The Lucky One      19. kapitola

Nechápala som. „Kto ona?“ Spýtala som sa a zazrela na TY-a. „Nancy!“ Povedal jednoducho. Nancy. Kto, preboha je Nancy?  „To je kto?“  Pýtala som sa. „Kamarátka“ – TY. „Priateľka“ – Emily. Vykríkli naraz. „Si mám akože vybrať?“ Rozhodila som rukami a moje kútiky úst sa dvíhali hore. „Nie. Je to kamarátka.“ Rozhodol TY. „Dlho ňou už nebude.“ Zapárala doň ho Emily. „Neseď tu a upratuj ten bodrel čo si si urobila.“ Skríkol TY na Emily a ja som v hlave pocítila tupú bolesť. Koľko môže trvať taká opica? Emily na neho škaredo pozrela. „Prestaň sa tváriť, ako keby si tu ty nebol.“ Napomenula ho. „Bol som tu najmenej.“ Hrdo sa škeril. „Ale bol si tu. A to sa ráta.“ Vrátila mu to Emily. „Môžete skončiť?“ Skočila som do ich menšej výmeny názorov.  „Ticho!“ Povedali naraz a nepríjemne na mňa zazreli. „Ako chcete. Ja to vysvetľovať nebudem.“ Vyskočila som na nich. TY vytiahol s vrecka mobil, pozrel na hodiny a povedal : „Ja tiež nie. Odchádzam. Zabavte sa tu!“ Smial sa a tváril sa ako retardovaný. Samozrejme, keď má niečo robiť radšej zmizne. Ako keby som ho nepoznala. Ničoho sa nemôže chytiť. Keď zalovím vo svojej pamäti, nespomeniem si asi ani na jednu situáciu, v ktorej by bol TY nápomocný. Zabuchol dvere a už ho nebolo. No, budeme to tu musieť zvládnuť mi dve. „Čím začneme?“ Spýtala som sa Emily. „Fľašami.“ Odpovedala mi.  Vytiahla som si rukávy na tričku a pustila sa do zbierania fliaš, ktorých tu bolo požehnane. Upratať, to všetko nám trvalo asi hodinu a to bolo len také dosť povrchné. Tým myslím, že sme povyhadzovali všetok neporiadok ako boli fľaše, obaly, sáčky, ... Nábytok sme vrátili do pôvodného stavu. Poodkladali všetky poháre, poháriky, taniere, misky. A povysávali. Ten fľak na koberci, asi nepôjde dole tak ľahko. To radšej necháme na Beth, aby sme ho nezničili úplne. Zhodíme to na TY-a. Nešikovný je, takže to by nám mohla uveriť. „Konečne.“ Vydýchla Emily a zvalila sa vedľa mňa na sedačku. „Sme šikovné.“ Skonštatovala som pri pohľade na obývačku, ktorá vyzerala skoro tak ako by mala. Tešila som sa. Z chodby vychádzal hluk. Počuli sme ako sa otvorili dvere a hneď nato : „Deti, sme doma.“ Kričal Tom s chodby. „Ahojte!“ skríkli sme jednohlasne. „Som prekvapený. Myslel som, že keď prídeme tento dom tu už nebude.“ Vtipkoval a prezeral si miestnosť ako keby tu bol prvý krát v živote. Obidve sme sa na ňom smiali. „Čo je tu také smiešne?“ Prišla do obývačky aj Beth. „ Vyhral som. Stojí! Nezničili ho.“ Tešil sa Tom. Vyhral? Niečo mi ušlo? Beth sa naňho pozerala s úsmevom na tvári a vyberala s tašky peňaženku. Oni sa stavili? Neverím. „Ako ste sa mali?“ Prerušila chvíľku Tomovho nadšednia Em. „Takú búrku som ešte nevidela, ...“ Hovorila ohromene Beth a sadla si oproti nám. Rozprávala o tom ako museli čakať pokedy prestane pršať a potom už vraj bolo neskoro, tak nechceli ísť v noci na cesty. Opísala nám celý príbeh a my s Emily sme ju počúvali so zatajeným dychom. „A teraz to musím všetko povykladať.“ Dokončila svoj monológ. „Aké dobrodružstvo ste vy zažili.“ Nadchýnala sa Emily. „Vieš, ako sa vyčerpaná?“ Pýtala sa Beth. „Choďte si ľahnúť.“ Prikázala im Emily. Nebránili sa. Vstali a odišli hore do spálne. „Čo teraz?“ Zisťovala som situáciu. „Ja idem za Zackom ak chceš poď so mnou.“ Ponúkla mi Emily. Nie, ďakujem Zacka netúžim vidieť. Slušne som ju odmietla. „Nie, nejdem. Idem vyspať opicu.