The Lucky One      23. kapitola

Jeho strach neprechádzal. A to aj napriek tomu, že som stála oproti nemu, pozerala mu do očí. A bolo zrejmé, že mi nič nie je. ... „Prestaň s tým. Som tu, nič mi nie je, som v poriadku.“ Upokojovala som ho. „Chvíľu som si myslel, že si mi utiekla.“ Vravel. „A kde by som asi tak išla? Nevieš?“ Nechápala som jeho zmýšľanie. Je pravda, že ľudia v zúfalstve myslia na všetko. Na veci, ktoré by za normálneho stavu neboli schopní si myslieť alebo robiť. Strácajú vieru. Zúfajú si. Sú bezradní. „Neviem, ale za ten čas, čo ťa poznám, si myslím, že si schopná takmer všetkého.“ Priznal. Ešte stále stál predo mnou len v uteráku. Predychával vzniknutú situáciu a uprene na mňa hľadel. Ja som skočila na posteľ a rozvalila sa po celej dĺžke aj šírke. Prešiel do kúpeľne. Dvere nechal otvorené no, aj tak som na neho nevidela. „Som schopná všetkého, ale je tma a netuším, kde som. Vybrať sa preč by bolo šialenstvo.“ Kričala som na neho. „ Tiež si myslím. No, ľudia majú rôzne reakcie.“ Kričal a jeho hlas pomaly klesal s tým ako prichádzal bližšie ku mne. Vyšiel len v boxerkách. To telo. Nie, nemôžem na neho čumieť. Prikazovala som si v duchu. No nedokázala som sa ovládať. Stál predo mnou skoro nahý. Je krásny. Tehličky, svaly, ruky, ON. Samantha, prestaň. To nesmieš! Môj rozum kričal, išiel sa zblázniť. No, oči mu nevenovali  pozornosť. Zamestnával ich pohľad na neho. Už som videla vo svojom živote nahých chlapov, no nikdy som predtým som nemala takýto pocit. V tej chvíľi som nedokázala nič iné, len pozerať na neho ako na dokonalosť. Rozum prestal pracovať. Už nekričal, nevzpieral sa a jednoducho sa vzdal. Podvolil sa túžbe. Bolo mi jedno, čo si o mne myslí. Nechcem si predstaviť ako som vyzerala. „Nepozeraj tak na mňa.“ Povedal zachrípnuto. Tým zničil chvíľku môjho vzrušenia. Nepočúvla som ho. Presunula som sa zrakom na jeho oči. Sledovali ma. Všetko na ňom pri prišlo úžasné, takmer dokonalé. Ešte aj neposlušné vlasy na hlave, ktoré mal rozhádzané na všetky strany. Boli takmer suché a tak krásne. „Prečo? Nepáči sa ti to?“ Čudovala som sa. Myslela som si, že na podobné pohľady je zvyknutý. Mal by byť. „Vzrušuje ma to.“ Povedal. Mňa vzrušuje tvoj hlas. Pomyslela som si. Jeho poznámku som však ignorovala. Musím prestať na neho zízať. Prinútila som sa vstať a pobrala som sa do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere. Ocitla som sa vo vykachličkovanej kúpeľni so sprchovým kútom. Vyzliekla som si veci, vošla doň a pustila na seba vodu. Stekala po mojom tele a ja som sa cítila príjemne. Nezastavovala som ju. Len tak pretekala cezo mňa. Horúce kvapky ma štípali na koži no, mne to navadilo. Páčilo sa mi to. Stála som tam a užívala si to. „Aby si sa neutopila.“ Kričal od vedľa. Počula som ho trhane, lebo jeho hlas rušil prúd vody. „ O mňa sa neboj.“ Zakričala som mu naspäť. Ostal ticho. Ešte dosť dlhú chvíľu som naťahovala uši, či nezačujem jeho hlas. Neozval sa. Vodu som zastavila a vyšla von. Problém nastal vo chvíli, keď som si uvedomila, že nemám v čom spať. Schmatla som biely uterák s poličky a zabalila sa do neho.  Stála som v strede kupeľky a nech som sa snažila akokoľvek môj rozum neprichádzal na žiadny nápad, ako toto vyriešiť. Prestupovala som z nohy na nohu a uterák som si tlačila pevne k telu. „Si sa tam zasekla?“ Znova sa ozval. „Mám menší problém.“ Priznala som sa. „Aký?“ Kričal. „Nemám v čom späť.“ Vysvetlila som mu. „Ty chodíš na ostro?“ Trochu zvláštna otázka. Čo ho to napadlo, pýtať sa takú blbosť? „Nie! Nie som štetka.“ Zhúkla som. „Tak potom problém nevidím.“ Už som to chápala. No, nesúhlasím. Určite nebudem spať v jednej posteli s ním polonahá. Nehrozí. Tejto myšlienke som sa všemožne bránila. Nechcem aby ma videl len tak v podprsenke a v nohavičkách. „Neboj sa, ja som ťa už videl.