The Lucky One    26. kapitola

Bolo mi jedno, čo si myslí a čo chce. Ignorovala som ho a silou - mocou som sa mu snažila vytrhnúť zo zovretia. Nedarilo sa mi to. Pevne ma držal a mne dochádzali sily vzpierať sa. Vzdala som to. Prestala som sebou metať. Jeho zovretie povolilo. Pritiahol si ma k sebe. Stratila som sa v jeho náručí. Objímal ma a hladkal po chrbte. „Chcem, aby sme prežili pekný deň.“ Šepkal mi do ucha a mňa to príjemne šteklilo. Musela som sa pousmiať. „Tak, prečo to kazíš?“ Vyčítala som mu. „Prepáč, nechcel som.“ Povedal a stisol ma ešte pevnejšie. „Dobre, dobre, len ma pusti, lebo ma zadusíš.“ Vravela som priškrtene. Pustil ma. Moje ruky však stále zvieral v tých svojich. Počkal pokedy si moje oči našli tie jeho. Zavŕtal sa do mňa pohľadom a povedal : „Uzavrieme dohodu. Dobre?“ Vravel dosť tajomne a kútiky úst sa mu mierne dvíhali dohora. „Dohodu?“ Tvárila som sa prekvapene. „Áno, odteraz sa už nebudeme hádať. Súhlasíš?“ Pozeral na mňa a nabádal ma ku kladnej odpovedi. „To ty si ten čo stále robí problémy.“ Obviňovala som ho. Škaredo na mňa zazrel. „ Už som sa ospravedlnil. Zabudneme na to a začneme odznova.“  Nebola to otázka skôr mi to prikazoval. „Dobre, odteraz to už nebudeš kaziť. A potom sa nebudeme musieť hádať.“ Súhlasila som. „Som rád.“ Ukončil to. Usmial sa a jednu ruku mi pustil. Otočil sa a niekam sa rozbehol. Nechala som sa ním ťahať a nepýtala som sa zbytočné otázky. Zastali sme až pri tej mala búde na konci mosta. A až teraz som zbadala ľudí. Bolo ich tú dosť. Tá búdka mi stála vo výhľade na nich. Postavili sme sa úplne dopredu. Normálne by som na neho začala kričať, že sme sa obehli. No, určite by to skončilo hádkou a to riskovať nechcem. Nechala som to tak a potichu som prestupovala z nohy na nohu. Stál vedľa mňa, dvere na búdke sa otvorili a vyšiel zavalitý, starší muž so šedivými vlasmi. Na pohľad celkom sympatický. „Louis, kamarát. Ako sa máš? Dlho som ťa nevidel.“ Spustil, keď zbadal Louisa.  „Ahoj Ron, ide to. Ty sa pochváľ.“ S tohto som usúdila, že sa poznajú dlhšie. Ujo Ron sa na mňa pozrel a usmial sa. Úsmev som mu opätovala. „Tak poďte.“ Vyzval nás. Nevedela som kam mám ísť. No, Louis ma potiahol za ruku a spolu sme kráčali za Ronom.  Zastali sme v asi v strede mostu. Na strane, ktorou sme prišli. Bolo som trošku zmätená. Nevedela som, čo sa ide diať. Bola som nervózna. Obzerala som sa okolo seba. Louis ma držal za ruku. „Pokoj.“ Povedal, keď videl, že neviem, čo od „radosti“.  Nepomáhal mi. Zrazu sa spoza nás vynorili ďalší ľudia a niesli laná? Na čo sú nám preboha laná? Ou, NIE! Asi mi to došlo. Ak si myslí, že spravím to, čo si myslím, že chce, aby som spravila, tak je na veľkom, obrovskom omyle. Ja neskočím.  Po tomto zistení sa moje ruky znovu roztriasli. Oči som malá vyvalené a moja pokožka dostávala neidentifikovateľnú farbu. Bála som sa. Videl to na mne. Pritiahol si ma na svoju hruď a nežne ma hladil. „Nie, ja nechcem.“ Hovorila som  ticho a zreteľne. „Neboj sa. Pôjdem s tebou.“ Upokojoval ma. „Čo, čo keď sa to odtrhne?“ Moje obavy narastali. „Neodtrhne, nebuď paranoidná.“ Šepkal. „Ale, čo ak?“ Neviem, čo presne som chcela počuť. „Som s tebou.“ Vravel a jemne si ma tisol bližšie k sebe. Bolo to príjemné no, nepomáhalo mi to. Triasla som sa strachom. Zažila som už všeličo. No nikdy som nerozmýšľala nad takýmto niečím. Nemala som prečo. V mojom živote som si nevedela predstaviť takúto situáciu. Takéto atrakcie pre mňa neexistovali. Mám rada zábavu aj adrenalín, to je všetko poriadku. Do konca by som povedala, že som viac ako strelená a pristúpim na akúkoľvek somarinu. Ale, toto sa mi zdá príliš riskantné a nebezpečné. Rozmýšľala som nad tým, aké to môže byť. Aký to je pocit, letieť si vzduchom. Čím ďalej, tým viac som chcela ten pocit poznať. Moje odhodlanie rástlo a ja som sa nakoniec rozhodla, že to spravím. Dúfam, že to nebudem moja posledná vec, ktorú v živote vykonám. A keď by aj áno, tak dúfam, že to bude stáť zato.  