The Lucky One      6. kapitola

                                                                                                                                                                 

„Ja neviem, ako by som ti to vysvetlil ...“  Začal. „KTO SI?“ Skočila som mu do reči a zopakovala svoju otázku. Naliehala som na neho. Vyzeral zmätene, ako keby nevedel, či mi to môže povedať. Jasné, že ho nenatriem, ak niečo ukradol, hlavne nech ma pustí. Lenže, toto bolo niečo väčšie, aspoň sa tak tváril. No nech to už vyklopí. Nech už je kto chce. „Ja som, som s ...“ snažil sa vysvetliť mi, prečo som z neho taká vystrašená. Či mi nezačne zvoniť mobil? Ja tu mám mobil? Som na neho úplne zabudla. Aspoň už teraz viem, že stresové situácie vôbec aleže vôbec nezvládam. Kto zabudne na svoj mobil na to, že ho ma pri sebe? Už som mohla dávno volať políciu. „Ty to nedvihneš?“  Z mojich úvah ma vyrušil jeho hlas. Pozrela som na displej „Emily“. Stlačila som odpovedajúce tlačítko a prihlásila  „Kde si toľko? Nevieš koľko je hodín?“ Vybehla na mňa. Nechcem si predstaviť výraz jej tváre. „Už idem, za 15 minút som doma, mami“ vysvetlila som.  „Len aby .... Ahoj“ pochybovala a zložila. Mobil som si schovala do vačku svojich nohavíc a pozrela sa cez okno von. Vonku už bola tma. Slnko zapadlo. Najvyšší čas vrátiť sa domov. „Prepáč musím ísť domov.“ Vyjachtala som a pozrela sa do očí, ktoré ma úpenlivo sledovali. „Už nechceš vedieť kto som?“ Spýtal sa. Blbá otázka. Jasné, že to chcem vedieť. Momentálne je to vec, ktorú chcem vedieť najskôr a najviac zo všetkých. No, čas hrá proti mne.  „Dnes. Už nestíham, ale nič sa neboj, ja to zistím!“ Vyhlásila som. „Ja ti to rád poviem, zajtra, keď si to premyslím. Mohli by sme sa stretnúť?“ Znova riskovať, že ma zabije? Alebo znásilní? Áno! Chcem to vedieť. Moja túžba poznať pravdu je silnejšia ako strach pred ním. „Dobre, kedy? Zajtra mám školu“ Povedala som. „Tak po škole. V parku tam kde sme sa stretli dnes?“ Navrhol.  „Dobre, súhlasím ... Ahoj“ Postavila som sa a on so mnou. Postavil sa predo mňa, roztiahol ruky a ja som sa stratila v jeho náručí. Svaly na rukách obopínal okolo mňa. Tá vôňa. Tá krásna vôňa mi udierala do nosa a úplne miatla moje zmysly. Po chvíli ma pustil a ja som sa len len udržala na nohách. Chabo som sa usmiala, otočila a vyšla som von dverami. Vonku bola tma. Svetlo prichádzalo len z pouličného osvetlenia. Ochladilo sa. Nevedela som čo si mám myslieť, ako sa mám cítiť. Moje pocity boli maximálne pomiešané a šanca usporiadať ich nenávratne preč. Rýchlym krokom som kráčala domov. Keď už som bola na našej ulici, rozmýšľala som, čo doma poviem. Kde som bola? Čo som robila? Prečo to tak dlho trvalo?. Takéto otázky mi vírili hlavou. No nič, nechám to na improvizáciu. Otvorila som bráničku a kráčala po nedlhej cestičke k domu. Ruku som položila na mohutnú kľučku a otvorila velikánske dvere.  V chodbe bola tma. Vyzula som sa a zamierila som si to do svojej izby. No v tom niekto po mne kričal: „Samtha, zlatko, kde si bola?