The Lucky One         25. kapitola

Dnes bude pekne, usúdil som pri pohľade na slnko, ktoré už bolo vysoko na oblohe. Postavil som sa a zakiaľ bola v kúpeľni som sa obliekol. Zazvonil mi mobil. Pozrel som na displej a zdvihol to. „Áno? Čo sa deje Harry?“ Ohlásil som sa. „Čo sa deje? Louis kde si? Neprišiel si domov.“ Vysypal prirýchlo. Neprišiel som domov? Ou, a vážne ja nie som doma. Harold, Harold čo by som ja bez teba robil? „Harry, prosím ťa, upokoj sa.“ Snažil som sa ho  ukľudniť. „Neupokojím sa. Kde si bol? Kde si? Včera sme mali ísť do toho rádia a ty si neprišiel.“ Hrešil ma. Ozaj, to rádio. Ja som nato úplne zabudol. Shit. „Boli ste tam?“ Spýtal som sa ticho. „Nie, bez teba sme tam nemohli ísť. Presunuli to na zajtra. Som zvedavý, aký dôvod si vymyslíš.“ Aj ja som zvedavý, čo vymyslím. Bol na mňa nahnevaný. Zabudol som na to, úplne mi to vyfučalo z hlavy. Samantha sa vrátila s kúpeľne. Ja som pobehoval s telefónom po izbe a dychtivo konverzoval s Harrym. „Nechaj to na mňa, ja si to vyriešim.“ Vravel som mu. Samantha na mňa nechápavo hľadela. Prešla okolo mňa a sadla si na posteľ. Zapozerala sa von oknom. „Len aby si nezabudol prísť.“ Ironicky  vravel a pritom si robil zo mňa srandu. „Neboj sa o mňa. Zariadim si to. Len mi povedz o koľkej to je.“ Vravel som mu. „Večer o siedmej.“ Povedal bez akýchkoľvek emócii. „Budem tam.“ Povedal som rozhodne. „Som zvedavý. Budeme ťa čakať.“ Povedal Harry už trochu pokojnejšie. „Ahoj“ Rozlúčil som sa a zložil. „Voľakto má problém.“  Vyhlásila Samantha hneď po tom, ako som položil telefón na posteľ. „Myslíš mňa?“ spýtal som sa dosť hlúpo keďže nikto iný v izbe nebol. „Nie, teba určite nie.“ Povedala posmešne. „Nie, nemám problém, už je vyriešený.“ Chválil som sa. „No tak to je dobre, môžeme sa vrátiť domov.“ Povedala a nabádala ma tým, na odchod. „Nie, neprišli sme sem na to, aby sme išli domov.“ Hovoril som záhadne. „Nejdem sa pýtať, prečo sme sem prišli, lebo aj tak mi to nepovieš.“ Tvárila sa vážne.  „Nechaj sa prekvapiť.“ Nechcel som jej to povedať. Náhodou nebude chcieť ísť a ja ňou nepohnem. Keď už budeme tam, nebudem  mať možnosť cúvnuť. „Neznášam prekvapenia. Už som ti to vravela.“  Odvrkla. „Ja si to pamätám, ale toto sa ti bude páčiť.“ Presviedčal som ju. „Nebude!“ Stála si za svojím. „Ideme!“ Zavelil som. Vyskočila na nohy a vyšli sme z izby. Nečakal som, že pôjde bez problémov. Myslel som si, že bude namietať. Odovzdal som kľúče a pobrali sme sa k autu. Otvoril som jej dvere, ona nasadla. A vyrazili sme ....

