The Lucky One     34. kapitola

S pohľadu Samanthy

Sedeli sme v aute. Mala som zavreté oči, no nespala som. Jednoducho som nevydržala mať otvorené oči, moje viečka sa zatvárali samé od seba. Neprotestovala som a podvolila som sa tomu nutkaniu. Zavrela som oči. Zrazu som pocítila, ako si položil ruku na moje koleno. Neviem prečo, inokedy by som mu určite vynadala, no dneska to bolo iné. Nevadilo mi to. Chytila som ho za ruku a hladkala som ho. V aute bola tma. S prehrávača potichu hrala hudba a bolo počuť ako motor pradie pod kapotou. Pomaly som zaspávala, keď som sa zrazu strhla. Vytiahol si ruku spod mojej. Myklo mnou. Oči som náhle otvorila a narovnala sa. Pozeral na mňa vystrašeným pohľadom. „Prepáč, ja som ťa nechcel vyľakať, ale hladkáš mi len jednu stranu  a ja to už nevydržím.“ Sťažoval sa. Chápavo som sa na neho pozrela. Potiahla som si jeho ruku späť k sebe  a začala som ho hladkať aj po druhej strane. Vrátila som sa do pôvodnej polohy a zavrela oči. Precitla som na to, že ma chytil na ruky a niesol dovnútra. To, že stihol vytriezvieť nebola až tak celkom pravda. Nohy sa mu plietli a strácal rovnováhu. No nejako to zvládol a doniesol ma až pred dvere. Ja som sa zatedy prebrala. Natiahla som sa za kľučkou a otvorila som dvere. Prešiel so mnou cez prach a o niečo sa zakoptal. V mojej hlave to spôsobovalo ohromnú bolesť. Takže som až taká triezva nebola. „Po tichu.“ Napomenula som ho a zachichotala som sa. Tiež sa pousmial. Odišli sme do kuchyne. Sadli sme si za stôl, rozprávali sa a popíjali sme fľašu vína, ktorú som našla na dreze otvorenú. Nedala nám pokoja pozerala sme na ňu až pokedy sa Louis nerozhodol, že ju dopijeme. Zobral ju a pomaly sme si ju posúvali. Cítila som, ako sa mi to dostáva do hlavy. Otupovalo mi to zmysli, no vnútorne som sa cítila veľmi dobre. Tak vyrovnane bez problémov. Smiala som sa na všetkom, čo povedal, aj keď to nebolo ani najmenej smiešne. Postavila som sa a moje nohy ma viedli do izby. Išiel za mnou. Rozcabrila som dvere a hodila sa do svojej postele.  Rukou som nahmatala lampičku a zasvietila ju. Vydýchla som. Nečakala som to, a on sa zhodil na mňa. Priľahol ma a ja som nemohla dýchať, začala som ho rukami mlátiť. No jemu to nič nerobilo a mne dochádzali sily. Prestala som a on ma odľahol. Neznášam túto jeho blbú vlastnosť. Keď sa o niečo snažím a chcem to, robí mi naschvál, ako náhle sa vzdám, povolím povolí aj on. Vždy mi to robí. Zatedy jediná vec, ktorú na ňom nenávidím. Ležal vedľa mňa, hlavu si podopieral a sledoval ma pohľadom. „Sme dopadli.“ Vyhlásila som. Ležala som na chrbte a sledovala fosforeskujúce obrázky, nalepené na strope. Ruky som mala spustené vedľa tela. „Mrkvička,“ Povedal len. S premáhaním som sa otočila smerom k nemu. V tom momente sa usmial a pobozkal ma. Prevalil sa na mňa, hlavu mi nežne chytil do rúk. A nežne s citom ma bozkával. Nechala som sa. Chcela som to, aj keď som vedela, že to nie je správne a že si ponesiem následky. Rukami mi začal vyhŕňať tričko. Zastavila som ho. Chytila som mu ruky a ťahala mu ich smerom nadol aj s tričkom. Bránil sa. No, nedovolila som mu to. Jeho bozky boli čoraz intenzívnejšie a chtivejšie. Ruky presunul na stehna. Mnou prebehol prúd energie a vzrušenia. No nemohla som dovoliť, aby k niečomu došlo. „Louis,“ Okríkla som ho a snažila sa dostať spod neho. Zovrel mi zápästia a tlačil mi ich do postele. „Nerob.