The Lucky One      36 . kapitola

Ráno

„Samantha!!!“ Začula som niekoho vreskot. Mykla som sebou a rozhodila som rukami. „Aú“ Ozval sa druhý hlas. Príšerne ma bolela hlava, nevládala som ani otvoriť oči. Nechcelo sa mi myslieť a nie to ešte sa postaviť. Tak som sa len otočila chrbtom pôvodcovi hluku a perinu som si vytiahla až na hlavu. Nezaujímalo ma kto to je. Chcela som len, aby ma prestala bolieť hlava. Nespala som, rozmýšľala som nad tým, čo sa včera stalo. Tma. Nepamätala som si nič. Snažila som si spomenúť aspoň na to, aký je dnes deň. Bola som totálne dezorientovaná. „Takže, -iba kamarát-“ Povedal krikom hlas a násilne zo mňa strhol perinu. Zo zavretými očami som sa po ňu naťahovala. Musela som vyzerať komicky. No, bolo m to jedno. Chcela som späť. „Samantha, ja sa s tebou rozprávam.“ Ten škrekot stále neprechádzal. Naštvala som sa a otvorila oči. No, hneď som ich zavrela lebo mi do nich zasvietilo ostré slnko. Rukami som si prekryla tvár. Roztiahla som prsty a tento raz už opatrne otvárala oči. Cez škáročky medzi prstami som rozpoznala postavu. Beth. Stála s rukami založenými na prsiach a v tvári  mala udivený výraz, ktorý sa striedal s  hnevom. Zľakla som sa, takto som ju ešte asi nevidela. Zložila som si ruky s tváre a posadila sa. Pritom som sa nechtiac oprela o ďalšie telo. Nechápala som tomu. Pomaly som otočila hlavu a môj zrak padol na Louisa. Ležal na bruchu bez trička a pokojne odfukoval. Zhrozila som sa. Preboha čo som ja včera robila? Mierne som nadvihla deku, ktorou bol zakrytý, keď som zbadala, že má na sebe gate vydýchla som si. Znova som sa obrátila na Beth. „Čakám vysvetlenie.“ Povedala chladne. „Ja, ... Beth, ja neviem, čo sa stalo.“ Neklamala som. Vážne som netušila, čo sa včera stalo. Obzerala som sa okolo seba, či sa mi nevrátia aspoň nejaké útržky. Nič. Bola som len v podprsenke a jedno ramienko som mala stiahnuté. Neviem. Či naozaj chcem vedieť čo sa v noci dialo. Schmatla som tričko pohodené najbližšie vedľa mňa a natiahla som si ho na seba. „Dáš nám prosím minútku?“ Spýtala som sa prosebne a s nádejou. Najskôr neodpovedala, asi rozmýšľala a zvažovala pre a proti. No potom prikývla a odišla s izby. Sadla som si do tureckého sedu a premýšľala, pritom som sa hojdala spredu dozadu ako keby som bola pomätená. „Nie.“ Podarilo sa mi vykríknuť. Louis sa vedľa mňa začal prehadzovať a vydávať rôzne zvuky, vzdychy.  Zrazu ma chytil a zvalil vedľa seba. „Ahoj mrkvička moja.“ Oslovil sa. Naklonil sa a snažil sa mi dať pusu. Konala som obranne a moja ruka vyletela smerom k jeho lícu. Zarazil sa a v momente sa posadil. „To som si čím zaslúžil?“ Pýtal sa rozospato. „Aby si sa prebral. Čo prosím ťa robíš v mojej posteli a ešte k tomu bez trička?“ Vypytovala som sa. „Ty si mi ho vyzliekla.“ Bránil sa. Rozosmiala som sa. „No to určite. To by som neurobila.“ Sypala som zo seba. „No nie, sám so si ho vyzliekol a tiež si vymýšľam, keď vravím, že si mi včera šepkala do ucha ako ma veľmi chceš.“ Vravel celkom vážne. Žiadny náznak úsmevu. Dokonca žiadny úškrn ani ťahanie kútikov do strán. Zhrozila som sa. „To som vravela?“ Neverila som mu aj napriek jeho presvedčivému priznaniu. „Nepamätáš sa?