The Lucky One        21. kapitola

„Ani ja ich nepoznám.“ Povzdychla som si. A až teraz som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. ... Pozrel na mňa nechápavým pohľadom. Nie, toto som nechcela. Nechcem mu vysvetľovať, to kým vlastne som a s kadiaľ som prišla. Nechcem!! Nechcem sa už k tomu vracať, nikdy. „Vy v tom veľkom dome bývate sami?“ Svoju zvedavosť neskrýval. Viem, Beth s Tomom ešte nemal možnosť stretnúť, ale nemyslím, že to je dôvod na to, aby si myslel, že bývame sami. Veď, to je nelogické. Kde by sme k takému domu prišli? Musela som sa pousmiať nad jeho zmýšľaním. „Nie.“ Povedala som presvedčivo. Videla som na ňom, že teraz je už úplne zmätený  a nevie, čo si má o tom všetko myslieť. „Bývate s babkou?“ Skúsil to znova. „Nie.“ Znela moja rovnaká odpoveď. „Ten dom nie je váš?“ Už začínal trieskať nezmysli. „Je náš.“ Ubezpečila som ho. „Nechápem...“ Priznal sa. „Vidím.“ Skonštatovala som. „Vy ste ho ukradli!!“ Obvinil ma. V jeho očiach som videla, že to nemyslí vážne. Rozosmiala som sa. „Áno, ukradli sme ho a teraz tam usporiadávame neslušné párty , falšujeme peniaze, pestujeme marihuanu a znepríjemňujeme život susedom!“ Povedala som nebezpečne. Tvár sa mi skrivila v strašidelnom úškrne. „Ja som to vedel.“ Hovoril s radosťou.  Tváril sa ako keby prišiel na nejaké veľké tajomstvo. „By som na teba nepovedala, že ty si takýto múdry.“ Zase som si ho doberala a robila si s neho srandu. Bavilo ma to. „Poviem ti niečo.“ Hovoril záhadne. „Počúvam ťa.“ „Strašne ma bolia nohy.“ Vysypal zo seba. A ja som sa musela smiať. „Pre- prečo si to nepovedal skôr?“ Nechápala som.  Je pravda, že tu krúžime asi 2 hodiny, ale kľudne sa mohol ozvať a mohli sme si sadnúť. 2hodiny. Už som s ním celé 2 hodiny. Pri ňom sa ten čas nejako zrýchľuje. Nechce sa mi veriť, že by som tu už bola 2 hodiny.  „Sadni si!“ Prikázala som mu. Zaksichtil sa, no, sadol si. „Čo ti je tentokrát?“ Pýtala som sa. „Udivuješ ma. Nie len, že si so mňa robíš v kuse srandu, ešte so mnou zaobchádzaš ako so psom.“ Hovoril v úžase. „So psom?“ Zopakovala som. „Sadni si!“  Napodobnil môj hlas a zopakoval moje slová. Vraždila som ho pohľadom. „Niečo sa ti nepáči?“ Spýtala som sa mierne podráždene. Tak ja mu tu robím po vôli a pánovi sa ešte nepáči. „Môžeme pokračovať, alebo môžem ísť aj domov.“ Doplnila som svoje vyhrážky. „A mohol by som ísť s tebou?“ V tvári mal podlízavý výraz a úsmev od ucha k uchu. „Samozrejme, že ...... NIE!“ Rozosmiala som sa pri pohľade na neho. Sedel roztiahnutý cez celú lavičku. Jednou rukou olupoval farbu, ktorou bola natretá a druhou si prehraboval vlasy. „Prečo nie? Veď to nie je tvoj dom, ty si ho ukradla.“ Znova sa na mňa pozrel. A ja som mala pocit, že ma má celú prečítanú, že vie o mne všetko. „Keď som ho ukradla, tak mi patrí. A to znamená, že je môj.“ Snažila som sa mu vysvetliť vzniknutú situáciu. Stála som oproti nemu a prestupovala s nohy na nohu. „Takže, keď ho ukradnem, bude môj?“ Spýtal sa. „Prečo by si niečo kradol?“ Nechápala som. Je predsa slávny. Má peňazí koľko chce, a môže si kúpiť skoro všetko. „Adrenalín.“ Vysvetlil jednoducho. „Úú, niekto má rád adrenalín.“ Vysmievala som sa mu. „Ver tomu, že mám, mrkvička.“ Povedal, postavil sa, schytil ma za ruku a  niekam ma ťahal. „Kam ideme?“ Nenamietala som, nechala som sa ním ťahať, aj keď som nevedela kam. „Ukážem ti adrenalín.“ Znel odhodlane. Ťahal ma smerom von s parku, pred náš dom.  