It cannot be !!                8. Kapitola

Po roku

„Kam zase letíš?“ Okríkla som Lottie, keď sa okolo mňa mihla. Do nosa mi vrazila jej korenistá voňavka, s ktorou to očividne a aj citeľne prehnala. Stále niekam lieta. Doma ju skoro ani nevidím. „Za polhodinku som doma.“ Vravela a pri tom si do úst vkladala kúsok uhorky, ktorú som akurát krájala na šalát. Bola vyobliekaná ako na nejakú párty. Jej krátka sukňa nezakrývala takmer nič. Holé plecia jej trčali s voľného trička a na krku sa jej blysol obrovský prívesok v tvare sovy. „Kam ideš?“ Vyzvedala som a pritom sa sústredila na nôž, aby som si náhodou neodrezala z prsta. „Za Jeffom.“ Znela výstižná odpoveď.  Oznamovala mi to povrchným tónom. Používa ho vždy, keď sú jej moje otázky nepríjemné. Akoby mi oznamovala, že to stačí a viac mi už neprezradí. A mimochodom ten chlapec sa mi ani najmenej nepáči. Je to fľákač, celé dni nemá nič na práci, len sa premáva na nablýskanej motorke, ktorá Lottie tak veľmi imponuje.  Dokáže o nej rozprávať celé hodiny a tak isto aj o ňom. Videla som ho len párkrát no, neurobil na mňa dobrý dojem. Vždy keď je s ním, mám o ňu neuveriteľný strach. Už chápem moju mamu, cítim sa rovnako, ako sa cítila ona, keď som bola s Georgom a jeho partiou. „Ahoj.“ Povedala mi tesne za chrbtom. Pocítila som jej hebké pery na líci a už som ju nevidela. Zahliadla som len vonkajšie dvere ako sa v prievane zatvárajú a poriadne búchajú.  V momente som nechala všetko, čo som mala rozrobené a vybehla za ňou. „ Charlottie, no tak počkaj mladá dáma.“ Zvolila som prísny tón. A prebodávala som jej chrbát.  Zastala a pomaly sa otočila na špičke. Jej oči na mňa zúfalo hľadeli. Presne vedela ako na mňa, čo na mňa platí. Kráčala pomaly späť. A už teraz komunikovala so mnou bez slov. Keď už bola celkom blízko, povedala som : „ Za pár hodín sa nám striedajú hostia a ty ideš preč?“ Vyčítala som jej. „Mami, ja za chvíľu prídem, sľubujem.“ Prosíkala a pritom sa už otáčala znovu na odchod. „Polhodina.“ Pokrútila som prstom a pousmiala sa. Ani som si nestihla všimnúť a už jej nebolo. Už je veľká, už nie je to malé dievčatko. Nesmiem na ňu už dávať tak veľký pozor, lebo jej tým ubližujem a oberám ju o mladosť. A ja som tiež staršia. Mám 44. Cítim, že starnem, už nie som plná života. Teraz som radšej, keď som sama, môžem si sadnúť a oddychovať. No, to by som nemohla prerobiť náš malý domček na penzión. Áno, pred rokom, keď sme sa presťahovali, tak som si povedala, že si to tu trocha prerobím a zútulním. A vtedy napadla Lottie skvelá myšlienka. Ktorej sme sa chopili, na začiatku som bola síce proti, prišlo mi to ako hlúposť no, keď ma neprestávala prehovárať, povolila som. A tak je dnes z môjho rodného domčeka penzión, ktorý nám zarába. Pre nás dve bol aj tak priveľký.  Zo všetkých izieb na hornom poschodí som spravila hosťovské izby, v ktorých ubytovávam ľudí. Dole je jedáleň, obývačka, hracia miestnosť, miestnosť s prístupom na internet, čo je asi najvyužívanejšie miesto, čomu som sa tiež veľmi čudovala, no je to tak, kuchyňa a dve izby v ktorých bývam ja s Lottie. Starám sa tu o to sama. Je toho na mňa dosť ale baví ma to a  Lottie sa mi snaží pomáhať. Veľakrát ju síce musím nútiť a prosiť ale no, snaží sa. Ja viem, že je to moje a nemôžem ju využívať. Má svoj život, svojich kamarátov, je mladá. V jej veku som bola rovnaká, ešte horšia. A sem-tam mi príde pomôcť aj Lucy. Je to je milé, zlaté dievča, ktoré prišlo o rodičov. Teda neprišlo, drzo ju opustili a nechali samú. Stará sa o ňu jedna staršia pani z tadiaľto. Lucy je mladá dáma a ja veľmi dobrá. Nehundre a nevyhovára sa ako moja dcéra. Spraví všetko, čo jej prikážem. Obľúbila som si ju.

* Ale na tejto už je vidieť, že som to neni ja :D