It cannot be !!                  5. Kapitola

No, myslím, že to trvá možno už aj niečo vyše roka. Asi pred rokom sme mali našu myslím, najväčšiu hádku, keď si ma dovolil prvý raz udrieť. Od vtedy ma bíjaval pravidelne. „Neviem zlatko, asi rok.“ Odpovedala som ticho a pokojne. Neuvedomujúc si, čo tým spôsobím. „Rok? Ten kretén  ťa už rok bije a ty si mi nič nepovedala?“ Hnevala sa. V jej očiach som videla jeho. Neskutočne sa na neho podobala. „Je to tvoj otec.“ Povedala som pokorne a s nádejou, že ju odbijem. Mýlila som sa. „A čo?“ Vybuchla. „Nenazývaj ho kreténom.“ Karhala som ju, aj keď som dobre vedela, že má pravdu a vedela to aj ona. „Mami, ježišikriste. On ťa týra a ty sa tváriš akoby to bolo niečo normálne.“ Nedala sa. Tvárim sa, že je to normálne? Možno áno a ani si to neuvedomujem. Veď už to trvá rok a ja som si zvykla. Áno, príde mi to normálne. Je to súčasť môjho života. „Poď, neseď tu. Nachladneš!“ Kázala som je a dvihla som sa zo zeme. Natiahla som ruku smerom k nej, že jej pomôžem vstať. „Nemeň tému. Toto je vážne.“ Húdla si svoje no, ruku prijala. Postavila som ju a bez slova sme vyšli do jej izby. Nebudem riskovať, že sa mi ešte zo dve tri facky pripadne päste újdu, aj keď pravdepodobne už tvrdo spí a do rána už o sebe nebude vedieť. Ráno sa zobudí a nič si nebude pamätať, znovu budeme tá šťastná rodinka bez problémov. A ja pre dobro naoko harmonickej rodiny nebudem nič vyťahovať a k ničomu sa vracať. Zatiaľ čo sa Lottie zavrela v kúpeľni ja som nám nachystala posteľ. Potom sme sa vymenili. Ja som si popozerala pozostatky Georgovho vyčíňania. Ošetrila si to a umyla sa.  Zalahli sme do postele. A vtedy sa v tom opäť začala špárať. „Mami? Prečo si mi to nepovedala?“ Zašepkala a chytila ma za ruku, myslela si, že mi tým dodá akúsi energiu. Silno som jej ju stisla akoby som ďakovala za podporu. „Čo som ti nepovedala?“ Hrala som sa na nechápavu. Nemala som náladu ani silu rozoberať to a vracať sa k tomu. Keď mne je to je tak strašne nepríjemné. „Dobre vieš, čo myslím. Prečo si mi nepovedala, že ťa bije?“ Povedala naoko urazene no, otázku mi zopakovala, aby som sa s toho nemohla vykrútiť. Mala pravdu, dobre som vedela o čom vraví. No, na také veci je ešte malá, nemôže to chápať. „Chcela som ťa chrániť.“ Zašepkala som svoje chabé vysvetlenie. „Tým, že mi to nepovieš?“ Snažila sa dať si veci so súvisu. Bola som ticho. „Mala si mi to povedať.“ Rozhodla nakoniec. Mala, nemala. Neviem. Vtedy som sa na to pozerala inak. Myslela som si, že tým, že to pred ňou zatajím ju budem chrániť. Teraz som si taká istá neni. Dnes mi ukázala, že je oveľa silnejšie a vyspelejšia ako som si myslela. „Keby si to aj vedela nič by sa nezmenilo.“ Vybehla som ostro. „Zmenilo.“ Stále si trvala na svojej pravde, o ktorej bola presvedčená. „A čo?“ Povedala som ticho. No, v tomto prostredí to znelo ako zúfalý výkrik o pomoc. No, keď zostala ticho a moja otázka sa nestretla s odozvou potešila som sa, že som ju konečne odbila. „Odsťahujme sa.“ Vyslovila neisto a mňa pichlo pri srdci.

* Hmm, no čo napísať k tomuto môjmu "písaniu" :) Asi toľko, že som s tým skončila. Prepáčte, nemám na to čas, nemám nápady, ani myšlienky. A aj tak to, nečíta toľko báb, aby to, že prestanem s tým, predstavovalo nejakú tragédiu. :-) Ja som vlastne len chcela vyskúšať aké to je mať vlastný blog, na ktorý budem denne niečo pridávať. A aj vyskúšať si niečo napísať, lákalo ma to, bolo to niečo nové pre mňa. No, tak som si to vyskúšala, napísala jeden príbeh. Založila si blog ( verte, či nie, trvalo  mi to dlho, pokial som prišla na to, ako kde a čo je a ako to funguje :-D ) a pridávala. Je o mne známe, že ma nič nebaví dlho, a to sa potvrdilo aj pri písaní. Neviem, na jednej strane mi je to aj ľúto, pretože som sa vedela odreágovať, na nič nemyslieť, proste len písať, to ako to cítim, nikoho sa nepýtať, či to je dobré, aký dojem to zanecháva. Bola to zábava na istý čas, aj keď verím, že niekedy sa k tomu vrátim, prídu nové myšlienky, nové nápady, nové príbehy :-) Teraz myslím všeobecne nie, len čo sa týka príbehov o 1D :-) No, a to je ďaľšia vec, s ktorou som sa nechcela nejak extra chváliť, ale už nie som to pošahané dievča, ktoré sa bláznilo za chalanmi a žilo s nimi. Áno, mám ich rada a nikdy neprestanem ! :-) To som si istá, ale zmenila som sa. Už nemusím vedieť o každom ich kroku, proste prišlo mi do života niečo nové. Nová láska. Skutočná, ktorá nie je len jednostranná, platonická ;-) ... No, asi toľko k tej mojej absencii, verím, že ma pochopíte a nebudete sa na mňa hnevať. Skúšala som písať ďalej ale už som to kazila, nebolo to také "moje" :-D Ten môj štýl, nebola som spokojná :-) Odpuste mi ! A ešte by som sa chcela osobitne poďakovať Clarie :-) Ďakujem ! Bola si moja verná "fanúšička" ak, sa to tak dá nazvať :-) Verila si mi, podporovala ma, a uznávala :-) Tešila som sa z každého tvojho postrehu a komentára.