It cannot be !!       4. Kapitola

„Georg, pusti ma.“ Skúsila som to ešte raz. No, teraz bol môj hlas takmer nečujný. Povedala som to tichšie ako šepnutie no, bola som si istá, že ma počul. Bála som sa jeho reakcie, ktorou som si nikdy nebola istá. Triasla som sa a jemne si jazykom prešla po zaschnutej rane na perách. Pocítila som chuť krvi a zamračila sa. „Si jedna obyčajná, nevďačná mrcha. Vieš to? ... No vieš?“ Zvieral moje plecia a mykal mnou. Zaskočil ma. Ako si toto o mne môže myslieť? Ja, čo sa o neho starám, nikdy som na neho nič zlé nepovedala aj keď dôvodov mám tisíc. Vždy som ticho a znášam jeho nálady. Toto však prehnal. „Ako môžeš niečo také povedať? Akým právom sa vlastne opovažuješ? Nevidíš čo všetko pre teba robím a čo všetko si musím pri tebe vytrpieť? Iná na mojom mieste by sa na teba dávno vykašlala!“ Fľochla som mu priamo do očí všetky moje pocity, ktoré vo mne nahromadil. Moje slzné kanáliky sa znova začali zapĺňať. Z jeho očí šľahali blesky zlosti a hnevu. Videla som na ňom, že toto sa dobre neskončí. Zrazu sa do mňa zakvačil ešte silnejšie. Ruky mu prešli z pliec na zápästia. Stláčal mi ich a pevne držal. Nemalo zmysel mykať sa aj tak som cítila ako sa mi okolo rúk robia modriny. Spustil nekontrolovateľný rev a krik. Čím dlhšie po mne kričal, tým jeho zovretie povoľovalo. No, hluk neustával. Škaredo mi nadával do všetkého možného, čo mu prišlo na rozum, štvrtinu nadaviek som počula po prvý raz a štvrtine som ani nerozumela. „Otec!“ Prerušila príval jeho slov Lottie, ktorá sa práve vrátila. Stuhla som na mieste. Ešte nikdy nebola svedkom niečoho takého. Vedela, že jej otec pije a, že naše manželstvo je ukážkové málokedy. No, o tom, že ma bije, uráža a huláka po mne ani len netušila a preto prirodzene zostala v šoku. Jediný na koho jej príchod nemal žiadny vplyv bol Georg. Jedným okom som ju sledovala. Bola vystrašená, takto svojho otca ešte nevidela. Oči sa jej začali lesknúť a ruky sa jej triasli. Intenzita Georgovho kriku však zostávala rovnaká. Najskôr som si myslela, že si Lottie ani nevšimol no potom, sa obrátil na ňu a s ním sa na ňu otočili aj všetky urážky a nadávky, ktoré by inak patrili mne. Lottie zjavne vyvedená z miery a v nesmiernom údive nevedela ako reagovať a tak konala spontánne. Nezaprela v sebe svoju povahu a časť génov, ktoré zdedila po svojom otcovi a rozhodla sa mu slovne brániť. Kričali po sebe. Tak ako kričala ona, to som si ja k Georgovi nikdy nedovolila. Zošuchla som sa popri ste na zem, hlavu si skryla do dlaní a slzy už prišli samé od seba. Žasla som nad Lottinym slovníkom. Nenadávala, nehrešila a aj tak dokázala Georga dostať do situácie, keď mu došli slová a nevedel čo povedať. Bolo mi zle z jeho príšerných nadávok. Vykrikoval jej, že je rovnaká chudera ako jej matka a s Lottie to navonok nič nerobilo. Moje dievčatko bolo silnejšie ako vyzeralo. Bolo silnejšie ako jej mama. Ani neviem ako, len Georgovi došli slová úplne a jeho energie sa tiež niekam vytratila a odišiel. Moje vzlyky neprestávali, dokonca mocneli. Pocítila sa ako sa Lottie zošuchla pri mňa a objala ma okolie pliec. „Mami“ Vydýchla. „Toto si nemala vidieť. Nemala.... Nemala....“ Opakovala som stále dokola úplne dezorientovaná. Nechcela som si pripúšťať čoho bola svedkom moja jediná dcéra. „Ako dlho?“ Šepla po dlhšej odmlke. Ako dlho? Ja vlastne ani neviem, kedy to začalo. Snažím sa nato nemyslieť a nevrývať si to do pamäte.

