The Lucky One      8. kapitola



„Veľmi, veľmi dobré.“ Povedal. „Tak to som teda spokojná.“ Naozaj som spokojná bola. Ja sa kamarátim s hviezdou. Ja, obyčajné dievča z detského domova, ktoré nikdy nič dobré nestretlo, ak teda nerátam Beth a jej rodinu. Rodičia sa ma vzdali a ja sa doteraz s tým neviem zmieriť. Rada by som ich spoznala a zistila dôvody prečo ma nechceli. Prečo ... „A tá druhá otázka?“ Vyrušil ma z mojich úvah. Nevedela som ako sa ho to spýtať alebo skôr ako ho poprosiť a úprimne, bála som sa odmietnutia. „Pamätáš, ako si hovoril, že spravíš hocičo?“ Skúsim to a uvidím čo na to povie. „Áno, pamätám, a stále to platí. Mám sa báť?“ Vyceril na mňa svoje zúbky. Zrejme ho to pobavilo. „Ten, čo sa bojí, som ja“ Priznala som. „Čo ho sa preboha bojíš?“ Čudoval sa. „Hmm.... odmietnutia“ Povedala som nakoniec. Bol ticho. Asi rozmýšľal. Potom prehovoril: „Prepáč, ale nebudem s tebou chodiť“ Povedal a nohou kreslil do piesku pod lavičkou kruhy. Rozosmiala som sa. Bláznivo a hlasno. Dvihol hlavu a nechápavo na mňa hľadel. On si myslí, že s ním chcem niečo mať? Tento chalan má udivuje stále viac a viac. Nechcem, aby mi to mal za zle, ale nie je môj typ. Áno, je pekný, veľmi pekný. To sa poprieť nedá. No, nie je pre mňa. Nemohla som svoj smiech zastaviť. Nešlo to. Pozeral na mňa nechápavým pohľadom. „Nie .... Nie ... Ja nechcem s tebou .... chodiť“ Povedala som ešte stále pomedzi smiech. „ Tak čo teda?“ Nadvihol obočie. „ Ja ... Chcela by som ťa poprosiť, či ...  či by si nemohol zajtra aj s tou tvojou skupinou prísť k nám a zaspievať pre moju sestru. Ja viem, že je to narýchlo, ale veľmi by ju to potešilo. Ak som to včera pochopila, je vaša veľká fanúšička.“ Rýchlo som naňho vybehla. „Spravíš to pre ňu?“ Dodala som a otočila som sa smerom k nemu, aby som videla jeho reakciu. Nesmelo sa usmial. Pozrel na mňa a v očiach mal iskričky. Znamená to áno? Uvažovala som.  „Vieš, chalani sú neni v Londýne, vrátia sa o týždeň. Asi to nepočká však?“ Videla som na ňom, že mu to je ľúto. Aj mne je. No, nevadí. Em si bude musieť na svoj darček počkať o týždeň dlhšie. Myslím, že keď zistí o čo ide, nebude jej to ani najmenej vadiť. Usmiala som sa a pokrútila hlavou. „Ja som to vedel, prepáč mi to.“ Nepochopil. „Nie, nie ja som to myslela tak, že to nevadí, Jasné, že to počká. Emily bude celá bez seba.“ Vysvetlila som mu. „Tak to som rád“ Naozaj vyzeral, že sa teší. Znovu začal pod sebou vytvárať do piesku rôzne obrazce. „O tvojej sestre toľko toho počúvam a zatedy neviem o nej nič, len jej meno.“ Vinil ma. „A čo by si chcel také vedieť?“ Naťahovala som ho. „Aká je?“ Pýtal sa a pritom hypnotizoval strom oproti nám. Ja som sa naň už tiež pozerala. Ten strom sa od ostatných líšil. Bol oveľa širší aj vyšší ako ostatné. Niečo ma k nemu ťahalo. Vyžarovala z neho tajomná energia. Pokrútila som hlavou, aby som myšlienky na strom zasunula niekde do úzadia mojej hlavy a odpovedala na jeho otázku. „Bláznivá a nekompromisná. Je za každú srandu a stojí si za tým čo povie a urobí. Nevzdáva sa. A je zadaná!!!