The Lucky One      47. kapitola

Každé jedno slovo mi prišlo ako nejaká blbosť. Nebolo to reálne. Bola som v tom stratená. „Ale veď sú v Amerike.“ Snažila som sa to aspoň nejak dať do súvisu. „Nie, sú ....“ Po týchto slovách som prestala počúvať. Akože nie sú? Kde sú? Kde boli? Prečo mi klamal? Prečo sa so mnou zahrával? Čo odo mňa vlastne chce? Prestávalo sa mi to páčiť. „.... už to chápeš?“ Dohovorila a nástojčivo sa na mňa škerila. „A kde sú?“ „Samantha, to nemyslíš vážne, zas ma nepočúvaš.“ Zahriakla ma. „Prepáč mi ..“ Sladko som sa usmiala. Mykla plecom  a odišla. Povzdychla som si. „Čo je?“ Zaujímal sa TY. Ešte stále sedel za stolom a napchával sa tým niečím. „Nič. Čo povedala? Kde sú?“ Skúsila som to. „Ja neviem. Tuším v lietadle?“ Odpovedal a svoju pozornosť zase venoval tomu nechutnému jedlu. Vôbec mu z neho neubúdalo. ......

Pohľad Louisa

Ráno som sa zobudil s trochu lepšou náladou. Bol som vyspatý, oddýchnutý a pripravený odspievať ďalší trojhodinový koncert. Ktorý nás dnes čaká. Vstal som z postele a odišiel dole na raňajky. Chalani tam už sedeli a napchávali sa. Pridal som sa k nim. O niečom živo diskutovali, tak som počúval. Po asi troch minútach som začal rozumieť. Vraj sa koncerty presunuli. To prečo je tomu tak, som nepostrehol. Netrápilo ma to, bolo mi to jedno. Hlavne, že ideme domov a ja ju znova uvidím a budem sa jej môcť dotknúť. Jej krásnych vlasov, rúk, pier. Znova vdýchnuť vôňu jej hebkej kože. Zas som na nič iné nemyslel. Vybehol som do  izby. Nahádzal do kufra všetky moje veci. Skladaním som sa nezaťažoval a o necelú polhodinu som už stál na recepcii pripravený odletieť. Chalanom to trvalo o poznanie dlhšie. Tak som sa zvalil do kresla a čakal. Môj mobil sa rozvibroval. Vytiahol som ho z vačku a prečítal : „No, pekne od teba, že si si aj spomenul :P .... Tiež mi chýbaš, ty hviezda.“ Moje srdce v tom okamihu zaplesalo a pocítil som príjemné teplo. Hneď som jej musel odpísať, .... mojej mrkvičke. „Už to bez teba nevydržím. Letíme domov. Zajtra ráno som pri tebe, či ma chceš alebo nie. Xx Milujem ťa.“  Vyťukal som za necelú minútu. Potom som sa už len škeril všade naokolo. Keď prišli chalani, vyskočil som z kresla a už som sedel v aute, ktoré nás malo doviezť na letisko. Samozrejme sa to neobišlo bez našich fanúšičiek. Boli všade. Kdekoľvek som sa obzrel boli tam. Stále ich bolo viac a viac. Každá chcela podpis a fotku. My ako správni chalani sme chceli každej vyhovieť a preto celé dve hodiny ako sme čakali na lietadlo sme strávili podpisovaním papierov, zošitov a najrôznejších častí tela. Prvú hodinu ma to bavilo, bola to sranda. No potom, ma začala strašne bolieť ruka od toľkých podpisov a už ani môj úsmev nebol taký žiarivý. Z reproduktorov sa konečne ozval hlas, ktorý ohlasoval číslo nášho letu. Prosil nás, aby sme nastúpili do lietadla. S chalanmi sme všetkým dievčatám spoločne zakývali a potom sme sa už vybrali na cestu domov. Posadali sme si, pozapínali sa a vzlietli. Za pár hodín ju znova uvidím ......

Pohľad Samanthy

Našu raňajšiu debatu som nechala tak a neriešila ju. Ako každý deň som sa navliekla do plaviek a vyvalila sa na lehátko. „Samantháá !!!“ Kričala Em z terasy. „Uhmmm“ Ozvala som sa maximálne unudene. „Poď mi pomôcť.“ Prikázala mi. Ani ma nehne. Pomyslela som si. Brala som na vedomie to, čo mi hovorí ale nechystala som sa to vykonávať. Ostala som ďalej ležať a nič nerobiť. Za pár sekúnd preletela okolo mňa ako víchrica. „Samatháá, ...“ Skríkla priamo pri mne. Myklo mnou a vyskočila som na rovné nohy. „Čo je?“  Skríkla som rovnako hlasno ako ona. „Poď so mnou!“ Stála si za svojím. „Kam mám ísť?“ Nechcelo sa mi nikam chodiť. „Ideme pracovať.“ Vyhlásila. Ja som sa začala nekontrolovateľne smiať. Pozerala na mňa zdeseným pohľadom. „Pra-pra-pracovať?“ Smiala som sa ako zmyslov zbavená. Nepracujem. Teda pracujem, ale nie tak ako si myslí Em. Určite bude chcieť, aby som jej vybrala nejaké šaty alebo po prípade ju nalíčila. Baví ma to no, Em je až príliš náročný zákazník. Nič sa jej nepáči, vždy nájde nejakú chybu, aj keď tam nie je. Nikdy sa jej to nezdá dokončené a vždy dokáže po mne ešte upravovať. A so šatami je to rovnako. Pýta sa, aké šaty si ma obliecť, tak ja ako dobrá sestra jej nejaké vyberiem a potom mi ich opindá, že tie nie, lebo sú také, také alebo také. Jednoducho, že nie sú dobre. A nakoniec si ich vyberie aj tak sama. A mňa môže roztrhať.  Je jednoducho príliš detailistická. ....