The Lucky One     27. kapitola

Všetky akože všeobecne alebo si Louis vodí všetky baby sem? A ja som len jeho ďalšia? Chcela som to vedieť. Ale teraz ma to zas až tak netrápilo. Znova som sa myšlienkami vrátila do tej eufórie a spomínala ako sme padali. Rozlúčil sa s Ronom a my sme kráčali  smerom k Louisovmu autu. Zastali sme tesne pred ním. Pokynul mi aby, som nasadla. „Som mokrá.“ Oznámila som mu. Pretože on to nejako, asi nezaregistroval. „Aj ja som mokrý.“ Asi mu začnem písať čiarky. Za každú „múdru“ vetu, ktorú zo seba dostane. „Tebe nevadí, že budeš mať mokré auto?“ Skúsila som to inak. „Nie, nevadí. Nasadaj.“ Prikázal. No, keď to jemu nevadí. Tak mne ani najmenej.  Ďalej som to neriešila, mykla som plecami.  Otvorila som dvere a sadla si. Obišiel auto dokola a sadol si tiež. „Vyzleč to.“ Pozrel na mňa a rukou ukazoval na moje mokré šaty. Zabehlo mi. Pozerala som naňho pohľadom : A tebe takto trošku nešibe? Vyceril na mňa zuby a to mi malo byť odpoveďou. „Nebudeš tu hádam sedieť v mokrom. Nachladneš.“ Vysvetľoval. Nejdem sa s ním hádať. Preliezla som na zadné sedadlá a začala zo seba dávať dole mokré veci. Našťastie uteráky od Rona sme si mohli zobrať so sebou. Inak by som sa určite nevyzliekala. Už by som nezniesla tie jeho pohľady. Nechala som na sebe len nohavičky a podprsenku a zabalila sa do uteráka. Znovu som preliezla k nemu do predu. Tiež sedel len v uteráku. Veci som nám poprestierala na zadných sedadlách. Vonku bolo teplo, takže to bude za chvíľu suché. Na tvári mal blažený úsmev. Naštartoval a pobrali sme sa dúfam, že na cestu domov. Domov ?!!! V tom ma napadlo, že ja som o sebe nedala nič vedieť. Beth už musí šalieť možno už volala aj na políciu. Z prehriadky, kde sme si odložili veci a mobily som vyhrabala ten svoj a zbesilo som hľadala Bethino číslo. „Čo robíš?“ Spýtal sa pokojne. „Musím zavolať Beth. Nevedia kde som.“ Vravela som znepokojene. „Nič sa neboj. Volal som s Emily. Máš to vybavené.“ Vravel pokojne a ceril na mňa zuby.  Tak on jej stihol volať?  Kedy? No, myslím, že to je jedno hlavne, že vie kde som. „Ďakujem.“ Vydýchla som už trochu pokojnejšie. „Nemáš začo.“ Jasné, že mám za čo. „Stálo to za to?“ Spýtal sa ma nečakane. „Stálo.“ Nebudem mu predsa klamať. „No vidíš.“ Vysmieval sa mi. „Áno, dobre. Mal si pravdu a ja som ti neverila . Spokojný?“ Kapitulovala som. „Nie tak celkom.“ Povedal a žmurkol na mňa. To čo má zase znamenať? „Tú frázu prestávam mať rada.“ Vyhlásila som. „Nemáš na to dôvod.“ Začínal jednu z našich debát o ničom. Nebudem to s ním riešiť. Zmenila som tému. „Takže, bungee jumping. Na toto balíš baby?“  Robila som si z neho srandu. „Si prvá.“ Povedal bez smiechu. „Čo prvá? Prvá, ktorá neodmietal skočiť?“ Neprestávala som sa smiať. „Nie, prvá, ktorú som tam zobral.“ Priznal. „Ou, čím som si to zaslúžila?“ Tak celkom som to nechápala. „Chcela si cítiť adrenalín.“ Obraňoval sa. „Chcela. Ale nemusel si mi ho za každú cenu ukazovať.“ Vravela som. „Chcel som. Chcel som aby si ten pocit poznala.“ Vyjachtal „Ďakujem, bolo to super.“ Znova som bola vo vytržení. „Často chodíš skákať?“ zaujímala som sa. „Chodil som, no teraz už keď sme slávnejší, nie je na to toľko času.“ Neviem, či sa len vyhováral. Ale, myslím, že na tom niečo pravdy je. Určite musia mať toho veľa. Vyše hlavy. A keď majú voľno sú radi, že sú. A nie, aby išli vykonávať nejaké adrenalínové športy. „Chápem.“ Tvárila som sa vážne. Hodil na mňa jeden zo svojich úsmev a ďalej sa venoval jazde. Pomrvila som sa, aby som si našla pohodlnú polohu a hlavu si oprela o okno. Nič sme nehovorili, len sme ticho sedeli každý so svojimi vlastnými myšlienkami. Neviem, nad čím rozmýšľal on, no moja hlava bola v oblakoch. Najskôr ma hodí do bazéna, potom mi kúpi krásne šaty a na koniec mi ukáže tak krásny pocit. Rozplývala som sa. Cítila som sa tak pokojne, šťastne. Nič som nehovorila, no napriek tomu som sa v jednom kuse usmievala. Asi hodinu sme išli v úplnom tichu. Začínalo to byť blbé. Louisovi to tiež asi tak prišlo a pustil pesničky. Autom sa vznášala melódia ich skladieb a jeho hlas. „Ideme domov pravda?“ Spýtala som sa. Nevedela som ako začať debatu. A aspoň som sa uistila. „Áno, rád by som s tebou ešte ostal. Ale, ráno ideme do jedného rádia.“ Jeho odpoveď ma potešila. Tešilo ma, že by so mnou rád ešte ostal. To nepočúvam každý deň. Tiež by som s ním rada ešte zostala. Ale no, tak veď s ním budem ešte najbližšie štyri hodiny. Neviem, ale myslím si, že bungee jumping sa dá skákať aj niekde oveľa bližšie k Londýnu. No, popravde ma teraz aj teší, že vybral miesto, ktoré je tak ďaleko od Londýna. Aspoň s ním budem dlhšie. Je to blázon, nahneval ma. Ale za tie tri dni som si ho obľúbila. Je sním sranda. A ako plus, je slávny. Nie, nie som žiadna príživníčka alebo zlatokopka a tiež netúžim potom, aby som sa vďaka nemu zviditeľnila. Nepotrebujem, aby môj otrasný, pokazený život pretriasala široká verejnosť. Povedané na rovinu- Komu by sa nepáčilo mať za kamaráta slávnu hviezdu? Človeka, ktorého poznajú milióny ľudí. A obdivuje ho takmer každé druhé dievča vo vekovom rozhraní od 10-20 rokov? Myslím, že každý , by chcel mať niekoho takého. Ja už som tú svoju hviezdičku našla. „Budete v rádiu?“ Neviem prečo som sa čudovala. Je normálne, že chodia po rôznych rádiách a poskytujú rozhovory. „No, áno. Mali sme tam ísť včera, ale zabudol som na to, tak to preložili.“ Pochválil sa. Začínala som rozumieť tomu rannému telefonátu. To bolo to, čo si chcel vyriešiť. „Chápem.“  Zaznela moja suchá odpoveď. „Čo chápeš?“ Nerozumel tomu. „Ráno, telefón, ja si to vyriešim.“ Vravela som indície. A pritom som sa smiala. „Ah, áno. Vyriešim to.“ Doplo mu to a hneď na to ma uistil. „Ako?“ Zaujímala som sa. „Neviem, poviem, že si ma uniesla.“ Smial sa aj on. „Alebo si uniesol ty mňa.“ Tvárila som sa dôležito. Moje oči žiarili. A líca dostávali tmavší odtieň. „Komu budú viac veriť?“ Spýtal sa s nádejou. „Tebe!“ Vydýchla som po čase. Samozrejme, že by všetci verili jemu. V tomto som mu musela ustúpiť a dať mu za pravdu. V tvrdeniach proti nemu nemám šancu. „No vidíš.“ „To by si ale neurobil.“ Chcela som aby, povedal, že by to neurobil. To toho, by ma dúfam nezatiahol. „Neurobil.“ Povedal a odmlčal sa. „Si sa ale zľakla.“ Dodal po chvíli.  Smial sa na mojom výraze v tvári. Zaksichtila som sa na neho a ďalej mu už nevenovala svoju pozornosť. 

* Páči sa vám. Dúfam, že ste boli na TT a sledovali chalanov. Poctivo všeci pridávali tweety a bolo to dosť bláznivé :D :D BTW konečne som videla to slávne DVD, síce som nestihla začiatok.No, aj tak to bolo skvelé. :) Určite si to niekedy pozriem nerušene a celé :D :D