“ Odpovedal mi otázkou. „Nie.“ Šepla som zahanbene. „Škoda, bolo to krásne.“ Vravel sklamane. „Čo to bolo? ... My, ... my sme sa....“ Nemohla som sa vykoktať. Zaskočil ma. „Vyspali spolu?“ Dokončil moju otázku. Znelo to tak strašne. Vyspali spolu. Nespala som ešte s nikým. A zatiaľ ešte ani nechcem, necítim sa ešte dostatočne pripravená. Predstava, že som s ním spala mi na jednej strane prišla krásna a neuveriteľná, no keď som si predstavila, že si s toho nič nepamätám prišlo mi zle. Takto to nemalo byť. Svoju prvú noc s trávenú s niekým som si chcela pamätať. Chcela som si to pripomínať ako nádhernú, dôležitú chvíľu v mojom živote. Chvíľu, ktorá bola to najkrajšou a zároveň najlepšou v mojom živote. A hlavne s niekým, koho poznám dlhšie ako týždeň. A niečo som si s ním už prežila. Viem aký je, a čo od neho môžem čakať. Nehovorím, že s Louisom som si nič neprežila, no bolo toho málo, na to, aby som s ním hneď skočila so postele. Pri týchto myšlienkach  mi s očí vyskočilo pár sĺz. Prečo som taká sprostá. Neviem si vážiť, to čo mám. Som nezodpovedná. Chytil ma okolo pliec. „Čo ti je?“ Pýtal sa vystrašene. Smrkla som. „Plačeš?“ Rukou som si utrela slzy, ktoré sa dostali von a silným povzdychom zatlačila naspäť tie, ktoré si tlačili cestu von s mojich očí. „Nie.“ Otočila som sa k nemu a na silu sa usmiala. „Myslíš, že som padnutý na hlavu, mrkvička?“ Povedal mierne urazene. „Nie, len ...“ Nedopovedala som. „Prečo plačeš?“ Pýtal sa. „Prečo si dovolil, aby sa to stalo?“ Vyčítala som mu. „Aby sa stalo čo?“ Nechápal. „Veď vieš.“ Nechcela som to vysloviť. „Prepáč, ale neviem.“ Odvetil. Prečo sa tvári, že nevie? Keď dobre vie o čom vravím. „Prečo si ma pretiahol? Prečo?“ Skríkla som a s očí mi znovu vyhŕkli slzy. „Prečo? Prečo?...“ Opakovala som stále dokola. Vzal si ma do náručia a jemne, pomaly ma v ňom hojdal. „Ale ja som ťa nepretiahol.“ Povedal duchaplne. Odtiahla som sa od neho. A zbystrila som pozornosť. „Tak, prečo si potom povedal, že sme sa spolu vyspali?“ Vyzvedala som. Každú chvíľu som potichu smrkla. „Nepovedal som to.“ Presviedčal ma. Zostala som ticho a premietala som si náš rozhovor v hlave odznova. .... Naozaj to nepovedal. Vydýchla som si. Uľavilo sa mi. Poznanie, že ešte stále som to ja, stále tá istá Samantha alebo po jeho mrkvička sa mi páčilo. Potešilo ma to. Znova som nadobudla normálnu farbu a slzy na mojej tvári uschli. „Naozaj si nič zo včerajšku nepamätáš?“ Znel prekvapene. „Už som ti povedala, že nie.“ Uisťovala som ho. Povzdychol si. „Je mi to ľúto.“ Povedal. „Čo ti je ľúto?“ Znepokojila som sa. „Len mi nepovedz, že si si teraz robil zo mňa srandu, aby si videl moju reakciu. A v skutočnosti si si so mnou užil vášnivú noc.“ Napomínala som ho. Zasmial sa. „Rád by som.“ Povedal provokačne. „Čo by si rád?“ „Užil si s tebou vášnivú noc.“ Vysvetlil mi. „Zábavné.“ Rozosmiala som sa. „Ja to myslím vážne.“ Presviedčal ma. „A čo sme včera také robili?“ Zaujímala som sa. „Rozmýšľaj.“ Povedal, dvihol sa a odkráčal do kúpeľne. Koľká drzosť. Najprv ma tu naťahuje potom sa dvihne a jednoducho si odíde do cudzej kúpeľne a nechá ma tu sedieť ako posledného blázna. ...

*Dnes len tak narýchlo. :)