The Lucky One      40. kapitola

„Tak, teda ďakujem.“ Hrala som sa na urazenú. „Moja bosorka.“ Opravil sa. „Tento telefonát ma fakt obohacuje, som nevedela, že som tvoja.“ Priznala som sa. „Si!“ Povedal rozhodne. „Sklamem ťa. Nie som tvoja.“ Smiala som sa. „Budeš moja.“ Povedal výhražne. „Nebudem. Patrím sebe a mám sa celkom rada.“ Znela som narcisticky. „Odkúpim ťa.“ Smial sa. „Nie som na predaj.“ „Tak ťa ukradnem.“ Nedal sa. „Budem sa brániť.“ Chcela som vyzerať silácky. Rozosmial sa. Dal mi tým najavo, že nemám proti nemu žiadnu šancu, čo som si uvedomovala. „Nemáš čo robiť?“ Zaujímala som sa. „Nie, naplno ma zamestnávaš.“ Vyhováral sa. „Nudíš sa?“ „S tebou nikdy.“ Znova sa zasmial. „Kde si?“ Spýtala som sa , pretože som začula v pozadí hlasy. „Chceš prísť za mnou?“ Odpovedal otázkou. „Nie!“ Povedala som v momente. „Chýbam ti.“ Povedal z ničoho nič. „Na to si ako prišiel prosím ťa?“ Rehnila som sa. „Počujem to v tvojom hlase.“ „Nevieš čo hovoríš. Niečo ti škodí.“ Obvinila som ho. „Tvoja neprítomnosť.“ Odvetil. „Daj sa liečiť a prestaň s tým.“ Odporučila som mu. „S čím mám prestať?“ Tváril sa, že nechápe. „Nedoberaj si ma.“ Prikázala som mu. Nie, že by mi to vadilo, nie som na to zvyknutá. Je mi to také zvláštne, že sa niekomu páčim a záleží mu na mne. Len dúfam, že si so mňa nerobí srandu. „Ja som to všetko myslel vážne. Naozaj ma vyvádzaš s miery.“ Zrušila som ho. Nechcem to počúvať. Neviem, čo si mám myslieť. Som s neho zmätená. Chcem byť jeho kamarátka, ale keď bude toto robiť, naše kamarátstvo nebude možné. Môj mobil, ktorý ležal na posteli sa znovu rozozvučal. Nedala som si ani toľko námahy pozrieť sa kto volá. Vedela som to, bola som si tým istá. Nedvihla som. Ani na druhý, tretí, štvrtý raz. Odišla som s izby a mobil nechala tak. Zišla som dole. Emily ležala na sedačke, keď som prišla bližšie zistila som, že zaspala. Prikryla som ju dekou a sadla si na malý kúsoček, ktorý vedľa nej ostal. Rozmýšľala som nad Louisom. Nad naším vzťahom. Nad tým, ako sa zmenilo jeho správanie ku mne. Prečo mi hovorí také veci? Kam som sa to vlastne dostala? Cítila som sa zúfalo. Bola som v slepej uličke, z ktorej som sa nevedela vrátiť. Nevedela som, čo mám robiť. Ako sa tváriť, ako reagovať na jeho poznámky, a čo si o tom vlastne myslieť. Zneistil ma. Z mojich úvah ma vyrušil smiech TY-a a Nancy, ktorý schádzali po schodoch. „Už ideš domov?“ Spýtala som sa Nancy. „Áno, musím. Ale rada som ťa znovu stretla.“ Bola neskutočne milá. „Ja teba tiež.“ Usmiala som sa. Keď sa TY rozlúčil prišiel za mnou a zvalil sa do kresla. „Čo na ňu hovoríš?“ Zaujímal sa. „Schvaľujem.“ Vyhlásila som. Zažiarili mu oči. Bolo na ňom vidieť, že ho to potešilo. „Ja som ti vravel, že sa ti bude páčiť.“ Vychvaľoval sa. „Áno. Je podarená.“ Dala som mu za pravdu. Zaškeril sa na mňa a vstal. „Ty nám kedy oficiálne predstavíš Louisa?“ Prešiel okolo mňa a postrapatil mi vlasy. „Hééj. Za toto ti ho nepredstavím.“ Vyhrážala som sa mu. Stratil sa mi na schodoch. Pozrela som na Em. Pomrvila sa, akoby cítila, že na ňu civiem. Nechcela som ju zobudiť, tak som sa radšej rýchlo zdekovala do izby. Hodila som sa na posteľ. Niečo ma tlačilo do chrbta. Prehodila som sa na bok a pod sebou som zbadala telefón. Našla som si sedem zmeškaných hovorov a štyri správy. Od koho asi? Dala som si toľko námahy a správy som si prečítala. „Čo sa stalo? L Prečo si ma zrušila?“ „Prečo mi nedvíhaš? L“  „Prosím, mrkvička zdvihni.“ „Som zúfalý zdvihni xx“ . Cítila som sa zvláštne. Ten pocit sa mi nepáčil. Prečo mi to robí? Rozhodla som sa ísť osprchovať. Zhodila som zo seba všetky veci a vošla do sprchy. Vodu som si naschvál nechala tiecť studenú, aby aspoň koľko-toľko zo mňa zmyla a prebrala ma s tých zvláštnych myšlienok, ktoré mi behali po rozume a nedokázala som sa kvôli nim na nič sústrediť. Len tak som tam stála a triasla sa od zimy. No bolo mi to jedno. Keď sa to už nedalo vydržať načiahla som sa po uterák a zabalila sa doň. Vyšla som von a namierila si to ku skrini. Otvorila som šuflík a vytiahla z neho spodné prádlo. Uterák som zo seba zhodila a obliekala si nohavičky. „Ehm, ehm ...“ Ozvalo sa spoza mňa. Zamrzla som. Ostala som úplne paralizovaná a nevedela som sa hýbať. ...

*Baby, ospravedľňujem sa, že dnes tak neskôr ... Ale som strašne nervózna, nesústreďená a nestíham, neviem kde mmi hlava stojí, zajtra idem na súťaž a už teraz som s toho mimo ..... Ale vám prajem, aby ste si aspoň užili časť. Dúfám, že som nič nepokazila ;)