The Lucky One    26. kapitola

Bolo mi jedno, čo si myslí a čo chce. Ignorovala som ho a silou - mocou som sa mu snažila vytrhnúť zo zovretia. Nedarilo sa mi to. Pevne ma držal a mne dochádzali sily vzpierať sa. Vzdala som to. Prestala som sebou metať. Jeho zovretie povolilo. Pritiahol si ma k sebe. Stratila som sa v jeho náručí. Objímal ma a hladkal po chrbte. „Chcem, aby sme prežili pekný deň.“ Šepkal mi do ucha a mňa to príjemne šteklilo. Musela som sa pousmiať. „Tak, prečo to kazíš?“ Vyčítala som mu. „Prepáč, nechcel som.“ Povedal a stisol ma ešte pevnejšie. „Dobre, dobre, len ma pusti, lebo ma zadusíš.“ Vravela som priškrtene. Pustil ma. Moje ruky však stále zvieral v tých svojich. Počkal pokedy si moje oči našli tie jeho. Zavŕtal sa do mňa pohľadom a povedal : „Uzavrieme dohodu. Dobre?“ Vravel dosť tajomne a kútiky úst sa mu mierne dvíhali dohora. „Dohodu?“ Tvárila som sa prekvapene. „Áno, odteraz sa už nebudeme hádať. Súhlasíš?“ Pozeral na mňa a nabádal ma ku kladnej odpovedi. „To ty si ten čo stále robí problémy.“ Obviňovala som ho. Škaredo na mňa zazrel. „ Už som sa ospravedlnil. Zabudneme na to a začneme odznova.“  Nebola to otázka skôr mi to prikazoval. „Dobre, odteraz to už nebudeš kaziť. A potom sa nebudeme musieť hádať.“ Súhlasila som. „Som rád.“ Ukončil to. Usmial sa a jednu ruku mi pustil. Otočil sa a niekam sa rozbehol. Nechala som sa ním ťahať a nepýtala som sa zbytočné otázky. Zastali sme až pri tej mala búde na konci mosta. A až teraz som zbadala ľudí. Bolo ich tú dosť. Tá búdka mi stála vo výhľade na nich. Postavili sme sa úplne dopredu. Normálne by som na neho začala kričať, že sme sa obehli. No, určite by to skončilo hádkou a to riskovať nechcem. Nechala som to tak a potichu som prestupovala z nohy na nohu. Stál vedľa mňa, dvere na búdke sa otvorili a vyšiel zavalitý, starší muž so šedivými vlasmi. Na pohľad celkom sympatický. „Louis, kamarát. Ako sa máš? Dlho som ťa nevidel.“ Spustil, keď zbadal Louisa.  „Ahoj Ron, ide to. Ty sa pochváľ.“ S tohto som usúdila, že sa poznajú dlhšie. Ujo Ron sa na mňa pozrel a usmial sa. Úsmev som mu opätovala. „Tak poďte.“ Vyzval nás. Nevedela som kam mám ísť. No, Louis ma potiahol za ruku a spolu sme kráčali za Ronom.  Zastali sme v asi v strede mostu. Na strane, ktorou sme prišli. Bolo som trošku zmätená. Nevedela som, čo sa ide diať. Bola som nervózna. Obzerala som sa okolo seba. Louis ma držal za ruku. „Pokoj.“ Povedal, keď videl, že neviem, čo od „radosti“.  Nepomáhal mi. Zrazu sa spoza nás vynorili ďalší ľudia a niesli laná? Na čo sú nám preboha laná? Ou, NIE! Asi mi to došlo. Ak si myslí, že spravím to, čo si myslím, že chce, aby som spravila, tak je na veľkom, obrovskom omyle. Ja neskočím.  Po tomto zistení sa moje ruky znovu roztriasli. Oči som malá vyvalené a moja pokožka dostávala neidentifikovateľnú farbu. Bála som sa. Videl to na mne. Pritiahol si ma na svoju hruď a nežne ma hladil. „Nie, ja nechcem.“ Hovorila som  ticho a zreteľne. „Neboj sa. Pôjdem s tebou.“ Upokojoval ma. „Čo, čo keď sa to odtrhne?“ Moje obavy narastali. „Neodtrhne, nebuď paranoidná.“ Šepkal. „Ale, čo ak?“ Neviem, čo presne som chcela počuť. „Som s tebou.“ Vravel a jemne si ma tisol bližšie k sebe. Bolo to príjemné no, nepomáhalo mi to. Triasla som sa strachom. Zažila som už všeličo. No nikdy som nerozmýšľala nad takýmto niečím. Nemala som prečo. V mojom živote som si nevedela predstaviť takúto situáciu. Takéto atrakcie pre mňa neexistovali. Mám rada zábavu aj adrenalín, to je všetko poriadku. Do konca by som povedala, že som viac ako strelená a pristúpim na akúkoľvek somarinu. Ale, toto sa mi zdá príliš riskantné a nebezpečné. Rozmýšľala som nad tým, aké to môže byť. Aký to je pocit, letieť si vzduchom. Čím ďalej, tým viac som chcela ten pocit poznať. Moje odhodlanie rástlo a ja som sa nakoniec rozhodla, že to spravím. Dúfam, že to nebudem moja posledná vec, ktorú v živote vykonám. A keď by aj áno, tak dúfam, že to bude stáť zato.  Bola som rozhodnutá. „Tak čo? Môžeme?“  Spýtal sa Ron. Trhlo mnou. Vymámila som sa Louisovi s objatia a pozrela sa na Rona. Bol omotaný lanami. Povedala by som, že v nich bol zamotaný. Pousmiala som sa nad ním. Louis na mňa hodil spýtavý pohľad. Vedela som, čo sa pýta aj bez slov. Prikývla som. „Môžeme!“ Povedal aj za mňa. Ron neváhal zhodil zo seba všetky lana a volal ma k sebe. Videla som to, no aj tak som sa nehla z miesta. „Samatha, choď!“ Prikázal mi Louis a jemne do mňa strčil. Prešla som pár krokov smerom k Ronovi a zastala som. Chopil sa lán a začal ich okolo mňa obmotávať. Bolo ich strašne veľa a ja som sa nemohla dočkať pokiaľ skončí. „Louis.“ Kývol na neho. Podišiel k nám a Ron obmotal aj jeho. „Chcete skočiť spolu alebo každý sám?“ Spýtal sa Ron. „Spolu.“ Vyhŕkla som takmer okamžite. Aspoň umrieme spolu. Prebehlo mi mysľou. „Dobre, poďte.“ Prikázal a viedol nás na kraj mostu. Louis sa chytil zábradlia a začal ho preliezať. Keď som to videla zdvíhal sa mi žalúdok. No, nič budem to musieť nejako prekonať. Na chvíľu som zavrela oči hlboko si povzdychla a nasledovala som Louis krok. Preliezla som aj ja. Plošina za zábradlím bola dosť veľká, takže sme sa tam obaja v pohode vošli. Ron nás ešte priviazal k sebe. Louis bol za mnou a ja v predu. Držal ma okolo pása. „Bude sa ti to páčiť.“ Pošepkal mi do ucha. „Zabijem ťa.“ Bola moja reakcia. „Poďakuješ mi.“ Znova mi oponoval. Nič nezvyčajné. Stále je proti mne. „A potom ťa zabijem.“ Trvala som si na svojom. Hovoril za mňa strach. „Ak ste pripravení, môžete.“ Povedal Ron. „Pripravená?“ Spýtal sa ma ešte pre istotu Louis. Nedokázala som hovoriť. Slová sa mi zachytávali v hrdle. Len som prikývla. V tom sa Louis odrazil a postrčil ma dopredu. Skrčila som nohy a odrazila sa tiež. Leteli sme dole hlavou. V ústrety vode. Nevnímala som nič iné len to, že letím. Moje ruky sa samé od seba roztiahli a ja som si to začala užívať. Kričala som. Vrieskala. Vietor narážal do mojej tváre. Louis ma pustil a tiež roztiahol ruky. Kričal. Do hlavy sa mi nahrnula krv a aj som začala pociťovať adrenalín. Bolo to niečo neuveriteľné. Ten pocit slobody, voľnosti, živelnosti. Pocit, že dokážem všetko. Všetko môžem. Nič ma nezastaví. Cítila som sa ako superhrdina. Myslím, že až teraz som pochopila supermana a iné nadpozemské bytosti. Lano sa celkom natiahlo, nami to poriadne trhlo a moja hlava sa na pár sekúnd ocitla vo vode. Zľakla som sa. Nečakala som to, no bolo to úžasné. Voda nebola studená no, aj tak chladila. Potom sme sa už len hojdali vo vzduchu. Nikdy na ten pocit nezabudnem. Navždy sa vryje do mojej pamäte. Pomaly sme sa zastavovali. „Čo teraz?“ Kričala som na Louis, hoci bola pár centimetrov odo mňa. „Pustime sa.“ Povedal. „Vieš plávať?“ Pýtal sa ako keby mimochodom. „Zavčasu ťa to napadlo.“ Smiala som sa. „Odpínam to.“ Povedal a v tom som sa ocitla vo vode. Vyplávala som na hladinu. Vedľa mňa už bol čln s Ronom a bol v ňom aj Louis. Podal mi ruku a pomohol mi vyjsť hore. Zabalil ma do uteráku a Ron nás odviezol na breh. Vystúpili sme. „Ďakujeme Ron.“ Vravel Louis. „Ja ďakujem, dúfam, že sa priateľke páčilo.“ Povedal a netušil ako veľmi sa zmýlil. Louis sa len usmial a preto som musela zakročiť ja. „Nie som jeho priateľka.“ Bránila som sa. „To hovoria všetky“ Odbil ma Ron. Vŕtalo mi to v hlave. Ako to myslel tým „všetky“? Všetky akože všeobecne alebo si Louis vodí všetky baby sem? A ja som len jeho ďalšia?

*Bungee jumping som nikdy neskákala a dokonca som to nevidela ani naživo a nepamätám si to ani nejak s telky. Preto sa chcem ospravedlniť ak som tam napísala nejaké blbosti a v skutočnosti to tak vôbec nefunguje. Neviem aké to je, čo tam platí, čo musia tí ľudia spĺňať a či sa vôbec môže skákať po dvoch. Berte to tak, že je to vymyslené a môže sa všetko. ;) :P

The Lucky One         25. kapitola

Dnes bude pekne, usúdil som pri pohľade na slnko, ktoré už bolo vysoko na oblohe. Postavil som sa a zakiaľ bola v kúpeľni som sa obliekol. Zazvonil mi mobil. Pozrel som na displej a zdvihol to. „Áno? Čo sa deje Harry?“ Ohlásil som sa. „Čo sa deje? Louis kde si? Neprišiel si domov.“ Vysypal prirýchlo. Neprišiel som domov? Ou, a vážne ja nie som doma. Harold, Harold čo by som ja bez teba robil? „Harry, prosím ťa, upokoj sa.“ Snažil som sa ho  ukľudniť. „Neupokojím sa. Kde si bol? Kde si? Včera sme mali ísť do toho rádia a ty si neprišiel.“ Hrešil ma. Ozaj, to rádio. Ja som nato úplne zabudol. Shit. „Boli ste tam?“ Spýtal som sa ticho. „Nie, bez teba sme tam nemohli ísť. Presunuli to na zajtra. Som zvedavý, aký dôvod si vymyslíš.“ Aj ja som zvedavý, čo vymyslím. Bol na mňa nahnevaný. Zabudol som na to, úplne mi to vyfučalo z hlavy. Samantha sa vrátila s kúpeľne. Ja som pobehoval s telefónom po izbe a dychtivo konverzoval s Harrym. „Nechaj to na mňa, ja si to vyriešim.“ Vravel som mu. Samantha na mňa nechápavo hľadela. Prešla okolo mňa a sadla si na posteľ. Zapozerala sa von oknom. „Len aby si nezabudol prísť.“ Ironicky  vravel a pritom si robil zo mňa srandu. „Neboj sa o mňa. Zariadim si to. Len mi povedz o koľkej to je.“ Vravel som mu. „Večer o siedmej.“ Povedal bez akýchkoľvek emócii. „Budem tam.“ Povedal som rozhodne. „Som zvedavý. Budeme ťa čakať.“ Povedal Harry už trochu pokojnejšie. „Ahoj“ Rozlúčil som sa a zložil. „Voľakto má problém.“  Vyhlásila Samantha hneď po tom, ako som položil telefón na posteľ. „Myslíš mňa?“ spýtal som sa dosť hlúpo keďže nikto iný v izbe nebol. „Nie, teba určite nie.“ Povedala posmešne. „Nie, nemám problém, už je vyriešený.“ Chválil som sa. „No tak to je dobre, môžeme sa vrátiť domov.“ Povedala a nabádala ma tým, na odchod. „Nie, neprišli sme sem na to, aby sme išli domov.“ Hovoril som záhadne. „Nejdem sa pýtať, prečo sme sem prišli, lebo aj tak mi to nepovieš.“ Tvárila sa vážne.  „Nechaj sa prekvapiť.“ Nechcel som jej to povedať. Náhodou nebude chcieť ísť a ja ňou nepohnem. Keď už budeme tam, nebudem  mať možnosť cúvnuť. „Neznášam prekvapenia. Už som ti to vravela.“  Odvrkla. „Ja si to pamätám, ale toto sa ti bude páčiť.“ Presviedčal som ju. „Nebude!“ Stála si za svojím. „Ideme!“ Zavelil som. Vyskočila na nohy a vyšli sme z izby. Nečakal som, že pôjde bez problémov. Myslel som si, že bude namietať. Odovzdal som kľúče a pobrali sme sa k autu. Otvoril som jej dvere, ona nasadla. A vyrazili sme ....

Pohľad Samanthy

Otvoril mi dvere a ja som si nasadla. Neprotestovala som. Nemalo by to zmysel, aj tak by ma donútil ísť s ním.  Hlavu som si oprela o sklo a napäto čakala čo sa bude diať. Kde prídeme. A hlavne čo budeme robiť. Zapol rádio a potichu si pospevoval. Na to, že sa ráno s niekým hádal vyzerá dosť pokojne. Alebo sa nehádali? Uvažovala som. Neviem s kým volal ani o čo išlo, ale vravel, že si to vyrieši. Tak asi to až také dôležité nebude.  Moje myšlienky zamestnávalo pomyslenie na to, o čo mohlo ísť. „Kto ti to ráno volal?“  Túto otázku som mala na jazyku dlhšie, len som sa ju bála vysloviť. No nakoniec zvíťazila zvedavosť a ja som sa po čase spýtala. „Harry“ Povedal ako keby to nič neznamenalo. „Čo chcel?“ Nebola som si istá, či mi odpovie. Predsa, čo ak to nejako zasahovalo ich súkromie, do ktorého ma nič nie je. „Včera sme mali byť v jednom rádiu.“ Vravel pokojne, ako keby sa nič nestalo. Ako keby to ani nebolo podstatné. No čo? Tak neprišiel do jedného rádia. On je hviezda. On si to môže dovoliť.  Takýmto spôsobom to hovoril. Vôbec mu na tom nezáležalo no, mne to vadilo. „Vôbec ti nezáleží na tom, že si tam mal byť a neprišiel si?“ Vravela som mu s odporom. „Neboli tam.“ Vysvetlil.  „Len kvôli tebe?“ Dávala som si veci do súvislosti.  „Áno.“ Povedal, otočil hlavu smerom na mňa a usmial sa. Nemyslím si, že je v situácii, kedy je úsmev na pravom mieste. Zaksichtila som sa na neho a znova som hypnotizovala cestu po ktorej sme išli. Veľa áut sme nestretali. Po asi polhodine cesty zastavil. Nebolo tu nič. Stáli sme na moste. Nikde nikoho. Len nejaká malá búdka na konci mostu. „Sme tu?“ Pýtala som sa neveriaco. „Sme tu.“ Potvrdil. Neisto som sa na neho pozrela. Usmial sa a rozopínal si pás. Začínala som sa báť. Čo keď ma teraz chytí  a zhodí dolu. Plávať síce viem. No skôr si myslím, že by ma zabil strach. Zabudla by som dýchať a zadusila by som sa. Asi naozaj strácam zdravý rozum. Mám príliš vražedné sklony. To už od mala. Vždy keď pociťujem strach nejakým spôsobom ho spájam zo smrťou. Smrti sa bojím. Bojím sa zomrieť. Nechcem žiť večne, to nie. No nechcem zomrieť ako mladé dievča, ktoré sa utopilo alebo bolo obeťou nejakého šialenca. Môj život nestojí za veľa no, aj to ho chcem žiť čo najdlhšie. Chcem si užívať slobodu, voľnosť , ... život. Chcem si prejsť všetkými problémami, ktoré na mňa čakajú. Viem, možno som divná. No, áno, chcem zažiť problémy, ktoré mi osud prichystal. Práve vďaka problémom sa stávame osobnosťami. To čím sme si prešli, to z nás robí ľudí akými sme. Všetko na nás zanecháva určité stopy,  znaky.  A my sa stým musíme vyrovnať. Záleží už len na nás ako to urobíme. Okrem toho všetkého sú tu aj dobré chvíle , tie, ktoré prichádzajú po tom zlom a tie, pre ktoré sa oplatí si to zlé pretrpieť. Som skeptická, no 18 rokov  v domove bez rodičov má naučilo, že život je dar, ktorý si treba vážiť a nemrhať ním. Veď predsa žijeme len raz. Milly mi vždy vravievala : „Čo ťa nezabije, to ťa posilní!“ Dnes už viem, že mala pravdu.... „Nevystupuješ?“ Zaklopkal mi na okno a ja som sa zľakla. Vystrašil ma. Dokonale ma prebral s môjho zamyslenia a úvah. Pomrvila som sa a odpola si pás. Otvoril mi dvere a pomohol vystúpiť.  Pevne som sa nohami postavila na zem. Začala som sa obzerať okolo seba. Dlhý most a pod nami nič, len voda. Nechápala som, čo tu robíme. „A teraz čo? Zhodíš ma dole?“ Vtipkovala som. „Nie tak celkom.“ Povedal a mňa prešiel všetok smiech aj humor. „Nie tak celkom?“ Vykoktala som ticho. „Zhodím sa s tebou.“ Hovoril a pritom sa smial. „Ty ... TY nás chceš zabiť?“ Teraz som sa už bála naozaj. Čo ak sa moja teória potvrdí. Moje oči boli rozšírené a ruky sa mi triasli. Bola som v šoku. Ničomu som nechápala. Pozeral na mňa a smial sa mi do tváre. „Keby si sa videla.“ Hlas sa mu zajakával od smiechu a prstom mieril na mňa. Cítila som sa nepríjemné. Tvár som zvrštila do neprirodzenej grimasy a vybrala som sa ... neviem kam. No, preč od neho. Rozbehol sa za mnou. „Počkaj, kam ideš?“ Spýtal sa priblblo. Ako som mala tú česť zistiť, nepatrí medzi najinteligentnejšie osoby. „Domov!“ Odvrkla som a ani som sa na neho nepozrela. Rozosmial sa, hneď nato sa zarazil. Asi zistil, že nemá zmysel si zo mňa ďalej uťahovať. Chytil ma za rukáv a ťahal smerom k sebe. „Pusti ma!“ Sykla som na neho. „Ale no ták, mrkvička. Ja som to tak nemyslel.“ Snažil sa ospravedlniť. „Pusti ma! Idem domov.“ Kričala som  na neho. Bolo mi jedno, čo si myslí a čo chce. Ignorovala som ho a silou - mocou som sa mu snažila vytrhnúť zo zovretia.

