. Nevedela som ako skončím. Ako strašne by to bolelo keby s tadiaľ padnem. A to by sa stalo iba keby ma on nechá.  "Milujem ťa. Mrkvička." Povedal, keď odtrhol svoje pery od tých mojich. Nežne sa mňa usmial. Roztápala som sa mu v náručí. Môj rozum ovládalo niečo silnejšie ako ja.....

*http://www.youtube.com/watch?v=i_BZQ77akOg <----- krásna pesnička s krásnym textom. 

  1. Musím vám povedať, že túto časť mi pomáhalo písať jedno skvelé dievča. Má neskutočne málo rokov nato, ako úžasne dokáže písať. Obdivujem ju a v tichosti závidím talent :) Tiež si píše svoj blog a tak by som sa potešila a hlavne ona keby ste jej to tam behli očumnúť ----> http://mariannaestrella.blog.cz/

  2. Chcela by som vám oznámiť, že sa už pomaly blížime ku koncu, zajtra neviem ako to bude s časťou. pretože koniec roka, vysvedčka a všetko okolo a navyše večer odchádzam do Chorvátska. Takže ej to vo hviezdach. Ja sa budem snažiť dáť vám sem aspoň tú zajtrajšiu časť ... a potom bude taká týždenna pauza a potom sa ešte rozhodnem, či budem pokračovať v tomto príbehu alebo si začnem nový :) Dúfam, že som vás moc nesklamala :(

