The Lucky One       7. kapitola

                                                                                                                                                                  

Pesnička sa mi páčila. Chalani boli šikovní. Na môj vkus až príliš sladký, ale zvyknem si. Pesnička dohrala a ja som to ďalej neriešila. „Idem spať. Dobrú noc vám prajem.“ Oznámila som. „Dobrú noc!“ Zaznelo jednohlasne. Postavila som sa a odkráčala do kuchyne, pretože z tohto zistenia mi vyschlo v krku. V kuchyni na stoličke sedela Beth. Prešla som okolo nej a do pohára si naliala jahodový džús. Dopila som, pohár položila do drezu a keď som odchádzala ešte som sa rozlúčila s Beth. „Dobrú noc, Beth.“ Povedala som.„Dobrú zlatko, vyspi sa“ Zaželala mi aj ona. Opustila som kuchyňu a kráčala smerom k mojej izbe. TY s Emily ešte stále sedeli v obývačke na sedačke. Prebehla som okolo nich a vyšla hore do svojej izby.  Vyzliekla som sa a napochodovala do kúpeľne. Vliezla som do sprchového kútu a pustila na seba horúcu vodu. Mala zo mňa zmyť všetok šok a prekvapenie. Stekala po mojom tele a mne spôsobovala potešenie. Umyla som sa a zamierila do postele. Ľahla som si a perinu si vytiahla až po bradu. Moje oči sa zatvárali sami od seba. Bola som unavená. Prečo by aj nie, po tom všetkom čo sa dneska stalo. Ale páčilo sa mi to. Ten pocit, že sa poznám s hviezdou. Bolo to fájn, vedieť, že niekto kto sa môže baviť s hocikým na koho len ukáže si vybral práve mňa. A dokonca sa chce so mnou znova stretnúť. S týmto pocit som zaspala. Ponorila sa do sveta snov.

