The Lucky One       28. kapitola

Zaksichtila som sa na neho a ďalej mu už nevenovala svoju pozornosť. Neviem, čo ma tak unavilo, no zaspala som. Slnko si prebíjalo cestu do mojich očí , ale mne to nevadilo.

Prebrala som sa až na to, že so mnou niekto myká. Otvorila som oči a nado mnou sa skláňal Louis. Moje oči behali na všetky strany. Bola som mierne dezorientovaná. „Si doma.“ Povedal, keď videl, že neviem, čo sa so mnou deje. Normálne som sa posadila na sedadlo. Pozrela som von oknom. Slnko už zapadalo. A stromy sa hojdali vo vetre. S pod seba som si vytiahla ruku, ktorá bola maximálne stŕpnutá, a vôbec som si ju necítila. Musela som počkať, pokiaľ sa mi do nej znova vráti cit a potom som si prehrabla vlasy. Uvedomila som si, že ešte stále som len v spodnom prádle, omotaná uterákom. Zhrozila som sa. Všimol si to. „Neboj sa, doma sa oblečieš. Poď.“ Vravel mi. Pousmiala som sa na neho a snažila sa vystúpiť z auta ako normálny človek. Asi som tak moc nevyzerala, keďže ku mne priskočil a vzal na ruky. Nestihla som sa ani nadýchnuť, aby som mohla protestovať a už bol takmer pred dverami. Zazvonil a čakal. „Otvor.“ Prikázala som mu. Nebola som si istá, že je otvorené, no vždy, keď je niekto doma, býva otvorené. Pretože nikomu sa nechce vstávať a ísť otvoriť dvere. Preto sme to vyriešili, tak že nezamykáme. Natiahol sa za kľučkou a stisol ju. Dvere sa otvorili a on aj so mnou stúpil dnu. „Môžeš ma pustiť.“ Upozornila som ho hneď ako prešiel prach našich dvier. „Kde máš izbu?“ Pýtal sa. „Vieš, kde mám izbu.“ Pripomenula som mu. „ Neviem.“ Vravel si svoje. „Hore.“ Povedala som a ukázala smerom ku schodom. Neváhal ani minútu a rozbehol sa smerom k nim. Poľahky ich vybehol a zamieril k prvým dverám. „Tie nie. Vedľa.“ Spustila som, keď som videla, že ide zle. Myslím si, že sa len tváril, že neviem kde mám izbu. Nie som si istá, ale niečo mi hovorí, že tu už musel byť. Strávil v tomto dome noc. Neverím, že by nevedel kde mám izbu. „Áno.“ Povedala som, aby som ho uistila, že vošiel do správnej izby. „Už ma môžeš pustiť?“ Pýtala som sa, keď zastal v strede mojej izby. Stál, držal ma na rukách a obzeral sa dokola. Možno tu naozaj ešte nebol. „Mohol, samozrejme, ak by si teraz nechcela ísť dole.“ Zakschitil sa na mňa. Tiež som sa pousmiala. „Nechcem ísť dole. Môžeš ma pustiť.“ Vravela som a pripadala som si ako nejaká princezná, ktorá dáva pokyny svojmu sluhovi. Komické. Pustil ma na zem. A ja som konečne pocítila pevnú zem pod nohami. Bola som dostatočne prebratá. Stála som pred ním zabalená v uteráku, zatiaľ, čo on bol oblečený. To určite spravil naschvál. On sa poobliekal a aj som tu musela šaškovať v uteráku. „Idem ti pre veci.“ Oznámil mi a zmizol za dverami. Už som iba počula buchot jeho nôh, ako schádzal po schodoch. No skôr to znelo, akoby po nich utekal. Uterák som zo seba zhodila. Zo skrine si vybrala veci a prezliekla sa do čistého. Vošla som do kúpeľky. Postavila som sa pred zrkadlo a neverila som očiam, že sa pozerám na seba. Vyzerala som strašne. Začula som ako sa rúti hore schodmi, tak som si len vlasy na rýchlo stiahla do chvostu a počkala ho v izbe. „Pači sa.“ Povedal a podal mi moje veci. „Ďakujem.“ Usmiala som sa. Tiež sa usmial. „Ďakujem za výlet.“ Povedala som po čase. „Nie je začo, mrkvička. Rád si to zopakujem.“ Vravel a pritom sa ku mne približoval. Bol príliš blízko. Jeho nos sa takmer dotýkal môjho. Oči sa uprene pozerali do mojich. Ovládal ma. Nedokázala som vysloviť súvislú vetu. Neodkázala som nič normálnejšie ako úsmev, no aj to muselo vyzerať odpudivo. Nevedela som čo robiť. Tak som jednoducho roztiahla ruky  a pritiahla si ho k sebe. Neprotestoval, dokonca myslím, že sa mu môj krok páčil. Tiež obmotal ruky okolo mňa a pevne ma držal v náručí. Ako keby , ma už ani nechcel pustiť.  Len sme tam tak stáli a objímali sa. On nechcel pustiť mňa a ja zas jeho. Páčilo sami byť v jeho objatí. Bolo mocné a cítila som sa chránená, v bezpečí. A k tomu ma opantávala jeho vôňa, ktorá mi udierala do nosa. Mierne som sa odtiahla, nepúšťal ma. Namiesto toho presunul svoje ruky s môjho chrbta na tvári. A jemne ma držal. Sledoval ma pohľadom. Čakal čo urobím. No ja som nebola schopná sa hýbať, dokázala som tam len nehybne stáť a sledovať jeho tvár.  Bola som ako v nejakej extáze, pod vplyvom nejakej omamnej látky. Nechala som ho nech ma ovláda. Priblížil sa bližšie ku mne. Už mal tvár skoro na mojej. Naše nosy sa dávno dotýkala a obtierali sa jeden o druhý. Cítila som jeho zrýchlený dych a tiež tlčiace srdce. Chvíľu počkal. Dával mi čas rozhodnúť sa. Ja som v sebe nahrabala posledné kúsky slušnosti a vo chvíli, keď sa konečne odhodlal som otočila hlavu smerom do strany. Jeho pery dopadli na moje líce. Keď som pocítila jeho jemné pery na mojom líci, ľutovala som, že som sa otočila. Chcela som, aby ma pobozkal, tiež to chcel. No, moja sprostá hlava a zatrpknutosť to pokazila. Zrazu mi to prišlo strašne ľúto. Chcela som čas vrátiť o pár sekúnd dozadu. Už by som sa neotočila. Vychutnala by som si ten pocit, keď by priložil svoje pery na moje. Ale teraz, pri pohľade na neho, nie som si istá, či sa o to pokúsi znovu. Chcelo sa mi plakať. „Mal .... mal by si ísť.“ Vykoktala som zo seba. Do očí sa mi tlačili slzy. Ani neviem, prečo mi to vlastne prišlo tak ľúto. „Idem.“ Rozhodol sa. „Ahoj,“ Povedala som takmer zároveň s ním.  „Bay, mrkvička.“ Ozdravil a stratil sa mi z dohľadu. Bola som zo seba sklamaná. S svojho rozhodnutia. Zvalila som sa do postele a už som viac nevydržala v sebe ďalej zadržiavať slzy. Podvolila som sa a oni si našli cestu von z mojich očí. Plakala som. Dlho. Viac, ako si daná situácia vyžadovala. No, taká ja už raz som. Zveličujem. Preháňam a nafukujem veci do obrovských rozmerov. Som veľmi precitlivená a nie je to zmenou počasia ani ničím podobným. Jednoducho to mám v povahe. Od toľkého plaču som zaspala. ...