* Baby, zanedbávam vás :(( Prepáčte mi, prosím :) Ale ja vôbec nestíham písať, absolútne :)

It cannot be !!        3. Kapitola

Pomaly som vypínala svoje myslenie a podriemkavala. Zhasla som lampičku a pri tom zavadila o prázdnu ešte stále teplú šálku na stole.  Svetlo teraz prichádzalo len z televízora, ktorý nepríjemne zrnel, pretože bola neskorá nočná hodina a vysielanie bolo prerušené. Tak som ho len jednoduchým stlačením gombíka vypla. Presunula som sa na gauč a zababušila sa do deky. Takto som to robila vždy, keď Lottie niekam šla. Čakala som ju a nikdy sa nevedela poriadne vrhnúť do ríše snov pokiaľ nebola doma v bezpečí, zdravá a živá. Trhlo mnou, začula som nejaký buchot z chodby. Akoby niekto padol na zem. Zľakla som sa. Toto nie je moja Lottie. Rozospato som si pretrela oči a pošúchala spánky. Opatrne som sa odkopala z deky. Keď sa moje nohy dotkli zeme, striaslo ma a na tele mi nabehli zimomriavky. Chlad podlahy ešte viac vygradoval túto hrozostrašnú situáciu, v ktorej som sa ocitla. V čo najväčšej tichosti som sa postavila a zabalená v deke po špičkách cupitala k zdroju hluku. Nebolo mi všetko jedno. Takmer som nedýchala. Prikradla som sa až na roh obývačky a chodby. Opatrne som vystrčila hlavu spoza steny. Môj zrak padol na postavu snažiacu sa o niečo oprieť, zachytiť, aby sa mohla postaviť. „Georg.“ Vzdychla som si. Na jednej strane sa mi uľavilo, že som sa práve nestala obeťou lúpeže a v horšom prípade možno aj vraždy. No na druhej strane ma oblial studený pot s toho, čo bude nasledovať. Zbadal ma a jeho oči zasvietili. Podišla som bližšie a natiahla som ruku oproti nemu. Len na mňa bezvýznamne fľochol a napľul mi na ňu. Nič nezvyčajné v takomto stave to robí často. Ruku som stiahla a jemne ju ošúchala o deku, ktorú som kŕčovito zvierala obtočenú okolo seba druhou rukou. Otočila som sa na odchod, pretože sa mi s toho obrovského alkoholového oparu,ktorý sa nad ním znášal začala krútiť hlava. Len čo som spravila druhý krok, už bol na nohách a zvieral moju ruku v tej svojej. Bolestivo ma pritlačil k stene. „Kde si sa vybrala?“ Znel jeho pobavený hlas. Neprirodzene na mňa vycieral zuby, prerušovane dýchal. Z úst sa mu valil odporný zápach zmesky vodky, piva, vána a vlastne všetkého, čo do seba nalial. Toto už nebol môj Georg. Bol to obyčajný ožran a tyran, na ktorého sa môj Georg menil pravidelne takmer každý večer. „Pusti ma! Si opitý.“ Povedala som bez kriku, zato dostatočne nahlas a rázne. Len sa pochabo usmial. „Nie som opitý. Som normálny.“ Vyhlásil. Jasné, jemu už tento stav nepríde ničím výnimočný, pretože sa stal súčasťou jeho života. Zvykol si na pocit opilosti a pomaly prestáva chápať a vidieť rozdiel medzi stavom triezvym a podguráženým. „Nevieš, čo hovoríš!“ Pustila som sa do neho, čo bola zrejme chyba. Jeho mohutná, svalnatá ruka vyletela a zastala až na mojom líci. V momente som si zahryzla do jazyka, aby som nezhíkla a moje oči zaplavili slzy bolesti a zúfalstva, už je to tu zas. „Už mi to nikdy viac nehovor, pretože ešte uvidíš čoho som schopný.“ Vyhrážal sa mi no, jazyk sa mu pritom plietol, keby sa neopieral o stenu už by bol znova ležal na zemi. Jeho pohľad ma prebodával. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila vzlyk. Vtedy mu však vyletela ruka druhýkrát. Tento raz bol úder silnejší a mne sa z úst začal valiť prúd krvi. Nevnímala som to, len som svoje tmavo hnedé oči plné smútku upierala na neho. Vždy nebol takýto. Bol pozorný, zasypával ma darčekmi, bol milý, láskavý, chápavý a starostlivý a hlavne nepil. Nechápem, prečo sa z neho stalo toto monštrum. Ma milujúcu rodinu, skvelú prácu, stály príjem a aj vlastné bývanie. Nikdy som neprišla na dosť pádny dôvod, prečo začal piť, čo ho k tomu viedlo.