*Je to také suché, o ničom, ale musí to tu byť :) Dúfam, že sa nehneváte :)

The Lucky One     24. kapitola

„Nie!“ Skríkol v momente. „Dobre, dobre, nepôjdem. Nekrič.“ Uistila som ho . ... „Ostaneš tu so mnou.“ Povedal ticho. Neviem, či to bola otázka, rozkaz alebo to povedal len preto, aby som mu to potvrdila. „Ostanem!“ Rozhodla som sa. Cítila som, že sa usmial. Jeho oči určite žiarili. „Teraz už spi!“ Prikázala som mu po chvíli ticha. „Rozkaz.“ Robil si zo mňa srandu. Nebrala som ho vážne. Otočila som sa mu znova chrbtom , perinu som si vytiahla najvyššie ako sa dalo a ruku som si zastrčila pod vankúš. Zatvorila som oči a moje telo vyplo.

Prebudila som sa na to, že musím ísť súrne na WC. Trvalo mi, pokiaľ som sa prebrala. Zarazila som sa. Jeho ruka bola prehodená okolo mňa. Druhú mal v mojich vlasoch a pravidelne mi dýchal na krk. Bolo to príjemné. Doteraz som v jednej posteli spala len s Em, a tá sa ku mne nikdy nejak extra netisla. No, s ním to bolo iné. Páčilo sa mi to. Preklínala som svoju potrebu ísť na záchod. Keď sa postavím, pokazím to a čo keď sa ma už potom nechytí? Chytí - nechytí, nevydržím to. Musela som sa nejak opatrne postaviť. Ruku som mu jemne chytila a prehodila ju cez seba. Odokryla som paplón a moje bosé nohy dopadli na huňatý koberček. Postavila som sa a odcupotala smerom do kúpeľne. Keď som s tadiaľ vyšla, našlo som ho v rovnakej polohe. Neposunul sa ani o milimeter. Prešla som na svoju stranu postele a schovala sa pod paplón. Pomrvil sa a cítila som ako si ruku obmotáva okolo mňa. Nechala som ho, nebránila som sa. Chytil ma a pritiahol k sebe. Znova som cítila na krku jeho dych. Rozrušoval ma natoľko, že som už znova nemohla zaspať. Nedalo sa mi myslieť na nič iné, iba na to, že tu ležím polonahá v cudzej krajine s cudzím chalanom. Keď si to tak vezmem, ešte stále je pre mňa cudzí. Áno, je hviezda svetového formátu, ktorú zbožňujú milióny dievčat, no to nemení nič na fakte, že ho nepoznám. Neviem o ňom vlastne nič.  Premýšľala som nad všetkým možným aj nemožným. S veľkej časti to boli blbosti. Veci, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestali a nie je vysoká možnosť, že by sa niekedy stať mohli. Moja ruka stŕpla a poloha v ktorej som ležala mi zrazu prišla strašne nepohodlná. Musela som sa pretočiť. Ale ako? Ešte chvíľu som nehybne ležala a premýšľala nad taktikou, ako by som sa mohla otočiť. Keby sa tak chcel na chvíľu presunúť na svoju stranu postele. Nestalo sa a ja som nemala na výber.  Jednoducho som sa vzoprela a prehodila sa na druhú stranu. Ležala som mu tvárou v tvár. Jeho dych dopadal na moju tvár. Na krku to možno bolo príjemne, no keď mi fučal do tváre, to mi vyslovene vadilo.  Neznášam to. Vyslobodila som si ruky spod svojho tela a jednoducho som sa ho chytila a silou som snažila tlačiť ho od seba. Nepohla som s ním takmer skoro vôbec. Nešlo to. Nechcela som ho zobudiť, no inak to nešlo. Myslím si, že keby bol on v mojej situácii, konal by rovnako a možno by ma zobudil omnoho skôr. Ruku som si položila na jeho rameno a začala som s ním triasť. „Louis.“ Oslovila som ho. Nič. „Louis.“ Skúsila som to znova. A triasla som s ním intenzívnejšie. „Harry, ešte je málo hodín. Všetko stíhame, neboj sa.“ Vravel od veci. „Nie som Harry.“ Šepkala som. „Tak spi.“ Odbil ma. „Posuň sa!“ Prikázala som mu a pritom som ho tlačila od seba. „Nechaj.“ Odstrkoval ma do seba. Nedala som sa. „LOUIS!“ Skríkla som na neho. Nechcela som byť drastická, no inak to nešlo. Snažila som sa ho zobudiť jemným spôsobom, nereagoval. Tak som skúsila tvrdšiu metódu. Pomohla, hneď ako som skríkla jeho meno sa strhol a prudko sa posadil. „Nie, to si neoblečiem.“ Vravel. Asi som prerušila nejaký jeho sen. Rozosmiala som sa. Rukami si pošúchal oči a otočil sa smerom ku mne. „Samantha? Čo robíš v mojej posteli?“ Pýtal sa rozčarovane a rukou sa naťahoval za mnou, ako keby neveril, že som skutočne tam. Ako keby sa mu len zdám. Chytila som ho za ruku, ktorú po mne nástojčivo vystieral a povedala som mu: „Toto nie je tvoja posteľ.“ „Tak potom, čo robím ja v tvojej posteli?“ Neodchádzalo mu to. „Nie je to ani moja posteľ.“ Bol zlatý, keď bol dezorientovaný. Ešte stále nebol prebratý. A komunikoval so mnou so zavretými očami. „Prečo si so mnou v jednej posteli?“ Snažil sa prísť na niečo normálne, čo sa mu pravdepodobne nedarilo, keďže stále krčil obočie. „Uniesol si ma!“ Vysvetlila som mu. Otvoril oči. „To by som nikdy neurobil.“ Bránil sa. „No, spravil si to.“ Povedala som pokojne. Už som sa na neho nehnevala. On tiež nemal silu ďalej sa so mnou hádať, oči zavrel a ľahol si. Prikrčila som sa, aby som mala ústa pri jeho uchu a pošepkala som mu: „Posuň sa, prosím.“ Poslúchol a nenamietal. No však, mňa ťahal zo sebou. „Pusť.“ Povedala som mu. Na moje prekvapenie pustil. Teraz už konečne ležal na svojej strane postele a ja som mohla znovu pokojne zaspávať. Už ma nemalo čo rušiť. Bola som otočená k nemu a on smerom ku mne. No bola medzi nami obrovská medzera. Nejako veľmi mi to neprekážalo a preto som to neriešila. Jednoducho som zavrela oči a zaspala.

Z pohľadu Louisa

Zobudil som sa na ostré slnko, ktoré mi svietilo priamo do tváre. Na tvári ma niečo šteklilo. Rukou som si pošúchal oči a zistil som, že zdrojom šteklenia sú vlasy. Som si istý, že neboli moje. Odhrabal som si od nich tvár a poobzeral sa okolo seba. Na mojej hrudi ležala Samantha a ruky mala prehodené cezo mňa. Pokojne odfukovala. Vyzerala ako anjelik.  Jej ústa sa ťahali do mierneho úsmevu. Moja druha ruka ju pevne zvierala v náručí. Usmial som sa. No, hneď na to som sa vyhrabal s postele a postavil. Určite by ma zabila, keby zistila, že som sa jej opovážil dotknúť. Postavil som sa pred posteľ a pozorne ju sledoval. Páčilo by sa mi zobúdzať sa vedľa nej. Môcť ju držať v náručí, hladkať ju, dotýkať sa jej. Chcel by som s ňou zaspávať a budiť sa vedľa nej. Vidieť jej práve zobudenú tvár, jej úsmev, neposlušné vlasy, ... Cítiť jej telo na mojom a jej dych na mojej tváre. Začínam si uvedomovať, že k nej necítim len obyčajné kamarátstvo, ale že je v tom aj niečo viac. Nie je to správne a ja si to uvedomujem. Na lásku teraz nemám čas a ona by ma aj tak nechcela. Správa sa ku mne milo, alebo teda snaží sa. Ale to len preto, že tu nikoho nemá a je si vedomá toho, že keby sme sa pohádali a ona by sa rozhodla odísť, bola by tu sama. Nikoho by tu nemala a ešte k tomu ani nevie kde je. Nepochybujem o tom, že by sa domov dostala. Je dostatočne inteligentná, no určite by mi to do konca života vyčítala. To že, som ju uniesol, aj keď pravdou je, že som ju len zobral na výlet. Keby som sa jej na to dopredu spýtal, určite by odmietala a nešla by so mnou. A určite nezabudla ani na to, ako som ju hodil do toho bazéna. Povedala, že sa nehnevá, ale myslím že, len zato aby som sa jej už neospravedlňoval. Stál som tam, pozeral na ňu a rozmýšľal. „Prestaň ma už konečne očumovať!“ Povedala rozospato. Mnou hrklo, svoje myšlienky som zahnal do úzadia a konečne som pohľad aj myšlienky venoval len jej. „Prepáč.“ Hovoril som sucho. No, zrak som od nej neodtrhol. „Skonči s tým.“ Napomenula ma a posadila sa. Bola krásna aj takto po prebudení. „No ták, mrkvička.“ Prosíkal som. „Čo som nejaký obraz, aby si sa na mňa stále pozeral?“ Hovorila mierne podráždene. „Nie! Si krajšia.“ Uškrnul som sa a posadil sa na kraj postele. V tom momente sa postavila. Obišla ma a mala namierené do kúpeľne. Moje oči padli na jej zadok. „Nečum naň!“ Okríkla ma. Musela to cítiť. Svoje oči som presunul ku oknu. Zmizla za dverami. Dnes bude pekne, usúdil som pri pohľade na slnko, ktoré už bolo vysoko na oblohe.

* Dám ich dokopy, len to bude ešte trošku trvať, lebo chcem, aby sa najprv trošku spoznali. Keď si to tak vezmem poznajú sa len 3 dni a myslím si, že to je strašne málo na to, aby sa mohli skutočne ľúbiť. Veľmi sa ospravedlňujem ale ešte dajte, prosím tomu trošku čas. :)

