The Lucky One        20. kapitola

Nezmohla som sa na nič viac, ako obyčajné „Ďakujem!“ V krabici boli nádherne šaty.  ....  „To ... to si nemusel.“ Vykoktala som.  A pozerala na ne s úžasom. Boli naozaj krásne. Vrch bol biely, posiaty kamienkami, pod prsiami bola široká, prekladaná, čierna stuha. A pod tým krásna ružová suknička. Veľmi sa mi páčili a nemohla som z nich spustiť oči. Poskladala som ich naspäť do krabice a rukou som po nej donekonečna prechádzala. Môj úsmev mi zdobil celú tvár. Pozrela som na Louisa, tiež sa usmieval. Myslím, že týmto to vyžehlil. „Ja viem, že som nemusel, ale chcel som a za ten úsmev to určite stálo.“ Povedal. Jeho oči žiarili. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Opakovala som stále dokola. Bola som s toho v šoku a pritom taká šťastná. Ako keď malým deťom kúpi mama tak dlho vytúženú hračku.  „Nemáš mi začo ďakovať. To skôr ja ďakujem, že sa so mnou bavíš a neignoruješ ma, mrkvička.“ Hovoril. „Nemysli si, že jednými šatami si to vyžehlíš.“ Upozornila som ho a snažila sa tváriť vážne. Pravdou je, že vyžehlí. Tie šaty stoja za odpustenie. Už len to, že si dal námahu ich kúpiť. „Nie, nemyslím si to. Verím v to.“ Povedal sebaisto. „No, dobre. Nehnevám sa, ale ešte som nezabudla.“ Povedala som rázne. „Na začiatok stačí.“ Vravel. „Poďme niekam.“ Navrhol po chvíli ticha. Premýšľala som nad šatami. Áno, teraz nebudem myslieť na nič iné len na ne.  Hodil na mňa spýtavý pohľad. „Neviem, či chcem riskovať s tebou niekam ísť.“ Hovorila som posmešne. No, vstala som zobrala krabicu, zaniesla som ju do vnútra a vrátila sa k nemu. Sadla som si na lavičku a čakala, čo spraví. „Ver mi, že nechceš. Ty musíš so mnou ísť.“ Hral moju hru. „Mám na výber?“ Spýtala som sa. „Nie!“ Rozhodol. Natiahol ruku a pomohol mi vstať. „Ou, čím som si zaslúžila toľkú pozornosť?“ Smiala som sa. „Nestáva sa mi často, vlastne nikdy  sa mi nestalo, že by mi pomáhal vstať veľký Louis Tomlinson.“ Robila som si z neho srandu. „Ty si mrkva!“ Skomentoval. „Mrkva? Prečo mrkva?“ Nechápala som. „Nemáš rada mrkvu?“ Vyzeral prekvapený. „To som nepovedala, neprekrúcaj to.“ Hovorila som mu. „Nepáči sa ti to?“ Povedal sklamane. Nechápem, čo má stále s tou mrkvou. Obyčajná zelenina. Vždy som si myslela, že to s ním a mrkvami fanúšičky nafukujú. A on ich v skutočnosti ani tak nezbožňuje. „Prežijem.“ Odpovedala som pokojne na jeho otázku. No, ako teraz vidím je fakt na ne naviazaný. „Takže ty a mrkvy, huh?“ „Áno, máme spolu skvelý vzťah.“ Smial sa. „Vidím. S tvojej strany to musí byť veľmi silné.“ Doberala som si ho. „Náš vzťah je trvalý. Ja som im verný.“ Vychvaľoval sa. „Ty mrkvák.“ Už to nebol len smiech, ale rehot. Musela som zastaviť a upokojiť sa. Tiež zastal. „Neviem, prečo si zo mňa robíš srandu.“  Vravel a búchal ma po chrbte. „So- ... Som v poriadku“ Oznámila som mu. Vystrela som sa a pokračovali sme ďalej. Vrátila som sa k téme : „Nerobím si srandu.“ Presviedčala som ho. Kráčali sme smerom k parku. Prešli sme okolo stánku so zmrzlinou a Louis zastal. „Čo je? Stalo sa niečo?“ Vyzvedala som. „Tam je zmrzlina.“ Oznámil mi. Vážne? Ja som si ju nevšimla. Ruku vystieral smerom k stánku. „Neboj sa, mrkvovú nemajú.“ Podpichovala som ho. „Už s tým prestaň.“ Napomínal ma. „No, čo? Správam sa len ako správna fanúšička.“ Obraňovala som sa. „Ty si akože naša fanúšička?“ Pýtal sa neveriaco. „Áno.“ Prikyvovala som. „Tak ti oznamujem, že ako fanúšička nestojíš za veľa.“ Povedal. „Teraz som sa mala ako uraziť?“ Pýtala som sa. Nechápala som, kam tou poznámkou mieril. „Neviem, si naša fanúšička, už si tu so mnou asi hodinu a ešte stále nechceš fotku ani podpis? Alebo aspoň objatie? Vyjachtal. O to mu ide? Aby som  sa správala ako pojašená.  