The Lucky One    51. kapitola

„Pokiaľ budeš so mnou, budem žiť navždy.“ Povedal nečakane blízko mňa. Zľakla som sa. Myklo mnou a moja hlava vyletela hore. Až ju zastavila polička nado mnou. „Sss.“ Sykla som. „Prepáč.“ Vravel a pritom sa jeho smiech ozýval celou izbou. Vytiahla som hlavu zo skrine a rukou si šúchala udrené miesto. „Ty moje nemehlo.“ Vravel posmešne a pritúlil si ma k sebe. Rukou mi hladkal hlavu a fúkal miesto nárazu. Potom ma tam pobozkal a povedal: „Prežiješ.“ Povedala som si, že si z neho trochu vystrelím. „Kto ste? Prečo ma držíte?“ Takmer som vrieskala a odtiahla sa od neho. Pozeral na mňa vyplašeným pohľadom. Videla som, že nevie čo si má o tom myslieť. „Samantha?“ Ohlásil ma. „Čo robíte v mojej izbe? Kto vás sem pustil???  Vypadnite!“ Kričala som po ňom a stále som si šúchala hlavu. „Ty, ty nevieš kto som?“ Povedal úplne zdesene. „Nie, nepoznám vás. Dajte mi pokoj a odíďte, prosím vás.“  Bola som naozaj presvedčivá. Cítila som sa silne, mocne a záhadne. Prešla som k dverám a otvorila ich. Bol to znak, aby odišiel. Neodchádzal ani po pár sekundách. Len zamrznuto stál na mieste a zaujato o niečom rozmýšľal. „Ehm, ehm ...“ Na silu som si odkašlala. „Nie, ja nikde nejdem.“ Skríkol. „Je to moja izba.“ Rozkričala som sa aj ja. „Nie, neverím, že si zabudla.“ Zrazu odmrzol a rýchlosťou vetra sa ocitol pri mne. Schmatol moju hlavu do rúk, silou ma pritlačil k stene a divoko ma začal bozkávať. Nestíhala som dýchať.  Lepil sa na mňa. Stále viac a viac sa ku mne pritláčal. Zdalo sa mi akoby to bola celá večnosť, no táto situácia trvala možno nejakých 18 sekúnd. Odtrhol sa odo mňa a v očiach som mu videla otázku. Čo teraz? Mám povedať pravdu alebo naďalej zotrvávať v tejto mojej nezmyselnej hre? Myslím, že som ho vystrašila dosť, stačilo. Rozosmiala som sa bláznivo a hlasno. „Ke-keby si si sa bol vi videl“ Vravela som pomedzi smiech a hlasne nádychy. „Ty si nezabudla.“ Obvinil ma a namieril na mňa svoj prst. S úsmevom na perách, pritlačená k stene som nevinne prikývla. „Ty, ty toto mi nesmieš robiť. Konečne si sa mi otvorila a by si si ma nepamätala? To by som už naozaj nezniesol“ Priznal. „Ty si s tým začal.- Prežiješ-“ Napodobnila som jeho hlas a ústa zmrštila v nepeknej grimase. „Za toto budeš potrestaná.“ Prízvukoval. Robila som si z neho srandu a nebrala ho vážne. Pozerala som na neho pohľadom : Áno, áno, určite si to odnesiem, samozrejme. Prehodil si ma cez plece a šľahol na posteľ, skočil na mňa a začal ma štekliť. Zvíjala som sa po posteli a kričala, aby ma pustil. „Toto je tvoj trest.“ Oznamoval mi a neprestával. Môj hlas sa začínal zajakávať a ja som už nevládala. „Tomo, odchádzame.“ Zaznelo klopkanie na dvere a hneď nato tento pre mňa tak oslobodzujúci hlas. V tej chvíli som Nialla milovala. Bola som mu nesmierne vďačná, prišiel presne v právu chvíľu. Louis prestal a zliezol zo mňa. Ja som to zatiaľ rozdýchavala. „Ešte sme neskončili.“ Pozrel na mňa a prehrabol si vlasy. Išla som sa nadýchnuť, že niečo poviem, keď v tom dodal: „Večer o 7 prídem pre  teba.“ Vysypal. „Ale, ale...“ Koktala som. Zaskočil ma. „Žiadne –ale-prídem a ty pôjdeš so mnou, nechcem počuť –nie-“ Vravel vážne a tak sa aj tváril. Jeho tvár bola kamenná, žiadny náznak humoru, vtipu, pobavenia. Radšej som neodporovala a len prikývla. Usmial sa, objal ma, dal mi letmý bozk na pery a zdrhol, tak rýchlo ako sa tu zjavil. Najskôr som bola s toho všetkého poriadne v šoku, sadla som si a rozdýchavala toto tak krásne ráno. Páčilo by sa mi budiť sa vedľa neho. Cítiť jeho mužnú vôňu. Jeho tvár vidieť ako prvú, hneď po tom ako otvorím oči. Cítila som sa šťastne a moje ústa sa samovoľne rozťahovali do úsmevu, ktorý musel pôsobiť až veľmi neprirodzene. Takýto pocit šťastia som asi necítila ani, keď mi Beth oznámila, že sa sem sťahujem. A to som vtedy skákala nadšením. Keď som sa ako tak spamätala, pozrela som na hodinky .....