“ Kričala som. „No ták, mrkvička nebráň sa. Chceš to.“ Nahováral mi. „Nie, nechcem, pusť ma!“ Prikázala som mu. Ešte chvíľu sa so mnou maznal a potom ma pustil a zvalil sa vedľa mňa. „Prepáč, nemôžem si pomôcť.“ Vravel a stískal mi ruku v tej svojej.  Bola príjemné teplá. Snažila som sa pokojne dýchať no, nešlo to. Nedokázala som ukľudniť svoje srdce. Bilo ako o závod. „Prečo?“ Šepla som do vzduchoprázdna. „Ani sám neviem, asi ma priťahuješ.“ Hádal. „Asi?“ Zopakovala som po ňom. „Asi. Nedokážem pri tebe normálne uvažovať. Stála ťa mám v mysli. Či si so mnou alebo nie. Myslím len na teba a na to, že ťa znova uvidím a pohádame sa a potom sa budeme udobrovať a uzatvárať dohody. Ja si ťa pritiahnem k sebe a budem vdychovať vôňu tvojich vlasov.“ Rozrozprával sa. Aj keď jazyk sa mu plietol. Som si istá, že keby bol triezvy nikdy by nič takého nepovedal. Ale bola som v neistote. Nevedela som, či to myslí vážne a hovorí mi to preto lebo inak by nemal odvahu alebo to hovorí len tak a neuvedomuje si význam slov, ktoré vyslovil. Nevedela som, čo si mám myslieť. Či sa mám začať smiať alebo mu odhaliť to, čo cítiť ja pri ňom. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla pre prvú možnosť. „Si opitý. Nevieš čo hovoríš.“ Obvinila som ho a potichu sa zasmiala. „Som opitý.“ Priznal, „ale, viem, čo hovorím.“ Bránil sa. „Nevieš, vravíš blbosti.“ Oponovala som mu. „Myslel som to vážne.“ Povedal inak. Jeho hlas sa zmenil. Jazyk sa mu prestal pliesť. Mala som pocit ako keby v tom momente vytriezvel. Zľakla som sa. Ruku som si vytiahla z jeho zovretia. Otočila som sa  mu chrbtom a zhasla lampičku. Obklopovala nás tma. Svetlo prenikalo len s ulice, vďaka pouličným lampám. Zavrela som oči a snažila sa nemyslieť na to. O chvíľu som pocítila jeho ruku na ramene. „Neviem, čo so mnou je. Neviem prečo som  to povedal. Prepáč.“ Povedal tesne pri mojom uchu a mne na tele nabehli zimomriavky. Zacítil to. Pomaly ma pretočil smerom k nemu. Jeho pohľad sa zavŕtal do mňa a znova som mala pocit, ako by ma chcel celú prečítať. Pousmial sa a rukou mi pohladil tvár. Chytila som ho za ňu. Hral sa mi s prstami až nakoniec nám ich preplietol, zdvihol do vzduchu a pomaly obzeral, lebo svetlo, ktoré tu bolo mu neumožňovalo vidieť veľa. „Nechápem to.“ Povedal odrazu. „Nechápeš čo?“ zašepkala som. „To, čo sa deje.“ Povedal dosť nejasne. „Čo sa deje?“ Nerozumela som mu. „Všetko. Ja, ty, my ...“ Vysvetľoval no, márne pretože ja som mu nechápala. Aké my? Žiadne „my“ nie je. Som len ja a on. „My? Čo je s nami?“ Chcela som vedieť, čo tým myslel. „Čo je medzi nami?“ Odpovedal mi otázkou. „Medzi nami? ..... kamarátstvo. Si môj priateľ a ja tvoja priateľka. Sme dobrí kamaráti.“ Snažila som sa dať veci na pravú mieru, aby nevzniklo nejaké nedorozumenie.  „Len kamaráti.“ Povedal sklamane. „Áno, kamaráti.“ Prisviedčala som mu. Ostal ticho. „Čo ak, nechcem byť iba kamarát?“ Zašepkal odrazu. Táto debata sa mi prestávala páčiť. „Čo iné by si chcel byť?“ Opýtala som sa nechápavo. „Čo, čo keby ..... 

* :D :D