The Lucky One    35. kapitola

Louisov pohľad

„Čo,.. čo keby .... sme boli pár?“ Vyslovil som neisto. No, ďakoval som alkoholu za odvahu, bez neho by som to nezvládol. Bál som sa odpovede.  Hľadel som na ňu a pripravoval sa na akúkoľvek reakciu. Mierne ňou myklo. Nepozerala sa na mňa. Hľadela niekam za mňa. Odpoveď neprichádzala a ja som začínal byť nervózny.  Zakašľal som. Nie, tak aby som upozornil na seba, že ležím vedľa nej a položil som otázku, na ktorú neodpovedala, ale tak aby som si uvoľnil hrdlo. Odkašľal som si. Zrazu sa jej oči presunuli na mňa. Bláznivo sa rozosmiala. „Že ty máš pod posteľou fľašku a pomaly ju logáš?“ Vravela prerušovane. Začudoval som sa. Čakal som inú reakciu. Iný typ, reakcie. Ona to vzala s tej humornej stránky. Ostal som trošku sklamaný a moje oči poklesli, zranilo ma, že si myslí, že si z nej robím srandu. Stalo ma veľa námahy sa jej niečo také spýtať. A povedať jej to , aj keď nie tak celkom na rovinu. Nemôžem jej to tak povedať, pretože som to vlastne nepriznal ešte ani samému sebe. Ešte nie som pripravený. No, uvedomujem si, že k nej cítim niečo viac. Nie je ako moje kamarátky. Chcem s ňou byť stále. Chvíľu som s ňou neni a už mi chýba. Myslím na jej krásny úsmev a odraz v očiach. To ako sa mňa pozerá. Spôsobom akým sa so mnou rozpráva, že si stále robí zo mňa srandu. Myslím, že je ešte väčší blázon ako ja.  Milujem to na nej. Bojím sa to priznať, no milujem aj ju. Chcem sa jej dotýkať, hladkať ju. Chcem, aby bola iba moja. Aby, som ju mohol chrániť a starať sa o ňu. Dať jej všetko, čo potrebuje. No, nie som si istý, že je schopná mať nejaký vzťah. Nevyzerá, že by sa do vzťahu nejako hrnula. Možno, len nie do vzťahu so mnou. Sklamalo ma, že si myslí, že som si robil srandu. No, ak chce, budem hrať jej hru a počkám si na ňu. Aj tak sa nemám kde ponáhľať.