The Lucky One      23. kapitola

Jeho strach neprechádzal. A to aj napriek tomu, že som stála oproti nemu, pozerala mu do očí. A bolo zrejmé, že mi nič nie je. ... „Prestaň s tým. Som tu, nič mi nie je, som v poriadku.“ Upokojovala som ho. „Chvíľu som si myslel, že si mi utiekla.“ Vravel. „A kde by som asi tak išla? Nevieš?“ Nechápala som jeho zmýšľanie. Je pravda, že ľudia v zúfalstve myslia na všetko. Na veci, ktoré by za normálneho stavu neboli schopní si myslieť alebo robiť. Strácajú vieru. Zúfajú si. Sú bezradní. „Neviem, ale za ten čas, čo ťa poznám, si myslím, že si schopná takmer všetkého.“ Priznal. Ešte stále stál predo mnou len v uteráku. Predychával vzniknutú situáciu a uprene na mňa hľadel. Ja som skočila na posteľ a rozvalila sa po celej dĺžke aj šírke. Prešiel do kúpeľne. Dvere nechal otvorené no, aj tak som na neho nevidela. „Som schopná všetkého, ale je tma a netuším, kde som. Vybrať sa preč by bolo šialenstvo.“ Kričala som na neho. „ Tiež si myslím. No, ľudia majú rôzne reakcie.“ Kričal a jeho hlas pomaly klesal s tým ako prichádzal bližšie ku mne. Vyšiel len v boxerkách. To telo. Nie, nemôžem na neho čumieť. Prikazovala som si v duchu. No nedokázala som sa ovládať. Stál predo mnou skoro nahý. Je krásny. Tehličky, svaly, ruky, ON. Samantha, prestaň. To nesmieš! Môj rozum kričal, išiel sa zblázniť. No, oči mu nevenovali  pozornosť. Zamestnával ich pohľad na neho. Už som videla vo svojom živote nahých chlapov, no nikdy som predtým som nemala takýto pocit. V tej chvíľi som nedokázala nič iné, len pozerať na neho ako na dokonalosť. Rozum prestal pracovať. Už nekričal, nevzpieral sa a jednoducho sa vzdal. Podvolil sa túžbe. Bolo mi jedno, čo si o mne myslí. Nechcem si predstaviť ako som vyzerala. „Nepozeraj tak na mňa.“ Povedal zachrípnuto. Tým zničil chvíľku môjho vzrušenia. Nepočúvla som ho. Presunula som sa zrakom na jeho oči. Sledovali ma. Všetko na ňom pri prišlo úžasné, takmer dokonalé. Ešte aj neposlušné vlasy na hlave, ktoré mal rozhádzané na všetky strany. Boli takmer suché a tak krásne. „Prečo? Nepáči sa ti to?“ Čudovala som sa. Myslela som si, že na podobné pohľady je zvyknutý. Mal by byť. „Vzrušuje ma to.“ Povedal. Mňa vzrušuje tvoj hlas. Pomyslela som si. Jeho poznámku som však ignorovala. Musím prestať na neho zízať. Prinútila som sa vstať a pobrala som sa do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere. Ocitla som sa vo vykachličkovanej kúpeľni so sprchovým kútom. Vyzliekla som si veci, vošla doň a pustila na seba vodu. Stekala po mojom tele a ja som sa cítila príjemne. Nezastavovala som ju. Len tak pretekala cezo mňa. Horúce kvapky ma štípali na koži no, mne to navadilo. Páčilo sa mi to. Stála som tam a užívala si to. „Aby si sa neutopila.“ Kričal od vedľa. Počula som ho trhane, lebo jeho hlas rušil prúd vody. „ O mňa sa neboj.“ Zakričala som mu naspäť. Ostal ticho. Ešte dosť dlhú chvíľu som naťahovala uši, či nezačujem jeho hlas. Neozval sa. Vodu som zastavila a vyšla von. Problém nastal vo chvíli, keď som si uvedomila, že nemám v čom spať. Schmatla som biely uterák s poličky a zabalila sa do neho.  Stála som v strede kupeľky a nech som sa snažila akokoľvek môj rozum neprichádzal na žiadny nápad, ako toto vyriešiť. Prestupovala som z nohy na nohu a uterák som si tlačila pevne k telu. „Si sa tam zasekla?“ Znova sa ozval. „Mám menší problém.“ Priznala som sa. „Aký?“ Kričal. „Nemám v čom späť.“ Vysvetlila som mu. „Ty chodíš na ostro?“ Trochu zvláštna otázka. Čo ho to napadlo, pýtať sa takú blbosť? „Nie! Nie som štetka.“ Zhúkla som. „Tak potom problém nevidím.“ Už som to chápala. No, nesúhlasím. Určite nebudem spať v jednej posteli s ním polonahá. Nehrozí. Tejto myšlienke som sa všemožne bránila. Nechcem aby ma videl len tak v podprsenke a v nohavičkách. „Neboj sa, ja som ťa už videl.“ Ozval sa ako keby vedel na čo myslím. Čo to povedal? Už ma videl? Kde? Kedy? Tuho som rozmýšľala, kedy ma mohol vidieť. Nakoniec som usúdila, že to muselo byť na oslave, keď Harry vymyslel úplne úžasnú úlohu, keď som sa musela vyzliecť. Nehral s nami, ale určite nás sledoval. Takže, keď ma už videl nemám čo stratiť. Pomyslela som si. Obliekla som si aspoň to, čo zakrývalo to najdôležitejšie. Vyšla som von. Kráčala som opatrne. Rukami som si zakrývala brucho aj stehná. Snažila som sa nepozerať na neho. Nechcela som vidieť jeho znechutený pohľad nad mojím telom. No, moje oči si našli tie jeho. Zostala som zaskočená. Hľadel na mňa ako na nejaký obrázok. Výstavný kúsok a ja som sa cítila nepríjemne. „Nepozeraj sa!“ Prikázala som mu. Neposlúchol. Oči nespúšťal s môjho tela.  „Prestaň! Nepozeraj sa tak na mňa.“ Prikázala som mu znova. Vbehla som do postele, sadla som si na kraj a perinu si vytiahla až po krk. Krásne voňala. „Prečo nie?“ Čudoval sa. „Je to nepríjemné.“ Vysvetlila som mu. „Vidíš aspoň ako som sa cítil ja, keď si nado mnou slintala.“ Povedal posmešne. Sedel vedľa mňa na druhej strane postele. „ Neslintala som! A za druhé ja som sa mala na čo pozerať.“ Bránila som sa. „Tiež som sa mal na čo pozerať, ale tak rýchlo si sa schovala , že som si to nestihol vychutnať.“  Hovoril sklamane a naoko smutne.  „ Si pomalý.“ Vyhlásila som a zachichotala som sa. „No som aj šikovný.“ Povedal a hneď na to, potiahol môj paplón a ja som skončila sedieť na posteli polonahá. Nestihla som sa ani nadýchnuť.  Pomrvil sa, aby mal na mňa lepší výhľad a skúmal ma pohľadom. Páčilo sa mi to, akým spôsobom sa na mňa pozerá. „Stačilo!“ Povedala som, keď mi jeho pohľad začal byť nepríjemný. Natiahla som sa po môj paplón, ktorý zvieral požuvaný v ruke. Nejako som to nevypočítala a zvalila som sa na neho. Bola to jeho chyba. Pretože sa natiahol do zadu a ja som sa nemala čoho zachytiť. Preto som nemotorne padla na neho. Ležali sme tam telo na telo. Medzi nami nebolo nič. Cítila som jeho zrýchlený dych a uprený pohľad. Tiež som mu pozerala do očí. Medzi nami práve nastala tá trápna chvíľka, keď sme nečakanou náhodou až príliš blízko seba. Cítime pulz toho druhého a nevieme čo máme robiť. „Toto je moje.“ Povedala som víťazne, keď som konečne ako tak znova začala ovládať svoje zmysli. Z ruky som mu vytrhla paplón a vrátila sa na svoju stranu postele. Bol ticho. Myslím, že to predychával. Posadil sa a znovu si ľahol no už na svoju stranu. Zakryla som sa a otočila sa mu chrbtom.  Ležala som len tak v posteli a hypnotizovala tú šmuhu na okne. Nevedela som zaspať. Spánok bol v tom momente na poslednom mieste. „Spíš?“ Ozval sa. Určite je na tom rovnako ako ja. „Nie.“ Zašepkala som. „Prepáč.“ Ospravedlnil sa. Nie som si istá, čo ľutoval. „Nič sa nestalo.“ Jeho ospravedlnenie som prijala. „Nechcel som.. Ne ... -  Chcel som, chcel som ťa vidieť, ..... musel som.“ Jeho hlas bol roztrasený, ako keby sa to bál povedať. „Nezmením to ako vyzerám.“ Povedala som skôr pre seba ako jemu. „Blázniš? Si krásna.“ Povedal nahlas. Znelo to ako výkrik do tmy. „Nepreháňaj.“ Odporučila som mu a otočila sa smerom k nemu. Pozeral na mňa. „Zase to robíš.“ Upozornila som ho. „Čo robím?“ Nechápal. „Čumíš na mňa.“ Hovorila som. „Nemôžem si pomôcť.“ Vyhováral sa. „Mám ti pomôcť ja?“ Spýtala som sa. „Ako myslíš pomôcť?“ Znova nechápal. Myslím, že už je na neho veľa hodín. „Pôjdem do inej izby.“ Vysvetlila som mu. „Nie!“ Skríkol v momente. „Dobre, dobre, nepôjdem. Nekrič.“ Uistila som ho . ...

Samanthyna spodná bielizeň. 

     *No čo akú ste mali nedeľu?

     Ja veľmi rozbehanú. Ráno som bola v kostele, potom som sa išla pozerať            na futbal. A poobede som sa

      bola kultúrne vyžiť v našej dedine. ;)
      Prajem ráno príjemné vstávanie. Už mi ide škola hore krkom. Najradšej by         som bola aby už bol 30. jún 

      :D :D

The Lucky One      22. kapitola

Akože, že času máme dosť. Ja ho moc nemám. Za chvíľu bude tma a ja sa budem musieť vrátiť domov.  Rozmýšľala som nad tým, čo povedal a akokoľvek som sa snažila, nechápala som. „Máme dosť času?“ Spýtala som sa nakoniec, keď som na nič rozumné sama neprišla. „Áno, cesta trvá ešte minimálne hodinu.“ Ozrejmil mi. „Hodinu?“ Znova som zopakovala  ako opakovací papagáj. „Nejaký problém?“ Spýtal sa. Problém? Že či ? Obrovský problém. „Kedy si asi tak vrátime domov?“ Premýšľala som nahlas. „Myslím, že, ..... ráno.“ Vyslovil. Ráno, ráno, ráno- dokola mi hučalo v hlave. Čo budeme robiť celú noc? Kde budeme? A kam vlastne ideme? V hlave som mala milión otázok, no ani jednu som sa neodvážila vysloviť nahlas. Nebála som sa ich vysloviť, len jednoducho som nemohla. Vždy, keď som sa nadýchla, že sa spýtam, môj hlas zlyhal a s mojich úst nevyšiel ani hlások. Zastali sme a ja som spozornela. Pozrela som pred seba a zistila som, že stojíme v zápche. V Londýne to neni až taký nezvyčajný obraz. Teda, sme ešte vlastne v Londýne? Netušila som, kde sme. Spoliehala som sa na neho. Verila som mu. Mala som v sebe také tušenie, že mu môžem veriť. „Kde sme?“ Nedalo mi to nakoniec a s premáhaním síl som sa opýtala. „V aute.“ Odpovedal. Keby viem, že ma obdarí takouto odpoveďou, tak sa ani nenamáham vysloviť otázku. „Ou, vážne? Som si nemyslela .... Kde sme?“ Hodila som na neho zákerný pohľad. Nespúšťala som z neho oči. Sledoval trasu. „Na ceste.“ Zaznela jeho rovnako sprostá odpoveď ako po prvýkrát. „Na ceste kam?“ Začínala som chytať nervy. Doteraz som s ním hrala tú hru na unesenú, ale už ma to prestávalo baviť. „Na ďalšiu cestu.“ Prišlo mi to ako nezmysel, to čo vyslovil. „Akú ďalšiu cestu?“ Prestávala som chápať. „Nechaj sa prekvapiť.“ Nabádal ma. „Nemám rada prekvapenia.“ Odvrkla som. Prestala som si ho všímať. Poskladala som sa na sedadle a hlavu si otočila smerom k oknu. Pozerala som na svoj odraz v skle. Keďže sa medzitým zotmelo. Mala by som zavolať Beth, kde som. Ale čo by som jej povedala, keď  to neviem ani ja sama. Tak by som jej aspoň povedala, že som v poriadku. Hneď ako ma tento magor vysadí, jej zavolám. S touto myšlienkou som zaspala.

Louisov pohľad

Ukážem jej aký je skvelý pocit cítiť adrenalín. Boli sme v aute na ceste do malej dedinky kúsok od Londýna. Dobre, zas taký kúsok to nebol. Bol to riadny kus cesty. Ale aspoň budem s ňou dlhšie. Pomyslel som si. Svoj pohľad som obrátil na ňu. Poskladaná na sedadle otočená mi chrbtom pravidelne dýchala. S toho som usúdil, že zaspala. Myslím, že sa jej to bude páčiť. Určite nikdy také niečo nezažila. Priznám sa, že keď som to skúšal prvý krát, nebolo mi všetko jedno. No, chalani ma presviedčali a ja som podľahol. Odstupom času som aj rád, že na mňa naliehali. Pretože bungee jumping som si obľúbil. Nechválim sa s tým. A oni to nevykonávam tak často. No je to istý druh odreagovania. Nechať sa priviazať a len tak skočiť. Skočiť do neznáma, strmhlav. Pripravený na všetko. Človek ma pocit, že mu nič nebráni byť slobodným. Má pocit, že dokáže všetko. Všetko porazí. Pocit, keď padáte do neznáma a neviete kedy dopadnete. Je to akoby ste leteli. Je pravda, že letíte smerom nadol. No, aj to je pohyb. Užívate si to a doslova sa v tom vyžívate. Milujem to. Tá sloboda. Roztiahnem ruky  a mám pocit, že mi patrí celý svet. Vietor mi naráža do tvári a moje telo sa búri ... To je adrenalín. Skákať ju vezmem až zajtra, pretože teraz už určite nikto neskáče. Je tma. Neviem koľko je hodín, no myslím, že dosť. Určite jej rodina netuší kde je a čo sa ňou je. Behalo mi hlavou pri pohľade na ňu. Z vrecka som vytiahol mobil a vytočil som číslo na Emily, ktoré mám od Nialla. „Je noc.“ Zdvihla a ospalým hlasom mi vravela. „Emily prepáč, tu je Louis.“ Povedal som a nechal som jej čas, aby sa trochu spamätala. „Čo chceš?“ Vyskočila na mňa. „Ja ti len chcem povedať, že Sam je so mnou  a nemusíš sa o ňu báť. „Ja sa o ňu nebojím.“ Vyrukovala na mňa. „Dobre, tak aby si vedela, že je so mnou a vrátime sa zajtra.“ „Čo? Kde ste?“ Mám pocit, že až teraz sa prebrala a začala ma vnímať. „Zobral som ju na výlet.“ Vysvetlil som jej. „A súhlasila?“ Pýtala sa prekvapene. No, nechcel som to riešiť a tak som len jednoducho odpovedal : „Áno, súhlasila.“ „Dobre, tak sa o ňu postaraj. Dobrú noc.“ Ani som nestihol odpovedať a zložila. Asi po 10 minútach som zastavil pri nejakom motely. Dlho som už nebol skákať a cestu si dobre nepamätám a k tomu je ešte tma. Je to malá, odľahlá dedina, tak sú tu cesty nie moc frekventované. Za ňou je most s ktorého sa skáče. Vystúpil som z auta. Samanthu som tam zatedy nechal ležať a pobral som sa zistiť, či majú niečo voľné. “Dobrý večer.“ Pozdravil som staršie pána pri dverách. „Je noc mladý muž.“ Opravil ma. Nerozoberal som to. „Máte voľnú nejakú izbu?“ Zaujímal som sa. „Je tu jedna s manželskou posteľou. Bude to dobré?“ Spýtal sa so sileným náznakom úsmevu v tvári. Bolo na ňom vidieť, že má toho dosť. Nečudujem sa mu, celý deň tu sedieť pri dverách, usmievať sa na ľudí a ponúkať im izby. Nič príťažlivé. „Áno, samozrejme.“ Odpovedal som. Pousmial sa a podal mi kľúče od izby. „Ďakujem.“ Povedal som a kľúče som si vzal. Strčil som si ich do vrecka a vybral sa k autu. Otvoril som dvere na Samanthynej strane a jemne som ju vzal na ruky. Auto som zamkol a pobral sa k našej izbe.

