The Lucky One     24. kapitola

„Nie!“ Skríkol v momente. „Dobre, dobre, nepôjdem. Nekrič.“ Uistila som ho . ... „Ostaneš tu so mnou.“ Povedal ticho. Neviem, či to bola otázka, rozkaz alebo to povedal len preto, aby som mu to potvrdila. „Ostanem!“ Rozhodla som sa. Cítila som, že sa usmial. Jeho oči určite žiarili. „Teraz už spi!“ Prikázala som mu po chvíli ticha. „Rozkaz.“ Robil si zo mňa srandu. Nebrala som ho vážne. Otočila som sa mu znova chrbtom , perinu som si vytiahla najvyššie ako sa dalo a ruku som si zastrčila pod vankúš. Zatvorila som oči a moje telo vyplo.

Prebudila som sa na to, že musím ísť súrne na WC. Trvalo mi, pokiaľ som sa prebrala. Zarazila som sa. Jeho ruka bola prehodená okolo mňa. Druhú mal v mojich vlasoch a pravidelne mi dýchal na krk. Bolo to príjemné. Doteraz som v jednej posteli spala len s Em, a tá sa ku mne nikdy nejak extra netisla. No, s ním to bolo iné. Páčilo sa mi to. Preklínala som svoju potrebu ísť na záchod. Keď sa postavím, pokazím to a čo keď sa ma už potom nechytí? Chytí - nechytí, nevydržím to. Musela som sa nejak opatrne postaviť. Ruku som mu jemne chytila a prehodila ju cez seba. Odokryla som paplón a moje bosé nohy dopadli na huňatý koberček. Postavila som sa a odcupotala smerom do kúpeľne. Keď som s tadiaľ vyšla, našlo som ho v rovnakej polohe. Neposunul sa ani o milimeter. Prešla som na svoju stranu postele a schovala sa pod paplón. Pomrvil sa a cítila som ako si ruku obmotáva okolo mňa. Nechala som ho, nebránila som sa. Chytil ma a pritiahol k sebe. Znova som cítila na krku jeho dych. Rozrušoval ma natoľko, že som už znova nemohla zaspať. Nedalo sa mi myslieť na nič iné, iba na to, že tu ležím polonahá v cudzej krajine s cudzím chalanom. Keď si to tak vezmem, ešte stále je pre mňa cudzí. Áno, je hviezda svetového formátu, ktorú zbožňujú milióny dievčat, no to nemení nič na fakte, že ho nepoznám. Neviem o ňom vlastne nič.  Premýšľala som nad všetkým možným aj nemožným. S veľkej časti to boli blbosti. Veci, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestali a nie je vysoká možnosť, že by sa niekedy stať mohli. Moja ruka stŕpla a poloha v ktorej som ležala mi zrazu prišla strašne nepohodlná. Musela som sa pretočiť. Ale ako? Ešte chvíľu som nehybne ležala a premýšľala nad taktikou, ako by som sa mohla otočiť. Keby sa tak chcel na chvíľu presunúť na svoju stranu postele. Nestalo sa a ja som nemala na výber.  Jednoducho som sa vzoprela a prehodila sa na druhú stranu. Ležala som mu tvárou v tvár. Jeho dych dopadal na moju tvár. Na krku to možno bolo príjemne, no keď mi fučal do tváre, to mi vyslovene vadilo.  Neznášam to. Vyslobodila som si ruky spod svojho tela a jednoducho som sa ho chytila a silou som snažila tlačiť ho od seba. Nepohla som s ním takmer skoro vôbec. Nešlo to. Nechcela som ho zobudiť, no inak to nešlo. Myslím si, že keby bol on v mojej situácii, konal by rovnako a možno by ma zobudil omnoho skôr. Ruku som si položila na jeho rameno a začala som s ním triasť. „Louis.“ Oslovila som ho. Nič. „Louis.“ Skúsila som to znova. A triasla som s ním intenzívnejšie. „Harry, ešte je málo hodín. Všetko stíhame, neboj sa.“ Vravel od veci. „Nie som Harry.“ Šepkala som. „Tak spi.“ Odbil ma. „Posuň sa!“ Prikázala som mu a pritom som ho tlačila od seba. „Nechaj.“ Odstrkoval ma do seba. Nedala som sa. „LOUIS!“ Skríkla som na neho. Nechcela som byť drastická, no inak to nešlo. Snažila som sa ho zobudiť jemným spôsobom, nereagoval. Tak som skúsila tvrdšiu metódu. Pomohla, hneď ako som skríkla jeho meno sa strhol a prudko sa posadil. „Nie, to si neoblečiem.“ Vravel. Asi som prerušila nejaký jeho sen. Rozosmiala som sa. Rukami si pošúchal oči a otočil sa smerom ku mne. „Samantha? Čo robíš v mojej posteli?“ Pýtal sa rozčarovane a rukou sa naťahoval za mnou, ako keby neveril, že som skutočne tam. Ako keby sa mu len zdám. Chytila som ho za ruku, ktorú po mne nástojčivo vystieral a povedala som mu: „Toto nie je tvoja posteľ.“ „Tak potom, čo robím ja v tvojej posteli?“ Neodchádzalo mu to. „Nie je to ani moja posteľ.“ Bol zlatý, keď bol dezorientovaný. Ešte stále nebol prebratý. A komunikoval so mnou so zavretými očami. „Prečo si so mnou v jednej posteli?“ Snažil sa prísť na niečo normálne, čo sa mu pravdepodobne nedarilo, keďže stále krčil obočie. „Uniesol si ma!“ Vysvetlila som mu. Otvoril oči. „To by som nikdy neurobil.“ Bránil sa. „No, spravil si to.“ Povedala som pokojne. Už som sa na neho nehnevala. On tiež nemal silu ďalej sa so mnou hádať, oči zavrel a ľahol si. Prikrčila som sa, aby som mala ústa pri jeho uchu a pošepkala som mu: „Posuň sa, prosím.“ Poslúchol a nenamietal. No však, mňa ťahal zo sebou. „Pusť.“ Povedala som mu. Na moje prekvapenie pustil. Teraz už konečne ležal na svojej strane postele a ja som mohla znovu pokojne zaspávať. Už ma nemalo čo rušiť. Bola som otočená k nemu a on smerom ku mne. No bola medzi nami obrovská medzera. Nejako veľmi mi to neprekážalo a preto som to neriešila. Jednoducho som zavrela oči a zaspala.