“ Povedala som posmešne. "Tak to ti ďakujem, teraz si zabila všetky moje nádeje“ Slovo „zabila“ zdôraznil. „Prepáč mi, ale nemôžem za to, že si si vybral nesprávne dievča“ Dopovedala som a postavila sa z lavičky. „Kam ideš?“ Spýtal sa okamžite a tiež sa postavil. „Musím ísť domov. Chystať oslavu“ vyhlásila som a pobrala sa smerom z parku. Išiel za mnou. „A ty? Ty si zadaná?“ Odbočil od témy. Vlastne nie, vrátil sa ku predchádzajúcej. „ Nie, ja nie.“ Odpovedala som na jeho otázku, ktorej som celkom nechápala. Na čo je mu vedieť, ako to je s mojím milostným životom, ktorý sa nedá ani nazvať milostným. Také biedne to so mnou je. Táto odpoveď mu očividne stačila. Neodpovedal a potichu kráčal vedľa mňa. Nakoniec sme mlčky prišli až k môjmu domu. Zastavila som. „Páni. Pekný dom.“ Povedal s nadšením a udivene. Áno, Hastinggsovci mali naozaj pekný dom. Nečudujem sa architektoval ho Thomas. Je vo svojej práci skutočne dobrý. Inak by nerobil návrhy na svetové firmy a budovy. Je vo svete uznávaný. „Ďakujem.“ Odpovedala som jednoducho. „Tak aj už idem ... Ahoj“ Pokračovala som. Otvorila bráničku a prešla za ňu. Chcela som odísť, keď ma zastavil. „Počkaj!“ Zakričal na mňa. Otočila som sa. „Zabudol si niečo?“ Opýtala som sa so záujmom. „Nie, ale ty áno.“ Oprel sa o múrik, ktorý nás oddeľoval a usmieval sa. Zase na mňa vyceroval, tie dokonalo biele zuby. Načo som zabudla? Možno mu vadí, že som ho neobjala, ale doteraz bol on ten, ktorý natiahol ruky a pritiahol si ma k sebe. Pozrela som naňho nechápavým pohľadom. Videl, že nechápem a vysvetlil mi situáciu. „Nedohodli sme sa na ten budúci týždeň“ Jáj, jasné. Bože, čo som to ja za osobu. Veľmi chcem robiť prekvapenia a zabúdam na také dôležité veci. Organizátor osláv, prípadne svadieb zo mňa nikdy nebude. Ďalšie povolanie, ktoré je vyškrtnuté z môjho zoznamu povolaní, ktoré som niekedy v živote chcela robiť. Keď som bola malá a na 8. narodeniny mi Molly (moja obľúbená opatrovateľka s domova) kúpila ružový zápisník s motýlikmi, zapisovala som si doňho všetko, čo ma napadlo. Jedna dvojstránka bola vyhradená na povolania. Každý deň tam pribúdali nové a nové. Vždy keď ma niečo zaujalo napríklad sa mi páčilo, ako voňali moje perinky, vždy keď ich oprali. Preto som chcela pracovať v práčovni. Boli tam povolanie od výmyslu sveta a niektoré možno ani neexistovali. Prvé miesta samozrejme patrili princeznám, kráľovnám a herečka. Chcela som byť herečka. Toto povolanie ma držalo asi najdlhšie zo všetkých. „Ahá, jasné. Mohla by som sa ti potom ozvať?“ Opýtala som sa neisto. „Musíš sa mi ozvať. Podaj mi svoj mobil!“ Prikázal mi. Poslúchla som a mobil mu vložila do ruky. Naťukal doň číslo a podal mi ho naspäť. „Ďakujem, určite sa ozvem.“ Uistila som ho. „Budem čakať. Ahoj.“ Rozlúčil sa so mnou. „Ahoj“ Ozdravila som ho. A pozerala ako odchádza. Keď som ho už nevidela, pobrala som sa aj ja dovnútra.

Dom Hastinngovcov. To stredné okno s balkónom je Samanthyna a Emilyna izba.