Pohľad Louisa

Konečne. Konečne som mohol byť s ňou. Užívať si ju a hrať sa s ňou. Moja malá mrkva. Ako ju ja strašne ľúbim. Je ešte krajšia, ako keď som odchádzal. Jej pokožka je krásne čokoládová a jej oči farby čisto poliatej, krásne zelenajúcej sa trávy žiaria. Vyzerá ako princezná. Keď som ju dnes videl, zamiloval som sa do nej po druhý krát. Chcem s ňou ostať navždy. Viem, že som ešte mladý a o starnutí by som ešte nemal premýšľať no, už som sa rozhodol ona bude žena, s ktorou si založím rodinu, budem s ňou žiť a s ňou aj zostarnem. Spolu s Niallom sme od nich odišli, nasadli do auta a šli sme prevziať lístky na dnešný večer, ktorý strávim len s ňou a bude nezabudnuteľný. Bude to ten najkrajší večer v jej živote. Nebudem jej vravieť, že ju beriem na koncert Christíny Aguilery. Pretože neviem aký ma k nej vzťah no, nikto iný dnes koncert v Londýne nemá a tak mi neostávalo nič iné, keď som sa chcel ísť na to všetko pozrieť aj s druhej strany. Chcel som znovu cítiť, aké to je keď stojíme pod pódiom, skáčme, kričíme a spolu spievame. Okolo nás sa zabávajú tisíce ľudí a náš zrak sa upiera len na tú jednu osobu. Zastavili sme pred obrovskou budovou, vybehol som z auta a šiel smerom ku vchodu. Prišiel som na recepciu a mladá slečna za pultom mi oznámila že, koncert sa z haly presúva do amfiteátra. Nevadilo mi to. Budeme na čerstvom vzduchu. Vzal som si lístky a vrátil sa naspäť do auta za Niallom. Keď sme prišli domov všade bolo hrobové ticho. Áno, je pravda, že najväčší hluk vždy robím ja, no aj tak tu bolo až pri veľmi ticho. „Som hladný.“ Zahlásil Niall. Nečakané. Pomyslel som si no nekomentoval som to. On odišiel do kuchyne a už som len počul  ako otvára chladničku a trieska hrncami. Vyšiel som hore po schodoch a keď aj tu nebol náznak života, tak som usúdil, že Harry so Zaynom išli navštíviť svoje rodiny a Liam šiel za Danielle.  Vkročil som do svojej izby a začal som sa vyzliekať, keď mi zazvonil mobil. „Kde to ideme?“ Ohlásil sa jej zvonivý hlas. „Nechaj sa prekvapiť.“ Naťahoval som ju. „Ja neviem čo si mám obliecť.“ Samozrejme, žena. Pomyslel som si okamžite. „Obleč si čo chceš.“ Rozkázal som. „To si mi moc nepomohol.“ Vravela ironicky. Dal by som hocičo zato že, keby som bol pri nej vraždila by ma pohľadom. „Tak si daj niečo normálne.“ Rozhodol som nakoniec. „Že nejdeme znova skákať?“ Zľakla sa. „Nie, nejdeme neboj sa.“ Ubezpečoval som ju. „No, dobre. Budem ťa čakať.“ Zložila. Ja som sa vybral do sprchy a nachystať sa. ....

*http://www.youtube.com/watch?v=RuDCPfSl0wo ..... Strašne zlatí sú :D :D Moji chlapci :*

 

Túto foto si moc všímať nemusíte, len jednoducho musí tu byť :) Nie som to ja, je to moja spolužiačka, keď mala asi ani neviem, ale tipujem možno 6-7 rokov :) Je to tu čisto z vtipu, pretože mi moc neverili, že by som bola schopná to sem dať :D  ... Takže na, tu je !!! :* :*

