The Lucky One     2. kapitola


Sedela som na krásnej zelenej lúke vedľa jazierka. Posiatej asi miliónmi kvetov, ktorých vôňa ma opantávala. Vôbec som nevnímala iné zmysli okrem čuchu. Zrazu za neďalekým stromom niečo šuchlo a ja som sa od laku vystrela a vyskočila na rovné nohy, ktoré sa mi zamotali jedna o druhú a ja som sa zase ocitla na zemi v tých kvietkoch. Keď som sa konečne postavila, nohy vystierala do zeme a snažila sa nájsť stratenú rovnováhu srdce mi splašene búchalo. Vyšiel poza stromu a ja som mu nevidela do tváre ale vedela som, že som ho svojím vystúpením pobavila. Podišiel o pár krokov bližšie, zastal a pozeral na mňa. Potom sa zase o kúsok posunul smerom ku mne. Nevedela som kto je, čo chce, nevedela som rozoznať črty jeho tváre no, napriek tomu som sa ho nebála. Pristúpil až celkom blízko pri mňa, zavrela som oči a čakala čo sa bude diať. V tom som počula hrozný rev...  „Samathaaaa !“ Niekto kričal, a ja som netušila, prečo niekto tak odporne škrieka. Až keď som pocítila, ako niekto zo mňa ťahá moju vyhriatu perinku, precitla som . Pomrvila som sa . Pomaly otvorila oči a s údivom, nie ešte  celkom zreteľne  pozerala na strapatú blonďavú príšeru v pyžame a mojom perinou v rukách, ako sa nado mnou skláňa a vykrikuje po mne. Tvárila sa celkom vážne. Bola to Emily.   „ Čo  vrieskáš?“ Ozvala som sa. Odula spodnú peru, hodila na mňa vražedný pohľad a spustila: „ Ja vrieskam? Ja sa ťa tu len snažím zobudiť, aby si nezaspala do školy! Ale, keď nechceš, ja sa nemusím unúvať, kľudne spi ďalej !“ hovorila naštvane.   „ Nie, prepáč! Ďakujem, že si ma zobudila, ja som to tak nemyslela.“  Ospravedlňovala som sa a rýchlo som sa snažila vyhrabať s postele. Vyskočila som na nohy a rozutekala sa do kúpeľne. Pustila vodu a zatedy som sa oboznamovala s osobou, ktorá na mňa civela so zrkadla. Som to ja? Nie, to nemôžem byť ja !!! Takto odporne rozhodne nevyzerám. Tento rozhovor som sama so sebou absolvovala každé ráno. Nikdy nepochopím, prečo keď idem spať ako Samatha, tak sa zobudím ako niekto neidentifikovateľný, niekto úplne iný, kto sa na mňa ani zďaleka nepodobá. No nič, z pohárika na kefky, som vybrala tú svoju , vytlačila na ňu pastu a strčila som si to do pusy. Potom nasledovali vlasy. Katastrofa! Moje vlasy sú prirodzene kučeravé, páčia sa mi, ale aby som s výsledným efektom bola spokojná, musím sa naozaj snažiť. Kučeravé vlasy dajú zabrať. Nakoniec som si ešte mihalnice pretrela jemnou vrstvou špirály a tadáá, konečne som vyzerala ako človek. Vošla som do izby. Roztvorila dvere na skrini a začala sa hrabať medzi tričkami. Nikdy som veľa oblečenia nemala a ani mi nezáležalo na tom čo mám na sebe. No, odkedy som sa nasťahovala do môjho nového domu a Beth mi zaobstarala kreditku, a zobrala ma do nákupného centra, objavila som svoju dovtedy skrytú identitu : „Nákupná maniačka“ a zároveň našla ďalšiu spoločnú vlastnosť s Emily. Ona si tiež potrpí na tom čo má na sebe . Nakoniec som ho našla, pásikové, čierno-biele tričko s ¾ rukávom. Pásiky sú moja srdcovka. K nemu som si obliekla biele nohavice, čierne sako, doplnky a mohla som ísť.  Schádzala som po schodoch, keď som začula ako Em kričí: „Sam, ty chceš dnes naozaj prísť neskoro?“ kričala po mne, s menším náznakom irónie.  „Veď už idem. Pozri, som tu. „  povedala som celkom blízko pri nej. Všimla som si, že v jednej ruke drží  toast a v druhej pomarančový džús.  