The Lucky One      22. kapitola

Akože, že času máme dosť. Ja ho moc nemám. Za chvíľu bude tma a ja sa budem musieť vrátiť domov.  Rozmýšľala som nad tým, čo povedal a akokoľvek som sa snažila, nechápala som. „Máme dosť času?“ Spýtala som sa nakoniec, keď som na nič rozumné sama neprišla. „Áno, cesta trvá ešte minimálne hodinu.“ Ozrejmil mi. „Hodinu?“ Znova som zopakovala  ako opakovací papagáj. „Nejaký problém?“ Spýtal sa. Problém? Že či ? Obrovský problém. „Kedy si asi tak vrátime domov?“ Premýšľala som nahlas. „Myslím, že, ..... ráno.“ Vyslovil. Ráno, ráno, ráno- dokola mi hučalo v hlave. Čo budeme robiť celú noc? Kde budeme? A kam vlastne ideme? V hlave som mala milión otázok, no ani jednu som sa neodvážila vysloviť nahlas. Nebála som sa ich vysloviť, len jednoducho som nemohla. Vždy, keď som sa nadýchla, že sa spýtam, môj hlas zlyhal a s mojich úst nevyšiel ani hlások. Zastali sme a ja som spozornela. Pozrela som pred seba a zistila som, že stojíme v zápche. V Londýne to neni až taký nezvyčajný obraz. Teda, sme ešte vlastne v Londýne? Netušila som, kde sme. Spoliehala som sa na neho. Verila som mu. Mala som v sebe také tušenie, že mu môžem veriť. „Kde sme?“ Nedalo mi to nakoniec a s premáhaním síl som sa opýtala. „V aute.“ Odpovedal. Keby viem, že ma obdarí takouto odpoveďou, tak sa ani nenamáham vysloviť otázku. „Ou, vážne? Som si nemyslela .... Kde sme?“ Hodila som na neho zákerný pohľad. Nespúšťala som z neho oči. Sledoval trasu. „Na ceste.“ Zaznela jeho rovnako sprostá odpoveď ako po prvýkrát. „Na ceste kam?“ Začínala som chytať nervy. Doteraz som s ním hrala tú hru na unesenú, ale už ma to prestávalo baviť. „Na ďalšiu cestu.“ Prišlo mi to ako nezmysel, to čo vyslovil. „Akú ďalšiu cestu?“ Prestávala som chápať. „Nechaj sa prekvapiť.“ Nabádal ma. „Nemám rada prekvapenia.“ Odvrkla som. Prestala som si ho všímať. Poskladala som sa na sedadle a hlavu si otočila smerom k oknu. Pozerala som na svoj odraz v skle. Keďže sa medzitým zotmelo. Mala by som zavolať Beth, kde som. Ale čo by som jej povedala, keď  to neviem ani ja sama. Tak by som jej aspoň povedala, že som v poriadku. Hneď ako ma tento magor vysadí, jej zavolám. S touto myšlienkou som zaspala.