Samanthyn pohľad

Prebrala som sa na to, že ma niekto drží na rukách a nesie ma. Otvorila som oči a poobzerala som sa okolo seba. No len tak mierne, koľko mi moja poloha dovoľovala. Zbadala som Louisa, že ma drží na rukách a v tom som si spomenula, že ma uniesol a niekam ideme. Ja neviem kam, lebo mi to nechcel povedať. „Kde sme?“ spýtala som sa rozospato, keď otvoril dvere na nejakej miestnosti a vkročil dnu. Rozsvietil malú lampičku a aj som mala výhľad na malú izbičku. Príjemne to tu voňalo. „Máme menšiu prestávku.“ Vykrúcal sa odpovedi. Nemala som však silu hádať sa  sním ani mu odporovať. Položil ma na posteľ. „Za chvíľu som tu.“ Oznámil mi a zmizol v dverách oproti postele. Sedela som na posteli a obzerala som sa okolo seba. Malá izba. Jedna posteľ. Dva nočné stolíky, skriňa a predpokladám, že v tej miestnosti, v ktorej zmizol je kúpeľňa. Hotel to nie je. Uvažovala som. Skúmala som šmuhu na skle okna. Nijakých ľudí som nevidela. Jasné, veď je noc. Samantha, rozmýšľaj! Karhala som sa. Vstala som a vybrala sa von preskúmať prostredie. Vyšla som pred dvere a striasla ma zima. Ochladilo sa. Všade bola tma. Svietil len nápis na budove trošku ďalej odo mňa. Podišla som bližšie, aby som videla. „MOTEL“ blikalo nad dverami. Poobzerala som sa navôkol. Bolo tu ticho a vládla tu pokojná atmosféra. Rušil ju len zvuk prechádzajúcich áut po ceste. Predpokladám, že to nie je žiadna hlavná cesta ani nijaký hlavný ťah, pretože tých áut zas tak veľa nebolo. Bola mi poriadna zima. Triasla som sa. Rozhodla som sa vrátiť. Otvorila som dvere. Pri okne stál Louis a pozeral smerom von. Mal na sebe len uterák obtočený okolo pása a z vlasov mu kvapkala voda. Bol tak zaujatý, že si ani nevšimol, že som prišla. Možno si ani nevšimol, že som tu nebola. „Ehm, ehm ....“ Upozornila som na svoju osobu. Otočila sa a pozeral na mňa vyplašeným pohľadom. „Kde si bola? Bál som sa o teba.“ Vybehol. „Bola som si to tu obzrieť. Nevystrájaj.“ Napomenula som ho. „Vieš, ako som sa zľakol, keď som prišiel a ty si tu nebola???“  Jeho strach neprechádzal. A to aj napriek tomu, že som stála oproti nemu, pozerala mu do očí. A bolo zrejmé, že mi nič nie je. ...

*Dúfam, že som nesklamala :)

The Lucky One        21. kapitola

„Ani ja ich nepoznám.“ Povzdychla som si. A až teraz som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. ... Pozrel na mňa nechápavým pohľadom. Nie, toto som nechcela. Nechcem mu vysvetľovať, to kým vlastne som a s kadiaľ som prišla. Nechcem!! Nechcem sa už k tomu vracať, nikdy. „Vy v tom veľkom dome bývate sami?“ Svoju zvedavosť neskrýval. Viem, Beth s Tomom ešte nemal možnosť stretnúť, ale nemyslím, že to je dôvod na to, aby si myslel, že bývame sami. Veď, to je nelogické. Kde by sme k takému domu prišli? Musela som sa pousmiať nad jeho zmýšľaním. „Nie.“ Povedala som presvedčivo. Videla som na ňom, že teraz je už úplne zmätený  a nevie, čo si má o tom všetko myslieť. „Bývate s babkou?“ Skúsil to znova. „Nie.“ Znela moja rovnaká odpoveď. „Ten dom nie je váš?“ Už začínal trieskať nezmysli. „Je náš.“ Ubezpečila som ho. „Nechápem...“ Priznal sa. „Vidím.“ Skonštatovala som. „Vy ste ho ukradli!!“ Obvinil ma. V jeho očiach som videla, že to nemyslí vážne. Rozosmiala som sa. „Áno, ukradli sme ho a teraz tam usporiadávame neslušné párty , falšujeme peniaze, pestujeme marihuanu a znepríjemňujeme život susedom!“ Povedala som nebezpečne. Tvár sa mi skrivila v strašidelnom úškrne. „Ja som to vedel.“ Hovoril s radosťou.  Tváril sa ako keby prišiel na nejaké veľké tajomstvo. „By som na teba nepovedala, že ty si takýto múdry.“ Zase som si ho doberala a robila si s neho srandu. Bavilo ma to. „Poviem ti niečo.“ Hovoril záhadne. „Počúvam ťa.“ „Strašne ma bolia nohy.“ Vysypal zo seba. A ja som sa musela smiať. „Pre- prečo si to nepovedal skôr?“ Nechápala som.  Je pravda, že tu krúžime asi 2 hodiny, ale kľudne sa mohol ozvať a mohli sme si sadnúť. 2hodiny. Už som s ním celé 2 hodiny. Pri ňom sa ten čas nejako zrýchľuje. Nechce sa mi veriť, že by som tu už bola 2 hodiny.  „Sadni si!“ Prikázala som mu. Zaksichtil sa, no, sadol si. „Čo ti je tentokrát?“ Pýtala som sa. „Udivuješ ma. Nie len, že si so mňa robíš v kuse srandu, ešte so mnou zaobchádzaš ako so psom.“ Hovoril v úžase. „So psom?“ Zopakovala som. „Sadni si!“  Napodobnil môj hlas a zopakoval moje slová. Vraždila som ho pohľadom. „Niečo sa ti nepáči?“ Spýtala som sa mierne podráždene. Tak ja mu tu robím po vôli a pánovi sa ešte nepáči. „Môžeme pokračovať, alebo môžem ísť aj domov.“ Doplnila som svoje vyhrážky. „A mohol by som ísť s tebou?“ V tvári mal podlízavý výraz a úsmev od ucha k uchu. „Samozrejme, že ...... NIE!“ Rozosmiala som sa pri pohľade na neho. Sedel roztiahnutý cez celú lavičku. Jednou rukou olupoval farbu, ktorou bola natretá a druhou si prehraboval vlasy. „Prečo nie? Veď to nie je tvoj dom, ty si ho ukradla.“ Znova sa na mňa pozrel. A ja som mala pocit, že ma má celú prečítanú, že vie o mne všetko. „Keď som ho ukradla, tak mi patrí. A to znamená, že je môj.“ Snažila som sa mu vysvetliť vzniknutú situáciu. Stála som oproti nemu a prestupovala s nohy na nohu. „Takže, keď ho ukradnem, bude môj?“ Spýtal sa. „Prečo by si niečo kradol?“ Nechápala som. Je predsa slávny. Má peňazí koľko chce, a môže si kúpiť skoro všetko. „Adrenalín.“ Vysvetlil jednoducho. „Úú, niekto má rád adrenalín.“ Vysmievala som sa mu. „Ver tomu, že mám, mrkvička.“ Povedal, postavil sa, schytil ma za ruku a  niekam ma ťahal. „Kam ideme?“ Nenamietala som, nechala som sa ním ťahať, aj keď som nevedela kam. „Ukážem ti adrenalín.“ Znel odhodlane. Ťahal ma smerom von s parku, pred náš dom.  Pred domom sme nasadli do jeho auta. On sme prišiel autom? Jasné, nemohla som si to všimnúť, keď som videla len jeho a potom tie šaty. Pripútala som sa a sledovala mihotajúce sa budovy za oknom. Jazdí rýchlo. Hlavu som si oprela o sklo a môj pohľad padol na neho. Cítil, že sa na neho pozerám. Otočil hlavu a usmial sa. Opätovala som mu ho. „Môžeš mi povedať, kam ideme?“ Dožadovala som sa odpovede. „Povedal som, idem ti ukázať adrenalín.“ Opakoval sa. „To som počula. Chcem vedieť konkrétne miesto.“ Tlačila som na neho. „Si náročná.“ Vyčítal mi. „A ty ma unášaš.“ Vyčítala som aj ja jemu. „Neunášam ťa.“ Odporoval mi. „Ale unášaš.“ Trvala som na svojom. „Tak prečo si sa nebránila?“ Ostala som ticho. Slova sa mi zasekli v hrdle. Touto otázkou ma odrovnal. Prečo som sa nebránila? Lebo som nechcela. Chcem byť s ním. Je mi s ním dobre. „Nemala som kedy. Nedal si mi čas.“ Skočila som do neho po chvíli. Musela som si najskôr rozmyslieť, čo mu poviem. Ďalšiu otázku pod pás už neznesiem. „Videla si niekedy únoscu, ktorý by dával svojej obeti na výber?“  „Nie, o únoscov sa nezaujímam.“ Fľochla som na neho. „Mala by si.“ Radil mi. „Nemám prečo.“ Oponovala som mu, takmer ako vždy. „Práveže máš prečo. Keď ťa bude niekto unášať, nebudeš vedieť, čo robiť, ako teraz“ Vysvetľoval mi. „Takže priznávaš, že ma unášaš.“ Odhalila som ho. S tohto sa už nevykrúti. Mám ho.  Otočil svoj pohľad od predného skla na mňa. Hodil na mňa pohľad typu : Vyhrala si, spokojná? . Blažene som sa usmiala a prikývla. Tešila som sa. Je to 1:0 pre mňa. Znovu sa obrátil smerom do predu a všetku svoju pozornosť venoval ceste a šoférovaniu. Ja som ticho sedela a prezerala si interiér jeho auta. Má pekné auto. Nedalo mi to a otvorila som prehriadku predo mnou. „Mohla som, keď už som?“ Koktala som. Zjavne som sa spýtala neskoro. „Nemohla, ale keď už si.“ Povedal a smial sa. Začala som sa hrabať všetkými vecami, ktoré tam mal. Zastavila som sa až pri červenej, čipkovej podprsenke. Vytiahla ju a strčila mu ju pred nos. „Máme náruživé fanúšičky.“ Obhajoval sa. „No to vidím.“ Hovorila som a pri tom som podprsenku skúmala s každej strany. „Páči sa ti?“ Neviem,  načo ho to zaujíma. „ Páči.“ Povedala som sucho. „Vezmi si ju.“ Povedal a hľadel na cestu. „Nechcem ju.“ Odmietla som a pritom som ju naťahovala. „Dám ti ju.“ Ponúkol mi. Nie, určite nechcem niečo, čo pred tým niekto nosil. Nie, že by mi vadili veci, ktoré mal už niekto na sebe. To určite nie, ja som také veci nosila. No, podprsenka sa mi zdá dosť súkromná záležitosť. „Patrí tebe.“ Vyhovárala som sa. „Tak mi ju neznič!“ Prikázal, keď si všimol, čo s ňou dovádzam. Poskladala som ju a vložila naspäť na miesto. Lašovala som ďalej. Mal tam kopec papierikov, obalov a sprostostí. A medzi tým aj ich CD-čko. „Môžem to pustiť?“ Opýtala som sa so slušnosti. „Pusti.“ Povolil. Strčila som ho do prehrávača a stlačila „play“.  Autom sa začala ozývať ich pesnička „What makes you beautifull“ . Je to jediná pesnička, ktorú od nich poznám. No, nie, klamem. Ešte poznám tú, čo spievali na Emilyných narodkách. „Páči sa ti naša hudba, mrkvička?“ Prerušil zvuk piesne. „Poznám len dve pesničky a tie sa mi páčia. Neviem či odpoveď  –áno-  by bola vhodná, keď vezmem do úvahy, že ostatne nepoznám.“ Priznala som sa. „Tak počúvaj. Času máme dosť.“ Povedal . V tom som sa informácia, ktorú vyslovil dostala do môjho mozgu. Akože, že času máme dosť. Ja ho moc nemám. Za chvíľu bude tma a ja sa budem musieť vrátiť domov. 

