The Lucky One           3. kapitola            

                                                                                                                                                     

Sim ma poprosila, či by som s ňou nešla na hrob jej mamy zaniesť kvety. Povedala som si, prečo nie? A tak som si vytiahla z vrecka mobil a zavolala Emily, aby ma nečakala, že prídem neskôr. So Sim sme sa vybrali ku kvetinárstvu, aby sme kúpili nejaké kvety. Sim sa rozhodla pre ľalie, tie vraj mala jej mama najradšej, aspoň podľa toho, čo jej vravel otec. Vybrali sme sa smerom k cintorínu. Mama Simone mala hrob úplne vzadu, na mieste kde sa prakticky končil cintorín a bolo tom už len pár lavičiek a múr. Sim položila kvety na hrob. Ja som ju pritom sledovala a rozmýšľala som, či moji rodičia vôbec žijú. Na svojich rodičov myslím často. Veľmi by som chcela vedieť, aké mali dôvody, keď sa ma vzdali. Necítim k nim nejaký odpor alebo nenávisť. Len, by som chcela poznať pravdu. Čo ak nežijú? Čo ak zomreli pri nejakej autonehode? Alebo čo ak zhoreli v dome, keď zabudli zahasiť krb? Simone sa postavila. Trhlo mnou. Myšlienky na rodičov som pustila z hlavy. „Môžeme ísť!“ zahlásila Simone. Zobrala vyhasnuté kahance a vybrali sme sa na cestu spať. Prechádzali sme okolo poslednej lavičke, keď sme si všimli, že na nej sedí nejaký chalan. Vyzeral smutný, veľmi smutný. Žeby ďalší, ktorému zomreli rodičia? Prebehlo mi mysľou. Mal tmavšiu pleť a čierne vlasy. Dvihol hlavu. Tie oči! Mal krásne oči no, bol v nich smútok, ktorý sa nedal prehliadnuť. Prišlo mi ho ľúto. Nedalo mi to a musela som sa pri ňom pristaviť. Simone na mňa len nechápavo hľadela. „Ahoj“ prihovorila som sa mu. „Ahojte“ odzdravil. Prekvapilo ma to. Čakala som, že nás odignoruje, ale nie odzdravil.„Čo tu robíš?“ opýtala som sa. Viem, blbá otázka, ale zaujímalo ma to. Pousmial sa. No dobre, teraz mu musím pripadať ako, keby som bola padnutá na hlavu. Čo asi tak robí na cintoríne?  Samatha mysli! „Chcela som sa opýtať, za kým si prišiel?“ opravila som sa. „Strýko“ odpovedal jednoducho. „Je mi to ľúto“ vyjachtala som zo seba. „Nie, nie je veď si ho nepoznala“ jeho pohľad pre prebodával. „Nie, nepoznala. Ale viem, aký to je pocit, keď niekoho stratíš alebo keď ho vôbec nepoznáš a netušíš, čo s ním je“ odpovedala som. Zvláštne sa na mňa pozrel. Moja odpoveď ho určite prekvapila. „Tebe tiež niekto zomrel?“ spýtal sa. „ Nie, ale moji rodičia, nikdy som ich nepoznala“ odvetila som. „Aha“ povedal. Aha? Chalan, aké aha? Ja ti poviem, že poznám svojich rodičov a ty mi odpovieš aha? „Inak, som Zayn“ ozval sa po chvíli ticha a mojich nechápavých pohľadov na neho.  „Ja som Samatha, a toto je Simone“ predstavila som sa a aj Simone stojacu vedľa mňa. „Teší ma.“ Povedal, usmial sa a pritom odhalil rad krásne bielych zubov,  „a čo tu robíte vy? Za kým ste prišli?“ tiež som sa pousmiala. „Za mojou mamou“ ozvala sa po prvý krát Sim. Hodil na nás chápavý pohľad. „My už pôjdeme, rady sme ťa spoznali“ ozvala som sa. „Aj ja vás. Dúfam, že sa ešte stretneme. A bude to na nejakom menej deprimujúcom mieste.“ Usmial sa . Ten jeho úsmev sa mi začína páčiť. Rozlúčili sme sa a pobrali sa domov. Cesta nám ubehla celkom rýchlo. Simone sa trošku spamätala, a myslím, že ten chalan, teda Zayn bol pre ňu príjemným rozptýlením, kedže sa celú cestu rozplívala nad jeho krásnymi očami. Tým nechcem tvrdiť, že ja si to nemyslím. Myslím! A zuby ma tiež krásne a biele. Keď sme sa dostali pred dom Simone rozlúčila sa so mnou a poďakovala mi : „Sam, ďakujem, že si tam so mnou šla, sama by som to nezvládla.“ „Nie, neďakuj mi, ja som s tebou išla rada.“ Odpovedala som. Potom som sa od nej odpojila a už som len počula, ako zatvorila vchodové dvere.  Ja som sa pobrala domov. Domov! Ešte ani po 7 mesiacoch som si nezvykla. Ja mám domov! Otvorila som bráničku. Kráčala po chodníku až som sa dostala k dverám. Chytila som kľučku a dvere otvorila. Ticho. Žeby nikto nebol doma? Prebehlo mi mysľou. No, nevadí. Ja sa zabavím aj sama. Rozbehla som sa po schodoch a silou roztvorila dvere na mojej a Emilynej izbe. Hups, to som asi robiť nemala !

Samathyna strana izby.

Emilyna strana izby.