The Lucky One         18. kapitola

Ráno

Zobudil som sa na to, že strašne potrebujem ísť na WC-ko. Postavil som sa s ťažkosťami. Celý som bol dolámaný. No, bodaj by nie, keď som spal na sedačke. Ponaťahoval som sa a hlasno si zívol. Rukou som si prehrabol vlasy a poobzeral sa okolo seba. Harry bol natiahnutý na zemi v polohe v akej som ho videl včera. Čo ma prekvapilo viac bolo, keď som zbadal Samanthu a Zayna nalepených na sebe. Zayn ju držal okolo ramien a ona ležala jemu na hrudi. Počkať! On je holý? Som si istý, že včera bol oblečený. Viem to. Prečo? Prečo je holý? Prečo sa vyzliekol? Nemohol som sa na nich pozerať. Išiel som do kuchyne. Viem, nie som doma, ale som smädný. Otvoril som chladničku a vybral s nej džús. Nalial do pohára a napil som sa. Posadil som sa na barovú stoličku a prezeral si kuchyňu. Včera som to nestihol. Hm-kal som si našu pesničku. Moja nálada bola o stokrát lepšia ako včera. Niečo buchlo a na to sa medzi dverami zjavil Harry. „Nemôžeš byť ticho?“ Okríkol ma. „No, dobré ráno sa praje pán Styles.“ Povedal som posmešne. „Nehúkaj po mne“ Hovoril podráždene. „Si sa teda zriadil.“ Okomentoval som jeho vzhľad. „Hlavné, že tebe nič nie je.“ Odfrkol mi.  Zasmial som sa. „Keď nevieš piť, tak nepi.“  Vysvetľoval som mu. „Prosím ťa ešte raz, nekrič!“ Nekričal som. Výška môjho hlasu bola normálna. „ Ja nekričíííím“ Zakričal som, aby  videl rozdiel. „Odchádzam.“ Povedal a  držal sa za  hlavu. Musel som sa smiať vyzeral komicky. Len v boxerkách, kruhy pod očami, vlasy rozcuchané na všetky strany. Môj Harold. Ako ho poznám, on sa sťal najviac, no aj tak som zvedavý na ostatných.  Po asi 10-tich minútach sa zjavil ďalší „opilec“ – Zayn.  Vyzeral o trochu lepšie ako Harry no, aj tak to nebolo nič moc. „Dobré ráno.“ Prehovoril. „No, dobré ránko.“ Odpovedal som. Skrčil čelo a povedal : „Tichšie.“ Samozrejme, čo iné som mohol čakať. Iná reakcia ani neprichádzala do úvahy.  „Ale čo? Hádam ťa niečo bolí?“ Robil som si z neho srandu. „Louis, drž hubu a radšej mi daj niečo na hlavu.“ Prikázal mi a sadol si vedľa mňa na stoličku. „Síce sa tu cítim ako doma, ale nebývam tu. A o tom kde by som tebe našiel niečo na hlavičku nemám ani len poňatia.“ Rozhadzoval som rukami. „Prvá polička nad drezom“ Ozvalo sa za mnou. Strhol som sa a otočil. Stála tam Samantha. Len v nohavičkách a podprsenke. Make up mala rozmazaný po celej tvári a vlasy jej stály. Prešla okolo mňa a sadla si vedľa Zayna, na stoličku, na ktorej som predtým sedel ja. „Čo? Ďalšia s bolesťami?“ Prikývla. „Harold, poď sem.“ Zhúkol som na Harryho. Pribehol a tváril sa akoby som mu oznámil nejakú tragickú správu. Napríklad, že dnes ráno bol podpálený útulok s mačkami alebo niečo ešte horšie. „Čo...  čo sa stalo, keď tak ... vrieskaš?“  Hovoril trhane. „Tu sa posaď. Dr. Tomlinson sa o vás postará.“ Prikázal som mu, aby sa posadil vedľa Zayna a Sam.  Do troch pohárov som dal rozpustiť aspirín a podal im to . „Vypiť až do dna.“ Kázal som im. Pozerali na mňa zmučenými pohľadmi ale poslúchli. „Kde máte zbytok?“ Zaujímal som sa. „Ja neviem“ Odpovedali jednohlasne a takmer nečujne. „Nechcete sa ísť obliecť?“ Pýtal som sa. Začali si obzerať jeden druhého. Podľa toho som usúdil, že ani nevedia, čo majú na sebe, respektíve čo nemajú. Keď Sam zbadala, že je viac odhalená ako zahalená vyskočila so stoličky a už jej nebolo. „Čo sa jej stalo?“ Pýtal sa Harold. Mám s neho taký pocit, že je ešte stále napitý. Stál som opretý o linku a pozoroval ich. „No páni, vstávajte. Musíme ísť domov.“ Vyhlásil som. Dneska večer by sme mali ísť večer do jedného rádia tu, v Londýne. Ale, ako tak na nich pozerám, asi to budeme musieť odložiť. V takomto stave tam ísť nemôžu a o tom, či sa dajú do večera do poriadku som si neni istý. Hlavne v Harryho prípade. A to, kde je Niall netuším. Mal by som ho ísť pohľadať. Vybehol som hore po schodoch. Myslím, že najskôr bude niekde tam.  Zásah! Natrafil som na neho v prvých dverách. Bola to kúpeľňa. Niall sedel na zemi rukami objímal záchodovú misu. A Emily, tiež nie v najlepšom stave stála nad umývadlom. Hľadela na svoj obraz v zrkadle. Tvárila sa kyslo. Ešte asi nebola celkom pri zmysloch a stavím sa, že aj ju bolí hlavu a všetko sa jej v nej otriasa. „Niall“ Skríkol som. „Louis.“ Zašepkala Emily. „Musíme ísť, aby ste sa dali do večera do poriadku.“ Vysvetlil som. „Neviem, či chceš riskovať, že ti ovraciam celé auto.“ Vyjachtal. „Nič iné mi nezostáva.“ Priznal som. Prikývol. Podišiel som k nemu pomohol mu postaviť sa vzal som ho dole k ostaným mrkvám. Toto bude ešte zaujímavé. Pomyslel som si. Naložil som ich do auta. Neviem ako sa mi to podarilo no sedeli tam a to bolo dôležité. Samantha stála medzi dverami pristúpil som k nej a chytil ju za ruky. „Daj sa dokopy a zajtra sa porozprávame.“ Prikázal som jej. Videl som, že ide protestovať, tak som jej skočil do reči so slovami : „Nechcem počuť nie, zajtra sa vidíme a všetko si vyjasníme.“  Pozeral som na ňu tvrdým pohľadom a ona pochopila, že sa neoplatí byť proti. Nepresvedčila by ma. Musím sa s ňou stretnúť a vysvetliť si to medzi štyrmi očami a pôjdem jej kúpiť nové šaty. Jemne som ju objal. Trvalo to asi 2 sekundy. Potom sa odtiahla. „Ahoj“ Povedala. „Bay.“ Nastúpil som do auta. Teraz už len prísť na to ako dať týchto 3 dokopy. A ešte musím pohľadať Liama....