* Pridala som vám k predchádzajúcej časti fotku tých šiat :) ... Tak, kuk !! :D :D

The Lucky One        20. kapitola

Nezmohla som sa na nič viac, ako obyčajné „Ďakujem!“ V krabici boli nádherne šaty.  ....  „To ... to si nemusel.“ Vykoktala som.  A pozerala na ne s úžasom. Boli naozaj krásne. Vrch bol biely, posiaty kamienkami, pod prsiami bola široká, prekladaná, čierna stuha. A pod tým krásna ružová suknička. Veľmi sa mi páčili a nemohla som z nich spustiť oči. Poskladala som ich naspäť do krabice a rukou som po nej donekonečna prechádzala. Môj úsmev mi zdobil celú tvár. Pozrela som na Louisa, tiež sa usmieval. Myslím, že týmto to vyžehlil. „Ja viem, že som nemusel, ale chcel som a za ten úsmev to určite stálo.“ Povedal. Jeho oči žiarili. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Opakovala som stále dokola. Bola som s toho v šoku a pritom taká šťastná. Ako keď malým deťom kúpi mama tak dlho vytúženú hračku.  „Nemáš mi začo ďakovať. To skôr ja ďakujem, že sa so mnou bavíš a neignoruješ ma, mrkvička.“ Hovoril. „Nemysli si, že jednými šatami si to vyžehlíš.“ Upozornila som ho a snažila sa tváriť vážne. Pravdou je, že vyžehlí. Tie šaty stoja za odpustenie. Už len to, že si dal námahu ich kúpiť. „Nie, nemyslím si to. Verím v to.“ Povedal sebaisto. „No, dobre. Nehnevám sa, ale ešte som nezabudla.“ Povedala som rázne. „Na začiatok stačí.“ Vravel. „Poďme niekam.“ Navrhol po chvíli ticha. Premýšľala som nad šatami. Áno, teraz nebudem myslieť na nič iné len na ne.  Hodil na mňa spýtavý pohľad. „Neviem, či chcem riskovať s tebou niekam ísť.“ Hovorila som posmešne. No, vstala som zobrala krabicu, zaniesla som ju do vnútra a vrátila sa k nemu. Sadla som si na lavičku a čakala, čo spraví. „Ver mi, že nechceš. Ty musíš so mnou ísť.“ Hral moju hru. „Mám na výber?“ Spýtala som sa. „Nie!“ Rozhodol. Natiahol ruku a pomohol mi vstať. „Ou, čím som si zaslúžila toľkú pozornosť?“ Smiala som sa. „Nestáva sa mi často, vlastne nikdy  sa mi nestalo, že by mi pomáhal vstať veľký Louis Tomlinson.“ Robila som si z neho srandu. „Ty si mrkva!“ Skomentoval. „Mrkva? Prečo mrkva?“ Nechápala som. „Nemáš rada mrkvu?“ Vyzeral prekvapený. „To som nepovedala, neprekrúcaj to.“ Hovorila som mu. „Nepáči sa ti to?“ Povedal sklamane. Nechápem, čo má stále s tou mrkvou. Obyčajná zelenina. Vždy som si myslela, že to s ním a mrkvami fanúšičky nafukujú. A on ich v skutočnosti ani tak nezbožňuje. „Prežijem.“ Odpovedala som pokojne na jeho otázku. No, ako teraz vidím je fakt na ne naviazaný. „Takže ty a mrkvy, huh?“ „Áno, máme spolu skvelý vzťah.“ Smial sa. „Vidím. S tvojej strany to musí byť veľmi silné.“ Doberala som si ho. „Náš vzťah je trvalý. Ja som im verný.“ Vychvaľoval sa. „Ty mrkvák.“ Už to nebol len smiech, ale rehot. Musela som zastaviť a upokojiť sa. Tiež zastal. „Neviem, prečo si zo mňa robíš srandu.“  Vravel a búchal ma po chrbte. „So- ... Som v poriadku“ Oznámila som mu. Vystrela som sa a pokračovali sme ďalej. Vrátila som sa k téme : „Nerobím si srandu.“ Presviedčala som ho. Kráčali sme smerom k parku. Prešli sme okolo stánku so zmrzlinou a Louis zastal. „Čo je? Stalo sa niečo?“ Vyzvedala som. „Tam je zmrzlina.“ Oznámil mi. Vážne? Ja som si ju nevšimla. Ruku vystieral smerom k stánku. „Neboj sa, mrkvovú nemajú.“ Podpichovala som ho. „Už s tým prestaň.“ Napomínal ma. „No, čo? Správam sa len ako správna fanúšička.“ Obraňovala som sa. „Ty si akože naša fanúšička?“ Pýtal sa neveriaco. „Áno.“ Prikyvovala som. „Tak ti oznamujem, že ako fanúšička nestojíš za veľa.“ Povedal. „Teraz som sa mala ako uraziť?“ Pýtala som sa. Nechápala som, kam tou poznámkou mieril. „Neviem, si naša fanúšička, už si tu so mnou asi hodinu a ešte stále nechceš fotku ani podpis? Alebo aspoň objatie? Vyjachtal. O to mu ide? Aby som  sa správala ako pojašená.  Mám strácať hlavu, pretože stojím vedľa Louisa Tomlinsona so skupiny one direction? To ako vážne? Nie, takáto ja nie som. Páči sa mi ich hudba, páčia sa mi oni, ale tým to hasne. Na to, aby som ich mohla mať rada nepotrebujem podpisy, fotky, objatia. Keby som aj nejakú fotku mala, určite by ma nenávidela polka dievčenského sveta, pretože ony žiadnu fotku nemajú. Ja nepotrebujem byť obeťou nejakej šialenej fanúšičky. Len preto, že mám niečo čo ona nemá. Kebyže mám to šťastie spoznať ich trochu skôr, tak jediným mojim snom by bolo vidieť ich. Môcť sa ich dotknúť. Nepotrebovala by som fotky. Ten obraz by bol v mojej pamäti a tam by ostal navždy. Fotky môžu skončiť všeliako, môžu sa stratiť, môžu byť zničené. No, spomienky v hlave ostávajú navždy. Tie najsilnejšie si ľudia berú až do hrobu. Zatiaľ, čo fotky sú len výdobytkom modernej doby. Dokiaľ neexistovali nikto ich nepotreboval. Dnešným fanúšikom slúžia takmer len na to, aby sa mohli pochváliť ostatným.  „ Naozaj čakáš, že ti skočím do náručia a budem chcieť mať s tebou fotku?“ Teraz som mu neverila ja.  „Som Louis Tomlinson.“ Vyhlásil. Ej, aké zistenie. Som si doteraz myslela, že sa tu prechádzam s niekým iným a tiež som si myslela, že ten, ktorý na seba nedá dopustiť je Zayn. „Som, Samantha. Teší ma.“ Povedala som s úškrnom na tvári a naťahovala som k nemu ruku. Tvárila som sa vážne. Najprv sa na mňa nechápavo pozeral, no, potom moju ruku prijal a potriasol ňou. Pousmiala som sa. Moje gesto zopakoval a pokračovali sme v ceste. Kráčali sme úzkymi uličkami parku. Slnko príjemne hrialo a ja som mu nastavovala svoju tvár. „Tak, Samantha...“ Začal. „Si rada, že si ma spoznala?“ Pýtal sa. „Úplne najviac.“ Smiala som sa. Tvárila som sa ako pobláznená fanúšička, ktorá vidí len jeho a nič iné. „Som sa pýtal vážne“ Spresnil. „Samozrejme, že som rada. Kto by nechcel spoznať hviezdu?“ Doberala som si ho. „Baví ťa to?“ „Baví ma čo?“ Nechápala som. „Robiť si zo mňa srandu.“ Povedal a pritom sa usmieval. To je celý on, čo som si stihla všimnúť za ten krátky čas, čo ho poznám nikdy nič neberie príliš vážne. Vo všetko sa snaží hľadať to pozitívne. To je dobrá vlastnosť. Stále sa len smeje. „Už som ti raz povedala, že si s teba srandu nerobím.“ „Dobre, mrkvička.“ Ukončil to. Je mi jasné, že by s toho bola ďalšia hádka. Chvíľu sme ticho kráčali a keď mi to už bolo blbé spýtala som sa : „Teraz nekoncertujete?“ Myklo ním. Asi som ho vyrušila. Otočil hlavu ku mne a pozrel sa mi do očí. „Teraz máme týždeň voľno a potom máme pár koncertov tu, v Londýne.“ Vysvetľoval. „Ahá.“ Tvárila som sa, že som pochopila. „Aké to je?“ „Čo myslíš?“ Nechápal. „Stáť tam a pozerať na tie dievčatá. Vidieť ich plakať a počuť kričať vaše mená. Aké to je?“ Vysvetlila som. Zatváril sa tak, že pochopil. „Je to niečo úžasné. Vidieť ich tam stáť, kričať, plakať. Takmer neopísateľný pocit. Pocit, keď vieš, že niekomu na tebe záleží, vie o tebe všetko, je kvôli tebe schopný spraviť všetko a pri tom ťa vôbec nepozná. Vždy som o tom sníval, postaviť sa tam, spievať a mať niekoho kto ťa podporuje a verí ti, že ty to dokážeš. Oni ma držia pri živote, keď mi je najhoršie, keď už neviem čo ďalej sú tu pre mňa. Vďaka ním mám úsmev na tvári. Robia ma šťastním.“ Uú.... prekvapuje ma.  Bola som zaskočená. Nikdy som nikoho nepočula takto hovoriť o ľuďoch, ktorých nepozná. Závidím im to puto, to ako robia jedny druhých navzájom šťastnými. Pozeral na mňa a ja som nebola schopná slova. Nevedela som, čo mám na to povedať. Všimol si, že som zaskočená alebo, že neviem čo povedať a tak pokračoval : „Vieš, ja nikdy som nič krajšie nezažil ako to, keď môžem vyjsť na pódium a spievať. Je to ako sa ocitnúť v úplne inom svete. Zrazu nevnímaš žiadne problémy. Všetko zmizne.“ Odmlčal sa ... „ Bola si už na nejakom koncerte?“  Vyslovil. „Nie, ja nemala som ako.“ Priznala som. „Akože nemala?“ Tváril sa zmätene. „Nemohla som.“ Opravila som sa. Dúfala som, že mu táto odpoveď bude stačiť a nebude to viac rozoberať. Samozrejme, takmer ako vždy, mýlila som sa. „Nemohla? Nepoznám tvojich rodičov, ale myslím, že kebyže veľmi chceš ísť, tak ťa určite pustia.“ Zamýšľal sa. „Ani ja ich nepoznám.“ Povzdychla som si. A až teraz som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. ...

Šaty, ktoré Samantha dostala.

