It cannot be !!       4. Kapitola

„Georg, pusti ma.“ Skúsila som to ešte raz. No, teraz bol môj hlas takmer nečujný. Povedala som to tichšie ako šepnutie no, bola som si istá, že ma počul. Bála som sa jeho reakcie, ktorou som si nikdy nebola istá. Triasla som sa a jemne si jazykom prešla po zaschnutej rane na perách. Pocítila som chuť krvi a zamračila sa. „Si jedna obyčajná, nevďačná mrcha. Vieš to? ... No vieš?“ Zvieral moje plecia a mykal mnou. Zaskočil ma. Ako si toto o mne môže myslieť? Ja, čo sa o neho starám, nikdy som na neho nič zlé nepovedala aj keď dôvodov mám tisíc. Vždy som ticho a znášam jeho nálady. Toto však prehnal. „Ako môžeš niečo také povedať? Akým právom sa vlastne opovažuješ? Nevidíš čo všetko pre teba robím a čo všetko si musím pri tebe vytrpieť? Iná na mojom mieste by sa na teba dávno vykašlala!“ Fľochla som mu priamo do očí všetky moje pocity, ktoré vo mne nahromadil. Moje slzné kanáliky sa znova začali zapĺňať. Z jeho očí šľahali blesky zlosti a hnevu. Videla som na ňom, že toto sa dobre neskončí. Zrazu sa do mňa zakvačil ešte silnejšie. Ruky mu prešli z pliec na zápästia. Stláčal mi ich a pevne držal. Nemalo zmysel mykať sa aj tak som cítila ako sa mi okolo rúk robia modriny. Spustil nekontrolovateľný rev a krik. Čím dlhšie po mne kričal, tým jeho zovretie povoľovalo. No, hluk neustával. Škaredo mi nadával do všetkého možného, čo mu prišlo na rozum, štvrtinu nadaviek som počula po prvý raz a štvrtine som ani nerozumela. „Otec!“ Prerušila príval jeho slov Lottie, ktorá sa práve vrátila. Stuhla som na mieste. Ešte nikdy nebola svedkom niečoho takého. Vedela, že jej otec pije a, že naše manželstvo je ukážkové málokedy. No, o tom, že ma bije, uráža a huláka po mne ani len netušila a preto prirodzene zostala v šoku. Jediný na koho jej príchod nemal žiadny vplyv bol Georg. Jedným okom som ju sledovala. Bola vystrašená, takto svojho otca ešte nevidela. Oči sa jej začali lesknúť a ruky sa jej triasli. Intenzita Georgovho kriku však zostávala rovnaká. Najskôr som si myslela, že si Lottie ani nevšimol no potom, sa obrátil na ňu a s ním sa na ňu otočili aj všetky urážky a nadávky, ktoré by inak patrili mne. Lottie zjavne vyvedená z miery a v nesmiernom údive nevedela ako reagovať a tak konala spontánne. Nezaprela v sebe svoju povahu a časť génov, ktoré zdedila po svojom otcovi a rozhodla sa mu slovne brániť. Kričali po sebe. Tak ako kričala ona, to som si ja k Georgovi nikdy nedovolila. Zošuchla som sa popri ste na zem, hlavu si skryla do dlaní a slzy už prišli samé od seba. Žasla som nad Lottinym slovníkom. Nenadávala, nehrešila a aj tak dokázala Georga dostať do situácie, keď mu došli slová a nevedel čo povedať. Bolo mi zle z jeho príšerných nadávok. Vykrikoval jej, že je rovnaká chudera ako jej matka a s Lottie to navonok nič nerobilo. Moje dievčatko bolo silnejšie ako vyzeralo. Bolo silnejšie ako jej mama. Ani neviem ako, len Georgovi došli slová úplne a jeho energie sa tiež niekam vytratila a odišiel. Moje vzlyky neprestávali, dokonca mocneli. Pocítila sa ako sa Lottie zošuchla pri mňa a objala ma okolie pliec. „Mami“ Vydýchla. „Toto si nemala vidieť. Nemala.... Nemala....“ Opakovala som stále dokola úplne dezorientovaná. Nechcela som si pripúšťať čoho bola svedkom moja jediná dcéra. „Ako dlho?“ Šepla po dlhšej odmlke. Ako dlho? Ja vlastne ani neviem, kedy to začalo. Snažím sa nato nemyslieť a nevrývať si to do pamäte.

* Baby, zanedbávam vás :(( Prepáčte mi, prosím :) Ale ja vôbec nestíham písať, absolútne :)