“ Oslovila ma Beth.  „Ahoj, Beth. Ja, bola som sa prejsť a nejak som stratila pojem o čase“ vyjachtala som. Nemohla som jej predsa povedať, že potom ako som nachytala jej dcéru v posteli so svojím frajerom som išla von a stretla nejakého tajomného chalana o ktorom nič neviem a zozačiatku som si o ňom myslela, že je násilník. No, o tom že ním v skutočnosti nie je, som stále neni presvedčená.  Zajtra to zistím. Beth táto odpoveď stačila a ďalej to neriešila.  „Dáš si niečo jesť?“ spýtala sa ma po chvíli ticha. „Nie, Beth. Nie som hladná, ďakujem.“ Naozaj som nebola hladná. Všetky moje sústavy, vrátane tráviacej zamestnávala myšlienka na Zayna. Veľmi chcem vedieť kto je a prečo sa správa tak tajomne. Prečo sme utekali pred tými ľuďmi a prečo predo mnou rozpráva v hádankách. Nechápem ho a práve to ma na ňom tak priťahuje. Rozbehla som sa do izby a keď som prechádzala cez obývačku. Môj pohľad zamestnala televízia. TY (Táj) s Emily sedeli na sedačke. Emily sa na tvári rozlieval úsmev a potešenie zatiaľ, čo TY krčil tvár v nepeknom úškľabku. Podišla som bližšie, aby som videla na čo tí  dvaja tak pozerajú. Keď som sa pozrela na obrazovku, môj dych sa normálne zastavil. Začala som kašlať a pohľady mojich súrodencov sa obrátili na mňa. Nechápali. Na obrazovke bol Zayn. Áno, ten Zayn. Mal na sebe biele obtiahnuté tričko, ktoré mu zvýrazňovalo jeho svaly a spieval. Spieval? On spieva? Áno, v tom mi svitlo. Žiarovka nad mojou hlavou sa rozsvietila. Už to chápem. On je spevák. A vyzerá to tak, že celkom známy, ale počkať je ich tam viac. Poobzerala som sa okolo seba a sadla si medzi TY-ja a Emily. Bolo ich päť aj so Zaynom. Boli to fešáci. Najviac sa mi páčil chalan v pásikovom tričku a červených gatiach. „Kto sú?“ Spýtala som sa.  „To je One direction najznámejšia skupina tu, v Anglicku.“ Povedala s nadšením Emily.   „Ty ich poznáš?“ Nedochádzalo mi to. „To si sa ma naozaj opýtala alebo sa mi to zdalo? Jasné, že ich poznám. Všetci ich poznajú.“ Úsmev sa jej rozlieval po celej tvári. Nie, všetci ako vidieť nie. Ja som o tejto skupine One direction ako si hovoria, nikdy nepočula. Nesledujem dianie vo svete. Nie som divná, len ma to jednoducho netrápi. Nezaujíma ma kto s kým, kedy kde a kto ich pritom videl. Nezdá sa mi správne keď sa cudzí ľudia miešajú do života ľudí, len preto že niečo v živote dokázali, že sa vedeli presadiť. A s tohto dôvodu som tiež nečítala nič o skupine One direction. „Ako dlho sú skupina?“ zaujímala som sa. „Asi rok“ Znela odpoveď. Rok. Už celý rok vystupujú ako skupina a ja som o nich ešte nepočula. Nie je možné aby som nepočula ani jednu ich pesničku. Nič. „Pridajte hlas!“ Rozkázala som im.  TY schytil ovládač a decibeli hlasu rástli. Mojimi ušami prechádzala chytľavá melódia. Toto som už počula. Určite som to už niekde počula. Lenže kde? No, na tom asi nezáleží. Pesnička sa mi páčila. Chalani boli šikovní. Na môj vkus až príliš sladký, ale zvyknem si.

Takto, videla prvý raz Zayna v telke.

Prvý pohľad na chalanov ako na skupinu.