Taniere som vložila do umývačky a pospratávala všetky
veci, čo zostali na stole. Vyšla som hore schodmi až do izby. Otvorila som
dvere a hneď medzi dverami sa mi naskytol pohľad na Emily poskladanú na
posteli. Zľakla som sa. Čo ak jej je zle? Prišla som bližšie, sadla som si vedľa
nej na posteľ a spýtala sa: „Stalo sa niečo?“ Rukou som jej hladila vlasy.
Mierne dvihla hlavu aby sa mohla nadýchnuť a pritom smrkla. „Em, čo sa
deje?“ Nevedela som čo jej je, no bolo mi jej ľúto. Neplače často. „Zack.“
Takmer som ju nepočula. „Čo ti spravil?“ Spýtala som a môj hlas znel
ochranársky. Ak jej nejako ublížil, neprežije. V hlave som si vytvárala
plán, ako mu to vrátiť. Aj keď som veľmi neverila tomu, že by jej mohol niečo
spraviť, alebo nejakým spôsobom ublížiť. Zack bol a aj je jedným z najnormálnejších
chalanov, akých som kedy poznala. Samozrejme, má aj on svoje dni. No, Em, ľúbi
a neverím tomu, že by ju mohol podviesť, alebo opustiť. To nie je v jeho povahe. Síce som ho už
dosť dlho nevidela, no neverím, že by sa natoľko zmenil. Neodpovedala, len
stále poťahovala do seba sopeľ a smrkala. Mykalo ňou. Bola rozrušená. „Em,
prosím ťa, rozprávaj sa so mnou.“ Prosila som ju. „Čo, čo ti spravil?“ Nechápala
som. „On,..... no vieš, .... On .... proste , ja neviem .....“ Snažila sa zo
seba dostať niečo rozumné. „Uhm,“ Chcela som jej pomôcť no, jej doterajšia
odpoveď mi veľa možností nedávala. „Sťahuje sa.“ Vykoktala zo seba nakoniec.
Pousmiala som sa, teraz som bola zmätená ešte viac. Nechápala som už ničomu. No
a? Tak sa presťahuje o ulicu ďalej. Zas až taký problém v tom
nevidím. „No, a? Tak bude bývať s trošku ďalej od teba. To zvládneš.“
Povzbudzovala som ju. „Nechápeš to!“ Skríkla a mnou hrklo. Dobre, možno
nie som najmúdrejšia, ale myslím, že vyznám vety Sťahuje sa chápem. „Chápem to, sťahuje sa.“ Ubezpečovala som ju.
„Do Austrálie.“ Zachrčala na mňa a rozplakala sa ešte viac. Priznávam,
nechápala som to. Až teraz som to pochopila. Nechcem si predstaviť, ako sa musí
cítiť. Musí byť zničená. A on tiež. Chodili spolu takmer 2 roky.
A teraz sa má ich láska rozpadnúť, len kvôli sprostej diaľke. Nejdem si
ani tipnúť koľko kilometrov to môže byť. „Prečo?“ Vyjachtala som. „Otec tam
dostal nejakú výhodnú prácu, prijal to a musia sa tam presťahovať.“
Vysvetľovala a pritom nariekala. Nehovorila som jej, aby neplakala nemalo
to zmysel. Nech len plače potrebuje dať zo seba preč ten hnev, zúfalstvo,
stratu lásky a všetko, čo ju trápi. Keď
sa vyplače bude jej lepšie. Nehoršie bude, že realita bude stále
rovnaká, nič sa nezmení. Len bude mať plný nos, červené oči a možno ju
bude aj bolieť hlava. No na druhej strane sa jej možno trošku aj uľaví. „Kedy?“
Pýtala som sa šeptom. „Zajtra.“ Odpovedala tiež potichu. „Zajtra.“ Zopakovala
som viac-menej pre seba. Posadila sa a rozkričala sa : „Vieš, čo to je?