The Lucky One      19. kapitola

Nechápala som. „Kto ona?“ Spýtala som sa a zazrela na TY-a. „Nancy!“ Povedal jednoducho. Nancy. Kto, preboha je Nancy?  „To je kto?“  Pýtala som sa. „Kamarátka“ – TY. „Priateľka“ – Emily. Vykríkli naraz. „Si mám akože vybrať?“ Rozhodila som rukami a moje kútiky úst sa dvíhali hore. „Nie. Je to kamarátka.“ Rozhodol TY. „Dlho ňou už nebude.“ Zapárala doň ho Emily. „Neseď tu a upratuj ten bodrel čo si si urobila.“ Skríkol TY na Emily a ja som v hlave pocítila tupú bolesť. Koľko môže trvať taká opica? Emily na neho škaredo pozrela. „Prestaň sa tváriť, ako keby si tu ty nebol.“ Napomenula ho. „Bol som tu najmenej.“ Hrdo sa škeril. „Ale bol si tu. A to sa ráta.“ Vrátila mu to Emily. „Môžete skončiť?“ Skočila som do ich menšej výmeny názorov.  „Ticho!“ Povedali naraz a nepríjemne na mňa zazreli. „Ako chcete. Ja to vysvetľovať nebudem.“ Vyskočila som na nich. TY vytiahol s vrecka mobil, pozrel na hodiny a povedal : „Ja tiež nie. Odchádzam. Zabavte sa tu!“ Smial sa a tváril sa ako retardovaný. Samozrejme, keď má niečo robiť radšej zmizne. Ako keby som ho nepoznala. Ničoho sa nemôže chytiť. Keď zalovím vo svojej pamäti, nespomeniem si asi ani na jednu situáciu, v ktorej by bol TY nápomocný. Zabuchol dvere a už ho nebolo. No, budeme to tu musieť zvládnuť mi dve. „Čím začneme?“ Spýtala som sa Emily. „Fľašami.“ Odpovedala mi.  Vytiahla som si rukávy na tričku a pustila sa do zbierania fliaš, ktorých tu bolo požehnane. Upratať, to všetko nám trvalo asi hodinu a to bolo len také dosť povrchné. Tým myslím, že sme povyhadzovali všetok neporiadok ako boli fľaše, obaly, sáčky, ... Nábytok sme vrátili do pôvodného stavu. Poodkladali všetky poháre, poháriky, taniere, misky. A povysávali. Ten fľak na koberci, asi nepôjde dole tak ľahko. To radšej necháme na Beth, aby sme ho nezničili úplne. Zhodíme to na TY-a. Nešikovný je, takže to by nám mohla uveriť. „Konečne.“ Vydýchla Emily a zvalila sa vedľa mňa na sedačku. „Sme šikovné.“ Skonštatovala som pri pohľade na obývačku, ktorá vyzerala skoro tak ako by mala. Tešila som sa. Z chodby vychádzal hluk. Počuli sme ako sa otvorili dvere a hneď nato : „Deti, sme doma.“ Kričal Tom s chodby. „Ahojte!“ skríkli sme jednohlasne. „Som prekvapený. Myslel som, že keď prídeme tento dom tu už nebude.“ Vtipkoval a prezeral si miestnosť ako keby tu bol prvý krát v živote. Obidve sme sa na ňom smiali. „Čo je tu také smiešne?“ Prišla do obývačky aj Beth. „ Vyhral som. Stojí! Nezničili ho.“ Tešil sa Tom. Vyhral? Niečo mi ušlo? Beth sa naňho pozerala s úsmevom na tvári a vyberala s tašky peňaženku. Oni sa stavili? Neverím. „Ako ste sa mali?“ Prerušila chvíľku Tomovho nadšednia Em. „Takú búrku som ešte nevidela, ...“ Hovorila ohromene Beth a sadla si oproti nám. Rozprávala o tom ako museli čakať pokedy prestane pršať a potom už vraj bolo neskoro, tak nechceli ísť v noci na cesty. Opísala nám celý príbeh a my s Emily sme ju počúvali so zatajeným dychom. „A teraz to musím všetko povykladať.“ Dokončila svoj monológ. „Aké dobrodružstvo ste vy zažili.“ Nadchýnala sa Emily. „Vieš, ako sa vyčerpaná?“ Pýtala sa Beth. „Choďte si ľahnúť.“ Prikázala im Emily. Nebránili sa. Vstali a odišli hore do spálne. „Čo teraz?“ Zisťovala som situáciu. „Ja idem za Zackom ak chceš poď so mnou.“ Ponúkla mi Emily. Nie, ďakujem Zacka netúžim vidieť. Slušne som ju odmietla. „Nie, nejdem. Idem vyspať opicu.“ Oznámila som jej . Vstala som a pobrala sa do postele. Lahľa som si a zakryla sa až po uši. Moje telo ochablo a ja som sa cítila dobre. Ani bolesť som už necítila. Asi som vytriezvela. Zavrela som oči. Do you ever feel like a plastic bag .... Drifting throught the wind... Wanting to start again Mojou hlavou sa zrazu začala ozývať povedomá melódia. Strhla som sa. Načiahla som sa za mobilom a pozrela na displej, neznáme číslo. Stlačila som zelené tlačidlo a pritisla si ho k uchu. „Áno?“ Ozvala som sa mierne ospalo. „Zobudil som ťa?“ Pýtal sa ma preľaknutý hlas. „Kto si?“ Spýtala som sa nechápavo. „Spíš?“ To čo je za odpoveď? „Kto si?“ Spýtala som sa znova, keďže na prvý raz nebol ochotný odpovedať. „Spíš?“ Toto prestáva byť zábavne. Prečo mi na otázku odpovedá otázkou? A ešte k tomu otázkou úplne od veci. „Áno spím a  rozprávam zo sna.“ Povedala som a mierne sa zachichotala. „To nie je smiešne!“ Povedal oduto. „ Tak asi nespím, keď sa s tebou rozprávam. Nie?“ Vravela som ironicky. Stále netuším kto to je a čo odo mňa chce. „Prepáč!“ Povedal. Teraz sa ako za čo ospravedlňuje? „Kto si?“ Skúsim to do tretice. Čo sa môže stať? Nanajvýš mi neodpovie, tak ako to spravil už dvakrát.  „Ty ma nepoznáš?“ Jeho hlas zosmutnel. Začínal ma hnevať. „Keby to viem, tak sa ťa to nepýtam. Odpovez mi!“ Prikázala som mu. „Myslel by som si, že ľudí, ktorý ti ublížili si budeš pamätať.“ Povedal posmešne a mne doplo. „Louis?“ chcela som sa presvedčiť. „Bingo, mrkvička.“ Smial sa. „Čo chceš?“ Bola som odmeraná. „Stretnúť sa.“  Odpovedal. „Keď ťa vidieť nechcem?“ Hrala som sa na tvrdú. „Nechcem byť drzý, ale ja som sa ťa nepýtal, či chceš.“  Úplne si viem predstaviť, tie iskričky v jeho očiach. „Takže? Ty mi to prikazuješ?“ Snažila som sa to pochopiť. „Dá sa to tak povedať.“ Hovoril nadšene. „Keď neposlúchnem?“ Naťahovala som ho. „Čakám ťa pred domov. Švihni si.“ Povedal akoby mimochodom.  ??? On je už tu? V momente som vyskočila s postele. Silou roztvorila svoj šatník. A vytiahla z neho prvé čo som zbadala. V kúpeľni som sa dala trochu do poriadku a zbehla dole. Otvorila som dvere a zbadala Louisa ako sa opiera o múrik a na jeho tvári sa pohrával úsmev od ucha k uchu. Musela som sa usmiať tiež. „Ahoj.“ Povedala som normálne. Bez akýchkoľvek citov, keď som vyšla na ulicu. „Mrkvička!“ Vykríkol nadšene. Vystrel ruky a pritiahol si ma k sebe.  Zovieral ma vo svojom objatí dosť dlho. Nakoniec som sa z neho vymámila. „Vyzeráš lepšie.“ Usúdil a celú si ma premeral. „Ďakujem.“ Povedala som zahanbene. Až teraz som si všimla škatuľu, ktorá bola položená na múriku. Veľká, biela krabica previazaná stuhou. „To je pre teba.“ Objasnil, keď videl ako na ňu vyvaľujem oči. „Pre mňa?“ Spýtala som sa nechápavo. „Áno.“ Ubezpečil ma. „Čo to je?“ Bola som zvedavá. „Otvor to!“ Rozkázal mi. Moja zvedavosť mi nedovoľovala nič iné ako sa natiahnuť za krabicou. Posadili sme sa na lavičku pred domom. Pomohol mi odkryť vrchný diel. Stratila som dych. Nevedela som čo mám povedať. Zaskočil ma, toto by som nečakala.  Po celej tvári sa mi rozliala neprirodzený úsmev. Pozeral na mňa so šťastím v očiach. Nezmohla som sa na nič viac, ako obyčajné „Ďakujem!“ ....

Samantha.

*Sľúbená. Dúfam, že sa vám páči. Ak, nie tak mi prosím napíšte, čo je zlé a ja sa to pokúsim zmeniť.

* http://www.youtube.com/watch?v=swFu04n38XI Neviem, či ste počuli, ale ak nie, je to nová DEMO verzia pesničky. Samozrejme od chalanov. Veľmi sa teším, keď to prespievajú a nahrajú :D :D

The Lucky One         18. kapitola

Ráno

Zobudil som sa na to, že strašne potrebujem ísť na WC-ko. Postavil som sa s ťažkosťami. Celý som bol dolámaný. No, bodaj by nie, keď som spal na sedačke. Ponaťahoval som sa a hlasno si zívol. Rukou som si prehrabol vlasy a poobzeral sa okolo seba. Harry bol natiahnutý na zemi v polohe v akej som ho videl včera. Čo ma prekvapilo viac bolo, keď som zbadal Samanthu a Zayna nalepených na sebe. Zayn ju držal okolo ramien a ona ležala jemu na hrudi. Počkať! On je holý? Som si istý, že včera bol oblečený. Viem to. Prečo? Prečo je holý? Prečo sa vyzliekol? Nemohol som sa na nich pozerať. Išiel som do kuchyne. Viem, nie som doma, ale som smädný. Otvoril som chladničku a vybral s nej džús. Nalial do pohára a napil som sa. Posadil som sa na barovú stoličku a prezeral si kuchyňu. Včera som to nestihol. Hm-kal som si našu pesničku. Moja nálada bola o stokrát lepšia ako včera. Niečo buchlo a na to sa medzi dverami zjavil Harry. „Nemôžeš byť ticho?“ Okríkol ma. „No, dobré ráno sa praje pán Styles.“ Povedal som posmešne. „Nehúkaj po mne“ Hovoril podráždene. „Si sa teda zriadil.“ Okomentoval som jeho vzhľad. „Hlavné, že tebe nič nie je.“ Odfrkol mi.  Zasmial som sa. „Keď nevieš piť, tak nepi.“  Vysvetľoval som mu. „Prosím ťa ešte raz, nekrič!“ Nekričal som. Výška môjho hlasu bola normálna. „ Ja nekričíííím“ Zakričal som, aby  videl rozdiel. „Odchádzam.“ Povedal a  držal sa za  hlavu. Musel som sa smiať vyzeral komicky. Len v boxerkách, kruhy pod očami, vlasy rozcuchané na všetky strany. Môj Harold. Ako ho poznám, on sa sťal najviac, no aj tak som zvedavý na ostatných.  Po asi 10-tich minútach sa zjavil ďalší „opilec“ – Zayn.  Vyzeral o trochu lepšie ako Harry no, aj tak to nebolo nič moc. „Dobré ráno.“ Prehovoril. „No, dobré ránko.“ Odpovedal som. Skrčil čelo a povedal : „Tichšie.“ Samozrejme, čo iné som mohol čakať. Iná reakcia ani neprichádzala do úvahy.  „Ale čo? Hádam ťa niečo bolí?“ Robil som si z neho srandu. „Louis, drž hubu a radšej mi daj niečo na hlavu.“ Prikázal mi a sadol si vedľa mňa na stoličku. „Síce sa tu cítim ako doma, ale nebývam tu. A o tom kde by som tebe našiel niečo na hlavičku nemám ani len poňatia.“ Rozhadzoval som rukami. „Prvá polička nad drezom“ Ozvalo sa za mnou. Strhol som sa a otočil. Stála tam Samantha. Len v nohavičkách a podprsenke. Make up mala rozmazaný po celej tvári a vlasy jej stály. Prešla okolo mňa a sadla si vedľa Zayna, na stoličku, na ktorej som predtým sedel ja. „Čo? Ďalšia s bolesťami?“ Prikývla. „Harold, poď sem.“ Zhúkol som na Harryho. Pribehol a tváril sa akoby som mu oznámil nejakú tragickú správu. Napríklad, že dnes ráno bol podpálený útulok s mačkami alebo niečo ešte horšie. „Čo...  čo sa stalo, keď tak ... vrieskaš?“  Hovoril trhane. „Tu sa posaď. Dr. Tomlinson sa o vás postará.“ Prikázal som mu, aby sa posadil vedľa Zayna a Sam.  Do troch pohárov som dal rozpustiť aspirín a podal im to . „Vypiť až do dna.“ Kázal som im. Pozerali na mňa zmučenými pohľadmi ale poslúchli. „Kde máte zbytok?“ Zaujímal som sa. „Ja neviem“ Odpovedali jednohlasne a takmer nečujne. „Nechcete sa ísť obliecť?“ Pýtal som sa. Začali si obzerať jeden druhého. Podľa toho som usúdil, že ani nevedia, čo majú na sebe, respektíve čo nemajú. Keď Sam zbadala, že je viac odhalená ako zahalená vyskočila so stoličky a už jej nebolo. „Čo sa jej stalo?“ Pýtal sa Harold. Mám s neho taký pocit, že je ešte stále napitý. Stál som opretý o linku a pozoroval ich. „No páni, vstávajte. Musíme ísť domov.“ Vyhlásil som. Dneska večer by sme mali ísť večer do jedného rádia tu, v Londýne. Ale, ako tak na nich pozerám, asi to budeme musieť odložiť. V takomto stave tam ísť nemôžu a o tom, či sa dajú do večera do poriadku som si neni istý. Hlavne v Harryho prípade. A to, kde je Niall netuším. Mal by som ho ísť pohľadať. Vybehol som hore po schodoch. Myslím, že najskôr bude niekde tam.  Zásah! Natrafil som na neho v prvých dverách. Bola to kúpeľňa. Niall sedel na zemi rukami objímal záchodovú misu. A Emily, tiež nie v najlepšom stave stála nad umývadlom. Hľadela na svoj obraz v zrkadle. Tvárila sa kyslo. Ešte asi nebola celkom pri zmysloch a stavím sa, že aj ju bolí hlavu a všetko sa jej v nej otriasa. „Niall“ Skríkol som. „Louis.“ Zašepkala Emily. „Musíme ísť, aby ste sa dali do večera do poriadku.“ Vysvetlil som. „Neviem, či chceš riskovať, že ti ovraciam celé auto.“ Vyjachtal. „Nič iné mi nezostáva.“ Priznal som. Prikývol. Podišiel som k nemu pomohol mu postaviť sa vzal som ho dole k ostaným mrkvám. Toto bude ešte zaujímavé. Pomyslel som si. Naložil som ich do auta. Neviem ako sa mi to podarilo no sedeli tam a to bolo dôležité. Samantha stála medzi dverami pristúpil som k nej a chytil ju za ruky. „Daj sa dokopy a zajtra sa porozprávame.“ Prikázal som jej. Videl som, že ide protestovať, tak som jej skočil do reči so slovami : „Nechcem počuť nie, zajtra sa vidíme a všetko si vyjasníme.“  Pozeral som na ňu tvrdým pohľadom a ona pochopila, že sa neoplatí byť proti. Nepresvedčila by ma. Musím sa s ňou stretnúť a vysvetliť si to medzi štyrmi očami a pôjdem jej kúpiť nové šaty. Jemne som ju objal. Trvalo to asi 2 sekundy. Potom sa odtiahla. „Ahoj“ Povedala. „Bay.“ Nastúpil som do auta. Teraz už len prísť na to ako dať týchto 3 dokopy. A ešte musím pohľadať Liama....

