The Lucky One      41. kapitola

Zamrzla som. Ostala som úplne paralyzovaná a nevedela som sa hýbať. V momente som sa zohla pre uterák a silne som si ho k seba pritlačila. Nesmelo som sa otočila. Sedel na posteli a škeril sa na mňa. Moja tvár sa skrivila od hamby. „Čo, čo tu  preboha robíš?“ Povedala som priškrtene. Stavím sa, že som bola celá červená. Cítila som sa veľmi trápne. Moje oči boli rozšírené a ústa sa mi každou sekundou otvárali viac a viac. Takmer som nedýchala. „Bál som sa o teba. Nedvíhala si telefón. Neodpovedala na sms-ky.“ Vysvetlil a prehrabol si vlasy. Jeho oči žiarili. Priblblo sa usmieval. „Čo sa škeríš?“ Odsekla som. „Nemôžem si pomôcť.“ Priznal. Postavil sa a prešiel ku mne. „Si nádherná. Vieš to?“ Sladko sa usmial. „Si kretén. Vieš to? Nikto ti ešte nepovedal, že špehovať sa nepatrí.“ Bola som rozhorčená. „Nedala si mi na výber.“ Vyjachtal. „Výhovorky.“ Odbila som ho. Prepaľoval ma pohľadom a tlačil sa stále viac ku mne. „Stoj.“ Prikázala som mu. „Zastav ma.“ Rozkázal a postupoval pomaly stále bližšie a bližšie. „Nerob.“ Kričala som na neho. Bolo neskoro. Držal ma v náručí. Stále som bola mokrá, len v nohavičkách, zabalená v uteráku. Vydýchol mi do tváre. Ovial ma jeho sladký dych a prešiel mnou prúd vzrušenia. Bola som si vedomá toho, že to nie je správne no, svojim citom zatiaľ rozkázať neviem. Tuho ma objal. Nečakala som to. „Prepáč mi mrkvička, za všetko.“ Šepkal mi do ucha. Chvela som sa. Znova ma dostal do situácie, kedy som nevedela reagovať. Mám mu vylepiť? Alebo povedať, že sa nič nestalo. Keďže sa vážne nič hrozné nestalo. Zaprela som sa jednou rukou do neho, pretože tou druhou som si držala uterák. Neodporoval. Jednoducho ma pustil a odstúpil. Jeho oči sa vpíjali do mojich. Vedela som, že čaká na moju odpoveď. Alebo na hocičo, len nech nie som ticho. Nadýchla som sa no, slová sa mi zachytili v hrdle a z mojich úst vyšiel len letmý povzdych. Sklonila som hlavu. Pozeral sa na mňa, cítila som to. „ Nemám ti čo odpúšťať.“ Povedala som tak ticho, že som si nebola istá, či to počul. „Máš. Už len to, že som ti sem vbehol bez zaklopania.“ Takže, to počul. „Tiež som ti vbehla do kúpeľky bez zaklopania.“ Vravela som. „Máš pravdu.“ Uznal. „Sme si 1:1.“ Zdvihla som hlavu a usmiala som sa na neho. Škeril sa na mňa a s jeho očí sršala radosť. Prešla som ku skrini a zo zeme zdvihla podprsenku a ostatné veci, ktoré som sa chystala si obliecť. Odišla som do kúpeľne a jeho som nechala v izbe. „Môžem ti pomôcť?“ Kričal spoza dverí. „A s čím ako, by si chcel pomáhať?“ Celkom som jeho otázku nechápala. „ S obliekaním.“ Vysvetlil. „Nadržanec!! Nie, zvládnem to aj sama.“ Kričala som a môj hlas znel pridusene. Bola som mierne povykrúcaná, pretože sa mi odoplo ramienko z podprsenky a ja som sa ho snažila znovu pripnúť na miesto. Počula som ako sa zasmial na mojej poznámke. „Som chlap. Je normálne, že som nadržaný.“ Vyhováral sa. „Že sa máš na čo vyhovoriť.