The Lucky One    50. kapitola

Ešte nie som pripravená. Jeho naučené pohyby ma však v jednom kuse presviedčali o opaku. Nebola som si istá. Spraviť to? Dovoliť mu to? Oddať sa mu? Teraz? NIE! Vytiahla som si ruky s pod jeho trička a jemne do neho zatlačila smerom odo mňa. Snažila som sa ho odtlačiť.  „Nie, Louis.“ Zachripela som. Nepočúval ma. Nebral ma vážne a ďalej ma presviedčal, že v tomto ohľade je naozaj veľmi dobrý. Perami mi robil mokrú cestičku od pier cez krk až k priehlbinke medzi mojimi prsiami. Rukami sa pomaly presúval ku mojim nohavičkám, keď nahmatal lem, môj hlas ma zradil. Odmietol vysloviť, čo i len hlásku. Nejaký znak odporu nič. Vzdal sa. Ostala som na to sama. Pomaly sa mi dostával stále hlbšie a hlbšie do nohavičiek. Keď jeho prsty spočinuli na mojom najintímnejšom mieste, ktoré bolo doteraz nedotknuté jemne som vzdychla. Pomaly sa vo mne pohyboval svojimi prstami a z môjho hrdla sa drali stony. „Louisss, ....“ Prerušovane som dýchala. „Nie, prestaň!!“ Sama som neverila tomu, čo som povedala, nechcela som aby prestal, vzrušovalo ma to. Začal zrýchľovať. „Nie, nie, nie ..... n, ... áno, Áno.“ Priviedol ma k vrcholu.  Otvorila som oči a zrýchlene dýchala. Cítila som ako sa červenám. Jeho oči boli doširoka otvorené a bolo na ňom vidieť, že sa zo svojho činu teší. Posadila som sa a snažila sa na nič nemyslieť. „Neovládol som sa.“ Začal potichu. „ Si krásna. A teraz si už len moja. Nedokázal som sa na teba len tak pozerať. Prepáč, ... ale musíš uznať, že aj tebe sa to páčilo.“ Povedal a nahodil šibalsky úsmev. Tiež som sa usmiala ale pohľad som mu nevenovala. Patril veľkému oknu s mohutným oranžovým závesom posiatym malinkými kvietkami. Prenikalo cezeň ranné slnko, ktoré dotváralo túto aj tak krásnu atmosféru. Pozerala som doň a pomaly som sa strácala. Ten úžasný pocit.  Musela som na to stále myslieť. Znova a znova sa mi to odohrávalo v mysli. Má pravdu, páčilo sa mi to a veľmi. Je to krásny pocit, ako keby sa dotknem neba, potom otvorím oči a vidím jeho. Zrazu som pocítila na ramenách dlane. Veľké a teplé. Sedel na posteli za mnou a nežne ma stískal v náručí. „Môžeme si to zopakovať.“ Šepol mi do ucha a pobozkal ma na krk. „Teraz nie.“ Odbila som ho a tlačila som sa von z jeho zovretia. „Prečo nie? Mne by sa to páčilo.“ Vravel a za každým slovom ma obdaril malým božtekom. „Lebo nie, stačilo.“ Povedala som rázne. „Ako si sa sem vlastne dostal?“ Napadlo ma. Vymámila som sa mu z náruče a postavila sa pred neho s rukami založenými na prsiach. Nič nehovoril, len sa na mňa škeril. „Há?“ Nechápala som jeho správanie. „Em mi otvorila.“ Povedal nakoniec a zasmial sa na tom. V prvom momente mi to prišlo ako dobrý vtip. Čo by robila Em o takom tom čase hore? Pobavil ma. No, pravdou bolo, že v posteli nebola mala ju dokonale upravenú akoby v nej ani nespala. Potom som si to uvedomila. „Ty si sem neprišiel sám.“ Nepýtala som sa, skôr som mu to oznamovala a od neho som čakala, že mi to potvrdí. „Prišiel som s Niallom.“ Prezradil. Vedela som to. Natiahol ruky pred seba, chytil ma za boky a znovu zvalil na seba. Cítila som pod sebou tu kopu svalov a vypracované telo. Od jeho hrude ma delili len naše tričká. Jeho jazyk zablúdil do mojich úst. „Prestaň.“ Nadvihla som sa z neho. „Čo je mrkvička?“ Tváril sa ako anjelik. Čistý a nepoškvrnený. „Povedala som ti, že stačilo.“ Pripomenula som mu. „Ale, mne to nestačilo.“ Vyhováral sa a znova si obtieral pery o tie moje. Jeho neposlušné ruky sa zosunuli na môj zadok. Tento raz ho už nehladkal ale jemne stláčal. Zvyšoval level. „Naozaj prestaň, lebo ma nahneváš.“ Vravela som vážne. Pustil ma a ja som sa prevalila vedľa neho. Po pár minútach ticha som vstala a odišla do kúpeľky. „Čo máš dnes na pláne?“ Kričal. „Idem sa opaľovať.“ Odkričala som. Opaľovanie vyplňovalo môj celodenný plán už asi dva týždne. Iné plány som nemala. Mojou najväčšou starosťou bolo, aby som bola na každom mieste rovnako hnedá. „Tak si to zruš.“ Prikázal mi. „Prečo?“  Kričala som šušlavo, pretože som mala práve v ústach zubnú kefku. „Dnes sa budeš venovať mne.“ Povedal to takým sebavedomým tónom, akoby nad neho ani nebolo. „Aleee. To kto povedal?“ Smiala som sa. „Ja to hovorím.“  „A kto si ty?“ Môj smiech naberal na intenzite. „Ja som krásny, milý, dobrý, slávny, všetkými uznávaný ...“ Vyšla som z kúpeľne. Stál pred zrkadlom, obzeral si samého seba a tváril sa jak majster sveta, alebo nejaká namyslená blondína. Nemohla som to vydržať a začala som sa nekontrolovateľne smiať. „Je ti niečo smiešne? Ty sa smeješ na dokonalom Louisovi?“ Vravel naoko smutne a sklamane. No pritom som na ňom videla, že ešte chvíľu a vybuchne do rovnakého smiechu ako ja. „Musím ti povedať, že na skromnosť určite nezomrieš.“ Vravela som a hlavu som mala strčenú v skrini. Prehrabovala som sa všetkými tými vecami a snažila sa nájsť niečo vhodné. „Pokiaľ budeš so mnou, budem žiť navždy.“ Povedal nečakane blízko mňa.

