The Lucky One       14. kapitola

Zastavili sme až na betónovej ploche vedľa jazierka. Tam ma otočil smerom  k sebe. Bol to Louis. „Čo robíš?“ Spýtala som sa. Na tvári sa mi pohrával úsmev. „Tancujem, a ty tancuješ so mnou.“ Vyhlásil a začal ma točiť a krútiť do rytmu hudby. „Ja neviem tancovať.“ Vyhovárala som sa. Pravdou je, že tancovať viem. V domove som 8 rokov tancovala v jednej skupine spolu s ostatnými deckami. Nebol to tanec na vysokej úrovni, ale bavil nás.  Boli sme aj na pár súťažiach, ktoré sme vyhrali. Vtedy to bola obrovská radosť. Tešili sme sa s toho ešte celý nasledujúci týždeň. Po celom domove boli rozvešané naše fotky s tadiaľ. A my sme chodili okolo a spomínali na ten moment, ten pocit, keď vyhlásili víťazov a boli sme to my. Malá skupinka detí s detského domova. To sú tie chvíle, vďaka, ktorým si môžem povedať, že aj ja som v živote niečo dokázala.  „No, videl som pár ľudí, ktorí nevedeli tancovať, ale ty nevyzeráš ako oni.“ Skonštatoval. „A ako vyzerám?“ Bola som zvedavá na jeho odpoveď. „Si krásna! .... a krásne „nevieš“ tancovať.“ Jeho tón bol tak vážny. Nie, takéhoto ho nepoznám. Nemal teraz povedať niečo s čoho by som sa pučila od smiechu, alebo aspoň rehotala. „Tak ďakujem teda“ Povedala som neisto. Bláznivá hudba skončila a vystriedala ju pomalá, romantická. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že Emily je v náručí Nialla. Držali sa v objatí, tancovali a on jej niečo šepkal do ucha. Harry s Liamom ... ťažko povedať čo robili, ale určite to nemalo vyzerať tak ako to vyzeralo. Poskakovali do kruhu a vyzerali ako nejaký domorodí zaklínači zla. Zayn stál za pultom s hudbou a on bol ten, čo púšťal pesničky. Tú, čo pustil teraz sa mi vonkoncom nepáčila. Pomalé pesničky nemám rada. Človek sa musí tváriť vážne a veľakrát aj zamilovane. Nemám rada, keď  sa musím nechať niekým viesť a dôverovať mu. Napríklad, že ma nepustí a ja nespadnem. Som sebestačná a viem sa o seba postarať aj sama. Nemusím nikomu dôverovať. Louis sa na mňa pozeral a čakal na moju reakciu. Nie, nebudem s ním tancovať na túto pomalú, otrasnú pesničku. Prebehlo mi hlavou. No, jeho ruky boli rýchlejšie ako moja myseľ. Chytil ma za boky a pritiahol k sebe. Tým zmenšil medzeru, ktorá bola medzi nami na ... nič. Medzi nami nebol žiadny priestor. Jeho telo bolo nalepené na mojom a jeho tvár pár centimetrov od tej mojej. Ruky mal obtočené okolo mňa a jemne ma hladkal po chrbte. Pozeral sa mi upreným pohľadom do očí a ja do tých jeho. Má krásne oči. Zabúdala som dýchať. Jemne ma držal a točil sa so mnou. Mne sa točilo všetko. Videla som len jeho.  V bruchu som pocítila niečo nové. Toto sa mi do dnešku nedialo. Páči sa mi to, ale nie je to správne. Hlavu som si položila na jeho rameno a všetky myšlienky som nechala niekde vzadu. Nemyslela som. Jeho vôňa a dotyky mi to ani nedovoľovali. Pesnička dohrala. Pustil ma. A ja som skoro spadla na zem. Moje nohy boli maximálne roztrasené, čo si všimol. „Si v poriadku?“ Povedal s obavami. Ako sa môže toto opýtať? Jasne, že nie som v poriadku. Najskôr ma tu asi 3 minúty drží v zovretí, hladká po chrbte a opantáva jeho krásnou vôňou, potom ma z ničoho nič pustí a ešte sa spýta či som v poriadku? Nie, na toto nemám. „Neviem, musím sa ísť niečoho napiť.“ Povedala som takmer nezrozumiteľné a utekala od neho preč. „Počkaj, pôjdem ....“ Kričal za mnou. Vbehla som do kuchyne a s chladničky vytiahla  vodu. Potrebujem si niečím schladiť myšlienky a hlavne potrebujem kyslík. Nádych – výdych. Nádych – výdych. Rozdýchavala som to asi 10 minút. Nie som zaľúbená, veď ho ani nepoznám a na lásku na prvý pohľad neverím. Len vo mne prebudil niečo, čo som nepoznala. Nepoznala som objatie. Dotyky. Nehu. Nič s toho sa ku mne nikdy nedostalo. Nemalo sa ako. Nikto ma nepripravoval na to, že toto je normálne. Že ľudia si dávajú pocítiť, že im na druhých záleží. Je to pre mňa niečo nové a toto je len spôsob ako sa s tým vyrovnávam. Zvyknem si, len neviem koľko času budem potrebovať. Niekto ma chytil za ramená. „Prečo si mi utiekla?