Pohľad Samanthy

Chalani odišli a ja som nevedela, kde mi hlava stojí. Vrátila som sa do vnútra a keby som vedela, aký pohľad má čaká, tak to ani nerobím. Počkala by som, pokiaľ by to Emily upratala. No, bolo neskoro. „Nestoj tam!“ Okríkla ma Emily. Neviem presne povedať čo robila, no asi upratovala. Sedela na sedačke okolo nej bolo kopec prázdnych fľaši ona ich po jednej brala a hádzala do smetného koša pred ňou. Chvíľu som ju pozorovala. Trafila tak každú tretiu, potom som si k nej prisadla. „To boli narodeniny.“ Skonštatovala situáciu Emily. „To teda boli. Takto zriadená som nebola ani sa svoju 18.-tku.“ Súhlasila som. „Koľko je vlastne hodín?“  Pojem o čase som stratila včera večer asi o ôsmej. „Presne jedna sestričky.“ Kričal s chodby TY. „Áno, aj ty vrieskaj!“ Kričala som mu naspäť. „Prečo by som nevrieskal? Som doma!“ Chválil sa. „Ty, buď ticho!“ Skríkla tento krát Emily. Myslím, že sa jej v hlave odohrávalo niečo podobné ako v mojej. Už to bolo lepšie ako ráno. Myslela som si, že mi roztrhne hlavu. Takú bolesť som dovtedy nepoznala. Všetko sa mi v nej ozývalo a ja som nebola schopná ani chodiť. Buchot mojich nôh mi v hlave spôsoboval hotové zemetrasenie. No aj teraz som ešte stále  cítila každé šuchnutie. Nie, to ešte TY-ov vreskot. „Kedy prídu domov naši?“ zaujímala sa Emily. „Za dve hodiny. Volala mi mama.“ Odpovedal TY. Čo? 2 hodiny? Za tedy nedám do poriadku ani seba, nie ešte tento obrovský dom. „2 hodiny?“ Nedochádzalo to ani Emily. „Nie, to nestíhate!“ Vyslovil TY nahlas naše obavy. „ Tiež si sa zúčastňoval, takže sa čaká, že pomôžeš.“ Zaútočila som na neho. „Nemôžem!“ Vyhováral sa. „Čo je také dôležité?“ Môj mozog neprichádzal na nič dôležitejšie ako bolo to, že za dve hodiny musíme dať do poriadku dom, aby ho v takomto, keď to nazvem katastrofálnom stave, tak to ešte zlepšujem nenašli Beth a Tom.  „Ona ťa počká“ Povedala mu Emily. Ona? Kto je Ona? Aká Ona? Nechápala som. „Kto Ona?“ Spýtala som sa a zazrela na TY-a. „Nancy!“ Povedal jednoducho.

*Veľmi sa ospravedlňujem, že včera nebola časť. Prepáčte, ale nestíhala som. Nebola som doma a prišla som až okolo 11 večer. A myslím, že o takom čase, by to aj tak nikto už nečítal. Dneska vám dám dve, aby som to aspoň ako tak vynahradila. :D
* Myslím, že pomádu pozná asi každý. http://www.youtube.com/watch?v=q1Qh9V6LkWk V takomto obsadení sa mi páči najviac. Je nádherný, strašne mu to pristane. :))