Z pohľadu Samanthy

„Priznávam. Odhalila si ma. No, nemusíš sa báť tebe už nič neostalo.“  Povedal so smiechom. No jeho oči nežiarili tak, ako pred tým. Netešil sa. V skutočnosti sa nesmial, len sa pretvaroval. Vidím to, viem to. „Škoda. Si zlý. Ani sa so mnou nepodelíš.“ Obviňovala som ho, no nemyslela som to vážne. „Nie, nepodelím.“ Povedal. Oči sa mu podivne leskli. „Nevadí, idem si pre ďalšiu. A neboj sa, nič ti nedám.“ Vyjachtala som zo seba a vstávala som z postele. Chytil ma. „Nikam nejdeš.“ Zavelil. Štiklo sa mu a mne to v tom momente nedalo a musela som sa zasmiať. Jeho reakcia nedala na seba dlho čakať. Zvalil sa na mňa a začal ma štekliť. Všade. Doslova všade, bolo mu jedno, kde chytá a čo chytá. Smiala som sa ako bláznivá. Som šteklivá. Veľmi šteklivá aj na miestach, kde iný ľudia necítia vôbec nič. Napríklad nohy, každý jeden dotyk ma šteklí. Môj smiech sa zmenil na vreskot a dochádzal mi dych. „Pre-pre-prestáááň!“ Kričala som po ňom. „Keď ty prestaneš kričať.“ Vyjednával. „Ja, ja , ja ne-nemôžem.“ Sťažka som vydychovala. „Prečo?“ To mi snáď robí naschvál. Išla som sa zblázniť. Zvíjala som sa v kŕčoch. Bránila som sa, no je silnejší a ja som proti nemu nezmohla nič. A k tomu ma oslaboval ešte aj môj smiech. „Šte-“ Snažila som sa zo seba dostať. No, prešiel mi rukou po nohe a ja som sa trhla. Musela som sa smiať. „Čo? Ja ti nerozumiem.“ Robil si zo mňa srandu. „Stooop.“ Kričala som.  „Ešte si neprestala kričať.“ Vyhrážal sa mi. Začala som sa oháňať rukami. „Povedala som, aby si prestal!!“ Povedala som na jeden nádych a až príliš rýchlo. Zovrel mi zápästia a obkročmo si na mňa sadol. Ruky mi pretiahol nad hlavu a zatlačil ma do postele. Nedokázala som sa hýbať. Škeril sa mi priamo do tváre, ale aspoň ma už nešteklil. Zabíjala som ho pohľadom. Oči som mala prižmúrené a moje ústa zdobila nepekná grimasa. „Ty! Nekričíš.“ Smial sa. „Prestal si.“ Povedala som, aby som mu pripomenula. „Môžem znova začať.“ Odvetil. „Budem kričať.“ Vyhrážala som sa teraz ja. „Dokážem ťa umlčať.“ Zasmial sa. Povedal to tónom, ako by som povedala nejakú blbosť. Pre neho úplne samozrejmú a jasnú vec. Zaškerila som. „Na to sa pozriem.“ Vyhlásila som. Nadýchla som sa, že zakričím. No, položil svoje pery na tie moje. Nežne sa mi s nimi hral a aj som znova pocítila túžbu byť s ním navždy. Nikdy ho neopustiť. Byť s ním každú minútu života. Dovoliť mu chrániť ma a starať sa o mňa. Bola som v extáze. Nechcela som nič iné, len jeho. Jeho bozky a dotyky. Keď videl, že a nebránim a jeho bozky mu opätujem zošuchol sa dole a jemne ma priľahol. Tak, aby mi nijak neublížil. Jeho zovretie povolilo. Ruky mi vyleteli a našli jeho dokonalé telo. Prechádzala som nimi po jeho chrbte. Zatedy, čo on mi pod tričkom jednou rukou hladkal brucho. Druhou sa podopieral. Nevydržala som to a tiež som mu rukou zašla pod tričko. Nechtom som prechádzala po jeho vypracovanej hrudi. Vzrušoval ma. Bozkával ma čoraz náruživejšie. A ja som sa pomaly ale isto prestávala ovládať. Bolo mi jedno čo so mnou robí. Podvolila som sa mu. Nechala som sa ovládať túžbou. Očividne a aj citeľne mu to vôbec nevadilo. Páčilo sa mu, že si so mnou môže robiť, čo chce. Jeho pery sa presunuli na krk. Prisával sa mi naň a odťahoval. Bavilo ho to. Potom sa presunul na kľúčnu kosť. Rukami mi zatiaľ vyťahoval tričko nad hlavu. Nemala som sily brániť mu. Bola som vzrušená. Nechala som to tak a ešte som aj zdvihla ruky, aby som mu pomohla. Vyzliekol mi tričko a prestal ma bozkávať. Ešte stále na mne ležal. „Si krásna.“ Povedal chrapľavo a zároveň tak sexi hlasom. „Veď si ma už videl.“ Usmievala  som sa. „Nikdy som ti to ale nepovedal.“ Obraňoval sa. Znova sa mi prisal na krk a pomaly schádzal na kľúčnu kosť až k priehlbinke medzi mojimi prsiami. Bola som opitá a následky môjho chovania mi vtedy nedochádzali. ..

*Tak, po prvé!! Baby, chcem sa vám veľmi pekne poďakovať. Za všetko. Dnes je to presne mesiac, čo som si založila blog a ani sa mi len nesnívalo, že by mi sem mohol niekto chodiť a čítať moje bludy, čo sa mi zrodia v hlave. Som si vedomá toho, že možno to nie je celkom podľa vašich predstáv a možno sa vám nepáči ako opisujem dej alebo to ako sa Samantha správa. Ja som len nechcela, aby sa hneď do seba zaľúbili. A ešte k tomu je to jednoduché dievča, ktoré ma veľké komplexy takmer zo všetkého. Len nejakých 8 mesiacov žije ako tak normálny život a preto je pre ňu ešte ťažké spracovať niektoré veci, situácie. 

*  Druhá vec, za ktorú sa chcem poďakovať je, že dnes návštevnosť môjho blogu prekročila 1000 zobrazení. Veľmi sa s toho teším. ĎAKUJEM :*

Som sa rozpísala, ale musela som dostať zo seba von tie emócie. Ak, ste sa náhodou prečítali až sem, tak chcem ešte raz povedať obrovské

 ĎAKUJEM. ;)