“ Začal. „Neutiekla, len som sa potrebovala napiť.“ Nesúhlasila som s ním. Prešiel okolo mňa a zastal s druhej strany kuchynskej linky. Oprel sa o ňu a skenoval ma pohľadom. ( Viete si predstaviť také tie linky, ktoré sú v strede kuchyne a s jednej strany sú stoličky? Nie sú pripevnené na stene, ale je to len taká jedna doska asi meter krát tri. ) „Utiekla si!“ Trval si na svojom. „Fájn, tak som utiekla.“ Kapitulovala som. „Prečo?“ Nenechal to tak. „Čo prečo?“ Hrala som sa na nechápavú. „Prečo si utiekla?“ Vysvetlil. Pousmiala som sa. „Išla som sa napiť.“ Povedala som, aj keď to vedel. Zvraštil čelo a zazrel na mňa. „A to si musela utekať?“ Pokračoval. „Bola som smädná.“ Vyhovárala som sa. „Až tak, že si musela utekať?“ Neprestával. „Áno, až tak som bola smädná, že som musela utekať.“ Nedala som sa. „Neverím ti.“ Skomentoval. „A mne to nevadí.“ Povedala som chladne. „Bojíš sa ma!“ Vyhlásil a pri tom sa zatváril významne. Ako keby bol nejaký zločinec a ja som bola jeho obeťou. Ja som sa rozosmiala. Prišlo mi vtipné, že si myslí, že sa ho bojím. „Nebojím.“ Povedala som pomedzi smiech. „Bojíš“ Tváril sa vážne. „Nie.“ „Áno!“ „Nie.“ „Áno!!“ „ Ty sa veľmi rád hádaš pravda?“  Skončila som to nakoniec. „Popravde? Ani nie. Ale ako vidím ty áno.“ Priznal. „No, vieš ani ja“ Nie, žeby som sa nerada hádala, len sa nemám s kým a sama od seba to nevyhľadávam. Však, keď to na mňa príde som schopná sa pohádať aj do krvi, len preto , aby som ukázala, že mám pravdu. Stojím si za svojím. „A prečo sa potom so mnou, len hádaš?“ Nešlo mu do hlavy. „Nehádam“ Znovu som mu oponovala. „Vidíš?“ Napomenul ma. „Ty si začal!“ Bránila som sa. „Nezačal, ale nejdeme sa hádať“ Dohovoril. „Dobre, nehádajme sa, ale začal si.“ Skončila som aj ja. Väčšinou musím mať posledné slovo. Smial sa. Normálne sa smial a aj som dúfala, že nie na mne. Keď neprestával nedalo mi to. „Sa smeješ na mne?“ Spýtala som sa. „Možno.“ Odpovedal. „To čo je za odpoveď?“ Nechápala som. „Čo? Nepáči sa ti?“ Spýtal sa a narovnal sa. Podišiel znovu ku mne. Dosť blízko na to, aby som sa cítila nepríjemne.  „Nie!“ Vydýchla som. Približoval sa. O čo mu ide? Behalo mi hlavou. Natiahol ruky, strčil ich podo mňa a zodvihol ma. Držal ma v náručí. Ruku som mu omotala okolo krku, aby som nespadla. „Čo robíš? Pusti ma!“ Kričala som na neho. Len sa na mňa priblbo usmieval a neodpovedal. Namiesto toho sa pohol do predu a niesol ma smerom na záhradu. Začala som sa metať. „Pusti ma!“ vykrikovala som, ale jemu to nič nerobilo. Tak som zvolila tvrdšiu metódu. Rukou som ho udierala do hrude.  Nič. Ani to ním nehlo a stále kráčal dopredu. „Nepočul si? Pusti ma.“ Môj hlas tónu naberal na intenzite. Už som skoro vrieskala. Nič. Vzdala som to a on ma pustil. Položil ma na zem. „Čo .... čo to má znamenať?“ nechápala som, bola som zmetená. „Chcel som vidieť tvoju reakciu?“ Prosím? Čo to povedal? Ja som sa tu namáhala úplne zbytočne? Úplne zbytočne som tu strácala svoj hlas? To nemyslí vážne. Boli sme pri jazierku. Ostali tu len Harry so Zaynom. „Kde sú všetci?“ Kričala som naštvane. Nechcela som, ale bola som tak vytočená, že som to nemohla ovládať. „Čo si jej urobil?“ Znela Harryho otázka smerovaná Louisovi. „Ja? Nič.“ Tváril sa nevinne. Tak toto počúvať nebudem. Otočila som sa pripravená, že odídem, v tom ma však chytil za lakeť, pritiahol naspäť k sebe, otočil a ...

Takto nejak, vyzeral ten pult.