It cannot be !!        3. Kapitola

Pomaly som vypínala svoje myslenie a podriemkavala. Zhasla som lampičku a pri tom zavadila o prázdnu ešte stále teplú šálku na stole.  Svetlo teraz prichádzalo len z televízora, ktorý nepríjemne zrnel, pretože bola neskorá nočná hodina a vysielanie bolo prerušené. Tak som ho len jednoduchým stlačením gombíka vypla. Presunula som sa na gauč a zababušila sa do deky. Takto som to robila vždy, keď Lottie niekam šla. Čakala som ju a nikdy sa nevedela poriadne vrhnúť do ríše snov pokiaľ nebola doma v bezpečí, zdravá a živá. Trhlo mnou, začula som nejaký buchot z chodby. Akoby niekto padol na zem. Zľakla som sa. Toto nie je moja Lottie. Rozospato som si pretrela oči a pošúchala spánky. Opatrne som sa odkopala z deky. Keď sa moje nohy dotkli zeme, striaslo ma a na tele mi nabehli zimomriavky. Chlad podlahy ešte viac vygradoval túto hrozostrašnú situáciu, v ktorej som sa ocitla. V čo najväčšej tichosti som sa postavila a zabalená v deke po špičkách cupitala k zdroju hluku. Nebolo mi všetko jedno. Takmer som nedýchala. Prikradla som sa až na roh obývačky a chodby. Opatrne som vystrčila hlavu spoza steny. Môj zrak padol na postavu snažiacu sa o niečo oprieť, zachytiť, aby sa mohla postaviť. „Georg.“ Vzdychla som si. Na jednej strane sa mi uľavilo, že som sa práve nestala obeťou lúpeže a v horšom prípade možno aj vraždy. No na druhej strane ma oblial studený pot s toho, čo bude nasledovať. Zbadal ma a jeho oči zasvietili. Podišla som bližšie a natiahla som ruku oproti nemu. Len na mňa bezvýznamne fľochol a napľul mi na ňu. Nič nezvyčajné v takomto stave to robí často. Ruku som stiahla a jemne ju ošúchala o deku, ktorú som kŕčovito zvierala obtočenú okolo seba druhou rukou. Otočila som sa na odchod, pretože sa mi s toho obrovského alkoholového oparu,ktorý sa nad ním znášal začala krútiť hlava. Len čo som spravila druhý krok, už bol na nohách a zvieral moju ruku v tej svojej. Bolestivo ma pritlačil k stene. „Kde si sa vybrala?“ Znel jeho pobavený hlas. Neprirodzene na mňa vycieral zuby, prerušovane dýchal. Z úst sa mu valil odporný zápach zmesky vodky, piva, vána a vlastne všetkého, čo do seba nalial. Toto už nebol môj Georg. Bol to obyčajný ožran a tyran, na ktorého sa môj Georg menil pravidelne takmer každý večer. „Pusti ma! Si opitý.“ Povedala som bez kriku, zato dostatočne nahlas a rázne. Len sa pochabo usmial. „Nie som opitý. Som normálny.“ Vyhlásil. Jasné, jemu už tento stav nepríde ničím výnimočný, pretože sa stal súčasťou jeho života. Zvykol si na pocit opilosti a pomaly prestáva chápať a vidieť rozdiel medzi stavom triezvym a podguráženým. „Nevieš, čo hovoríš!“ Pustila som sa do neho, čo bola zrejme chyba. Jeho mohutná, svalnatá ruka vyletela a zastala až na mojom líci. V momente som si zahryzla do jazyka, aby som nezhíkla a moje oči zaplavili slzy bolesti a zúfalstva, už je to tu zas. „Už mi to nikdy viac nehovor, pretože ešte uvidíš čoho som schopný.“ Vyhrážal sa mi no, jazyk sa mu pritom plietol, keby sa neopieral o stenu už by bol znova ležal na zemi. Jeho pohľad ma prebodával. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila vzlyk. Vtedy mu však vyletela ruka druhýkrát. Tento raz bol úder silnejší a mne sa z úst začal valiť prúd krvi. Nevnímala som to, len som svoje tmavo hnedé oči plné smútku upierala na neho. Vždy nebol takýto. Bol pozorný, zasypával ma darčekmi, bol milý, láskavý, chápavý a starostlivý a hlavne nepil. Nechápem, prečo sa z neho stalo toto monštrum. Ma milujúcu rodinu, skvelú prácu, stály príjem a aj vlastné bývanie. Nikdy som neprišla na dosť pádny dôvod, prečo začal piť, čo ho k tomu viedlo.