The Lucky One       13. kapitola

Ich malú výmenu názor prerušil zvuk môjho telefónu. Oznamoval prichádzajúci hovor. Pozrela som na displej na ktorom svietilo meno „Beth“ .  Prihlásila som sa a čakala na jej odpoveď. „Samatha, zlatko, volám tebe, pretože Emily ani Ty-ovi sa nemôžem dovolať. Chcela som sa ťa opýtať, či by ste mohli zostať sami doma. Pretože, tu je strašná búrka a Thomas nechce riskovať, že by sa nám niečo stalo. Ráno, hneď ako sa vyčasí, prídeme domov.“ Povedala vystrašene. Cítila som, že sa bojí. „Nie, nič sa neboj, len tam ostaňte a ráno, keď bude pekne prídete. My sa o seba postaráme, sme už predsa veľkí.“  Vychvaľovala som sa. Emily s TY-om na mňa pozerali nechápavými pohľadmi. Ja som zatiaľ počúvala, čo mi hovorí Beth. „Dobre, zlatko, dávajte si na seba pozor. Ráno sa uvidíme. Ľúbim vás.“ Dohovorila a zložila. Mobil som položila na zem a v tom momente sa na mňa začali sypať otázky prichádzajúce s jednej –Emily aj druhej- TY strany. „Nič sa nestalo. Len v Dubline prší a preto tam ostávajú na noc. Prídu ráno.“ Podarilo sa mi ich prekričať. Na ich tvárach sa objavil upokojujúci výraz. Vydýchli si. Spomenula som si, načo som vlastne prišla. „Em?“ Oslovila som ju. „Áno?“ Spýtala sa. „ Mohla by si ísť so mnou? Prišiel čas na tvoj darček.“ Povedala som tajomne. „Preháňaš!“ Skonštatovala. Pozrela som na ňu a nechápala som. „Nie, nepreháňam. Odo mňa si darček ešte nedostala.“ Vyhlásila som. Usmiala sa. „Môj darček je to, že si tu. Že si pri mne a si mojou sestrou.“ Povedala. To bolo pekné. Niekedy vie byť naozaj skromná. Objala som ju. Tyler sa dusil smiechom. „Krpec, nesmej sa!“ Osopila som sa na neho. „Nenechajte sa rušiť, len pokračujte.“ Povedal a smial sa na nás ďalej. Magor. Pomyslela som si. „Poď so mnou.“ Stála som si za svojím a vytiahla ju na nohy. V očiach sme mali obe slzy. Chrbtom ruky som ich zotrela. Chytila som ju okolo páse a kráčali sme smerom k jazierku. „Minútku“ Povedala som a odbehla od nej. Rozbehla som sa k chalanom a dala im inštrukcie, čo robiť. Všetci súhlasne kývali hlavami. „Dúfam, že je taká pekná ako ty.“ Povedal Louis. „Krajšia.“ Zaksichtila som sa. „Em, môžeš!“ Zakričala som na ňu. Vyšla spoza kríčka a sánka jej padla až niekde na zem. Pozerala striedavo na mňa a na chalanov. Keby som povedala, že dýcha, tak by som klamala. Týmto som jej vzala slová a určite aj vyrazila dych. Pretože ako ju poznám, ona nikdy nieje ticho. Vždy niečo hovorí. Niekedy je až neznesiteľná. Pýta sa ma na otázky, ktoré sú samozrejmé. Veci, na ktoré pozná dopredu odpoveď. No, aj tak si ju vyžaduje od mňa. Nerobí to len mne. Má to v povahe – je ukecaná. Často najskôr hovorí a až potom myslí. Nie je to zlé s toho dôvodu, že by niekoho urazila alebo v návale emócii povedala niečo, čo v tej chvíli tak necíti. Je to preto, že sa potom z nej ľudia smejú, keď začne na niečo odpovedať skôr, ako si to celé vypočuje. Ako dá možnosť svojej mysli spracovať to, čo počula. No, aj tak mi je sestrou, ktorú som nikdy nemala a mám ju rada aj s jej chybami. Veď nakoniec všetci máme nejaké. Chalani začali spievať...                                                                                                                                  I'm broken

Do you hear me
I'm blinded
Cause you are everything I see
I'm dancing, alone
I'm praying
That your heart will just turn around
And as I walk up to your door
My head turns to face the floor
Cause I can't look you in the eyes and say

When he opens his arms
And holds you close tonight
It just won't feel right
Cause I can love you more than this, yeah
When he lays you down,
I might just die inside
It just don't feel right
Cause I can love you more than this
Can love you more than this

If I'm louder
Would you see me?
Would you lay down in my arms and rescue me?
Cause we are, the same
You saved me, when you leave it's gone again

And then I see you on the street
In his arms, I get weak
My body fails I'm on my knees
Praying! 

............. Dospievali. Emily celý čas na nich zbožne pozerala a potláčala slzy, ktoré sa snažili dostať von. Ja som bola na tom podobne. Ich vystúpenia majú čaro. Medzi tým prišiel aj Tyler a keď uvidel, čo sa deje pobral sa preč. Na chalanov má svoj názor. Nemusí ich. On počúva skôr rokovejšiu hudbu. No mňa, aj Emily dostávali na kolená. Tie ich oči, úsmevy. ONI. Nakoniec ešte všetci zakričali „Happy birthday, Emily“. To sa už Emily neobránila slzám a oni si našli cestu von. Medzi slzy sa však usmievala od ucha k uchu a perami mi naznačila „ďakujem“. Usmiala som sa tiež. Malo to znamenať, nie je začo.  Tešila som sa s toho, že som jej mohla urobiť radosť. Rozbehla sa k chalanom a postupne jedného po druhom vyobjímala. Nakoniec sa ešte rozbehla smerom ku mne, vyskočila na mňa a objala aj mňa. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem ...“ Opakovala stále dokola. „Nemáš. Začo.“ Na výslovnosti som si dala záležať a slová vyslovila zvlášť, aby mali väčší dôraz. Zoskočila zo mňa a ja som sa pobrala smerom k chalanom.  „Veľmi pekne sa vám chcem poďakovať, za to, že ste prišli ...“ Začala som, no Em mi skočila do reči : „Nie, teraz nemôžete odísť. Ja vás nepustím!“ Povedala a ruky roztiahla v obrannom geste. Asi sa už spamätala z prvotného šoku. Chalani sa rozosmiali. „Neboj sa, my sa nikam ani nechystáme!“ Ubezpečil ju Niall. Podľa toho, čo sme sa s Em rozprávali o one direction bol práve Niall ten, pre ktorého mala najväčšiu slabosť. Čo to hovoril? Ostávajú tu? Dobre, tak sa zabavíme. Pomyslela som si, a vybrala sa k pultu s CD-čkami. Niekto ma zo zadu chytil za pás a ťahal ma. Zastavili sme až na betónovej ploche vedľa jazierka. Tam ma otočil smerom  k sebe. Bol to ....

* Dúfam, že som splnila vaše očakávanie ohľadom ich stretnutia. Ak nie, tak sa ospravedlňujem.