The Lucky One    29. kapitola

Ráno

Prebrala som sa na to, že so mňa spadla perina. Ťarbavo, so zavretými očami som sa za ňou natiahla a pritiahla si ju znovu k sebe. Bola som vyspatá, len som sa potrebovala ponaťahovať. Ruky som natiahla do vzduchu pred seba a hlasno si zívla. Otvorila som oči, pošúchala si ich a posadila som sa. Necítila som sa dobre. Nie, že by mi bolo na vracanie, alebo by som cítila nejakú nevoľnosť. Necítila som sa dobre vnútorne. Udalosti včerajšieho večera na mne zanechali výrazne stopy. Uvedomovala som si akú chybu som spravila. A ešte stále som to ľutovala. Postavila som sa a môj nos sa uvoľnil. Konečne som mohla dýchať. Zhlboka som sa mohla nadýchnuť. Pocítila som sladkú vôňu. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že dvere na izbe máme otvorené. Usúdila som že, to ide s kuchyne. Na dnešné raňajky sa teším. Prešla som do kúpeľky a pri pohľade do zrkadla som sa zhrozila. Cítila som sa zle no, vyzerala som ešte horšie. Špirála som mala rozmazanú po celej tvári, pod očami na mňa kričali  obrovské kruhy, a moje oči vyzerali, ako oči nejakého tvora, ktorý záhadným spôsobom prežil svoju smrť. Boli veľké a celé červené. Leskli sa a nebolo v nich absolútne nič. Žiadny náznak nejakých citov. Nič. Ešte stále som na tvári pociťovala slzy. Oblizla som si pery a zacítila slanú chuť. Slzy. Otočila som kohútik a tvár si opláchla studenou vodou. Cítila som sa lepšie. Zišla som dole do kuchyne a za stolom som našla sedieť Beth s Emily. „Dobré ráno.“ Pozdravila som ich. Prerušili rozbehnutú debatu. „Ahoj.“ Odpovedali naraz. „Sammy, obslúž sa!“ Prikázala mi Beth. Na linke bol položený tanier s waflami. Tak, to je dôvod tej sladkej vône, ktorá sa šíri po celom dome. Dávala som si dokopy súvislosti. Vytiahla som si čistý tanier a naložila si. Sadla som si za stôl vedľa Emily. „Pači sa.“ Povedala Em, a položila predo mňa šľahačku a čokoládu. Šľahačku som si nastriekala na wafle a pokvapkala to čokoládou. Vložila som si do úst prvé sústo a pocítila som skvelú chuť. Prežúvala som a nevedela som sa dojesť. „Je to výborné.“ Vyhlásila som. „Ďakujem.“ Reagovala Beth. Pousmiala som sa. „Samantha, môžem sa niečo spýtať?“ Oslovila ma a tvárila sa vážne. Úsmev z jej tváre zmizol.  Bola som v rozpakoch. Nevedela som, čo by mohla chcieť vedieť. Čo by ju zaujímalo. „Samozrejme, že môžeš.“ Snažila som sa tváriť pokojne  a vyrovnane. „Kto bol ten chlapec, čo ťa včera doniesol?“ Spýtala sa na rovinu. Nerobila okolo toho žiadne tajnosti. Na jednej strane to je dobré, no na druhej strane som zostala zaskočená. Čo jej mám na to povedať? Ako sa mám tváriť? Mám povedať pravdu, veď predsa som neurobila nič zlé, alebo mám klamať? Moja hlava išla prasknúť. Mala som v nej milión otázok a ani na jednu som si nevedela odpovedať. Nevedela som sa rozhodnúť. „To bol kamarát.“ Odpovedala som jednoducho. Viem, že takúto odpoveď asi počuť nechcela, no ja som sa na nič viac v tej chvíli nezmohla. „Kamarát?“ Pozerala na mňa pohľadom, ako keby ma chcela celú prečítať a vytiahnuť so mňa všetko čo sa stalo. Jej obočie vyletelo dohora. „Áno, kamarát.“ Uisťovala som ju. „Pozri,“ Začala a ja som už vedela, že sa nevyhnem prednáške. Nemala som práve náladu a ani som nebola v stave, kedy by som chcela počúvať niečo o tom, aká je láska a aká môže byť. „Mne nevadí, ak máš priateľa. Nemôžem ti predsa zakazovať ľúbiť. Si už dosť veľká. Len by som ťa chcela upozorniť, že ak je to vážne, mali  by ste si dávať pozor. Vieš, určite .....