Pred domom sme nasadli do jeho auta. On sme prišiel autom? Jasné, nemohla som si to všimnúť, keď som videla len jeho a potom tie šaty. Pripútala som sa a sledovala mihotajúce sa budovy za oknom. Jazdí rýchlo. Hlavu som si oprela o sklo a môj pohľad padol na neho. Cítil, že sa na neho pozerám. Otočil hlavu a usmial sa. Opätovala som mu ho. „Môžeš mi povedať, kam ideme?“ Dožadovala som sa odpovede. „Povedal som, idem ti ukázať adrenalín.“ Opakoval sa. „To som počula. Chcem vedieť konkrétne miesto.“ Tlačila som na neho. „Si náročná.“ Vyčítal mi. „A ty ma unášaš.“ Vyčítala som aj ja jemu. „Neunášam ťa.“ Odporoval mi. „Ale unášaš.“ Trvala som na svojom. „Tak prečo si sa nebránila?“ Ostala som ticho. Slova sa mi zasekli v hrdle. Touto otázkou ma odrovnal. Prečo som sa nebránila? Lebo som nechcela. Chcem byť s ním. Je mi s ním dobre. „Nemala som kedy. Nedal si mi čas.“ Skočila som do neho po chvíli. Musela som si najskôr rozmyslieť, čo mu poviem. Ďalšiu otázku pod pás už neznesiem. „Videla si niekedy únoscu, ktorý by dával svojej obeti na výber?“  „Nie, o únoscov sa nezaujímam.“ Fľochla som na neho. „Mala by si.“ Radil mi. „Nemám prečo.“ Oponovala som mu, takmer ako vždy. „Práveže máš prečo. Keď ťa bude niekto unášať, nebudeš vedieť, čo robiť, ako teraz“ Vysvetľoval mi. „Takže priznávaš, že ma unášaš.“ Odhalila som ho. S tohto sa už nevykrúti. Mám ho.  Otočil svoj pohľad od predného skla na mňa. Hodil na mňa pohľad typu : Vyhrala si, spokojná? . Blažene som sa usmiala a prikývla. Tešila som sa. Je to 1:0 pre mňa. Znovu sa obrátil smerom do predu a všetku svoju pozornosť venoval ceste a šoférovaniu. Ja som ticho sedela a prezerala si interiér jeho auta. Má pekné auto. Nedalo mi to a otvorila som prehriadku predo mnou. „Mohla som, keď už som?“ Koktala som. Zjavne som sa spýtala neskoro. „Nemohla, ale keď už si.“ Povedal a smial sa. Začala som sa hrabať všetkými vecami, ktoré tam mal. Zastavila som sa až pri červenej, čipkovej podprsenke. Vytiahla ju a strčila mu ju pred nos. „Máme náruživé fanúšičky.“ Obhajoval sa. „No to vidím.“ Hovorila som a pri tom som podprsenku skúmala s každej strany. „Páči sa ti?“ Neviem,  načo ho to zaujíma. „ Páči.“ Povedala som sucho. „Vezmi si ju.“ Povedal a hľadel na cestu. „Nechcem ju.“ Odmietla som a pritom som ju naťahovala. „Dám ti ju.“ Ponúkol mi. Nie, určite nechcem niečo, čo pred tým niekto nosil. Nie, že by mi vadili veci, ktoré mal už niekto na sebe. To určite nie, ja som také veci nosila. No, podprsenka sa mi zdá dosť súkromná záležitosť. „Patrí tebe.“ Vyhovárala som sa. „Tak mi ju neznič!“ Prikázal, keď si všimol, čo s ňou dovádzam. Poskladala som ju a vložila naspäť na miesto. Lašovala som ďalej. Mal tam kopec papierikov, obalov a sprostostí. A medzi tým aj ich CD-čko. „Môžem to pustiť?“ Opýtala som sa so slušnosti. „Pusti.“ Povolil. Strčila som ho do prehrávača a stlačila „play“.  Autom sa začala ozývať ich pesnička „What makes you beautifull“ . Je to jediná pesnička, ktorú od nich poznám. No, nie, klamem. Ešte poznám tú, čo spievali na Emilyných narodkách. „Páči sa ti naša hudba, mrkvička?“ Prerušil zvuk piesne. „Poznám len dve pesničky a tie sa mi páčia. Neviem či odpoveď  –áno-  by bola vhodná, keď vezmem do úvahy, že ostatne nepoznám.“ Priznala som sa. „Tak počúvaj. Času máme dosť.“ Povedal . V tom som sa informácia, ktorú vyslovil dostala do môjho mozgu. Akože, že času máme dosť. Ja ho moc nemám. Za chvíľu bude tma a ja sa budem musieť vrátiť domov. 

* Pridala som vám k predchádzajúcej časti fotku tých šiat :) ... Tak, kuk !! :D :D