Tak, to je jedna z vecí, v ktorej sme si odlišné a nezhodujeme sa v nej, ja pomarančový džús nemôžem ani cítiť . A celkovo citrusové plody neobľubujem. Rýchlo som schmatla nejakú tyčinku, čo bola pohodená na linke a bežala za Em, ktorá už stepovala pre dverami, obutá, nachystaná, a úú ona sa v tej voňavke  kúpe? Obula som si ružové balerínky a mohli sme ísť. Do školy chodíme peši, aj keď neviem prečo, keďže nie je najbližšie. Em tvrdí, že ránna prechádzka po čerstvom vzduchu nám urobí dobre. V mojom prípade je to skôr beh ako prechádzka, ale chádať sa s ňou rozhodne nebudem.
Pri školských skrinkách sme sa s Em rozlúčili a pokračovali každá smerom do svojej triedy. Keď som ja do tej svojej prišla už sa otriasala smiechov a krikom. Pobrala som sa k svojej lavice a zvalila sa k Simone.     „Ahoj.“  Pozdravila ma.  „Ahoj.“ Odzdravila som ju. Bola nejaká iná. Iná ako po ostatné dni. Neviem, čím to bolo, ale rozhodla som sa, že to zistím.  „Ako si sa vyspinkala?“  zaznela moja otázka. Ticho. Chvíľu som počkala. Nič.  „Sim, deje sa niečo?“  vyslovila som svoju obavu. Hlavu si skryla medzi ruky a mierne sa od mňa otočila. No toto nie je dobre. Pomyslela som si.  „Sim?“  oslovila som ju. Zdá sa mi to alebo plače? Nie, toto sa mi nezdá. Postavila som sa, narovnala som sa a obehla lavicu dokola. Tak aby som bola pred ňou. Kvokla som si a ruka položila na jej kolená. „Sim, čo sa deje?“ prinútila som ju, aby sa mi pozrela do očí. Tie jej boli červené od plaču. Nechápala som to. Len tak som ňu civela a ona zatiaľ vzlykala. „Vieš,“ konečne prehovorila, „Dnes je to 12 rokov, čo ..... čo „ hlas sa jej zajakával a mala problém vyslovovať slová. Ja som len súhlasne prikyvovala a snažila som sa pochopiť, čo mi chce povedať.   „Čo zomrela moja mama“ vydýchla. Aha, tak už teda viem. Vlastne, neviem. Neviem aký je to pocit stratiť mamu, ja som tu svoju nikdy nepoznala. Neviem, a ani nechcem poznať ten pocit. Možno som v tomto trochu zatrpknutá, ale myslím si, že je lepšie vôbec nepoznať, ako poznať a stratiť. Naťiahla som ruky pred seba a objala ju. Tuho som ju držala a ona zatedy svojimi slzami zmáčala moje obľúbené tričko.  Zazvonilo na hodinu.  Pustila som Simone. Pozrela som na ňu veľavravným pohľadom „Bude to dobré“ a pobrala sa na svoju stranu lavice. Do triedy sa doteperila matematikárka pani Cooper-ová.  Stará, útla žena s nie veľkým citom pre módu. Chápem ju, naša doba jej moc nehovorí. Ostala v žiť v 70-tych rokoch. No, aj tak to bola stále tá s tých lepších učiteľov.  Na matematiku som nikdy nemala bunky. A to sa nezmenilo ani príchodom do novej školy. Stále mám s tých čísel, rovníc a grafov guláš.  Svojich rodičov nepoznám, ale ak som po nich zdedila nadanie a budem ich chcieť niekedy nájsť, viem, že na administratívnych úradoch ani v bankách ich nenájdem. Pani Cooper-ová začala vysvetľovať novú látku, a asi nebude prekvapením, keď poviem, že som ničomu s toho nechápala. Simone vedľa mňa, ešte stále vzlykala. Vystrela som svoju ruku a hladila ju po chrbte. Viem, že jej tým nepomáham, ale som pri nej. Každý rok, každý rok prežíva to isté. Tú istú bolesť. Keď zazvonilo na prestávku, zo Simone som sa rozprávala o jej mame, o tom aká bola, ako si na ňu pamätá. Takto mi ušiel celý deň. Zvonček, ktorý ohlasoval koniec vyučovania sa rozozvučal a my sme sa všetci na raz vyrútili z triedy. Sim ma poprosila, či by som s ňou nešla na hrob jej mamy zaniesť kvety. Povedala som si, prečo nie?

To, čo mala oblečené Samantha.

To, čo mala oblečené Simone.