Mám strácať hlavu, pretože stojím vedľa Louisa Tomlinsona so skupiny one direction? To ako vážne? Nie, takáto ja nie som. Páči sa mi ich hudba, páčia sa mi oni, ale tým to hasne. Na to, aby som ich mohla mať rada nepotrebujem podpisy, fotky, objatia. Keby som aj nejakú fotku mala, určite by ma nenávidela polka dievčenského sveta, pretože ony žiadnu fotku nemajú. Ja nepotrebujem byť obeťou nejakej šialenej fanúšičky. Len preto, že mám niečo čo ona nemá. Kebyže mám to šťastie spoznať ich trochu skôr, tak jediným mojim snom by bolo vidieť ich. Môcť sa ich dotknúť. Nepotrebovala by som fotky. Ten obraz by bol v mojej pamäti a tam by ostal navždy. Fotky môžu skončiť všeliako, môžu sa stratiť, môžu byť zničené. No, spomienky v hlave ostávajú navždy. Tie najsilnejšie si ľudia berú až do hrobu. Zatiaľ, čo fotky sú len výdobytkom modernej doby. Dokiaľ neexistovali nikto ich nepotreboval. Dnešným fanúšikom slúžia takmer len na to, aby sa mohli pochváliť ostatným.  „ Naozaj čakáš, že ti skočím do náručia a budem chcieť mať s tebou fotku?“ Teraz som mu neverila ja.  „Som Louis Tomlinson.“ Vyhlásil. Ej, aké zistenie. Som si doteraz myslela, že sa tu prechádzam s niekým iným a tiež som si myslela, že ten, ktorý na seba nedá dopustiť je Zayn. „Som, Samantha. Teší ma.“ Povedala som s úškrnom na tvári a naťahovala som k nemu ruku. Tvárila som sa vážne. Najprv sa na mňa nechápavo pozeral, no, potom moju ruku prijal a potriasol ňou. Pousmiala som sa. Moje gesto zopakoval a pokračovali sme v ceste. Kráčali sme úzkymi uličkami parku. Slnko príjemne hrialo a ja som mu nastavovala svoju tvár. „Tak, Samantha...“ Začal. „Si rada, že si ma spoznala?“ Pýtal sa. „Úplne najviac.“ Smiala som sa. Tvárila som sa ako pobláznená fanúšička, ktorá vidí len jeho a nič iné. „Som sa pýtal vážne“ Spresnil. „Samozrejme, že som rada. Kto by nechcel spoznať hviezdu?“ Doberala som si ho. „Baví ťa to?“ „Baví ma čo?“ Nechápala som. „Robiť si zo mňa srandu.“ Povedal a pritom sa usmieval. To je celý on, čo som si stihla všimnúť za ten krátky čas, čo ho poznám nikdy nič neberie príliš vážne. Vo všetko sa snaží hľadať to pozitívne. To je dobrá vlastnosť. Stále sa len smeje. „Už som ti raz povedala, že si s teba srandu nerobím.“ „Dobre, mrkvička.“ Ukončil to. Je mi jasné, že by s toho bola ďalšia hádka. Chvíľu sme ticho kráčali a keď mi to už bolo blbé spýtala som sa : „Teraz nekoncertujete?“ Myklo ním. Asi som ho vyrušila. Otočil hlavu ku mne a pozrel sa mi do očí. „Teraz máme týždeň voľno a potom máme pár koncertov tu, v Londýne.“ Vysvetľoval. „Ahá.“ Tvárila som sa, že som pochopila. „Aké to je?“ „Čo myslíš?“ Nechápal. „Stáť tam a pozerať na tie dievčatá. Vidieť ich plakať a počuť kričať vaše mená. Aké to je?“ Vysvetlila som. Zatváril sa tak, že pochopil. „Je to niečo úžasné. Vidieť ich tam stáť, kričať, plakať. Takmer neopísateľný pocit. Pocit, keď vieš, že niekomu na tebe záleží, vie o tebe všetko, je kvôli tebe schopný spraviť všetko a pri tom ťa vôbec nepozná. Vždy som o tom sníval, postaviť sa tam, spievať a mať niekoho kto ťa podporuje a verí ti, že ty to dokážeš. Oni ma držia pri živote, keď mi je najhoršie, keď už neviem čo ďalej sú tu pre mňa. Vďaka ním mám úsmev na tvári. Robia ma šťastním.“ Uú.... prekvapuje ma.  Bola som zaskočená. Nikdy som nikoho nepočula takto hovoriť o ľuďoch, ktorých nepozná. Závidím im to puto, to ako robia jedny druhých navzájom šťastnými. Pozeral na mňa a ja som nebola schopná slova. Nevedela som, čo mám na to povedať. Všimol si, že som zaskočená alebo, že neviem čo povedať a tak pokračoval : „Vieš, ja nikdy som nič krajšie nezažil ako to, keď môžem vyjsť na pódium a spievať. Je to ako sa ocitnúť v úplne inom svete. Zrazu nevnímaš žiadne problémy. Všetko zmizne.“ Odmlčal sa ... „ Bola si už na nejakom koncerte?“  Vyslovil. „Nie, ja nemala som ako.“ Priznala som. „Akože nemala?“ Tváril sa zmätene. „Nemohla som.“ Opravila som sa. Dúfala som, že mu táto odpoveď bude stačiť a nebude to viac rozoberať. Samozrejme, takmer ako vždy, mýlila som sa. „Nemohla? Nepoznám tvojich rodičov, ale myslím, že kebyže veľmi chceš ísť, tak ťa určite pustia.“ Zamýšľal sa. „Ani ja ich nepoznám.“ Povzdychla som si. A až teraz som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. ...

Šaty, ktoré Samantha dostala.