“ Smiala som sa. „Tiež by si bola nadržaná, keby sa pozeráš na niečo tak krásne.“ Tým myslel mňa. „Voľačo som ti o tom doberaní povedala.“ Hovorila som trochu rozrušene a kráčala som späť do izby. Keď ma zaregistroval, vyskočil s postele a pribehol ku mne. „ Ježiši Kriste Samantha, !!!Nechápeš to? Nejde to. Nedokážem to. Páčiš sa mi. Priťahuješ ma, vzrušuješ. Zaľúbil som sa do teba a nechápem, prečo ma stále odmietaš. Čo mám spraviť, aby si videla, ako veľmi sa snažím? Chcem ťa, veľmi ťa chcem.“ Dohovoril, alebo mu možno len došli slová. Bol rozhorčený. Zostala som nehybne stáť. Zmeravela som. Týmto priznaním mi nieže, vybil dych alebo ma zaskočil. On ma ním normálne zabil. Videla som, že ma berie viac ako kamarátku, ale nikdy som si nepomyslela, že ma ľúbi. Nie je to možné. V živote ma nikto neľúbil. Nechápem, prečo práve do mňa sa musel zamilovať. Pozrela som na neho. V jeho očiach bola neistota. Ako keby, ľutoval to, čo povedal. „Prečo ja?“ Šepla som. Prešla som ku posteli a sadla si na ňu. Takto možno aspoň o niečo lepšie spracujem tú smrteľnú informáciu. „Neviem. Nepýtaj sa ma na to. Jednoducho sa to stalo. Som v tom až po uši a už neviem ako ďalej. Ako dokážem prežiť bez toho aby som sa ťa mohol dotýkať, bozkávať, vravieť ti ako ..“ „Prestaň.“ Skočila som mu do rečí. „Nie. Chcem aby si vedela, čo sa vo mne deje.“ Prisadol si vedľa mňa. „Je hrozné byť vedľa teba a nemôcť ti povedať to všetko, čo ma tlačí a čo mi zviera srdce. Chcem byť s tebou. Starať sa o teba, pomáhať ti, cítiť ta pri ...“ „Louis, vážne nie. Nehovor mi to.“ Vravela som chladne. Zostal ticho a nechápavo na mňa pozeral. „Prečo? Prečo to nechceš vedieť?“ Povedal po chvíli, keď už sám asi neprišiel na nijaký rozumný dôvod môjho odmietania. Prepaľoval ma pohľadom a nedočkavo čakal na moje vysvetlenie. „Neverím ti. Nedokážem ti veriť. Nikto mi nikdy nič také nepovedal a ani ku mne necítil. Nikdy som v takejto  situácii nebola. Neviem, čo mám robiť. Netuším, či si zo mňa nerobíš len srandu. Nechcem trpieť.“ Vyslovila som nahlas svoje obavy. Pravdou je, že aj keď mám 18 rokov, nikdy v živote mi nikto nič takéto nepovedal. Nemala som mamu, ktorá by ma na takéto veci pripravila a upozornila ma na ne. A ani otca, ktorý by ma denno-denne bombardoval výhražnými vetami o tom, že keď si nájdem frajera a ublíži mi, že sa o neho postará. Neviem ako to prijať, som len obyčajné dievča, ktoré trpelo a jeden deň sa na neho usmialo šťastie. Nič som od života nedostala zadarmo. Všetko som si musela zaslúžiť, vyprosiť a veľakrát aj vyplakať. Zahnal ma do krajnej situácie a ja neviem ako sa s toho dostanem. „Tak toho sa bojíš? Že ti ublížim? Že ťa sklamem? Že budeš trpieť?.“ Prikývla som. „Poď sem.“ Pritiahol si ma bližšie k sebe a ja som sa schovala v jeho náručí.

* Znova sa ospravedlňujem za to, že včera nebola časť. Ale viete, boli sme na tej súťaži od rána a prišli sme domov neskôr ako som čakala. Nejako som to nevypočítala. Síce sme nevyhrali, ale aspoň sme si poriadne užili cestu :)