The Lucky One        4. kapitola

                                                                                                                                                            

Rozbehla som sa po schodoch a silou roztvorila dvere na mojej a Emilynej izbe. Hups, to som asi robiť nemala ! Hneď ako som otvorila dvere, moje oči boli zamestnané pohľadom na Emily a Zacka. Emily ležala polonahá na posteli, jemne vzdychala a Zack sa nad ňou skláňal. Vyzerali tak, že kebyže nevletím do dverí ako tornádo, niečo by sa medzi nimi stalo. To, či bola Emily panna neviem, rozprávali sme sa dosť často, ale na túto tému nikdy neprišlo. Alebo možno sme to len nechceli rozoberať, predsa ešte je to medzi nami také všelijaké, aj keď už omnoho lepšie Neviem prečo, ale v tej chvíli som to tak cítila a začala som sa nekontrolovateľne smiať. Obidvaja sa strhli a otočili hlavy smerom na mňa. Do tvári im nabehla červeň. Ani sa nečudujem, ja by som sa v takejto situácii asi prepadla pod zem alebo sa nepríčetne smiala presne ako teraz . Zack na mňa hodil nahnevaný pohľad. Jasné, veď som ho vyrušila! Mal niečo rozrobené a ja som to svojím príchodom pokazila. Emilyn pohľad som nevedela zaradiť. Bolo to ako to si robiť nemala, ale ďakujem ti. Nechápala som, ale nejdem to riešiť, to mi vysvetlí neskôr!„Dobre, prepáčte, ja .. nechcela som.“ Vyjachtala som zo seba. Bola som rovnako šokovaná ako oni dvaja.„To nič.“ Odvetila Emily „Nechám vás.“ Povedala som a v tom momente som sa zvrtla na päte a už ma nebolo. No fájn, tu ostať nemôžem. Zbehla som do predsiene obula svoje tenisky a vybrala sa do neďalekého parku. Dobre, zas až taký neďaleký nebol, ale potom čo som videla, usudzujem, že času mám dosť. Pomaly som kráčala po vykachličkovanom chodníku a hlavu som krútila z jednej strany na druhú. Bolo to iné. Slnko pomaly zapadalo, takže malo krásny oranžový nádych. V detskom domove sme sa nemohli voľne prechádzať kade sme chceli. Boli určené miesta a hodiny, ktoré sme museli dodržiavať. Tento pohľad na krajinu, ktorá sa rozprestierala predo mnou a slnko jej dodávalo zvláštnu energiu, sa mi páčil. Vietor jemne pofukoval. Mierne strapatil moje vlasy, ktoré som voľne pustené. Vôňa kvitnúcich stromov mi udierala do nosa. Po ceste som sa zastavila na zmrzlinu. Mojou obľúbenou kombináciou bola jahodová s čokoládovou. Niekto si povie, že to je hrozná kombinácia, ale mne chutí zo všetkých, ktoré som doteraz jedla najviac. Chuť veľkých, krásne červených a šťavnatých jahôd spolu s čokoládou, ktorá v ústach vytvára niečo neopísateľné. Keď som precitla z môjho fantazírovania nad zmrzlinou, ktorú som si kúpila, ocitla som sa v parku. Bolo tu len pár ľudí. Jedna mamička so svojou tipujem dcérkou. Mala krásne blonďavé vlásky a jej smiech bol nákazlivý. Mohla mať tak najviac 6 rokov. Ďalej nejaká staršia pani, ktorá sedela na lavičke otočená k slnku a robila presne to, na čo, som sa chystala aj ja. Užívala si slnko a po zime zobudzajúcu sa jar. A potom ešte jeden zamilovaný párik. Boli zlatí. Ležali v tráve a navzájom si robili zle. Ja som zatedy mala len jedného vážneho priateľa, ktorý nebol až taký vážny ako sa zdalo. Vydržalo nám to spolu pol roka. Vtedy som mala 15. Boli sme prakticky deti a o láske sme toho ešte až tak moc nevedeli. Nakoniec sme sa rozišli ako dobrý kamaráti. Jeho si potom adoptovala jedna rodina z Dublinu. Od vtedy som ho nevidela a ani nepočula o ňom a aj napriek tomu necítim, že by mi chýbal, preto si myslím, že to nebola skutočná láska.  Išla som si sadnúť na lavičku, keď v tom som pocítila tvrdý náraz. Len som sa ocitla na zemi, na mne ležalo mohutné telo a moja zmrzlina bola celá na mojom tričko. „Ne.. ne..  nemôžem dýchať!“ vytlačila som zo seba pridusene. „Ja, prepáč mi to.“ Povedal a konečne sa postavil. K mojim pľúcam sa znova dostavil kyslík. Postavil sa. Mal na sebe modré rifle, tmavú trigovicu s kapucňou, ktorú mal na hlave, tenisky a slnečné okuliare. Takže, som mu nevidela do tváre. Vystrel ruku smerom ku mne, keďže som ešte stále ležala na zemi. Ruku som prijala a s jeho pomocou som sa postavila. „ Prosím ťa ešte raz, prepáč mi. Ja som ťa nechcel zvaliť, len som sa ťa neskoro zazrel a už sa nedalo zabrzdiť. Prepáč.“ Spustil. Ja som sa pousmiala a sadla si na lavičku. Sadol si vedľa mňa. „To nič. Nič mi nie je, som v poriadku, len si to odnieslo moje tričko.“ Povedala som a ukázala na svoje tričko zašpinené od zmrzliny. „Prepáč“ povedal. „Neospravedlňuj sa toľko, už som povedala, že sa nič hrozné nestalo.“ Odpovedala som. Začínalo mi vadiť, že sa v kuse len ospravedlňuje. Dobre, nevšimol si ma. Zvalil ma, ale ospravedlnil sa a tým to hasne. Nič viac – nič menej. „Samatha?“ Zrazu prekvapene vyjachtal. V jeho hlase bolo vidieť, že ma spoznal. Počkať, čo? On ma pozná? S kade? Kto to je? 

Oblečenie, v ktorom išla do parku.