The Lucky One       5. kapitola

                                                                                                                                                             

„Samatha?“ Zrazu prekvapene vyjachtal. V jeho hlase bolo vidieť, že ma spoznal. Počkať, čo? On ma pozná? S kade? Kto to je? „ Ty ma poznáš?“  Teraz som bola prekvapená ja. Usmial sa a zložil okuliare a  aj kapucňu si dal dole z hlavy. Odhalil predo mnou čierne vlasy a tie krásne hnedé oči, v ktorých bol ešte stále smútok za jeho strýkom. Vtedy som spoznala aj ja jeho. „Zayn?“ povedala som ohromene. „Prepáč, bola si mi známa, ale nemohol som ťa narýchlo zaradiť“ „Nie, už žiadne ospravedlnenia. Pamätáš?“  Pripomenula som mu. Znova ten jeho úsmev. „Čo tu robíš?“  Spýtal sa ma. „No vieš, prišla som si vychutnať zmrzlinu a slnko, ale potom do mňa napálil jeden chalan a s mojej zmrzliny nič neostalo“ povedala som na posmech.„Pre...“  Začal. „Niečo som ti povedala. Prestaň! Lebo ma nahneváš.“ Nenechala som ho dohovoriť.„Dobre, dobre, už sa nebudem ospravedlňovať.“ Povedal. „A prečo si sama?“ ďalej vyzvedal. „Nie som sama. Veď si tu ty!“ Oponovala som mu. „Vieš ako som to myslel. Prečo si sem prišla sama?“ okomentoval moju poznámku a opravil svoju otázku. „ Pretože, som nemala s kým ísť. Simone je doma, ešte stále smúti. A moja sestra je so Zackom.“ „Ty máš sestru?“ Znel udivene. Čo je na tom, že mám sestru? Veľa ľudí má súrodencov aj on medzi nich určite patrí. Začínala som sa cítiť ako na výsluchu. „Áno, mám. Ale dosť už o mne. Ja o tebe nič neviem.“ Poznamenala som a pokračovala: „Teba čo alebo kto donútil utekať, tak, že si nestíhal ani pozerať sa pred seba?“ Začala som vyzvedať pre zmenu ja. "Fú, to by bolo na dlho“ Povedal. On mi nechce povedať, prečo ma zvalil na zem? Ja to z neho dostanem. „Ja mám času dosť. Ty sa niekam ponáhľaš?“ Odvetila som. S tohto sa nevykrúti. „No, ja.... momentálne nie, ale ak ma znovu nájdu, nie som si istý či im utečiem ...“ Povedal pre mňa tajomne a bez zmyslu. Nájdu? Utečie? Bože, do čoho je tento chlapec namočený? „Ty si pred niekým utekal?“ opýtala som sa so záujmom. „Áno, ale len preto, že už je toho veľa na mňa“ O čo mu ide? Ja sa s ním nebudem hrať na hádanky. Len dúfam, že to nie je nejaký díler drog, násilník alebo kriminálnik. Nemôže mi aspoň na jednu otázku dať normálnu odpoveď, ktorej by som chápala a nemusela sa tváriť ako posledný blázon na tejto Zemi. „Nechápem, môžeš mi to vysvetliť?“ Nebudem sa tváriť, ako mu rozumiem a viem, čím si prechádza, keď absolútne netuším o čom kecá. „Dobre, ja to skúsim teda, vieš ja ... Nie! Už sú tu zas. Poď rýchlo!!!“ Začal vysvetľovať, keď v tom sa jeho tvár zvraštila do neprirodzeného úškľabku. Schytil ma za ruku a začal ma ťahať za sebou. Rozutekal sa. Popri tom ako som za ním utekala a dychčala som sa otočila a o nejakých pár metrov sa za nami valil nejaký dav ľudí. Môj zrak nie je na tom najlepšie, a preto som nevedela rozoznať, kto sa to za nami tak valí. Hlavu som otočila naspäť do smeru, ktorým sme bežali.  „Poď, pohni si!“ kričal po mne. Čo si o sebe myslí?  Ja ho tu nebudem naháňať. Toto je určite jeden s jeho trikov ako nalákava  svoje obete na miesta, kde ho nikto nevidí, aby ich mohol zabiť. No, nie! Ja som jeho ďalšia obeť. A tí ľudia za nami sú jeho spolupáchatelia. Samatha si teda dopadla, sa vieš zapliesť so správnymi ľuďmi. Zastal. Dobehla som k nemu, pred nami bola nejaká kaviareň, schytil ma za rukáv a vtiahol do vnútra. No, možno nie je vrah. Kaviareň mi nepríde ako vhodné miesto  na vraždu. Zatiahol ma úplne dozadu, do posledného boxu, kde nás určite nikto nevidel. Ukázal, aby som si sadla. Urobila som to, keď nebudem klásť odpor, možno sa zľutuje a pustí ma. On si sadol oproti mňa. Keď videl moju ustráchanú tvár spustil: „Viem, žiadne ospravedlnenia, ale myslím, že pre túto situáciu je to nevyhnutné .... Prepáč!“ „Kto si?“ Vybehla som na neho. Takmer som to zakričala, ale už to nevydržím. Začínam sa ho báť. Ak ma ma naozaj zabiť, chcem aspoň vedieť, kto to vlastne je. Keď ma zabije a zo mňa sa stane duch, budem ho chodiť strašiť. Do oči sa mi tlačili slzy a ja vlastne ani neviem prečo. Možnože je to normálny chalan. Chcem aby bol normálny, no, jeho správanie tomu nenasvedčuje. Je zvláštny, stále pred niekým uteká a zaťahuje do toho aj mňa. Čo keď je zlodej a tým ľuďom, čo nás naháňali niečo ukradol? Nie! Začínam z neho šalieť, ešte chvíľu a skončím z neho v blázinci. Keď som sa však na neho pozrela, do tých jeho krásne hnedých očí, nemohla som veriť ani jednej z mojich teórii o tom kto v skutočnosti je. Pozeral na mňa tými smutnými očkami a ja som vôbec nevedela čo si mám o ňom myslieť. Na jednej strane násilník, vrah, zlodej a ja neviem čo ešte a na druhej zraniteľný chalan, ktorému je ľúto čo sa stalo, do čoho ma zatiahol. „Neverím a nechápem tomu, ako ma vždy nájdu. Zamaskujem sa a oni aj tak vždy vedia, že som to ja.“  Rozmýšľal nahlas. „S toho vyplýva, že sa nevieš maskovať! A neodpovedal si na moju otázku.“ Bola som nahnevaná. Všetko vo mne vrelo. „Ja neviem, ako by som ti to vysvetlil ...“  Začal. „KTO SI?“ Skočila som mu do reči a zopakovala svoju otázku.

Kaviareň, do ktorej ju zatiahol.