Pohľad Samanthy

Chalani odišli a ja som nevedela, kde mi hlava stojí. Vrátila som sa do vnútra a keby som vedela, aký pohľad má čaká, tak to ani nerobím. Počkala by som, pokiaľ by to Emily upratala. No, bolo neskoro. „Nestoj tam!“ Okríkla ma Emily. Neviem presne povedať čo robila, no asi upratovala. Sedela na sedačke okolo nej bolo kopec prázdnych fľaši ona ich po jednej brala a hádzala do smetného koša pred ňou. Chvíľu som ju pozorovala. Trafila tak každú tretiu, potom som si k nej prisadla. „To boli narodeniny.“ Skonštatovala situáciu Emily. „To teda boli. Takto zriadená som nebola ani sa svoju 18.-tku.“ Súhlasila som. „Koľko je vlastne hodín?“  Pojem o čase som stratila včera večer asi o ôsmej. „Presne jedna sestričky.“ Kričal s chodby TY. „Áno, aj ty vrieskaj!“ Kričala som mu naspäť. „Prečo by som nevrieskal? Som doma!“ Chválil sa. „Ty, buď ticho!“ Skríkla tento krát Emily. Myslím, že sa jej v hlave odohrávalo niečo podobné ako v mojej. Už to bolo lepšie ako ráno. Myslela som si, že mi roztrhne hlavu. Takú bolesť som dovtedy nepoznala. Všetko sa mi v nej ozývalo a ja som nebola schopná ani chodiť. Buchot mojich nôh mi v hlave spôsoboval hotové zemetrasenie. No aj teraz som ešte stále  cítila každé šuchnutie. Nie, to ešte TY-ov vreskot. „Kedy prídu domov naši?“ zaujímala sa Emily. „Za dve hodiny. Volala mi mama.“ Odpovedal TY. Čo? 2 hodiny? Za tedy nedám do poriadku ani seba, nie ešte tento obrovský dom. „2 hodiny?“ Nedochádzalo to ani Emily. „Nie, to nestíhate!“ Vyslovil TY nahlas naše obavy. „ Tiež si sa zúčastňoval, takže sa čaká, že pomôžeš.“ Zaútočila som na neho. „Nemôžem!“ Vyhováral sa. „Čo je také dôležité?“ Môj mozog neprichádzal na nič dôležitejšie ako bolo to, že za dve hodiny musíme dať do poriadku dom, aby ho v takomto, keď to nazvem katastrofálnom stave, tak to ešte zlepšujem nenašli Beth a Tom.  „Ona ťa počká“ Povedala mu Emily. Ona? Kto je Ona? Aká Ona? Nechápala som. „Kto Ona?“ Spýtala som sa a zazrela na TY-a. „Nancy!“ Povedal jednoducho.

*Veľmi sa ospravedlňujem, že včera nebola časť. Prepáčte, ale nestíhala som. Nebola som doma a prišla som až okolo 11 večer. A myslím, že o takom čase, by to aj tak nikto už nečítal. Dneska vám dám dve, aby som to aspoň ako tak vynahradila. :D
* Myslím, že pomádu pozná asi každý. http://www.youtube.com/watch?v=q1Qh9V6LkWk V takomto obsadení sa mi páči najviac. Je nádherný, strašne mu to pristane. :))

The Lucky One            17. kapitola

Na to som sa zarazila. Nie, takto o ňom hovoriť nesmiem. „Pokračujeme, teraz točíš ty.“ Hovoril Harry. Zobrala som od neho fľašu a roztočila ju. Padlo to na mňa. Čo teraz? O tomto sa Liam nezmieňoval. Nechápavo som sa na nich pozerala. „Piješ“ Zakričali zborovo. Nebránila som sa. Schmatla som fľašu a otočila ju hore dnom. Mojim krkom prechádzala horkastá tekutina. Všade ma pálila. Ale páčilo sa mi to. S alkoholom nemám veľké skúsenosti. Pila som len pár krát, no, nikdy to neprišlo do takého štádia, že by som sa ráno zobudila a s minulej noci si nič nepamätala. Nikdy nebolo mojou záľubou opíjať sa. A ani nie som vymetač miestnych zábav a diskoték.  „A teraz čo?“ Spýtala som, keď som dopila. „Toč znova.“ Prikázal mi Tayler. Tak som zatočila. Tento krát to padlo na Nialla. „Pravda alebo odvaha?“ „Odvaha“ Odpovedal s úsmevom na tvári. Pozrela som na neho a rozmýšľala, čo také vymyslieť. Nedávala som pozor a preto neviem, čo by som teraz mala povedať, aby spravil. „Môžem ja? Môžem ja?“ Vyzvedal Harry a pripomínal mi malé dieťa. „Pobozkaj Emily.“ Vybehlo z neho. „Nie!“ Skríkla som. No, bolo neskoro Niall už bol natlačený na Emily. A nenásilne ju bozkával. Emily sa tiež netvárila, že jej to nejak extra vadí. Možno to spôsobil alkohol, ale ani to ju neospravedlňuje. Má predsa priateľa. Zack je správny chalan, a toto by jej nikdy neurobil. „To stačí. Splnili ste to na jednotku.“ Povedala som, keď som sa už na nich nemohla pozerať. Môj hlas bol mierne podráždený. To si s Emily ešte vyjasním. „Niekto tu žiarli“ Povedal pripito Harry. „Na to si ako prišiel?“ Zaujímala som sa. „Vidím to na tebe.“ „A ja zas vidím na tebe, že máš dosť.“ Začínal ma štvať aj on. Ničomu nechápe a aj tak sa do toho pletie. „Dobre, nechajme to tak. Pokračujeme!“ Prikázal. Niall vzal fľašu a zatočil ju . .... Takto sme pokračovali asi hodinu. Všetci sme boli na mol. Ja tiež. Keďže poriadne nepijem, veľa toho nevydržím. A to sa aj ukázalo. Nemyslela som. Tárala som somariny. Ale ostatní za mnou nezaostávali. Najhoršie asi skončil Harry.  Smiali sme sa, vykrikovali, bili sa, bláznili. Takmer všetci sme boli len v spodnom prádle. Musím uznať, že chalani sú  poriadne namakaný. Tie telá. Je mi ľúto, keď si predstavím, že zajtra si to nebudem pamätať. Ten pohľad na ich odhalené hrude by som si rada vryla do pamäte. Čo ak je to posledný krát, čo ich takto vidím? „Ja končím. Idem späť.“ Netuším koľko bolo hodín. No, určite viac, ako by sa patrilo. Postavila som sa. „Ale, veď zábava sa práve začína.“ Protestoval Harry a postavil sa aj on. Mierne ho hodilo dozadu.  Určite nevedel, čo hovorí.  „Pre mňa skončila. Ďakujem, zabavila som sa.“ Hovorila som. „Nie, poď sem.“ Povedal a pritiahol si ma k sebe.  Do nosa mi udrel pach z jeho úst. Jeho dych bol zrýchlený. Chytil ma okolo pása a začal sa so mnou točiť dokola. Myslím, že to mal byť tanec. Určite to tak nevyzeralo a nepomáhal tomu ani fakt, že sme tancovali bez hudby. „Nehrá hudba.“ Povedala som. „Mne to nevadí.“  Povedal on a točil sa so mnou ďalej. Po asi dvoch minútach som sa mu vymámila s objatia a padla som na gauč vedľa Zayna. Prerušovane som dýchala. Všetko okolo mňa sa točilo. Necítila som nič. Bolo mi dobre.  Natiahla som sa do polohy ležmo a hlavu som položila na Zaynove kolená. Pozerala som do stropu a priblbo som sa usmievala. „Ty asi nepiješ často, však?“ Povedal ticho, na dosť nahlas na to, aby ma vyrušil a motýliky na strope zmizli. Zamračila som sa. „Aj ty si ich videl?“ Spýtala som sa. Myslela som tie motýle.  Bolo to úplne od veci. Jeho otázke som nevenovala pozornosť. Myslím, že bola zbytočná. Bolo dosť zrejme ako je to so mnou a alkoholom. „Takže, nie, nepiješ často.“ Odpovedal si sám. „Ale videl si ich, však?“ Stále mi vŕtalo  v hlave, kde mohli tak odrazu zmiznúť.  Prižmúrila som oči a snažila sa zaostriť. Nešlo to. Som smädná. Snažila som sa dvihnúť, no moje telo protestovalo. Vôbec so mnou nespolupracovalo. „Musím sa ísť napiť.“ Povedala som a čakala som, že mi pomôže vstať. „Nie, máš dosť.“ Pošepkal a ruku si prehodil cez moje ramená. Takže teraz mi už úplne zmaril šance postaviť sa. Sa nepostavím ani keby som umierala od smädu. „Potrebujem piť!“ Kričala som. Nevnímal ma. Kašlal na mňa. „Nie, potrebuješ spať.“ Povedal a pritom sa mi hral s vlasmi. „Harry, som smädná.“ Kričala som na Harryho, ktorý ležal na zemi a niečo rozprával. Nebolo mu rozumieť. Keď som ho oslovila, trhlo ním. „Jasné, maličká. Počkaj.“ Hovoril mi. Postavil sa a niesol mi pohár s nejakou tekutinou. „Harry, ty nie si normálny.“ Vyslovil svoj názor na Harryho Zayn. „PrečO by som neBol? Nech sa  .... dievča nAUčí.“ Plietol sa jazyk Harrymu. To asi hovorí o mne. Pootočila som hlavu do miestnosti. A až teraz som zistila, že som tu len ja, Harry, Zayn a asi Louis. Myslím, že je to Louis. Na tom nezáleží. Chytila som pohár a napila sa. Už mi to neprišlo ani horké ani ... nijaké. Nevnímala som vôbec chuť a vlastne skoro nič. Moje oči sa dobrovoľne zatvárali a ja som nebola schopná brániť sa. Zaspávala som. Pohár mi vypadol z ruky a mnou trhlo. Dvihla som hlavu, no Zayn ma prinútil znova sa vrátiť naspäť na jeho kolená. Nemala som silu vzdorovať mu, tak som poslúchla. Nohy som si pritiahla bližšie k sebe a zatvorila som oči. Zayn ma hladkal po vlasoch. ....

Z pohľadu Louisa

Film skončil. Nič som z neho nemal. Na jednej strane kvôli tomu, že som sa nedokázal sústrediť a na druhej kvôli príliš častým záchvatom smiechu Emily, ktoré trvali okolo 10 minút. Neviem, na čom sa smiala, no určite to nebolo až také smiešne.  Zayn sa pýtal, čo budú robiť. Nevedeli sa dohodnúť, tak rozhodol Harry. Samozrejme fľašu, mám pocit, že ten chlapec ani nič iné nehráva.  Sedel som  na sedačke. V trošku neprirodzenej polohe, ale sedelo sa mi dobre, tak načo to meniť? „Ja“ Ozval som sa potichu, keď Harry zisťoval, kto hrá a kto nie. Všetky oči sa obrátili na mňa a sledovali ma. Nepríjemne na mňa zazerala. Nechápem to, veď to bola len sranda. Áno, pokazil som jej šaty, ale veď som sa jej ospravedlnil, tak prečo to tak dramatizuje? Ženy! Liam tiež nehral, ale to nie je žiadne prekvapenie, na tejto hre sa s nami jednoducho nezúčastňuje. Samantha tiež nehrala a podľa toho, čo som počúval tú hru ani nepoznala. Nečudujem sa, je to slušne vychované dievča, takéto hry nehráva a k životu nepotrebuje. Aj keď, je to sranda sa len tak sťať pod obraz boží. Tiež to s chalanmi hrávam, no dnes nemám svoj deň. Zajtra bude všetko v poriadku. Vyspím sa s toho všetkého a zase to budem ja ! Louis, ktorý je blázon a miluje mrkvy.  Nevnímal som, čo sa okolo mňa deje. Liam niečo ťukal do mobilu a decká sa zabávali. Smiali sa, priam vrieskali. Samatha hrala s nimi. Ani som si nevšimol kedy sa pridala. Zrazu sa postavila a začala si vyzliekať šaty. V momente som bol prebratý a moje oči bolo roztvorené na maximum, ústa pootvorené. Klamem, mal som ich otvorené dokorán a asi som aj slintal. Je nádherná! Premeral som si ju celú od hlavy až po päty. Otočila sa a ja som zavrel oči. Tváril som sa, že spím. Nemôže predsa vedieť, že na ňu zízam a skoro mi tečú sliny. Cítil som, že od mňa neodvracia pohľad a sleduje ma. Asi som zaspal, pretože som sa zorientoval až na výkrik: „Nie!“ . Niekto škriekal. Posadil som sa a sledoval som Nialla s Emily, ako sa bozkávajú.  Nečudujem sa, táto hra končieva aj horšie. Keď som zaostril na Samathu, zistil som, že toto nečakala. Nevadí, naučí sa. Vstal som, prešiel na chodbu, zobral bundu a vyšiel von. Chladný vzduch ma obklopoval s každej strany. Všade bola tma. Nikde nikoho. Bol som tu sám. Vyhovovalo mi to. Potrebujem si prevetrať hlavu. Prechádzal som sa po ulici hore-dole. Nevnímal som čas, ani okolie. Len som kládol nohu pred nohu a pravidelne sa nadychoval. Táto atmosféra nočnej ulice mi dodávala energiu. Cítil som sa inak. Tak vyrovnane. Po asi hodine, chodenia som si povedal, že mám dosť a vrátil som sa naspäť.  Boli pomerne ticho. Usudzujem, že dohrali a všetci sú na mol. Moje podozrenie sa potvrdilo, keď som vošiel do obývačky. Už to bol len Harry, Zayn, a Samantha. Harry ležal na zemi zahádzaný fľašami a niečo mlel. Zayn sedel na sedačke a Samantha mu ležala na kolenách. O niečom sa hádali. Nerozumel som, všetci rozprávali dosť ťažko. Sadol som si na predchádzajúce miesto a po pár minútach som o sebe nevedel. ...

* Dneska taká dlhšia, keď už teda máme to striebro. Teším sa :D Chlapci si to         zaslúžili !!! ;)

* Dúfam, že som v ničom nesklamala, a že sa vám to páči :D