“ Ozval sa ako keby vedel na čo myslím. Čo to povedal? Už ma videl? Kde? Kedy? Tuho som rozmýšľala, kedy ma mohol vidieť. Nakoniec som usúdila, že to muselo byť na oslave, keď Harry vymyslel úplne úžasnú úlohu, keď som sa musela vyzliecť. Nehral s nami, ale určite nás sledoval. Takže, keď ma už videl nemám čo stratiť. Pomyslela som si. Obliekla som si aspoň to, čo zakrývalo to najdôležitejšie. Vyšla som von. Kráčala som opatrne. Rukami som si zakrývala brucho aj stehná. Snažila som sa nepozerať na neho. Nechcela som vidieť jeho znechutený pohľad nad mojím telom. No, moje oči si našli tie jeho. Zostala som zaskočená. Hľadel na mňa ako na nejaký obrázok. Výstavný kúsok a ja som sa cítila nepríjemne. „Nepozeraj sa!“ Prikázala som mu. Neposlúchol. Oči nespúšťal s môjho tela.  „Prestaň! Nepozeraj sa tak na mňa.“ Prikázala som mu znova. Vbehla som do postele, sadla som si na kraj a perinu si vytiahla až po krk. Krásne voňala. „Prečo nie?“ Čudoval sa. „Je to nepríjemné.“ Vysvetlila som mu. „Vidíš aspoň ako som sa cítil ja, keď si nado mnou slintala.“ Povedal posmešne. Sedel vedľa mňa na druhej strane postele. „ Neslintala som! A za druhé ja som sa mala na čo pozerať.“ Bránila som sa. „Tiež som sa mal na čo pozerať, ale tak rýchlo si sa schovala , že som si to nestihol vychutnať.“  Hovoril sklamane a naoko smutne.  „ Si pomalý.“ Vyhlásila som a zachichotala som sa. „No som aj šikovný.“ Povedal a hneď na to, potiahol môj paplón a ja som skončila sedieť na posteli polonahá. Nestihla som sa ani nadýchnuť.  Pomrvil sa, aby mal na mňa lepší výhľad a skúmal ma pohľadom. Páčilo sa mi to, akým spôsobom sa na mňa pozerá. „Stačilo!“ Povedala som, keď mi jeho pohľad začal byť nepríjemný. Natiahla som sa po môj paplón, ktorý zvieral požuvaný v ruke. Nejako som to nevypočítala a zvalila som sa na neho. Bola to jeho chyba. Pretože sa natiahol do zadu a ja som sa nemala čoho zachytiť. Preto som nemotorne padla na neho. Ležali sme tam telo na telo. Medzi nami nebolo nič. Cítila som jeho zrýchlený dych a uprený pohľad. Tiež som mu pozerala do očí. Medzi nami práve nastala tá trápna chvíľka, keď sme nečakanou náhodou až príliš blízko seba. Cítime pulz toho druhého a nevieme čo máme robiť. „Toto je moje.“ Povedala som víťazne, keď som konečne ako tak znova začala ovládať svoje zmysli. Z ruky som mu vytrhla paplón a vrátila sa na svoju stranu postele. Bol ticho. Myslím, že to predychával. Posadil sa a znovu si ľahol no už na svoju stranu. Zakryla som sa a otočila sa mu chrbtom.  Ležala som len tak v posteli a hypnotizovala tú šmuhu na okne. Nevedela som zaspať. Spánok bol v tom momente na poslednom mieste. „Spíš?“ Ozval sa. Určite je na tom rovnako ako ja. „Nie.“ Zašepkala som. „Prepáč.“ Ospravedlnil sa. Nie som si istá, čo ľutoval. „Nič sa nestalo.“ Jeho ospravedlnenie som prijala. „Nechcel som.. Ne ... -  Chcel som, chcel som ťa vidieť, ..... musel som.“ Jeho hlas bol roztrasený, ako keby sa to bál povedať. „Nezmením to ako vyzerám.“ Povedala som skôr pre seba ako jemu. „Blázniš? Si krásna.“ Povedal nahlas. Znelo to ako výkrik do tmy. „Nepreháňaj.“ Odporučila som mu a otočila sa smerom k nemu. Pozeral na mňa. „Zase to robíš.“ Upozornila som ho. „Čo robím?“ Nechápal. „Čumíš na mňa.“ Hovorila som. „Nemôžem si pomôcť.“ Vyhováral sa. „Mám ti pomôcť ja?“ Spýtala som sa. „Ako myslíš pomôcť?“ Znova nechápal. Myslím, že už je na neho veľa hodín. „Pôjdem do inej izby.“ Vysvetlila som mu. „Nie!“ Skríkol v momente. „Dobre, dobre, nepôjdem. Nekrič.“ Uistila som ho . ...

Samanthyna spodná bielizeň. 

     *No čo akú ste mali nedeľu?

     Ja veľmi rozbehanú. Ráno som bola v kostele, potom som sa išla pozerať            na futbal. A poobede som sa

      bola kultúrne vyžiť v našej dedine. ;)
      Prajem ráno príjemné vstávanie. Už mi ide škola hore krkom. Najradšej by         som bola aby už bol 30. jún 

      :D :D