“ Prestala som počúvať. Moja myseľ sa zastavila pri slove „ľúbiť“. Neľúbim ho ! Alebo, áno? Ešte pred pár dňami som ho určite neľúbila. No, teraz som si tým taká istá nie som. Ešte som zaľúbená nebola, teda aspoň nie tak celkom. Nechcem byť do neho zaľúbená. Do neho nie! Nie je pre mňa. Na neho čaká nejaké krásne, mladé, talentované dievča. Možno nejaká známa fotografka, modelka, speváčka, tanečnica. „ .... Sam, ... Sam, Samatha!! Počúvaš ma vôbec?“ Kričala po mne Beth. Strhla som sa. Nie, nepočúvala som ju. Vyrušila chod mojich myšlienok. „Počúvam.“ Klamala som. „Tak, som rada, že si si našla priateľa.“ Uzavrela svoj monológ. „Beth, ja nemám priateľa. Nie je môj priateľ. Je to kamarát.“ Presviedčala som ju. „Buďte spolu šťastní.“ Trvala si stále na svojom a nechcela pripustiť, že medzi nami nič nie je. „Nechodíme spolu.“ Snažila som, aby to nejako pochopila. „Mladá láska je taká krásna.“ Povedala, vstala a odišla s kuchyne. Úsmev sa jej rozlieval po celej tvári. Očividne to nepochopila. Nechápe, že s ním nič nemám. Nič absolútne nič. To mi pripomenulo včerajší večer a moja nálada zase klesala smerom nadol. Snažila som sa na to nemyslieť. Pustila som si rádia a začala spratávať raňajky. To kedy zmizla Emily som si ani nevšimla. Spratávala som taniere, keď sa z rádia ozvalo : „ Tak, a je to tu. Tak dlho ste na to čakali a dočkali ste sa. Prišli. O deň neskôr ale sú tu, v plnej zostave. One direction!“ Ozývalo sa z rádia a pri názve skupiny som zmeravela. Prerušila som svoju prácu, sadla si na stoličku a počúvala som. „Tak chalani vítam vás tu. Pre tých, ktorí ste si nás zapli až teraz. Volám sa Becky Stone a dnes je tu so mnou v štúdiu vami tak obľúbená pätica krásnych, talentovaných, mladých chalanov zo skupiny One direction. Na začiatok by som sa chcela spýtať prečo ste sa nemohli dostaviť už včera.“ Vravela natešená moderátorka a ja som zo zatajeným dychom čakala čo bude nasledovať. Presne som vedela prečo sa nedostavili. No, zaujímala ma ako sa to v biznise robí. Či povedia pravdu alebo vyhlásia nejakú lož. A tiež ma zaujímalo, ako sa k tomu ostatný chalani postavia. Či v tom nechajú Louisa samého, alebo to uhrajú nejakým spôsobom spolu. Bola som nedočkavá. Prahla som po odpovedi, chcela som vedieť čo vymysleli. „Môžem za to ja. Viete, včera som mal dôležitú povinnosť. Musel som splniť niečo, čo som sľúbil kamarátke a nemohol som to už ďalej odkladať.“ Nedýchala som. Bol to Louisov hlas bola som si tým istá. Snažila som sa v jeho odôvodnení nájsť nejakú spojitosť so mnou. Tá „kamarátka“ to by som mohla byť ja, ale odrádzalo ma to, že mi niečo sľúbil. On mi predsa nič nesľúbil. Prestala som sa tým zaoberať a počúvala som ďalej. „Louis, takže kamarátka. Chalani vieme o vás, že zadaní je tu iba Liam. Alebo sa mýlim?“ „Nie!“ Zaznela takmer jednohlasná odpoveď. Načo sa ich pýta, takéto otázky? Nechápala som to. Je to ich vec, ich súkromie  a druhých do toho nič nie je. „.... O chvíľu budeme pokračovať v spovedaní skupiny One direction, ale teraz si zahráme ...“ Vypla som to. Nedokázala som to už viac počúvať. Nechcem to vedieť. Vrátila som sa k nedokončenej práci. Taniere som vložila do umývačky a pospratávala všetky veci, čo zostali na stole....

*Tak, môžem prehlásiť, že som dospelý kresťan. Dnes som mala birmovku. Podostávala som retiazky a iné darčeky. Ledva chodím. A ledva dýcham :D Ale stálo to za ten zážitok :D :))