Sometimes I'm lazy ... I get bored ... I get scared ... I feel ignored ... I feel happy .... I get silly I choke on my own words ... Môj budík sa rozozvučal. Aký je dnes deň? Blúdila som vo svojej ešte rozospatej pamäti. Pondelok? Nedeľa? Nie, PIATOK. Takže musím ísť do školy. Ešte dnes a potom ešte  týždeň a je koniec. Konečne budú prázdniny.  Teším sa na ne. Zatiaľ netuším čo budem robiť ale myslím, že si ich budem užívať spolu  s Emily, Zackom, Simone a Ty-om. Aj keď je TY podstatne mladší od nás zapadol medzi nás bez problémov. Vypla som budík, vyhrabala sa z postele a zamierila som si to k oknu. Slnko bolo už dosť vysoko a krásne svietilo. Roztvorila som balkónové dvere a vyšla von. Nebolo zima, to znamená, že si môžem obliecť šaty - rozhodla som sa. Pobrala som sa dovnútra, môj pohľad padol na spiacu Emily. Dnes nejde do školy, pretože si ide vybrať spolu s Beth darček k narodeninám. Totižto zajtra sa Emily stane svojprávnou osobou – dospelou osobou. Bude mať 18.  Na to, čo jej darujem ja som ešte neprišla. Čo by potrebovalo nie celkom normálne 18 ročné dievča? Neviem. Ja som k narodeninám dostala nový domov. No, ten Emily nepotrebuje. Ešte budem musieť nad tým pouvažovať. Už nemám veľa času. Rýchlo som sa umyla navliekla na seba kvetinové šaty. Na to si obliekla bledý svetrík, doplnky , schmatla tašku a vyšla s izby. V obývačke som narazila na Beth. Sedela na sedačke a listovala si nejaký časopis. Prišla som bližšie a sadla si vedľa nej. „Ahoj“ Prehovorila som. „Ahoj, Sam. Ako si sa vyspala?“ Vyzvedala. „Dobre. Čo robíš?“ Pýtala som sa. „Hľadám vhodný darček pre Emily. Čo myslíš, ktoré by sa jej páčilo najviac?“ Opýtala sa a strčila predo mňa časopis, vlastne katalóg plný áut. Nevedela som, že Beth chce kúpiť Emily na narodeniny auto. „Myslím, že toto“ Ukázala som na červené, športové auto. „Mne sa páči“ „Mne tiež“ Súhlasila som. „Sam?“ Ohlásila ma.  „Áno?“ Ozvala som sa. „Vieš, chcela by som pre Em usporiadať zajtra oslavu. Mohla by si mi po škole prísť pomôcť?“ Po škole? Nie, to nemôžem, mám sa predsa stretnúť so Zaynom. „No, po škole hneď nemôžem, ale o takej tretej som tu a budem len tvoja.“ Povedala som a dúfala, že Beth to pochopí.„Dobre, zlatko, to stačí, budem rada“ No, mohla som si ja priať lepšiu náhradnú mamu ako Beth? Nie, nemohla, lepšia totiž nie je. „Dobre, sme dohodnuté. O tretej som tu. Teraz idem aby som nezmeškala.“ Povedala som. „Dobre, utekaj. Ahoj a dávaj si pozor na seba.“ Upozorňovala ma. Postavila som sa, prešla do chodby, obula sa a vyšla z domu. Pri škole som sa stretla so Simone a Zackom. „Ahojte.“ Prehovorila som na nich. „Sám, ahoj.“ Odzravil ma Zack. „Ešte som nezabudol, ako si nás včera vyrušila.“ Pokračoval. Priblblo sa usmieval. „Už som sa ti zato ospravedlnila“ povedala som mierne podráždeným tónom. Ďalej to nekomentoval. Pobrali sme sa do vnútra a Zack zase začal s blbými pripomienkami. Simone len ticho kráčala vedľa nás. Po vyučovaní som sa snimi rozlúčila a pobrala sa do parku. Kráčala som a keď som zbadala lavičku pri ktorej ma zhodil, už tam sedel. Prišla som k nemu a pozdravila: „Ahoj“ Usmial sa, postavil a podišiel ku mne. Znovu ma objal a jeho vôňa mi znova udrela do nosa. „Myslel som si, že neprídeš“ Konečne prehovoril.„Vidíš som tu“ Vyhlásila som a on ma pustil so silného zovretia. Rukou mi pokynul aby som si sadla. Urobila som to on si sadol vedľa mňa a spustil: „ Najprv sa ti chcem poďakovať, že si prišla, vieš, po včerajšku som si tým nebol istý. Pozerala si na mňa takými vystrašenými očami a keď si odchádzala, videl som ako sa ti uľavilo. Naše doterajšie stretnutia neboli dvakrát príjemné. A preto ak by som mohol urobiť hocičo, čím by som to napravil, len povedz a ja sa to pokúsim urobiť.“ Dohovoril. „No boli by tu dve veci.“ Nebola som si istá, či sa ho to chcem opýtať. „Aké?“ Ozval sa. „Dve otázky“ Vyslovila som jednoducho.  „Pýtaj sa“ Vyzval ma. „Tak prvá, už viem kto si, len by som chcela, aby si mi to potvrdil.“ Povedala som neisto. „Áno, som spevák a mám skupinu, ak si chcela vedieť  to."  „Áno“ vydýchla som. „Mne už na tom cintoríne bolo zvláštne, že si nekričala, ale myslel som si, že zato, že to nebolo moc vhodné.“ Začal. „Ale keď sme sa stretli druhý raz a ani vtedy si nekričala ani nič, tak som pochopil, že ma asi naozaj nepoznáš.“ Hovoril. „Je to zvláštne, lebo si prvá, ktorú som spoznal a ona nepoznala mňa“ ... „Som divná.“ Nenechala som ho dohovoriť. „Nie, ja som to nemyslel tak. Len za to, že ma nepoznáš nie si divná. To určite nie. Páči sa mi to.“ Oponoval mi. „Páči sa ti, že som divná?“ Nechápala som.  „Nie, divná, iná. Si iná.“ Povedal. „A to je dobre?“ Stále mi to nedochádzalo. „Veľmi, veľmi dobré.“ Povedal. „Tak to som teda spokojná.“ Naozaj som spokojná bola. 

To, si obliekla do školy.

Auto, ktoré sa rozhodli Emily kúpiť.