* Dúfam, že som nič nepokazila a páči sa vám to. :P 

http://www.youtube.com/watch?v=Z1ZKaR-9Kt4 <----- Nie je to síce nič s 1D ale, musela som vám to sem dať, už mi s tej pesničke preskakuje. Chlapcovi nerozumiem ani pol slova no, je to veľmi chytlavé a nákazlivé :D A on tiež nie je najhorší :P 

The Lucky One     49. kapitola

Moje ústa sa pri tomto pohľade na neho samovoľne roztiahli do úsmevu. „Ahoj,“ Povedala som zachrípnuto. Neodpovedal. Len sa ku mne tesnejšie pritiahol a po tak dlhej dobe konečne priložil svoje jemné pery na tie moje. Prevalil sa na mňa, rukami mi behal takmer po holom tele. Je teplo a preto spávam iba v nohavičkách a v krátkom tričku, ktoré mi nezakryje ani celé brucho, pretože mi je už krátke, no stále ho mám rada a nechcem sa ho vzdať. Jeho pery sa nežne maznali s tými mojimi. Užívala som si to. Užívala som si jeho prítomnosť a čas, ktorý trávil pri mne. „Str-ašne ..... si... m-i ... chý-ba-..la“ Vravel pomedzi bozky. Usmiala som sa mu na perách. Lichotilo mi to, aspoň viem, že v tom nie som sama. Jemne som ho odtlačila a vyslovila tú otázku. „Prečo ste sa vrátili?“ Prerušovane som dýchala. „Už som to bez teba nemohol vydržať.“ Vravel a pritom zrýchlene dýchal. Zasmiala som sa. „Dobre, a teraz mi povedz skutočný dôvod.“ Vyzvala som ho. Ležal nado mnou a lakťami sa opieral o posteľ, aby neležal na mne celou svojou váhou. Tiež sa usmial a povedal: „Presunuli nám koncerty.“  „Amerika sa vás nabažila?“ Robila  som si srandu. „Nie, už nie sú voľné miesta v nemocniciach.“  Odbil ma a prevalil sa vedľa mňa. „Za to si môžete sami.“ Vyčítala som mu. „No neviem ako chalani, ale ja nemôžem za to, že som krásny, milý, šikovný, ... „ Začal vymenúvať svoje vlastnosti, ktoré dosť prifarbil. „A namyslený.“ Skočila som mu do rečí.  „Aj to patrí k životu, mrkvička.“ Zaškľabil sa a znovu sa prisal na moje pery. Chutil tak sladko. Rukami som mu zablúdila do jeho neposlušných vlasov. On ma tými svojimi hladkal. Zrazu som nechápala ako som sa mohla doteraz brániť také skvelému pocitu. Ako som mohla dopustiť nebiť s ním a odmietať to. Bola som hlúpa. „Prepáč mi.“ Šepla som. „Čo ti mám prepáčiť?“ Nechápal na tvári mal stále úsmev a v očiach mal zvláštnu iskru, žiaril. Takto sa mi páčil. Usmiala som sa. „Za to, že som ťa odmietala.“ Vravela som pomaly a ticho. Pochopil. Pomrvil sa na posteli a pohodlnejšie sa usadil. Tak, aby mal svoje oči zarovno tých mojich. Ja som tiež sedela, boli sme oproti sebe.  