“ Oznámila som jej . Vstala som a pobrala sa do postele. Lahľa som si a zakryla sa až po uši. Moje telo ochablo a ja som sa cítila dobre. Ani bolesť som už necítila. Asi som vytriezvela. Zavrela som oči. Do you ever feel like a plastic bag .... Drifting throught the wind... Wanting to start again Mojou hlavou sa zrazu začala ozývať povedomá melódia. Strhla som sa. Načiahla som sa za mobilom a pozrela na displej, neznáme číslo. Stlačila som zelené tlačidlo a pritisla si ho k uchu. „Áno?“ Ozvala som sa mierne ospalo. „Zobudil som ťa?“ Pýtal sa ma preľaknutý hlas. „Kto si?“ Spýtala som sa nechápavo. „Spíš?“ To čo je za odpoveď? „Kto si?“ Spýtala som sa znova, keďže na prvý raz nebol ochotný odpovedať. „Spíš?“ Toto prestáva byť zábavne. Prečo mi na otázku odpovedá otázkou? A ešte k tomu otázkou úplne od veci. „Áno spím a  rozprávam zo sna.“ Povedala som a mierne sa zachichotala. „To nie je smiešne!“ Povedal oduto. „ Tak asi nespím, keď sa s tebou rozprávam. Nie?“ Vravela som ironicky. Stále netuším kto to je a čo odo mňa chce. „Prepáč!“ Povedal. Teraz sa ako za čo ospravedlňuje? „Kto si?“ Skúsim to do tretice. Čo sa môže stať? Nanajvýš mi neodpovie, tak ako to spravil už dvakrát.  „Ty ma nepoznáš?“ Jeho hlas zosmutnel. Začínal ma hnevať. „Keby to viem, tak sa ťa to nepýtam. Odpovez mi!“ Prikázala som mu. „Myslel by som si, že ľudí, ktorý ti ublížili si budeš pamätať.“ Povedal posmešne a mne doplo. „Louis?“ chcela som sa presvedčiť. „Bingo, mrkvička.“ Smial sa. „Čo chceš?“ Bola som odmeraná. „Stretnúť sa.“  Odpovedal. „Keď ťa vidieť nechcem?“ Hrala som sa na tvrdú. „Nechcem byť drzý, ale ja som sa ťa nepýtal, či chceš.“  Úplne si viem predstaviť, tie iskričky v jeho očiach. „Takže? Ty mi to prikazuješ?“ Snažila som sa to pochopiť. „Dá sa to tak povedať.“ Hovoril nadšene. „Keď neposlúchnem?“ Naťahovala som ho. „Čakám ťa pred domov. Švihni si.“ Povedal akoby mimochodom.  ??? On je už tu? V momente som vyskočila s postele. Silou roztvorila svoj šatník. A vytiahla z neho prvé čo som zbadala. V kúpeľni som sa dala trochu do poriadku a zbehla dole. Otvorila som dvere a zbadala Louisa ako sa opiera o múrik a na jeho tvári sa pohrával úsmev od ucha k uchu. Musela som sa usmiať tiež. „Ahoj.“ Povedala som normálne. Bez akýchkoľvek citov, keď som vyšla na ulicu. „Mrkvička!“ Vykríkol nadšene. Vystrel ruky a pritiahol si ma k sebe.  Zovieral ma vo svojom objatí dosť dlho. Nakoniec som sa z neho vymámila. „Vyzeráš lepšie.“ Usúdil a celú si ma premeral. „Ďakujem.“ Povedala som zahanbene. Až teraz som si všimla škatuľu, ktorá bola položená na múriku. Veľká, biela krabica previazaná stuhou. „To je pre teba.“ Objasnil, keď videl ako na ňu vyvaľujem oči. „Pre mňa?“ Spýtala som sa nechápavo. „Áno.“ Ubezpečil ma. „Čo to je?“ Bola som zvedavá. „Otvor to!“ Rozkázal mi. Moja zvedavosť mi nedovoľovala nič iné ako sa natiahnuť za krabicou. Posadili sme sa na lavičku pred domom. Pomohol mi odkryť vrchný diel. Stratila som dych. Nevedela som čo mám povedať. Zaskočil ma, toto by som nečakala.  Po celej tvári sa mi rozliala neprirodzený úsmev. Pozeral na mňa so šťastím v očiach. Nezmohla som sa na nič viac, ako obyčajné „Ďakujem!“ ....

Samantha.

*Sľúbená. Dúfam, že sa vám páči. Ak, nie tak mi prosím napíšte, čo je zlé a ja sa to pokúsim zmeniť.

* http://www.youtube.com/watch?v=swFu04n38XI Neviem, či ste počuli, ale ak nie, je to nová DEMO verzia pesničky. Samozrejme od chalanov. Veľmi sa teším, keď to prespievajú a nahrajú :D :D