It cannot be !!              6. Kapitola

Neviem si predstaviť svoj život niekde inde ako tu. Nad touto možnosťou som nikdy neuvažovala. Veľa ľudí mi radilo, aby som ho opustila, vyhodila z domu alebo podala trestné oznámenie. Nikdy som nič z toho neurobila v nádeji, že jeden deň sa to skončí a my budeme opäť šťastná rodina. Že budem mať znova pokojný život. „Kam?“ Šepla som bezvýznamne. Nezaujímalo ma kam, lebo som si myslela, že všetko čo povie bude nereálne. No aj tak som bola zvedavá, či to povedala len tak, prvé čo ju napadlo alebo má nejaký plán. „Do toho domčeka po starkých.“ Jej hlas znel oveľa istejšie. Možno to bolo vidinou toho, že som sa chytila. Och a áno, moji rodičia zomreli. Jednoducho už boli starí. Stalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Vtedy, keď som sa to dozvedela, nevedela som sa doplakať. Bolo mi to ľúto. Takmer celý svoj život som im robila len naprieky. Keď som sa konečne spamätala, zomreli. Nechali ma na všetko samú. Teraz sa s tým už pomaly zmierujem, no spomienka na nich ma stále bolí. Chýbajú mi, boli to moji rodičia. Ja som bola ich jediná dcéra. Vytúžené dieťa. Aj preto mi po smrti odkázali všetko, čo mali. Vrátene domčeka, v ktorom som sa narodila. Nie je to domček. Je to obrovský dom, ktorý dal postaviť môj otec, zamiloval sa do neho a volal ho môj domček.  Všetkých nás tým nakazil a odvtedy to bol len domček. Nikoho netrápilo, že je to najväčší dom na ulici. S množstvom izieb, terasou, záhradou a bazénom. Mohol by to byť hotel. Vždy tam bolo pekne, len teraz, keď moji rodičia už nie sú, ja tam nechodím tak chátra. Nápad mojej dcéry presťahovať sa tam sa mi začínal páčiť čoraz viac. No a čo? Odsťahujem sa. Opustím Georga vezmem svoju dcéru, a zabudnem na toto moje manželstvo, chybu z minulosti. Nikdy sa k tomu už nevrátim. Nebudem na to myslieť a skúsim  byť znovu šťastná. „Dobre.“ Zavelila som z ničoho nič. Sama prekvapená tým, čo som povedala. Lottie zostala zaskočená rovnako. „Do, dobre?“ Nechápala. „Áno, odsťahujeme sa. Zabudneme a začneme nový život.“ Pevne som stisla jej ruku. „Toto je moja mamička.“ Vyprskla veselo. Vymámila si ruku z mojej spotenej dlane a podarovala mi bozk na líce.  A ešte jeden a ešte. Zasypala mi celú tvár pusinkami. „Zlatko, to stačí.“ Smiala som sa. Prestala a s hlasným vzdychom sa hodila naspäť na vankúš. Pôsobila spokojne. „Kedy?“ Zaujímala sa. „Čím skôr.“ Odpovedala som. Ešte pred hodinou som túto možnosť rázne zavrhovala a teraz chcem čo najskôr odísť. Prečo som si to nevedela pripustiť už skôr? Že takto to bude oveľa lepšie? Bola som zaslepená. Nechcela som vidieť realitu svojimi očami. Presviedčala som o niečom, čo sama viem, že sa nikdy nestane. Z myšlienok ma vytrhol nejaký buchot. Zľakla som sa a prudko sa posadila. Pozerala som sa na Lottie ako čupí pred skriňou, na zemi obrovský kufor a hádže doňho veci. „Čo robíš?“ Nechápala som jej konanie. „Balím. Sťahujeme sa. Pamätáš?“ Odpovedala mi len tak, aby som nepovedala, že ma nepočúva. A ďalej hádzala bez rozmyslu do kufra všetky veci, ktoré jej prišli pod ruku. Za pár minút bola jej skriňa prázdna. Potom ešte nachvíľu zmizla v kúpeľni. „Môžeme.“ Zjavila sa predo mnou s kufrom asi troma taškami a kabelkou cez plece, vysmiata od ucha k uchu. Ja som sedela v posteli, v pyžame. Strapaté vlasy, rozbité ústa a kruhy pod očami, nevyspatá. Toto dievča ma chce zabiť.

* Jedna s mojich napísaných kapitol, ktoré už neboli také dobré, ale kedže som to už napísala, tak čítajte ;-))