Vieš? Už ho nikdy neuvidím. Poslednýkrát sme sa rozlúčili a už sa nikdy
nestretneme. Ja, ja ho nechcem stratiť.“ Kričala. Hlas sa jej triasol
a oči boli znovu vlhké od sĺz. „Nepreháňaj! Určite sa vráti.“ Snažila som
sa jej pomôcť. „Nevráti. Nikdy sa už nevráti. Načo by sa vracal? Už ho tu nič
nebude držať. Nájde si nových kamarátov.“ Začala krikom no ku konca jej hlas
strácal na intenzite a posledné slová takmer nebolo počuť. „A čo ty? Veď
tu ostávaš predsa ty.“ Pripomínala som jej. „Čo ja? Za rok si ani nespomenie,
že nejakú Emily poznal.“ Strácala nádej. „Takto nehovor, prežil s tebou
takmer 2 roky života. Boli ste šťastní. Na také momenty v živote sa
nezabúda.“ Protirečila som jej. Ona len nesúhlasne krútila hlavou. Uzavrela to
a nechcela nič počuť. Presvedčila samú seba o tom, že odíde
a nikdy sa nevráti. Na jednej strane je to možno dobré, aspoň si nebude
robiť zbytočné nádeje, že sa niekedy vráti. Nájde si niekoho iného a znovu
bude šťastná. „Dnes.“ Povedala a ja som presne nechápala, čo tým myslí. „Dnes?“ Zopakovala
som po nej. „Dnes sú to 2 roky, čo sme spolu.“ Ahá, pochopila som. Stiahla som
si ju rukami do náručia a v pomalom tempe som sa s ňou hojdala
so strany na stranu. „Čššš ,“ Upokojovala som ju. Jej slzy pomaly máčali moje
tričko. Nechala som to tak. „Poď, obleč sa.“ Povedala som odrazu, odsunula som
ju od seba a postavila som sa. „Kam?“ Pýtala sa nechápavo. „Ideme
zabudnúť.“ Vyhlásila som. „Nepiješ.“ Pripomenula mi akoby mimochodom. Viem, že
nepijem, ale je moja sestra a ja som tu na to, aby som jej pomohla.
A keď už sme pri tom, tiež nie som celkom v poriadku. Ešte stále som
nezabudla, ako som to s Louisom pokašlala. „Viem, ale potrebuješ to.“
Vravela som jej. Narovnala sa a pretrela si oči. „Ale je málo hodín.“
Povedala. Ozaj. Asi bude divné, keď sa dovalíme teraz do nejakého baru. „Koľko
je?“ Zaujímala som sa. „Tri.“ No, to nie
je až také zle. „Nevadí, poď. Obleč sa. Pôjdeme do parku, na zmrzlinu.
A zabudneme.“ Alkohol nemusí byť jediná možnosť zabudnutia. Existujú aj
iné veci na odreagovanie. „Dobre, počkaj ma. Musím sa dať do kopy.“ Prikázala
mi Emily. „Čakám dole.“ Oznámila som jej. Vybrala som si zo skrine veci
a obliekla sa. Zišla som dole a sadla si na sedačku. Za chvíľu sa
vedľa mňa objavil Tyler. „Krpec, ty si doma?“ Čudovala som sa. Nevidela som ho
už asi dva dni. „Ja som doma. Na rozdiel
od niekoho, kto nechodí domov ani na noc.“ Vysmieval sa mi a bolo mi
jasné, že narážal na predminulú noc. „No prepáč. To je moja vec.“ Bránila som
sa. „ Počkaj, nech sa to rozkríkne a bude to vec celého Londýna.“ Smial
sa. Túto jeho poznámku som tak celkom nepochopila. No neriešila som tom. „Ako
sa má Nancy?“ Spýtala som a zmenila som tému. Nemusím sa cítiť trápne len
ja. „Nancy sa má výborne a čo Louis?“ Vravel ironicky. A hneď mi to
musel vrátiť. „Louis sa má tiež dobre.“ Navzájom sme sa podpichovali. „Sa mu
nečudujem, keď mu robíš po nociach spoločnosť.“ Jeho smiech prechádzal do
záchvatu. Keby mi to povedal hocikto iný, určite by som sa urazila, no od Ty-a
som to brala inak. S nadhľadom. „Závidíš mu? Si zavolaj Nancy.“ Nepoprela
som jeho domnienky. Na čo aj? Aj tak si bude myslieť svoje. „Neboj sa. Zavolám. A zoznámim ťa.“
Oznamoval mi. „Budem sa tešiť.“ Uzavrela som našu debatu. A zapozerala som
sa do telky, ktorú pustil. Bežal tam nejaký dokument o žralokoch. Bolo to
zaujímavé. Sledovali sme to až do konca a takmer sme nedýchali. Naše oči
boli uprené na televízor a nič iné sme nevnímali. „Ehm, ehm, ....“ Niekto
sa snažil zaujať našu pozornosť. Keď to neprestávalo obrátila som hlavu. Stála
tam Emily s rukami prekríženými na prsiach. V tvári
neidentifikovateľný výraz. A vyzerala o dosť lepšie. Ani by som
nepovedala, že jej zajtra odíde chalan
a ona ho už pravdepodobne nikdy neuvidí. Mala oblečené šaty a jej
vlasy boli úhľadné upravené. Jej zlú náladu prezrádzala len jej tvár. Ktorá
bola zničená a poznačená. V jej očiach nebol lesk ani radosť. Bol tam
smútok, boli zastreté. Neusmievala sa aj keď sa snažila tváriť vyrovnane a, že
jej nič nie je. Bolo to na nej poznať. Nebola to tá Emily na akú som bola
zvyknutá.
Samanthyne oblečenie.
Emilyne oblečenie.
*Dnes trošku skôr. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára