The Lucky One      10. kapitola

Nedalo sa popierať, že títo chalani majú vážne talent. Niekto zaklopal na dvere. „Ďalej!“ Ozvala som sa. Dvere sa otvorili a v nich bola vysmiata Emily. „Ahoj“ Pozdravila ma.  „Ahoj ... Prečo klopeš?“ Bolo mi divné, že klope na dvere vlastnej izby. Vošla do kúpeľne a stade na mňa vykrikovala. „Aby sa nestalo to, čo včera“ Pripomenula mi tú trápnu scénku zo včerajška. Je dosť nepravdepodobné, že by sa to stalo, vlastne je to nemožné. Ja ... jednoducho som taká neni. A keď by aj, zamkli by sme sa. „Prepáč mi to“ Povedala som zahanbene. „Nič sa nestalo. Ja sa nehnevám“ Povedala a zatiaľ vyťahovala zo skrine veci na prezlečenie. „Ale Zack áno“ Dokončila som za ňu. Hodila na mňa posmešný pohľad a zvalila sa ku mne na postel. „Neboj sa, on to prežije“ Ubezpečila ma. No, videla som ako to „prežíva“ každú voľnú chvíľu mi to pripomína a tvári sa pri tom ako majster sveta. Ako keby som len ja zato mohla. Mal si dať na dvere tabuľku „Nerušte, mám tu niečo rozrobené“. Alebo niečo v takom zmysle. Ja by som to pochopila a tá nepríjemná situácia nemusela nastať a ja som sa nemusela cítiť trápne zakaždým keď ho stretnem. Teraz to už však nezmením. Môžem na to akurát zabudnúť. Lenže, to pôjde ťažko, keď mi to bude stále vyhadzovať na oči. „A kde si bola?“ Vyzvedala som a snažila sa zmeniť tému „Zack“. „Vonku so Zackom“ Zaznela odpoveď, ktorú som nechcela počuť. Moja snaha zmeniť tému nevyšla. „Aha“ Povedala som jednoducho. Nebudem tu riešiť Zacka. Určite nie. „Čo robíš?“ Opýtala sa ma a ťahala mi z rúk notebook. „Pozerám niečo o tej tvojej skupine“ Priznala som. „Páčia sa ti však?“ Podpichla ma. „Áno!“ Povedala som. Nemalo zmysel klamať. Klamala by som tým aj samu seba. Áno, páčili sa mi. „Hľadáš niečo konkrétne?“ Zaujímala sa. „Nie, ja som ich len chcela spoznať“ Odvetila som. „Tak to som teda prišla vhod“ Vyhlásila. Hodila som na ňu nechápavý pohľad. „No, nepozeraj tak na mňa. Ja ti o nich poviem všetko čo chceš.“ Štuchla ma medzi rebra a rozvalila sa na moju posteľ. „Héj, to je moja posteľ“ Bránila som svoju postieľku.  „Veď sa zmestíš“ Posunula sa trochu ďalej a rukou potľapkala po posteli na miesto, ktoré mi vytvorila. Notebook som položila na stolík a zvalila sa vedľa nej. „Tak sa pýtaj. Čo chceš vedieť?“ Vyzvala ma. „Koľko majú rokov?“ Zaznela moja otázka. Emily sa jej chytila a začala o nich rozprávať. Nakoniec ďalšie moje otázky neboli potrebné, povedala mi o nich všetko aj to čo som nutne nepotrebovala vedieť. Myslím,  že mi bude vďačná do konca života ak na budúci týždeň naozaj prídu a zaspievajú jej. Podľa toho, čo hovorila, akým tónom, ale hlavne ako sa pri tom tvárila, musím uznať, že ich má naozaj veľmi rada. Vďaka nej viem o nich všetko. Napríklad, že Niall obľubuje jedlo. To je ten blonďavý. Že Liam je akoby „ocko“ skupiny. Harry je ten nadržaný. Louis ten bláznivý. A Zayn ten tichý. No, podľa mňa až taký tichý nie je. Jáj, keby tak Emily  vedela, že som sa sním stretla, rozprávala sa sním, že ma objal a nie raz a dokonca, že mám jeho číslo. Nechcem si ani predstaviť, čo by robila. Radšej na to nemyslím. S toľkého rozprávania zaspala. A ja som zaspala s toľkého počúvania a vstrebávania nových informácii. Bolo to vyčerpávajúce.

O týždeň 

Týždeň prebehol ako voda. Ani som sa nenazdala a úspešne som ukončila tretí ročník strednej školy. Deň, keď sa odovzdávali vysvedčenia prebehol celkom normálne. No dobre, celkom normálne to nebolo, pretože sme s Emily aj Ty-om zaspali. Slávnostný príhovor riaditeľky našej školy sme samozrejme zmeškali. Neostávalo nám nič iné ako sa rozísť do tried. Ja som do nej vbehla ako víchor a v tom sa všetky hlavy v triede, vrátane hlavy mojej triednej učiteľky obrátili na mňa. Spolužiakov som pobavila a učiteľka ma prepaľovala svojím prísnym pohľadom. Tak som  sa len ospravedlnila, že meškám a zvalila sa do lavice vedľa Simone.