Louisov pohľad

Ukážem jej aký je skvelý pocit cítiť adrenalín. Boli sme v aute na ceste do malej dedinky kúsok od Londýna. Dobre, zas taký kúsok to nebol. Bol to riadny kus cesty. Ale aspoň budem s ňou dlhšie. Pomyslel som si. Svoj pohľad som obrátil na ňu. Poskladaná na sedadle otočená mi chrbtom pravidelne dýchala. S toho som usúdil, že zaspala. Myslím, že sa jej to bude páčiť. Určite nikdy také niečo nezažila. Priznám sa, že keď som to skúšal prvý krát, nebolo mi všetko jedno. No, chalani ma presviedčali a ja som podľahol. Odstupom času som aj rád, že na mňa naliehali. Pretože bungee jumping som si obľúbil. Nechválim sa s tým. A oni to nevykonávam tak často. No je to istý druh odreagovania. Nechať sa priviazať a len tak skočiť. Skočiť do neznáma, strmhlav. Pripravený na všetko. Človek ma pocit, že mu nič nebráni byť slobodným. Má pocit, že dokáže všetko. Všetko porazí. Pocit, keď padáte do neznáma a neviete kedy dopadnete. Je to akoby ste leteli. Je pravda, že letíte smerom nadol. No, aj to je pohyb. Užívate si to a doslova sa v tom vyžívate. Milujem to. Tá sloboda. Roztiahnem ruky  a mám pocit, že mi patrí celý svet. Vietor mi naráža do tvári a moje telo sa búri ... To je adrenalín. Skákať ju vezmem až zajtra, pretože teraz už určite nikto neskáče. Je tma. Neviem koľko je hodín, no myslím, že dosť. Určite jej rodina netuší kde je a čo sa ňou je. Behalo mi hlavou pri pohľade na ňu. Z vrecka som vytiahol mobil a vytočil som číslo na Emily, ktoré mám od Nialla. „Je noc.“ Zdvihla a ospalým hlasom mi vravela. „Emily prepáč, tu je Louis.“ Povedal som a nechal som jej čas, aby sa trochu spamätala. „Čo chceš?“ Vyskočila na mňa. „Ja ti len chcem povedať, že Sam je so mnou  a nemusíš sa o ňu báť. „Ja sa o ňu nebojím.“ Vyrukovala na mňa. „Dobre, tak aby si vedela, že je so mnou a vrátime sa zajtra.“ „Čo? Kde ste?“ Mám pocit, že až teraz sa prebrala a začala ma vnímať. „Zobral som ju na výlet.“ Vysvetlil som jej. „A súhlasila?“ Pýtala sa prekvapene. No, nechcel som to riešiť a tak som len jednoducho odpovedal : „Áno, súhlasila.“ „Dobre, tak sa o ňu postaraj. Dobrú noc.“ Ani som nestihol odpovedať a zložila. Asi po 10 minútach som zastavil pri nejakom motely. Dlho som už nebol skákať a cestu si dobre nepamätám a k tomu je ešte tma. Je to malá, odľahlá dedina, tak sú tu cesty nie moc frekventované. Za ňou je most s ktorého sa skáče. Vystúpil som z auta. Samanthu som tam zatedy nechal ležať a pobral som sa zistiť, či majú niečo voľné. “Dobrý večer.“ Pozdravil som staršie pána pri dverách. „Je noc mladý muž.“ Opravil ma. Nerozoberal som to. „Máte voľnú nejakú izbu?“ Zaujímal som sa. „Je tu jedna s manželskou posteľou. Bude to dobré?“ Spýtal sa so sileným náznakom úsmevu v tvári. Bolo na ňom vidieť, že má toho dosť. Nečudujem sa mu, celý deň tu sedieť pri dverách, usmievať sa na ľudí a ponúkať im izby. Nič príťažlivé. „Áno, samozrejme.“ Odpovedal som. Pousmial sa a podal mi kľúče od izby. „Ďakujem.“ Povedal som a kľúče som si vzal. Strčil som si ich do vrecka a vybral sa k autu. Otvoril som dvere na Samanthynej strane a jemne som ju vzal na ruky. Auto som zamkol a pobral sa k našej izbe.

Samanthyn pohľad

Prebrala som sa na to, že ma niekto drží na rukách a nesie ma. Otvorila som oči a poobzerala som sa okolo seba. No len tak mierne, koľko mi moja poloha dovoľovala. Zbadala som Louisa, že ma drží na rukách a v tom som si spomenula, že ma uniesol a niekam ideme. Ja neviem kam, lebo mi to nechcel povedať. „Kde sme?“ spýtala som sa rozospato, keď otvoril dvere na nejakej miestnosti a vkročil dnu. Rozsvietil malú lampičku a aj som mala výhľad na malú izbičku. Príjemne to tu voňalo. „Máme menšiu prestávku.“ Vykrúcal sa odpovedi. Nemala som však silu hádať sa  sním ani mu odporovať. Položil ma na posteľ. „Za chvíľu som tu.“ Oznámil mi a zmizol v dverách oproti postele. Sedela som na posteli a obzerala som sa okolo seba. Malá izba. Jedna posteľ. Dva nočné stolíky, skriňa a predpokladám, že v tej miestnosti, v ktorej zmizol je kúpeľňa. Hotel to nie je. Uvažovala som. Skúmala som šmuhu na skle okna. Nijakých ľudí som nevidela. Jasné, veď je noc. Samantha, rozmýšľaj! Karhala som sa. Vstala som a vybrala sa von preskúmať prostredie. Vyšla som pred dvere a striasla ma zima. Ochladilo sa. Všade bola tma. Svietil len nápis na budove trošku ďalej odo mňa. Podišla som bližšie, aby som videla. „MOTEL“ blikalo nad dverami. Poobzerala som sa navôkol. Bolo tu ticho a vládla tu pokojná atmosféra. Rušil ju len zvuk prechádzajúcich áut po ceste. Predpokladám, že to nie je žiadna hlavná cesta ani nijaký hlavný ťah, pretože tých áut zas tak veľa nebolo. Bola mi poriadna zima. Triasla som sa. Rozhodla som sa vrátiť. Otvorila som dvere. Pri okne stál Louis a pozeral smerom von. Mal na sebe len uterák obtočený okolo pása a z vlasov mu kvapkala voda. Bol tak zaujatý, že si ani nevšimol, že som prišla. Možno si ani nevšimol, že som tu nebola. „Ehm, ehm ....“ Upozornila som na svoju osobu. Otočila sa a pozeral na mňa vyplašeným pohľadom. „Kde si bola? Bál som sa o teba.“ Vybehol. „Bola som si to tu obzrieť. Nevystrájaj.“ Napomenula som ho. „Vieš, ako som sa zľakol, keď som prišiel a ty si tu nebola???“  Jeho strach neprechádzal. A to aj napriek tomu, že som stála oproti nemu, pozerala mu do očí. A bolo zrejmé, že mi nič nie je. ...

*Dúfam, že som nesklamala :)