Pritiahol si moje ruky a jemne ich zovrel vo svojich dlaniach. Boli teplé. „Ja som ti to nikdy nevyčítal, ani nemal za zlé. Chápem ťa. Neviem si predstaviť, čím všetkým si si musela prejsť, no už to skončilo. Máš mňa a ja ťa už nikdy neopustím. Budem sa o tebe starať a pomáhať ti.“ Vravel tak krásne, že som si nebola istá či je to realita, alebo len ďalší krásny sen s ním. Moje oči sa začínali zapĺňať slzami. Snažila som sa ich zahnať späť, aby som nepokazila túto krásnu chvíľu. „Ďakujem.“ Vydolovala som zo seba s ťažkosťami. „Nemáš mi začo ďakovať, mrkvička.“ Sladko sa usmial. Keby len vedel ako sa mýli. Mám mu začo ďakovať, ak by som sa mala niekomu teraz poďakovať, tak určite jemu. On mi ukázal čo je to láska, neha, pochopenie, porozumenie, úcta, náklonnosť, dôvera, adrenalín,.... Pokiaľ som ho nepoznala o týchto citoch som nevedela. Nepoznala som ich. Žila som bez nich a nechýbali mi. No, teraz som šťastná, že som ho mohla stretnúť. Spoznať ho a zažiť všetko to krásne s ním. Pochopiť ho, ale  hlavne naučiť sa milovať. Z lásky, čisto a úprimne. Konečne som si to dokázala priznať. Milujem ho. Áno, milujem. Milujem bláznivého, vždy usmiateho Louisa Tomlinsona. Milujem túto mrkvu a nikdy sa ho už nevzdám. Vytiahla som si ruky z jeho zovretia a naklonila sa k nemu. Prsty mi vbehli do jeho vlasov a ja som konečne ucítila jeho pery. Pery, ktoré ma tak lákajú. Akoby, vždy keď ich vidím kričali o to, aby som ich pobozkala. Vášnivo som mu ich drvila a on sa nebránil. Nechal ma, nech si robím čo chcem. Naše jazyky zvádzali nebezpečný súboj a ja som si povedala, že tento raz už neprehrám. Neporazí ma. Ponorila som sa do toho tak, že som ho zvalila na posteľ, zatlačila ho do nej a obkročmo si na neho sadla. Trošku som sa zarazila, keď sa svojimi rukami presunul ma môj zadok. Jemne ho chytil a hladkal ma po ňom. Vzrušovalo ma to. Už len to, že som bola sním, že bol so mnou. Nenechám ho odísť. Prevalil sa nado mňa a tento krát prevzal velenie on.  Jemne ma hladkal po bruchu. Nakoniec to nevydržal a jeho ruky vbehli pod to krátke tričko. Nič som pod ním nemala a tak jeho ruky ľahko našli moje prsia. Pri ich dotyku s jeho rukami mnou prebehla vlna vzrušenia. A nový prúd energie.  Striasla som sa od rozkoše. Jemne ma hladil a ja som pomaly ale isto pod jeho rukami strácala kontrolu. Nevedela som sa ovládať. Nechcela som, aby skončil no, vedela som, že to nie je správne. Ešte nie som pripravená. Jeho naučené pohyby ma však v jednom kuse presviedčali o opaku....