Z pohľadu Louisa

Zobudil som sa na ostré slnko, ktoré mi svietilo priamo do tváre. Na tvári ma niečo šteklilo. Rukou som si pošúchal oči a zistil som, že zdrojom šteklenia sú vlasy. Som si istý, že neboli moje. Odhrabal som si od nich tvár a poobzeral sa okolo seba. Na mojej hrudi ležala Samantha a ruky mala prehodené cezo mňa. Pokojne odfukovala. Vyzerala ako anjelik.  Jej ústa sa ťahali do mierneho úsmevu. Moja druha ruka ju pevne zvierala v náručí. Usmial som sa. No, hneď na to som sa vyhrabal s postele a postavil. Určite by ma zabila, keby zistila, že som sa jej opovážil dotknúť. Postavil som sa pred posteľ a pozorne ju sledoval. Páčilo by sa mi zobúdzať sa vedľa nej. Môcť ju držať v náručí, hladkať ju, dotýkať sa jej. Chcel by som s ňou zaspávať a budiť sa vedľa nej. Vidieť jej práve zobudenú tvár, jej úsmev, neposlušné vlasy, ... Cítiť jej telo na mojom a jej dych na mojej tváre. Začínam si uvedomovať, že k nej necítim len obyčajné kamarátstvo, ale že je v tom aj niečo viac. Nie je to správne a ja si to uvedomujem. Na lásku teraz nemám čas a ona by ma aj tak nechcela. Správa sa ku mne milo, alebo teda snaží sa. Ale to len preto, že tu nikoho nemá a je si vedomá toho, že keby sme sa pohádali a ona by sa rozhodla odísť, bola by tu sama. Nikoho by tu nemala a ešte k tomu ani nevie kde je. Nepochybujem o tom, že by sa domov dostala. Je dostatočne inteligentná, no určite by mi to do konca života vyčítala. To že, som ju uniesol, aj keď pravdou je, že som ju len zobral na výlet. Keby som sa jej na to dopredu spýtal, určite by odmietala a nešla by so mnou. A určite nezabudla ani na to, ako som ju hodil do toho bazéna. Povedala, že sa nehnevá, ale myslím že, len zato aby som sa jej už neospravedlňoval. Stál som tam, pozeral na ňu a rozmýšľal. „Prestaň ma už konečne očumovať!“ Povedala rozospato. Mnou hrklo, svoje myšlienky som zahnal do úzadia a konečne som pohľad aj myšlienky venoval len jej. „Prepáč.“ Hovoril som sucho. No, zrak som od nej neodtrhol. „Skonči s tým.“ Napomenula ma a posadila sa. Bola krásna aj takto po prebudení. „No ták, mrkvička.“ Prosíkal som. „Čo som nejaký obraz, aby si sa na mňa stále pozeral?“ Hovorila mierne podráždene. „Nie! Si krajšia.“ Uškrnul som sa a posadil sa na kraj postele. V tom momente sa postavila. Obišla ma a mala namierené do kúpeľne. Moje oči padli na jej zadok. „Nečum naň!“ Okríkla ma. Musela to cítiť. Svoje oči som presunul ku oknu. Zmizla za dverami. Dnes bude pekne, usúdil som pri pohľade na slnko, ktoré už bolo vysoko na oblohe.

* Dám ich dokopy, len to bude ešte trošku trvať, lebo chcem, aby sa najprv trošku spoznali. Keď si to tak vezmem poznajú sa len 3 dni a myslím si, že to je strašne málo na to, aby sa mohli skutočne ľúbiť. Veľmi sa ospravedlňujem ale ešte dajte, prosím tomu trošku čas. :)