Bola som rozhodnutá. „Tak čo? Môžeme?“  Spýtal sa Ron. Trhlo mnou. Vymámila som sa Louisovi s objatia a pozrela sa na Rona. Bol omotaný lanami. Povedala by som, že v nich bol zamotaný. Pousmiala som sa nad ním. Louis na mňa hodil spýtavý pohľad. Vedela som, čo sa pýta aj bez slov. Prikývla som. „Môžeme!“ Povedal aj za mňa. Ron neváhal zhodil zo seba všetky lana a volal ma k sebe. Videla som to, no aj tak som sa nehla z miesta. „Samatha, choď!“ Prikázal mi Louis a jemne do mňa strčil. Prešla som pár krokov smerom k Ronovi a zastala som. Chopil sa lán a začal ich okolo mňa obmotávať. Bolo ich strašne veľa a ja som sa nemohla dočkať pokiaľ skončí. „Louis.“ Kývol na neho. Podišiel k nám a Ron obmotal aj jeho. „Chcete skočiť spolu alebo každý sám?“ Spýtal sa Ron. „Spolu.“ Vyhŕkla som takmer okamžite. Aspoň umrieme spolu. Prebehlo mi mysľou. „Dobre, poďte.“ Prikázal a viedol nás na kraj mostu. Louis sa chytil zábradlia a začal ho preliezať. Keď som to videla zdvíhal sa mi žalúdok. No, nič budem to musieť nejako prekonať. Na chvíľu som zavrela oči hlboko si povzdychla a nasledovala som Louis krok. Preliezla som aj ja. Plošina za zábradlím bola dosť veľká, takže sme sa tam obaja v pohode vošli. Ron nás ešte priviazal k sebe. Louis bol za mnou a ja v predu. Držal ma okolo pása. „Bude sa ti to páčiť.“ Pošepkal mi do ucha. „Zabijem ťa.“ Bola moja reakcia. „Poďakuješ mi.“ Znova mi oponoval. Nič nezvyčajné. Stále je proti mne. „A potom ťa zabijem.“ Trvala som si na svojom. Hovoril za mňa strach. „Ak ste pripravení, môžete.“ Povedal Ron. „Pripravená?“ Spýtal sa ma ešte pre istotu Louis. Nedokázala som hovoriť. Slová sa mi zachytávali v hrdle. Len som prikývla. V tom sa Louis odrazil a postrčil ma dopredu. Skrčila som nohy a odrazila sa tiež. Leteli sme dole hlavou. V ústrety vode. Nevnímala som nič iné len to, že letím. Moje ruky sa samé od seba roztiahli a ja som si to začala užívať. Kričala som. Vrieskala. Vietor narážal do mojej tváre. Louis ma pustil a tiež roztiahol ruky. Kričal. Do hlavy sa mi nahrnula krv a aj som začala pociťovať adrenalín. Bolo to niečo neuveriteľné. Ten pocit slobody, voľnosti, živelnosti. Pocit, že dokážem všetko. Všetko môžem. Nič ma nezastaví. Cítila som sa ako superhrdina. Myslím, že až teraz som pochopila supermana a iné nadpozemské bytosti. Lano sa celkom natiahlo, nami to poriadne trhlo a moja hlava sa na pár sekúnd ocitla vo vode. Zľakla som sa. Nečakala som to, no bolo to úžasné. Voda nebola studená no, aj tak chladila. Potom sme sa už len hojdali vo vzduchu. Nikdy na ten pocit nezabudnem. Navždy sa vryje do mojej pamäte. Pomaly sme sa zastavovali. „Čo teraz?“ Kričala som na Louis, hoci bola pár centimetrov odo mňa. „Pustime sa.“ Povedal. „Vieš plávať?“ Pýtal sa ako keby mimochodom. „Zavčasu ťa to napadlo.“ Smiala som sa. „Odpínam to.“ Povedal a v tom som sa ocitla vo vode. Vyplávala som na hladinu. Vedľa mňa už bol čln s Ronom a bol v ňom aj Louis. Podal mi ruku a pomohol mi vyjsť hore. Zabalil ma do uteráku a Ron nás odviezol na breh. Vystúpili sme. „Ďakujeme Ron.“ Vravel Louis. „Ja ďakujem, dúfam, že sa priateľke páčilo.“ Povedal a netušil ako veľmi sa zmýlil. Louis sa len usmial a preto som musela zakročiť ja. „Nie som jeho priateľka.“ Bránila som sa. „To hovoria všetky“ Odbil ma Ron. Vŕtalo mi to v hlave. Ako to myslel tým „všetky“? Všetky akože všeobecne alebo si Louis vodí všetky baby sem? A ja som len jeho ďalšia?

*Bungee jumping som nikdy neskákala a dokonca som to nevidela ani naživo a nepamätám si to ani nejak s telky. Preto sa chcem ospravedlniť ak som tam napísala nejaké blbosti a v skutočnosti to tak vôbec nefunguje. Neviem aké to je, čo tam platí, čo musia tí ľudia spĺňať a či sa vôbec môže skákať po dvoch. Berte to tak, že je to vymyslené a môže sa všetko. ;) :P