Zajtra je oslava, na ktorú sa všetci tak strašne tešíme. Najviac asi Emily, čo je pochopiteľné. Thomas sa už vrátil domov. A s Elizabeth nevedia, čo majú robiť skôr. Či majú ísť po starých rodičov do Írska alebo pre nové auto Emily. Čo bolo na tohtoročnej oslave Emily  iné, okrem toho, že mala 18, bolo, to že to pred ňou nikto netajil. Tento rok sa Beth rozhodla, že Emily je už dosť veľká a nemusí to pre ňou skrývať. Emily sa zase tešila, že mama ju konečne prestala brať ako malé dievčatko. Ja som bola tiež v strese. A aj som. Práve držím v ruke telefón a pripravujem si reč, ktorou potvrdím príchod chalnov na zajtra večer. So Zaynom som nebola v kontakte ani ho nestrela od minulého týždňa. Bojím sa. Bože, Samatha, ty nie si normálna. Nevieš zdvihnúť telefón a opýtať sa ho jednu vetu? Si neschopná!!! Nadávala som si v mysli. Veď je to len jeden telefonát, povedala som si a odhodlala sa odblokovať mobil. V kontaktoch som sa „preklikala“ až na koniec a zastavila sa pri mene Zayn. Stlačila zelené tlačítko a mobil si opatrne priložila k uchu. Túú ..... Túú ..... Túú ... Neozýval sa. Zdvihni to, zdvihni to – behalo mi hlavou. „Prosím, tu Zayn. Kto je tam?“ Konečne sa ozval. Keď som počula jeho hlas, úplne som zabudla, čo som od neho vlastne chcela. Bola som ticha. Nie som si istá, či som vôbec dýchala. „Haló, kto je tam?“ Spýtal sa už po druhýkrát a znel už trochu naštvane. Nikde hlboko, veľmi hlboko v mojom vnútri som nahrabala odvahu a konečne som prehovorila: „Zayn ..., ahoj. To, to  som ja ..... Samatha. Pamätáš si ešte? Na mňa?“ Neviem ako sa mi to podarilo vysloviť. Slová sa mi zachytávali v hrdle. Bola som nervózna. Začínam pochybovať o tom, či som normálna. Či náhodou nepatrím do nejakého ústavu pre chorých. Niekedy si tak naozaj pripadám. Teraz sa tak dokonca aj cítim. Asi by som tu nemala byť. Nemala by som teraz sedieť v mojej izbe. V spotenej ruke stláčať telefón a tisnúť si ho k uchu. Veď ja už ani telefonovať neviem. Chvíľu bol ticho. Asi premýšľal nad tým, kto som. A prečo mu volám. „Samatha, ahoj. Jasné, že si ťa pamätám. Na ľudí ako ty sa nezabúda.“ V jeho hlase bolo počuť .... hm, radosť? On mi lichotí? Nie, to nech nerobí. Keby ma teraz videl, tak by ten telefón určite ani nedvihol, alebo by hneď položil. „Tak, to som rada, že sa pamätáš. A pamätáš si aj, čo si mi sľúbil?“ Vyzvedala som. Už som bolo trochu pokojnejšia. Veď telefonovať so Zaynom Malik, no to už niečo je. „Of course. Pamätám sa.“ Cítila som, že sa usmial. „Kvôli tomu ti volám. Prídete?“ Spýtala som sa s nádejou. Dúfala som, že jeho odpoveď bude kladná. „Prídeme. Neboj sa. Chalanom som to už oznámil a tešia sa na vás. Len mi prosím povedz, o koľkej a kde?“ Yes! Toto som chcela počuť. Prídu, oni prídu! „ Super. Aj ja sa teším na vás.“ Na chvíľu som sa odmlčala a potom pokračovala: „Zajtra o piatej sa to začína, ale vám kľudne stačí prísť okolo ôsmej. A kde bývam vieš? Nie?“ Vysvetlovala som mu. „Áno, viem.“ Povedal jednoducho. „Tak a je to. Dohodnuté?“ Chcela som sa uistiť. „Dohodnuté! Keby boli nejaké komplikácie, tak sa ozvem. Teraz už číslo mám.“ Potvrdil. „ Dobre, ahoj.“ Rozlúčila som sa. „Ahoj“ Povedal a zložil.

Samantha, v deň, keď dostávali vysvedčenia.

Emilyne oblečenie, keď dostávali vysvedčenia.