Pohľad Samanthy

Otvoril mi dvere a ja som si nasadla. Neprotestovala som. Nemalo by to zmysel, aj tak by ma donútil ísť s ním.  Hlavu som si oprela o sklo a napäto čakala čo sa bude diať. Kde prídeme. A hlavne čo budeme robiť. Zapol rádio a potichu si pospevoval. Na to, že sa ráno s niekým hádal vyzerá dosť pokojne. Alebo sa nehádali? Uvažovala som. Neviem s kým volal ani o čo išlo, ale vravel, že si to vyrieši. Tak asi to až také dôležité nebude.  Moje myšlienky zamestnávalo pomyslenie na to, o čo mohlo ísť. „Kto ti to ráno volal?“  Túto otázku som mala na jazyku dlhšie, len som sa ju bála vysloviť. No nakoniec zvíťazila zvedavosť a ja som sa po čase spýtala. „Harry“ Povedal ako keby to nič neznamenalo. „Čo chcel?“ Nebola som si istá, či mi odpovie. Predsa, čo ak to nejako zasahovalo ich súkromie, do ktorého ma nič nie je. „Včera sme mali byť v jednom rádiu.“ Vravel pokojne, ako keby sa nič nestalo. Ako keby to ani nebolo podstatné. No čo? Tak neprišiel do jedného rádia. On je hviezda. On si to môže dovoliť.  Takýmto spôsobom to hovoril. Vôbec mu na tom nezáležalo no, mne to vadilo. „Vôbec ti nezáleží na tom, že si tam mal byť a neprišiel si?“ Vravela som mu s odporom. „Neboli tam.“ Vysvetlil.  „Len kvôli tebe?“ Dávala som si veci do súvislosti.  „Áno.“ Povedal, otočil hlavu smerom na mňa a usmial sa. Nemyslím si, že je v situácii, kedy je úsmev na pravom mieste. Zaksichtila som sa na neho a znova som hypnotizovala cestu po ktorej sme išli. Veľa áut sme nestretali. Po asi polhodine cesty zastavil. Nebolo tu nič. Stáli sme na moste. Nikde nikoho. Len nejaká malá búdka na konci mostu. „Sme tu?“ Pýtala som sa neveriaco. „Sme tu.“ Potvrdil. Neisto som sa na neho pozrela. Usmial sa a rozopínal si pás. Začínala som sa báť. Čo keď ma teraz chytí  a zhodí dolu. Plávať síce viem. No skôr si myslím, že by ma zabil strach. Zabudla by som dýchať a zadusila by som sa. Asi naozaj strácam zdravý rozum. Mám príliš vražedné sklony. To už od mala. Vždy keď pociťujem strach nejakým spôsobom ho spájam zo smrťou. Smrti sa bojím. Bojím sa zomrieť. Nechcem žiť večne, to nie. No nechcem zomrieť ako mladé dievča, ktoré sa utopilo alebo bolo obeťou nejakého šialenca. Môj život nestojí za veľa no, aj to ho chcem žiť čo najdlhšie. Chcem si užívať slobodu, voľnosť , ... život. Chcem si prejsť všetkými problémami, ktoré na mňa čakajú. Viem, možno som divná. No, áno, chcem zažiť problémy, ktoré mi osud prichystal. Práve vďaka problémom sa stávame osobnosťami. To čím sme si prešli, to z nás robí ľudí akými sme. Všetko na nás zanecháva určité stopy,  znaky.  A my sa stým musíme vyrovnať. Záleží už len na nás ako to urobíme. Okrem toho všetkého sú tu aj dobré chvíle , tie, ktoré prichádzajú po tom zlom a tie, pre ktoré sa oplatí si to zlé pretrpieť. Som skeptická, no 18 rokov  v domove bez rodičov má naučilo, že život je dar, ktorý si treba vážiť a nemrhať ním. Veď predsa žijeme len raz. Milly mi vždy vravievala : „Čo ťa nezabije, to ťa posilní!“ Dnes už viem, že mala pravdu.... „Nevystupuješ?“ Zaklopkal mi na okno a ja som sa zľakla. Vystrašil ma. Dokonale ma prebral s môjho zamyslenia a úvah. Pomrvila som sa a odpola si pás. Otvoril mi dvere a pomohol vystúpiť.  Pevne som sa nohami postavila na zem. Začala som sa obzerať okolo seba. Dlhý most a pod nami nič, len voda. Nechápala som, čo tu robíme. „A teraz čo? Zhodíš ma dole?“ Vtipkovala som. „Nie tak celkom.“ Povedal a mňa prešiel všetok smiech aj humor. „Nie tak celkom?“ Vykoktala som ticho. „Zhodím sa s tebou.“ Hovoril a pritom sa smial. „Ty ... TY nás chceš zabiť?“ Teraz som sa už bála naozaj. Čo ak sa moja teória potvrdí. Moje oči boli rozšírené a ruky sa mi triasli. Bola som v šoku. Ničomu som nechápala. Pozeral na mňa a smial sa mi do tváre. „Keby si sa videla.“ Hlas sa mu zajakával od smiechu a prstom mieril na mňa. Cítila som sa nepríjemné. Tvár som zvrštila do neprirodzenej grimasy a vybrala som sa ... neviem kam. No, preč od neho. Rozbehol sa za mnou. „Počkaj, kam ideš?“ Spýtal sa priblblo. Ako som mala tú česť zistiť, nepatrí medzi najinteligentnejšie osoby. „Domov!“ Odvrkla som a ani som sa na neho nepozrela. Rozosmial sa, hneď nato sa zarazil. Asi zistil, že nemá zmysel si zo mňa ďalej uťahovať. Chytil ma za rukáv a ťahal smerom k sebe. „Pusti ma!“ Sykla som na neho. „Ale no ták, mrkvička. Ja som to tak nemyslel.“ Snažil sa ospravedlniť. „Pusti ma! Idem domov.“ Kričala som  na neho. Bolo mi jedno, čo si myslí a čo chce. Ignorovala som ho a silou - mocou som sa mu snažila vytrhnúť zo zovretia.

*Je to také suché, o ničom, ale musí to tu byť :) Dúfam, že sa nehneváte :)