It cannot be !!      7. Kapitola

Pochybujem, že dokážem sadnúť do auta a šoférovať asi tristo kilometrov. „Mami, no ták, vstávaj.“ Súrila ma a ťahala s postele. Vzala to vážnejšie ako som čakala. Neostávalo mi nič iné, iba sa zdvihnúť, pobaliť a ešte v pyžame vliezť do auta a vydať sa na cestu. Keď už sme sedeli vo vyhriatom aute, prišlo mi to zvláštne. Čo to vlastne robím? Znova som si pripadala, ako keď som mala 20 a tajne utekala pred rodičmi. No, tento raz  utekám pred svojím vlastným manželom. Strašné. Vonku neuveriteľne lialo. Bála som sa, nevidela som poriadne na cestu a bola som unavená, vyčerpaná. Lottie vedľa mňa sedela skrčená do klbka, hlavu mala opretú o okno a na skle sa objavovali malé zarosené miesta, podľa toho ako dýchala. Oči som mala na stopkách no, moje myšlienky blúdili. Boli všade len nie prítomne v aute, v ktorom som sa viezla. Rozmýšľala som nad všetkým, no hlavne nad mojím životom. Stálo mi to všetko zato? Všetok ten vzdor, odvrávanie a robenie si všetko po svojom? Až teraz, po toľkých rokoch si začínam uvedomovať, že to bolo hlúpe. Ja som bola hlúpa a naivná. Nevážila som si, čo som mala. Teraz už nemám nič s toho, ostala som sama a aj tak musím ísť ďalej. Ešteže mi ostala Lottie. Moje jediné potešenie. Môj pohľad padol na chvíľu na moje dievčatko a ja som sa pousmiala. Je taká krásna. Zo mňa má len povahu, inak je celý Georg. Pri pomyslení na Georga som sa zarazila a môj úsmev sa stiahol do neprirodzenej grimasy. Cítim, že ostávam zatrpknutá. Neviem si užiť nič, okrem mojej dcéry. Obraciam sa životu chrbtom a vyčítam mu všetko zlé, čo sa mi stalo. A pritom si dobre uvedomujem, že zato môžem iba ja sama. Pripadám si strašne, a tak sa aj cítim. Hanbím sa za svoje činy. Schovávam sa a za nič neberiem zodpovednosť. Takto sa dospelí ľudia nesprávajú. Georgovi  som nechala úbohý list na rozlúčku a zbabelo ušla. Na viac som sa nezmohla. Vysvetlila som mu, že takto to už  ďalej nejde a ja už viac nie som ochotná znášať jeho choré správanie. Je síce psychológ no, sám jedného potrebuje. Nechcem, aby ma hľadal a kontaktoval. Podpísala som sa a nechala mu to pripnuté na chladničke. Nečakám od neho odpoveď a to, že ma bude hľadať.  Aj keď si myslím, že vie kde budem, keďže nikam inam nemám kde ísť. Po pár hodinách cesty sme zastavili pred mojím domčekom. Vystúpila som a v očiach ma zaštípali slzy. Zas je to tu, všetky spomienky, zážitky, dobrodružstvá. Všetko sa mi vracia. Nečakala som, že môj návrat sem bude až takto bolestivý. Moje ochabnuté telo stálo pred vchodom a oči pozerali do blba. Bola som zničená. Nechala som sa zničiť. Pocítila som ako mi tvári steká slza, ďalšia a ďalšia. O pár sekúnd som už plakala ako malá, keď som si rozbila koleno. Pár minút som sa nechala unášať spomienkami a potom som prudko potiahla nosom a chrbtom ruky som si pretrela oči. Zhlboka preglgla, akoby som sa snažila všetko potlačiť a nechať za mnou. Konečne som urobila za všetkým hrubú čiaru. Začína sa môj nový život, ktorý už nepremrhám. Nasilu som sa usmiala a vybrala sa k autu vybaliť si veci, zobudiť Lottie a zabývať sa v mojom starom domčeku. Chýbal mi...

* Takmer posledná :-) Pači sa :-)